Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 57/2012
PDF · 148.78 KB
No categories available
I. ÚS 57/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,
pre namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupom Krajského
súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/09 a sp. zn. 7 Co 263/09 a jeho
rozsudkom sp. zn. 7 Co 263/09 z 19. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. F. L., CSc. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 8. augusta
2011 doručená sťažnosť Ing. F. L., CSc. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ,,ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len ,,listina“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 5/09 a sp. zn. 7 Co 263/09 a jeho rozsudkom sp. zn. 7 Co
263/09 z 19. apríla 2011 (ďalej len ,,krajský súd“ a ,,rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) „návrhom podaným podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“, proti žalovanej Slovenskej republike,
zastúpenej 1. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo
spravodlivosti“), 2. JUDr. E. O., 3. JUDr. H. Š. a 4. JUDr. M. J., z dôvoru porušení „práva
na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka“ domáhal zaplatenia
nemajetkovej ujmy a ospravedlnenia. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 C 81/06 z 31.
októbra 2008 žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. Na odvolanie sťažovateľa
o veci rozhodoval krajský súd, ktorý prípisom sp. zn. 7 Co 5/09 z 10. septembra 2009 vrátil
spis okresnému súdu na postup podľa § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
,,OSP“), keďže v záhlaví rozsudku okresného súdu nebolo označenie žalovaných v súlade
s návrhom sťažovateľa a jeho ostatnými podaniami a ani v súlade s výrokom rozsudku
o trovách konania. Okresný súd uznesením z 23. septembra 2009 záhlavie rozsudku opravil
v zmysle prípisu krajského súdu. Proti opravnému uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ taktiež odvolanie. Krajský súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou
potvrdil rozsudok, ako aj uznesenie okresného súdu a rozhodol o trovách konania.
3. Konanie pred všeobecnými súdmi bolo podľa sťažovateľa vyvolané ,,... otázkou
zásadného charakteru vo vzťahu k neoprávneným a stále pokračujúcim zásahom do
základných práv sťažovateľa, vykonaných súdmi v konaní, v ktorom sťažovateľ nebol
účastníkom. Preto bol porušený princíp rovnosti zbraní a spravodlivého konania pred
súdmi, keď sťažovateľ nemal ani žiadnu možnosť svoje dobré meno a česť účinne obhájiť.
Sťažovateľ vo vzťahu k súdom oboch stupňov viacnásobne vyslovil svoj eminentný záujem
na vyriešení veci, nakoľko opakovane - v dôsledku primárneho zásahu do jeho
osobnostných práv rozsudkom krajského súdu 3Cob/166/2006-330 z 3.7.2006, kde v
odôvodnení odporkyne I.2-I.4. (členky konajúceho senátu krajského súdu, pozn.) uviedli
také výroky, ktoré sústavne porušujú dobré meno sťažovateľa a zasahujú do jeho
osobnostnej sféry - aj naďalej dochádza v dôsledku citácie týchto výrokov protistranami k
poškodzovaniu oprávnených záujmov sťažovateľa aj v ďalších konaniach, v ktorých
sťažovateľ zastáva post účastníka konania.
Sťažovateľovi vzniká závažná nemajetková ujma. Táto nemajetková ujma má
nepriaznivý vplyv na jeho existenciu, keďže tvrdenia o nemravnom charaktere sťažovateľa
vyslovené v uvedenom rozsudku krajského súdu sú používané ako dôkaz nielen v mnohých
súdnych, ale dokonca i trestných konaniach vedených voči sťažovateľovi.
Nepravdivé a difamujúce tvrdenia o osobe sťažovateľa, ktoré tvoria predmet
namietaného odvolacieho konania vedeného krajským súdom pod č. k. 7Co 5/2009,
zverejnila Slovenská republika prostredníctvom súdu v právoplatnom rozsudku krajského
súdu 3Cob/166/2006-330 z 3.7.2006, ktorý je verejnou úradnou listinou štátu. ...
Právoplatná verejná listina, vydaná orgánom s najvyššou právnou autoritou v právnom
štáte, má najvyššiu možnú dôkaznú hodnotu pre každého a pre každý orgán štátu. Takou je
zmienená listina i napriek svojej nepravdivosti a sťažovateľ je v dôsledku odmietnutia
prístupu k súdu voči krivým svedectvám právoplatného rozsudku bezmocný.
Rozsudok krajského súdu 3Cob/166/2006-330 z 3.7.2006 a v ňom obsiahnuté
difamujúce výroky o sťažovateľovi boli dokonca orgánmi činnými v trestnom konaní neskôr
použité ako dôkaz odôvodňujúci vznesenie obvinenia sťažovateľovi pre trestný čin
zneužívania informácií v obchodnom styku a tieto skutkové tvrdenia uznesenie o vznesení
obvinenia sťažovateľa výslovne cituje. Sťažovateľ je toho názoru, že obvinenie, ktoré mu
bolo vznesené na základe namietaných vyjadrení obsiahnutých v rozsudku krajského súdu
3Cob/166/2006-330 z 3.7.2006, je krivým obvinením, avšak sťažovateľ nemá možnosť využiť
účinný prostriedok nápravy z dôvodu, že krajský súd v odvolacom konaní ku konaniu
okresného súdu v konaní o ochrane osobnosti sťažovateľa odmietol v merite veci konať.
Na základe uvedených skutočností je preto bezpochyby možné konštatovať, že krajský
súd v konaní 7Co 5/2009 zasiahol do práv a oprávnených záujmov sťažovateľa, pričom
v dôsledku tohto neoprávneného zásahu vznikla sťažovateľovi závažná nemajetková ujma.“.
4. Rozsudku krajského súdu a jeho predchádzajúcemu postupu sťažovateľ vytýka
viaceré nedostatky, medzi ktorými uvádza:
(i) krajský súd nariadil opravu rozsudku okresného súdu prípisom, pričom s ohľadom
na § 223 OSP a komentár k § 222 ods. 3 OSP tak mal urobiť uznesením, čím zmaril
možnosť dvojstupňového prieskumu svojho uznesenia,
(ii) napriek tomu, že v odvolaní proti opravnému uzneseniu okresného súdu namietal
zaujatosť odvolacieho senátu krajského súdu (pretože išlo o ten istý odvolací senát, ktorý
rozhodol o vykonaní opravy prvostupňového rozsudku, proti ktorej podáva odvolanie),
odvolací súd na túto námietku zaujatosti nedbal a o veci rozhodol vylúčenými sudcami,
(iii) z rozvrhu práce krajského súdu a jeho dodatkov zverejnených na webovom sídle
ministerstva spravodlivosti vyplýva iné zloženie senátu, než aký rozhodoval v jeho veci;
v tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že zmeny rozvrhu práce sú nezákonné a bol odňatí,
svojim zákonným sudcom,
(iv) krajský súd odmietol konať vo veci z dôvodu, že sťažovateľ mal vykonať také
právne posúdenie veci, ktoré súdu zabránilo konať vo veci, čo je v konečnom dôsledku
totožné s takým postupom súdu, ktorým bol účastníkovi odmietnutý prístup k súdu.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že ním označené
práva boli krajským súdom porušené, a žiadal, aby ústavný súd zrušil rozsudok krajského
súdu. Taktiež žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume
10 000 € a náhradu trov konania v sume 314,18 €.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Totožné
právo zaručuje aj čl. 38 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľ nemohol, nemôže a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného
princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť
výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im
zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné
vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05,
I. ÚS 153/2010). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Podstatou sťažnostnej argumentácie je námietka sťažovateľa o jeho odňatí
zákonnému sudcovi a o zamedzení prístupu k súdu. Sťažovateľ tieto námietky spája
s tvrdeným rozhodovaním o jeho veci vylúčenými sudcami, resp. sudcami, ktorí boli
ustanovení v rozpore so zákonom, ako aj s tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom.
Sťažovateľove tvrdenia teda v prípade ich preukázania zakladajú dovolací dôvod [§ 241
ods. 2 písm. a) OSP] a súčasne prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) – účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ako aj podľa § 237 písm. g)
OSP – rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený.
10. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti dospel k záveru, že nemá právomoc rozhodnúť o namietanom porušení
označených práv sťažovateľa, pretože zákon zveruje v tomto prípade právomoc
dovolaciemu súdu (ktorým je v zmysle § 10a ods. 1 OSP. Najvyšší súd Slovenskej
republiky), ktorý vo vzťahu k rozsudku krajského súdu disponuje aj kasačnou právomocou
(§ 243b OSP). Sťažovateľ preto nielen mohol, ale aj mal pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu najskôr podať dovolanie proti rozsudku krajského súdu. Existencia právomoci
dovolacieho súdu na poskytnutie ochrany sťažovateľovi pred tvrdeným porušením jeho
označených práv takto vylučuje právomoc ústavného súdu o podanej sťažnosti konať
a rozhodnúť (m. m. II. ÚS 230/04). Ústavný súd preto rozhodol tak, že sťažnosť odmietol.
11. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní,
neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané
na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie rozsudku krajského súdu, primerané finančné
zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012