Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 476/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť W. A., štátneho občana A., t. č. P., zastúpeného

Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., Ž., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. M.

Š., vo veci namietaného porušenia jeho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. júna 2011,

ako aj nečinnosťou Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce a takto

rozhodol:

Sťažnosť W. A. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2011 doručená sťažnosť W. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. júna 2011,

ako aj nečinnosťou Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej len

„ÚPZC“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol rozhodnutím Oddelenia

cudzineckej polície S. č. p.: UHCP-PO-CP-SP-ZVC-17-7/2010 z 8. júna 2010

administratívne vyhostený do jeho krajiny pôvodu – A. (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení

z 8. júna 2010“), a zároveň mu bol určený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na

dva roky, teda do 7. júna 2012. Na základe rozhodnutia o vyhostení bolo toho istého dňa,

teda 8. júna 2010 vydané, Oddelením cudzineckej polície S. rozhodnutie o zaistení

sťažovateľa pod č. p.: UHCP-PO-CP-SP-ZVC-17-8/2010. Sťažovateľ podal proti

rozhodnutiu o vyhostení z 8. júna 2010 odvolanie, o ktorom rozhodlo Riaditeľstvo hraničnej

a cudzineckej polície Prešov pod č. p.: UHCP-PO-HCP-304-003/2010 zo 16. júla 2010 tak,

že zrušilo rozhodnutie o vyhostení z 8. júna 2010 a vec zaslalo späť prvostupňovému

správnemu orgánu na nové prerokovanie a rozhodnutie. V súlade s rozhodnutím o odvolaní

Oddelenie cudzineckej polície S. vec sťažovateľa opätovne prerokovalo a vydalo

rozhodnutie o administratívnom vyhostení sťažovateľa pod č. p.: UHCP-PO-CP-SP-ZVC-

17-28/2010 z 19. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. septembra 2010.

Oddelenie cudzineckej polície S. rozhodlo 24. novembra 2010 o predĺžení lehoty

zaistenia sťažovateľa o dvanásť mesiacov, teda od 9. decembra 2010 do 8. decembra 2011

(ďalej len „rozhodnutie o predĺžení zaistenia“). Proti rozhodnutiu o predĺžení zaistenia

podal sťažovateľ opravný prostriedok, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 21. decembra 2010 tak, že potvrdil rozhodnutie o predĺžení zaistenia.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu z 21. decembra 2010 odvolanie, ktoré

preskúmal Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. z 8. júna

2011 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu z 21. decembra 2010 zmenil tak, že

rozhodnutie o predĺžení zaistenia zrušil a vec vrátil Oddeleniu cudzineckej polície S. na

ďalšie konanie. Následne bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

3. Podľa sťažovateľa rozhodnutím o odvolaní zo 16. júla 2010 bolo rozhodnutie

o vyhostení z 8. júna 2010 zrušené, teda sa podľa sťažovateľa stalo neexistujúcim. Ďalší

výkon jeho zaistenia bol už nezákonným, pretože účel jeho zaistenia zanikol. Sťažovateľ

mal byť preto bezodkladne prepustený zo zaistenia. ÚPZC mal povinnosť skúmať po celú

dobu zaistenia, či účel zaistenia trvá, a v prípade, ak tento zanikol, mal sťažovateľa

prepustiť. ÚPZC si túto povinnosť neplnil a bol podľa sťažovateľa nečinný. Sťažovateľ

preto podal 12. mája 2011 na krajskom súde žalobu proti nečinnosti správneho orgánu,

ktorou sa domáhal, aby súd uložil odporcovi – ÚPZC povinnosť ihneď preskúmať účel

zaistenia sťažovateľa a prepustiť sťažovateľa zo zaistenia. Krajský súd rozhodol uznesením

sp. zn. z 8. júna 2011, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Uznesenie krajského

súdu z 8. júna 2011 bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 27. júna 2011, teda až

vtedy sa sťažovateľ dozvedel o výsledku konania. Rozhodovanie o žalobe proti nečinnosti

správneho orgánu - ÚPZC teda trvalo 46 dní.

4. Sťažovateľ považuje ďalšie trvanie zaistenia po zrušení rozhodnutia o vyhostení

z 8. júna 2010 za nezákonné. Podľa neho je najvýznamnejšou úlohou ÚPZC skúmať, „... či

trvá účel zaistenia a prepustiť cudzinca, ak účel zanikol. Ak by ÚPZC Sečovce riadne konal,

sťažovateľa by dňa 16. júla 2010 prepustil“.

Sťažovateľ vyčíta krajskému súdu to, že rozhodovanie o žalobe proti nečinnosti

správneho orgánu trvalo pridlho, pretože trvalo 46 dní.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol v jeho veci takýmto nálezom:

„1. Právo W. A. garantované článkom 5. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.: zo dňa

8. júna 2011 a nečinnosťou Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov S. porušené bolo.

2. Právo W. A. na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody podľa čl. 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na

Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: porušené bolo.

3. W. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 20 000 EUR (slovom

dvadsaťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Košiciach a Útvar policajného zaistenia pre

cudzincov S. povinní vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.W. A. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie článku 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v sume 10 000 EUR (slovom

desaťtisíc eur), ktoré sú Krajský súd v Košiciach a Útvar policajného zaistenia pre

cudzincov S. povinní vyplatiť mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

261,82 EUR od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

6. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáha ( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom

(m. m. , ).

Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv sťažovateľa postupom,

resp. nečinnosťou a rozhodnutím tých subjektov, ktoré sťažovateľ označil za porušovateľov

svojich práv. Sťažovateľ namietal porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením

krajského súdu sp. zn. z 8. júna 2011 (ďalej len „uznesenie z 8. júna 2011“)

a postupom ÚPZC a porušenie práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“).

9. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej

nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie

alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti

pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta zákonnosť svojho zaistenia po

16. júli 2010, keď bolo zrušené rozhodnutie o vyhostení z 8. júna 2010. Sťažovateľ mal byť

po zrušení rozhodnutia o vyhostení z 8. júna 2010 bezodkladne prepustený zo zaistenia.

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu

ku všeobecným súdom vyplývajúceho z , podľa ktorého rozhoduje

ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

11. Ako sám sťažovateľ v sťažnosti uvádza, najvyšší súd vydal rozsudok sp. zn.

z 8. júna 2011, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu z 21. decembra

2010 zmenil tak, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa zrušil a vec vrátil

Oddeleniu cudzineckej polície S. na ďalšie konanie. Sťažovateľ bol následne prepustený zo

zaistenia na slobodu. Najvyšší súd tak rozhodol na základe odvolania podaného

sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu z 21. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície S. o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa.

Z uvedeného preto vyplýva, že bolo v právomoci príslušných orgánov v rámci im

zverených kompetencií preskúmať zákonnosť predĺženia lehoty zaistenia sťažovateľa

a v prípade porušenia jeho práv sťažovateľa prepustiť. Takýto postup sa v prípade

sťažovateľa aj skutočne realizoval, najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu

z 21. decembra 2010 a dospel k záveru, že tento trpí vadami, ktoré spôsobujú jeho

arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. Najvyšší súd preto zmenil rozsudok krajského súdu

takým spôsobom, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa zrušil a vec vrátil

Oddeleniu cudzineckej polície S. na ďalšie konanie. ÚPZC potom následne prepustil

sťažovateľa zo zaistenia na slobodu.

Vzhľadom na uvedený princíp subsidiarity dospel ústavný súd k záveru, že nemá

dostatok právomoci rozhodovať o právach sťažovateľa v súvislosti s jeho zaistením, pretože

bolo plne v právomoci všeobecných súdov a príslušných orgánov verejnej moci (v danom

prípade ÚPZC) zákonnosť ďalšieho zaistenia sťažovateľa preskúmať a v prípade potreby

poskytnúť potrebnú ochranu jeho právam. Táto ochrana bola sťažovateľovi poskytnutá,

pretože po rozhodnutí najvyššieho súdu z 8. júna 2011, ktorý rozhodoval o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu z 21. decembra 2010, bol sťažovateľ prepustený.

12. Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv tiež postupom krajského súdu

v napadnutom konaní, ako aj jeho uznesením z 8. júna 2011, ktorým krajský súd zamietol

žalobu sťažovateľa proti nečinnosti ÚPZC. Krajský súd odôvodnil rozhodnutie tým, že

v sťažovateľovej veci bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, ako aj

o zaistení, preto v tomto smere ÚPZC nečinný nebol a výsledok z preskúmania rozsudku

krajského súdu z 21. decembra 2010 o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa najvyšším

súdom ku dňu rozhodovania o žalobe sťažovateľa nebol krajskému súdu známy. Z obsahu

sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ sa podaním žaloby proti nečinnosti odporcu – ÚPZC

domáhal toho, aby krajský súd uložil povinnosť ÚPZC preskúmať účel jeho zaistenia

a prepustiť sťažovateľa zo zaistenia. V prejednávanom prípade išlo o konanie podľa § 250t

, teda o konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy,

ktorým bol v danom prípade ÚPZC. Z hľadiska systematiky ide o konanie, ktoré je zaradené

v piatej časti , teda do správneho súdnictva. V tomto konaní

preto súd posudzuje, či orgán verejnej správy nekoná spôsobom ustanoveným spôsobom

bez vážneho dôvodu a teda či nie je nečinný. Nečinnosť možno chápať ako pasivitu

správneho orgánu vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, pričom niet

faktickej a ani právnej prekážky na to, aby správny orgán konal a rozhodol.

Z takto vymedzeného predmetu konania však vyplýva, že krajský súd nedisponoval

oprávnením prikázať odporcovi – ÚPZC prepustiť sťažovateľa zo zaistenia. Krajský súd

pritom preskúmal zaistenie sťažovateľa, dospel k záveru, že ÚPZC nečinný nebol.

Posúdenie tejto otázky bolo v právomoci krajského súdu. Tento svoj právny názor krajský

súd logicky odôvodnil v súlade s relevantnou právnou úpravou a skutkovými okolnosťami.

13. Posúdenie zákonnosti zaistenia sťažovateľa bolo v čase rozhodovania krajského

súdu v právomoci najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o odvolaní proti rozsudku krajského

súdu z 21. decembra 2010, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia

sťažovateľa. Na túto skutočnosť správne krajský súd poukázal v odôvodnení uznesenia

z 8. júna 2011. Ako už bolo uvedené (bod 11 tohto uznesenia), najvyšší súd tento rozsudok

zmenil tak, že rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia sťažovateľa zrušil a vec vrátil

Oddeleniu cudzineckej polície S. na ďalšie konanie. Následkom tohto rozhodnutia

najvyššieho súdu bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

Postup krajského súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 8. júna 2011 preto

nemá žiadnu spojitosť s možným porušením označených práv sťažovateľa, ktorých ochrany

sa sťažnosťou domáhal.

14. Z uvedeného dôvodu dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je zároveň zjavne

neopodstatnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti

vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2011