Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 570/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

26. septembra 2011 faxom a 28. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. M. B., P.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. júna

2011 a postupom, ktorý mu predchádzal.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako účastníčka súdneho

konania (v procesnom postavení navrhovateľky) vedeného Okresným súdom Košice I

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. podala návrh, ktorým žiadala

od bývalého manžela (ďalej len „odporca“) manželské výživné v sume 12 000 Sk mesačne

počínajúc od 18. novembra 2006 do budúcna. Súd prvého stupňa žalobu sťažovateľky

zamietol z dôvodu, že priznanie výživného je v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho

návrh sťažovateľky na manželské výživné zamietol a priznal odporcovi náhradu trov

konania. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd ako odvolací súd rozsudkom zo 16. júna 2011 tak, že potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu, rozsudok okresného súdu však v časti

o trovách konania zmenil.

Konaniu o manželskom výživnom predchádzalo konanie o rozvod manželstva medzi

sťažovateľkou (v danom prípade v procesnom postavení odporkyne) a odporcom

na okresnom súde vedené pod sp. zn. . Okresný súd o rozvode manželstva

rozhodol rozsudkom z 11. apríla 2006 tak, že manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol.

Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru rozsudkom krajského súdu

ako súdu odvolacieho sp. zn. zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý mu

predchádzal.

K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sťažovateľka okrem iného

uviedla:

„Ako je zrejmé zo skutkových a právnych záverov súdov oboch stupňov konajúcich

vo veci rozvodu manželstva, ani jeden z týchto súdov pri skúmaní príčin rozvratu nedospel

k záveru, že by rozvrat manželstva spôsobilo správanie sťažovateľky, alebo, že by správanie

sťažovateľky počas trvania manželstva v čomkoľvek odporovalo dobrým mravom.

Ako už bolo uvedené, príčiny rozvratu manželstva skúma a na tento účel hodnotí

vykonané dokazovanie rozvodový súd. Na túto skutočnosť poukazovali oba súdy konajúce

vo veci výživného, odvolací súd osobitne zdôrazniac, že týmto zistením rozvodového súdu je

viazaný. Rozhodnutie, ktoré vyniesol a ktoré je predmetom tejto sťažnosti, je však

v priamom rozpore s touto viazanosťou súdu príčinami rozvratu manželstva, ako ho zistil

rozvodový súd. Súdy oboch stupňov hodnotili príčiny rozvratu manželstva a to napriek

tomu, že samy vo svojich rozsudkoch správne píšu, že toto zisťovanie aj hodnotenie dôkazov

vykonaných pre toto zisťovanie patrí rozvodovému súdu.“

Porušenie označených práv sťažovateľka videla v tom, že rozsudok krajského súdu

sp. zn. zo 16. júna 2011 je v priamom rozpore s viazanosťou súdu príčinami

rozvratu manželstva, ako ho zistil rozvodový súd. Súdy oboch stupňov hodnotili príčiny

rozvratu manželstva, a to napriek tomu, že toto zisťovanie patrí rozvodovému súdu.

Sťažovateľka preto tvrdila, že krajský súd v konaní o určenie manželského výživného

prekročil rozsah zákonnej právomoci, pretože v ňom hodnotil aj príčiny rozvodu jej

manželstva, čo je však „v priamom rozpore s... viazanosťou súdu príčinami rozvratu

manželstva, ako ho zistil rozvodový súd“, čím porušil jej práva podľa

a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa Ing. M. B.

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46

ods. 1 ,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 16. 06.

2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať

porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok rozsudok Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 16. 06. 2011 a vec vracia Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý proces zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 16. júna 2011

a postupom, ktorý mu predchádzal.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Odvolací súd na základe odvolania navrhovateľky preskúmal rozsudok spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa bez nariadenia pojednávania

podľa , v spojení s a dospel k záveru, že súd prvého

stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení

Zákona o rodine a v súlade s vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo

a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo

za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie

rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Dôsledne sa vysporiadal

s námietkami navrhovateľky uplatnenými počas konania na súde prvého stupňa

a navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné

skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o určení manželského výživného.

Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho

konania preto dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli

splnené zákonné podmienky podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine pre určenie vyživovacej

povinnosti od odporcu pre navrhovateľku z dôvodu, že z rozsudku, ktorým bolo manželstvo

účastníkov rozvedené vyplýva záver o rozvrate manželstva, zapríčinený navrhovateľkou a

jej správaním, ktorý viedol k odcudzeniu zo strany odporcu a napokon k rozvodu

manželstva. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní uvádza, že súd prvého stupňa nekonkretizoval

správanie, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. že toto sa netýka rozhodného

obdobia, je potrebné zdôrazniť, že súd v konaní o manželské výživné je viazaný dôvodmi,

pre ktoré rozvodový súd manželstvo účastníkov rozviedol, a tieto nemôže hodnotiť inak.

Zároveň dodáva, že právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s

dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). Dobré mravy sú nepísané pravidlá

slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané

právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných

princípov prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom

individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosť ich úkonov v čase a

mieste. Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa, je toho presvedčenia, že priznanie

výživného pre navrhovateľku je v rozpore s dobrými mravmi práve so zreteľom na

správanie účastníkov voči sebe navzájom poznačené absenciou tolerancie, úcty a slušnosti,

ktoré dotvára logickú sústavu dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a dovoľuje záver o

aplikácii . Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľky ohľadne

nevykovania navrhnutých dôkazov, odvolací súd dospel k záveru, že ich vykonanie,

vzhľadom na právne posúdenie veci v tom smere, že výživné aj keby inak boli splnené

zákonné podmienky § 71 ods. 1 Zákona o rodine na strane oprávnenej a povinnej osoby, nie

je možné priznať pre rozpor s dobrými mravmi, za nadbytočné.

Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú

splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).“

Čo sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd nezistil medzi

dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, žiaden taký,

ktorý by mohol spochybniť právne závery krajského súdu. Po preskúmaní spôsobu a

rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil taký

postup a výklad zákonných predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 a dohovoru, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojej sťažnosti.

V okolnostiach prípadu ústavný súd uvádza, že v napadnutom rozhodnutí krajský súd

zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

Vo veci hlavného argumentu sťažovateľky o prekročení jeho právomocí tým, že

posudzoval príčiny rozvodu jej manželstva v konaní o určení manželského výživného,

ústavný súd uvádza, že znenie príslušnej časti rozsudku krajského súdu potvrdzuje, že sa

stotožnil (dospel k rovnakému záveru) ako rozvodové súdy (okresný súd i krajský súd)

o príčinách rozvratu manželstva sťažovateľky bez toho, že by ich bol sám znova

(a osobitne) hodnotil aj pre potreby konania o určení manželského výživného. Takému

postupu ostatne zodpovedá aj všeobecná prax súdov, ktoré si pre potreby konania o určenie

manželského výživného vyžadujú kompletný súdny spis rozvodových súdov, z ktorých

zisťujú okrem iného príčiny, ktoré viedli k rozvodu manželstva, pričom rovnakým

spôsobom postupoval aj krajský súd. Jeho postup bol preto v súlade so zákonom a ustálenou

súdnou praxou. V dôsledku toho ústavný súd uvádza, že postup súdu, ktorý sa v konaní

o určenie manželského výživného stotožnil so závermi rozvodových súdov, o príčinách

ktoré viedli k rozvratu a následnému rozvodu manželstva, nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Z uvedených dôvodov závery, ku ktorým krajský súd dospel v odôvodnení

namietaného rozsudku, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne

neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú dostatočne zdôvodnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností bolo treba sťažnosť sťažovateľky odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011