Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 570/2011
PDF · 176.31 KB
No categories available
II. ÚS 570/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. decembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., P., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý mu predchádzal,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
26. septembra 2011 faxom a 28. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť Ing. M. B., P.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna
2011 a postupom, ktorý mu predchádzal.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako účastníčka súdneho
konania (v procesnom postavení navrhovateľky) vedeného Okresným súdom Košice I
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 98/2006 podala návrh, ktorým žiadala
od bývalého manžela (ďalej len „odporca“) manželské výživné v sume 12 000 Sk mesačne
počínajúc od 18. novembra 2006 do budúcna. Súd prvého stupňa žalobu sťažovateľky
zamietol z dôvodu, že priznanie výživného je v rozpore s dobrými mravmi, v dôsledku čoho
návrh sťažovateľky na manželské výživné zamietol a priznal odporcovi náhradu trov
konania. Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd ako odvolací súd rozsudkom zo 16. júna 2011 tak, že potvrdil rozsudok súdu
prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu, rozsudok okresného súdu však v časti
o trovách konania zmenil.
Konaniu o manželskom výživnom predchádzalo konanie o rozvod manželstva medzi
sťažovateľkou (v danom prípade v procesnom postavení odporkyne) a odporcom
na okresnom súde vedené pod sp. zn. 11 C 147/2005. Okresný súd o rozvode manželstva
rozhodol rozsudkom z 11. apríla 2006 tak, že manželstvo sťažovateľky a odporcu rozviedol.
Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namieta porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
ako súdu odvolacieho sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011 a postupom, ktorý mu
predchádzal.
K porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu sťažovateľka okrem iného
uviedla:
„Ako je zrejmé zo skutkových a právnych záverov súdov oboch stupňov konajúcich
vo veci rozvodu manželstva, ani jeden z týchto súdov pri skúmaní príčin rozvratu nedospel
k záveru, že by rozvrat manželstva spôsobilo správanie sťažovateľky, alebo, že by správanie
sťažovateľky počas trvania manželstva v čomkoľvek odporovalo dobrým mravom.
Ako už bolo uvedené, príčiny rozvratu manželstva skúma a na tento účel hodnotí
vykonané dokazovanie rozvodový súd. Na túto skutočnosť poukazovali oba súdy konajúce
vo veci výživného, odvolací súd osobitne zdôrazniac, že týmto zistením rozvodového súdu je
viazaný. Rozhodnutie, ktoré vyniesol a ktoré je predmetom tejto sťažnosti, je však
v priamom rozpore s touto viazanosťou súdu príčinami rozvratu manželstva, ako ho zistil
rozvodový súd. Súdy oboch stupňov hodnotili príčiny rozvratu manželstva a to napriek
tomu, že samy vo svojich rozsudkoch správne píšu, že toto zisťovanie aj hodnotenie dôkazov
vykonaných pre toto zisťovanie patrí rozvodovému súdu.“
Porušenie označených práv sťažovateľka videla v tom, že rozsudok krajského súdu
sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011 je v priamom rozpore s viazanosťou súdu príčinami
rozvratu manželstva, ako ho zistil rozvodový súd. Súdy oboch stupňov hodnotili príčiny
rozvratu manželstva, a to napriek tomu, že toto zisťovanie patrí rozvodovému súdu.
Sťažovateľka preto tvrdila, že krajský súd v konaní o určenie manželského výživného
prekročil rozsah zákonnej právomoci, pretože v ňom hodnotil aj príčiny rozvodu jej
manželstva, čo je však „v priamom rozpore s... viazanosťou súdu príčinami rozvratu
manželstva, ako ho zistil rozvodový súd“, čím porušil jej práva podľa ústavy
a medzinárodnej zmluvy o ľudských právach.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní sťažnosť prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa Ing. M. B.
- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/58/2006 zo dňa 16. 06.
2011 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
porušovaní namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok rozsudok Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 7 CoP/58/2006 zo dňa 16. 06. 2011 a vec vracia Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 58/2006 zo 16. júna 2011
a postupom, ktorý mu predchádzal.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch nie je
opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Odvolací súd na základe odvolania navrhovateľky preskúmal rozsudok spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p., v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého
stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych zákonných ustanovení
Zákona o rodine a v súlade s § 132 O. s. p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo
za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie
rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd stotožňuje. Dôsledne sa vysporiadal
s námietkami navrhovateľky uplatnenými počas konania na súde prvého stupňa
a navrhovateľka ani v priebehu odvolacieho konania neuviedla žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by mali za následok iné rozhodnutie o určení manželského výživného.
Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho
konania preto dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, že neboli
splnené zákonné podmienky podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine pre určenie vyživovacej
povinnosti od odporcu pre navrhovateľku z dôvodu, že z rozsudku, ktorým bolo manželstvo
účastníkov rozvedené vyplýva záver o rozvrate manželstva, zapríčinený navrhovateľkou a
jej správaním, ktorý viedol k odcudzeniu zo strany odporcu a napokon k rozvodu
manželstva. Pokiaľ navrhovateľka v odvolaní uvádza, že súd prvého stupňa nekonkretizoval
správanie, ktoré malo byť v rozpore s dobrými mravmi, resp. že toto sa netýka rozhodného
obdobia, je potrebné zdôrazniť, že súd v konaní o manželské výživné je viazaný dôvodmi,
pre ktoré rozvodový súd manželstvo účastníkov rozviedol, a tieto nemôže hodnotiť inak.
Zároveň dodáva, že právo oprávneného na výživné od povinného musí byť v súlade s
dobrými mravmi (§ 75 ods. 2 Zákona o rodine). Dobré mravy sú nepísané pravidlá
slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané
právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných
princípov prevažnej časti spoločnosti. Súd ich vždy posudzuje konkrétne v každom
individuálnom prípade v kontexte konania účastníkov a súslednosť ich úkonov v čase a
mieste. Odvolací súd rovnako, ako súd prvého stupňa, je toho presvedčenia, že priznanie
výživného pre navrhovateľku je v rozpore s dobrými mravmi práve so zreteľom na
správanie účastníkov voči sebe navzájom poznačené absenciou tolerancie, úcty a slušnosti,
ktoré dotvára logickú sústavu dôkazov vykonaných súdom prvého stupňa a dovoľuje záver o
aplikácii § 75 ods. 2 O. s. p.. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľky ohľadne
nevykovania navrhnutých dôkazov, odvolací súd dospel k záveru, že ich vykonanie,
vzhľadom na právne posúdenie veci v tom smere, že výživné aj keby inak boli splnené
zákonné podmienky § 71 ods. 1 Zákona o rodine na strane oprávnenej a povinnej osoby, nie
je možné priznať pre rozpor s dobrými mravmi, za nadbytočné.
Podľa § 220 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).“
Čo sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu, ústavný súd nezistil medzi
dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, žiaden taký,
ktorý by mohol spochybniť právne závery krajského súdu. Po preskúmaní spôsobu a
rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd nezistil taký
postup a výklad zákonných predpisov, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdila sťažovateľka vo svojej sťažnosti.
V okolnostiach prípadu ústavný súd uvádza, že v napadnutom rozhodnutí krajský súd
zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.
Vo veci hlavného argumentu sťažovateľky o prekročení jeho právomocí tým, že
posudzoval príčiny rozvodu jej manželstva v konaní o určení manželského výživného,
ústavný súd uvádza, že znenie príslušnej časti rozsudku krajského súdu potvrdzuje, že sa
stotožnil (dospel k rovnakému záveru) ako rozvodové súdy (okresný súd i krajský súd)
o príčinách rozvratu manželstva sťažovateľky bez toho, že by ich bol sám znova
(a osobitne) hodnotil aj pre potreby konania o určení manželského výživného. Takému
postupu ostatne zodpovedá aj všeobecná prax súdov, ktoré si pre potreby konania o určenie
manželského výživného vyžadujú kompletný súdny spis rozvodových súdov, z ktorých
zisťujú okrem iného príčiny, ktoré viedli k rozvodu manželstva, pričom rovnakým
spôsobom postupoval aj krajský súd. Jeho postup bol preto v súlade so zákonom a ustálenou
súdnou praxou. V dôsledku toho ústavný súd uvádza, že postup súdu, ktorý sa v konaní
o určenie manželského výživného stotožnil so závermi rozvodových súdov, o príčinách
ktoré viedli k rozvratu a následnému rozvodu manželstva, nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Z uvedených dôvodov závery, ku ktorým krajský súd dospel v odôvodnení
namietaného rozsudku, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne
neodôvodnené, pretože majú oporu v zákone a sú dostatočne zdôvodnené.
Vychádzajúc z uvedených skutočností bolo treba sťažnosť sťažovateľky odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2011