Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 74/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Š. J., R., zastúpeného spoločnosťou L., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. K., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. -416

zo 16. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. -429

z 28. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára

2012 doručená sťažnosť Š. J., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou L., s.

r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) uznesením Okresného súdu

Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) č. k. -416 zo 16. júna 2011 (ďalej

len „uznesenie zo 16. júna 2011“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -429 z 28. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 28.

septembra 2011“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako navrhovateľ sa návrhom

z 21. októbra 2005 podaným okresnému súdu domáhal proti obchodnej spoločnosti D., s. r.

o. (ako odporcovi v 1. rade), zaplatenia sumy 137 845 Sk s príslušenstvom z titulu odplaty

za vykonanú nákladnú prepravu. Podaním z 11. mája 2006 sťažovateľ rozšíril svoj návrh aj

proti K. H. (ako odporcovi v 2. rade). Konanie v označenej veci sťažovateľa bolo vedené

okresným súdom pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením č. k. -259 z 24. novembra 2009 zastavil

konanie v časti proti odporcovi v 2. rade a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo

na náhradu trov konania spojených s konaním a zastavením konania proti odporcovi

v 2. rade. Konanie bolo zastavené z dôvodu, že odporca v 2. rade 15. októbra 2008 zomrel

a podľa oznámenia Okresného súdu Salzburg nie sú dedičia, ktorí by po ňom prijali

dedičstvo.

Okresný súd rozsudkom č. k. -365 z 8. novembra 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) návrh sťažovateľa (smerujúci už len proti odporcovi v 1. rade)

zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením a trovy štátu znáša

štát. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd rozsudkom č. k. -388

z 23. februára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) potvrdil rozsudok okresného

súdu, ktorý tak nadobudol právoplatnosť 9. apríla 2011, a zároveň rozhodol, že o trovách

odvolacieho konania rozhodne okresný súd.

Krajský súd v Bratislave – justičná pokladnica, výzvami zo 16. mája 2011 vyzvala

sťažovateľa na splnenie povinností uložených právoplatnými a vykonateľnými

rozhodnutiami v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a uhradenie pohľadávok z titulu súdnych poplatkov v sume 302 € a 27,48 €.

Sťažovateľ návrhom doručeným okresnému súdu 2. júna 2011 požiadal

o oslobodenie od súdnych poplatkov a svoju žiadosť odôvodnil svojou nepriaznivou

finančnou situáciou.

Okresný súd uznesením zo 16. júna 2011 zamietol návrh sťažovateľa na oslobodenie

od súdnych poplatkov a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Podľa

Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych

poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme

bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa

oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť, poplatky zaplatené pred rozhodnutím

o oslobodení sa nevracajú.

Po vykonanom dokazovaní, oboznámení sa s predloženým listinným materiálom

dospel súd k záveru, že oslobodenie od súdnych poplatkov už nemožno navrhovateľovi

priznať, nakoľko konanie je právoplatne skončené, preto rozhodol tak, že návrh

navrhovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov zamietol.“

Proti uzneseniu okresného súdu zo 16. júna 2011 podal sťažovateľ odvolanie,

v ktorom okrem iného uviedol: „Dôrazne nesúhlasím s názorom súdu, že by nebolo možné

priznať oslobodenie od súdnych poplatkov v tomto čase (po právoplatnosti zamietavého

rozsudku). hovorí len o tom, že ak súd oslobodenie od súdnych

poplatkov prizná, už zaplatené súdne poplatky nemožno vrátiť tomu, kto ich zaplatil,

neupravuje však, v ktorej fáze už nie je možné požiadať o oslobodenie a rozhodnúť o ňom.

Navrhovateľ žiada o priznanie oslobodenia od súdneho poplatku pred jeho zaplatením

a preto nič nebráni súdu v tom, aby o oslobodení rozhodol kladne…

Prípadné vymáhanie tohto súdneho poplatku zo strany Justičnej pokladnice by

spôsobilo navrhovateľovi ešte vážnejšie finančné problémy, ktoré však je možné eliminovať

kladným rozhodnutím o oslobodení navrhovateľa od súdnych poplatkov.

Ďalším nemenej dôležitým faktom vo veci je, že podľa rozsudku zo dňa 08. 11. 2010

malo byť o trovách rozhodnuté samostatným uznesením. Do dnešného dňa však

navrhovateľovi takéto rozhodnutie doručené nebolo...

žiadam súd, aby pri rozhodovaní bral do úvahy aj nepriaznivé okolnosti vývoja

súdneho sporu, v ktorom sa navrhovateľ v dobrej viere domáhal zaplatenia služieb, ktoré

preukázateľne a nespochybniteľne poskytol, pričom odporca v I. rade sa zodpovednosti

snažil v maximálne možnej miere zbaviť a prenechať ju na pleciach odporcu v II. rade,

ktorý medzitým zomrel… a možné trestnoprávne súvislosti súčinnosti odporcu v I. a II. rade

pri tejto podnikateľskej činnosti…“

Krajský súd uznesením z 28. septembra 2011 potvrdil odvolaním sťažovateľa

napadnuté uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2011 a v odôvodnení svojho uznesenia

uviedol: „Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie teda odvolací súd poukazuje na

dôvody napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa s tým, že žalobca nespĺňa zákonnú

podmienku na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia

. Podľa tohto zákonného ustanovenia je možné priznať účastníkovi

oslobodenie od súdnych poplatkov, okrem relevantných majetkových pomerov splnením

ďalšej podmienky, a to, že sa nejedná o zrejmé bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie

práva. Nakoľko žalobca bol v tomto konaní plne neúspešný, vychádzajúc z právoplatných

rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu, ktorými bol žalobcov návrh zamietnutý,

možno z uvedeného vyvodiť jednoznačný záver, že žalobcom uplatňované právo bolo zrejme

bezúspešné. V takom prípade tak, ako už bolo vyššie spomenuté, nie je splnená zákonná

podmienka na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov.

Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219 ods. 1,

2 potvrdil.“

Okresný súd uznesením č. k. -443 z 8. decembra 2011 rozhodol, že

sťažovateľ je povinný zaplatiť odporcovi v 1. rade náhradu trov konania v sume 996,50 € na

účet jeho právneho zástupcu.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie ním označeného základného práva

uznesením okresného súdu zo 16. júna 2011 a uznesením krajského súdu z 28. septembra

2011 z dôvodu podľa neho nesprávnych skutkových a právnych záverov v nich

vyslovených.

V podstatnej časti svojej argumentácie sťažovateľ namieta nesprávnosť záveru o tom,

že súdne konanie, v ktorom žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, bolo v čase podania

jeho žiadosti a rozhodovania o nej právoplatne skončené, pričom práve o tento záver

opierali okresný súd aj krajský súd svoj ďalší podľa sťažovateľa nesprávny záver

o nemožnosti priznania oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní už právoplatne

skončenom. Podľa sťažovateľa označené súdne konanie nebolo právoplatne skončené

v rozhodnom čase, keďže v ňom nebolo ešte rozhodnuté o trovách prvostupňového, ako

i odvolacieho konania vo vzťahu k odporcovi v 1. rade. Ďalej podľa sťažovateľa

právoplatné skončenie konania nie je zákonnou prekážkou na priznanie oslobodenia od

poplatkov. K tejto časti svojej argumentácie sťažovateľ uviedol: „... rozhodnutie

vychádzalo z nesprávneho predpokladu, že po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej

(avšak o trovách, konania ešte rozhodnuté nebolo, teda konanie nebolo skončené) už nie je

možné priznať účastníkovi oslobodenie od súdnych poplatkov, hoci takáto podmienka v

zákone vôbec nie je ustanovená a sťažovateľ by inak podmienky na priznanie oslobodenia

splnil. Následkom tohto nesprávneho rozhodnutia… hrozí sťažovateľovi, že súdny poplatok

bude od neho vymáhaný zo strany Justičnej pokladnice… Sťažovateľ je presvedčený, že o

oslobodenie od súdnych poplatkov je účastník súdneho konania oprávnený žiadať

kedykoľvek počas súdneho konania…“

Podľa sťažovateľa krajský súd vôbec neskúmal správnosť záverov okresného súdu

o právoplatnom skončení konania a jeho dôsledkoch pri rozhodovaní o oslobodení od

súdnych poplatkov. Napriek tomu krajský súd uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2011

potvrdil, avšak podľa sťažovateľa z úplne iných dôvodov ako rozhodol okresný súd, a to

z dôvodu, že podľa názoru krajského súdu v danom prípade išlo o zrejme bezúspešné

uplatňovanie práva zo strany sťažovateľa, a preto nebol daný dôvod na priznanie

oslobodenia od poplatkov.

Sťažovateľ nepovažuje za správny ani názor krajského súdu o tom, že v danom

prípade išlo zo strany sťažovateľa o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva, a k tomu

vo svojej argumentácii okrem iného uvádza: „... porušovateľ v II. rade (krajský súd, pozn.)

preveroval celý skutkový stav prípadu, pričom zohľadňoval všetky vykonané dôkazy… Ak by

súd rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov skôr (pri podaní návrhu vo veci samej),

nemohol by do úvahy brať vývoj dokazovania, čím vznikajú rozdiely v rozhodovaní súdu

o rovnakých prípadoch, čo je v rozpore s princípom právnej istoty (t. j. rovnaké alebo

obdobné prípady sú posudzované rôzne a podľa odlišných kritérií). Tým, že porušovateľ

v II. rade bral do úvahy aj vykonané dôkazy, dôkaznú situáciu a doterajší vývoj konania

vo veci samej, bola žiadosť sťažovateľa posúdená prísnejšie ako mala byť, čím došlo k jeho

neodôvodnenej diskriminácii oproti tomu, keby žiadosť podal skôr...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o tomto dočasnom opatrení:

„... Ústavný súd odkladá vykonateľnosť Uznesenia Okresného súdu Topoľčany

v konaní č. zo dňa 28. 03. 2006 a Uznesenia Okresného súdu Topoľčany

v konaní č. zo dňa 06. 12. 2010...

Okresný súd Topoľčany, Krajský súd v Nitre a Justičná pokladnica Krajského súdu

v Bratislave sú povinní sa zdržať vykonávania Uznesenia Okresného súdu Topoľčany

v konaní č. zo dňa 28. 03. 2006 a Uznesenia Okresného súdu Topoľčany

v konaní č. zo dňa 06. 12. 2010, a to až do rozhodnutia o ústavnej

sťažnosti.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„... Uznesením Okresného súdu Topoľčany v konaní č. zo dňa 16. 06.

2011 v nadväznosti na Rozsudok Krajského súdu v Nitre -388 zo dňa 23.

02. 2011 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 . ...

Uznesením Krajského súdu v Nitre v konaní č. zo dňa 28. 09. 2011

ako odvolacieho súdu v nadväznosti na Rozsudok Krajského súdu v Nitre 15 Cob/14/2011-

388 zo dňa 23. 02. 2011 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu podľa č1. 46 ods. 1 ...

Okresný súd Topoľčany v konaní č. je povinný opätovne prejednať

sťažovateľovu žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov...

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie 2.000,- EUR ...

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

323,50 EUR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa uznesením okresného súdu zo 16. júna 2011, ktorým mu

nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a uznesením krajského súdu

z 28. septembra 2011, ktorým bolo na odvolanie sťažovateľa potvrdené uznesenie

okresného súdu zo 16. júna 2011.

Sťažovateľ vidí porušenie ním označených práv v nesprávnych skutkových

a právnych záveroch vyslovených v uznesení okresného súdu zo 16. júna 2011 a uznesení

krajského súdu z 28. septembra 2011.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa uznesením okresného

súdu zo 16. júna 2011

Ústavný súd konštatuje, že uznesenie okresného súdu zo 16. júna 2011 bolo

preskúmateľné na základe dostupného opravného prostriedku – odvolania proti tomuto

uzneseniu, ktoré sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa uznesením krajského

súdu z 28. septembra 2011

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa je umožniť každému reálny prístup

k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.

), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej

judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej

otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

Ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne vysporiadal

s odvolacími dôvodmi sťažovateľa a náležite odôvodnil svoje závery, keď sa v plnom

rozsahu stotožnil so závermi okresného súdu (ktorý nepriznal sťažovateľovi oslobodenie

od súdnych poplatkov z dôvodu podania jeho žiadosti po právoplatnom skončení konania

vo veci samej) a zároveň uviedol, že v danom prípade je daný dôvod na nepriznanie

oslobodenia aj z dôvodu, že išlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu z 28. septembra 2011

konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali

nesprávnosti skutkových a právnych záverov krajského súdu, alebo ktoré by spočívali v ich

nedostatočnom odôvodnení a mohli by zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do

namietaného uznesenia krajského súdu v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Naopak, ide o skutkové a právne závery, ktoré sú podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva

z požiadaviek základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateľa s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva podľa

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a základným právom sťažovateľa podľa neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu, čo zakladá

dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. februára 2012