Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 483/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. februára 2012

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval sťažnosť D. D., B., zastúpeného JUDr. M. T., advokátom

Advokátskej kancelárie T., s. r. o., B., vo veci porušenia jeho práva na spravodlivý proces

podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom podľa

Slovenskej republiky a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 17

ods. 2 procesným postupom a uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici sp. zn. z 21. septembra 2011 a takto

rozhodol:

1. Právo D. D. na spravodlivý proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 21. septembra 2011

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 21.

septembra 2011 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici j e p o v i n n ý uhradiť D. D. trovy právneho

zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. M. T. v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2011 doručená a 18. novembra 2011 doplnená sťažnosť D. D. (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“), lebo nimi malo byť porušené jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a

základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom a na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a (ďalej len „“), ako aj

právo na zákonné rozhodnutie o väzbe podľa a dohovoru.

2. Sťažovateľ namietal, že krajský súd sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal

jeho argumentmi uvedenými v písomnej sťažnosti z 20. septembra 2011 proti písomnému

rozhodnutiu okresného súdu o vzatí do väzby doručenému 22. septembra 2011, a to len

preto, že už 21. septembra 2011 rozhodol na neverejnom zasadnutí bez relevantných

podkladov a skutočných dôvodov, ktoré uviedol v sťažnosti podanej v zákonnej 3-dňovej

lehote, počítanej od vynesenia rozhodnutia okresného súdu (15. septembra 2011).

3. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd konštatoval porušenie označených

práv, napadnuté uznesenia krajského súdu a okresného súdu zrušil a priznal mu náhradu

trov konania v sume 303,31 €; zároveň žiadal o prednostné vybavenie sťažnosti, pretože

napadnutými rozhodnutiami došlo k najzávažnejšiemu zásahu do jeho osobnej slobody.

4. Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu

7. decembra 2011 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“), vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu krajského súdu ju prijal na ďalšie konanie

a vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu ju pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

5. Na výzvu ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu, ktorý

v podstate odkázal na obsah napadnutého uznesenia s tým, že obhajca sťažovateľa

po zahlásení blanketnej sťažnosti po vyhlásení prvostupňového rozhodnutia o jeho vzatí

do väzby mohol túto zdôvodniť tak, ako mu to ukladá .

Žiadal preto sťažnosť zamietnuť a súhlasil s upustením od ústneho pojednávania;

s neverejným pojednávaním súhlasil aj sťažovateľ.

6. Ústavný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že ústavná sťažnosť sťažovateľa

je sčasti dôvodná.

7. Ústavný súd ustálene judikuje, že jeho úlohou je len ochrana ústavnosti (čl. 124

). Preto do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy,

ak boli právoplatným rozhodnutím týchto orgánov verejnej moci porušené sťažovateľove

základné práva či slobody chránené ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pretože

tieto práva a slobody vymedzujú nielen rámec normatívneho obsahu aplikovaných právnych

noriem, ale tiež rámec ich ústavne konformnej interpretácie a aplikácie.

8. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal hlavne porušenie svojho práva

na spravodlivý proces, lebo v úvodnej časti citované uznesenie krajského súdu bolo vydané

na základe ústavne nekonformného výkladu procesných pravidiel o jeho prítomnosti

a o vplyve ako obvineného na konaní pred odvolacím súdom, kde by mu bola vytvorená

reálna možnosť predniesť všetky námietky, ktoré mal proti dôvodom uznesenia okresného

súdu o jeho vzatí do väzby po jeho vyhlásení a doručení v písomnej forme.

9. Ústavnoprávny základ práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces je obsiahnutý

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo na osobnú účasť na súdnom konaní a právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom je garantované .

10. Účasť potencionálne dotknutej osoby na súdnom konaní patrí medzi dôležité

záruky ochrany základných práv, pretože vytvorenie priestoru na účinné vznesenie

námietok (v kontradiktórnej schéme konania) najlepšie zaistí ochranu základných práv,

ktorá je z hľadiska fair procesu prvotným účelom súdneho konania.

11. Inštitucionálne garantovaná možnosť dotknutých osôb návrhmi a námietkami

účinne participovať na súdnom procese patrí medzi elementárne pravidlá súdneho riešenia

sporov (porov. Hart, H. L. A.: Pojem práva. Praha: Prostor 2001, s. 162). Inými slovami,

súd nemôže dospieť k relevantnému zisteniu bez dodržania základných procesných

náležitostí, ku ktorým je potrebné radiť hlavne bezprostrednosť, kontradiktórnosť a ústnosť.

Tieto kritériá vyplývajúce z postulátu fair procesu je potrebné vztiahnuť na akékoľvek

rozhodovanie, ktorým sú dotknuté subjektívne práva a povinnosti účastníkov konania.

V trestnom konaní nadobúdajú na význame o to viac, lebo samotné trestné stíhanie

a prípadne z neho vzišlý trest (väzba) predstavujú vážny zásah do osobnej slobody

jednotlivca a vyvolávajú aj ďalšie dôsledky pre osobný život a životný osud jednotlivca.

12. Právo obvineného osobne sa zúčastniť konania pred súdom a právo byť vypočutý

je tak potrebné považovať za základný prvok práva na spravodlivý proces. Pritom

vypočutím nemožno rozumieť len výsluch obvineného vykonaný k jednotlivým dôkazom,

ale musí mu byť daná príležitosť jednak účinne uplatňovať námietky a argumenty, ktoré sú

spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o otázkach podozrenia zo spáchania trestnej

činnosti, viny či väzby (trestu) a s ktorými sa súd musí v rozhodnutí náležite vysporiadať,

a jednak sa vyjadrovať a vyvracať návrhy a dôkazy prednesené prokurátorom.

Na uplatnenie základného práva zúčastniť sa konania pred súdom a byť vypočutý majú súdy

povinnosť obvinenému vytvoriť patričný priestor. Len takto vykonané konanie možno

považovať za súladné s nárokmi vyplývajúcimi zo samotnej podstaty fair procesu.

13. Tieto inštitucionálne záruky spravodlivého procesu treba aplikovať na konanie

pred všetkými inštanciami v prípade, že autoritatívne rozhodujú o väzbe, vine či treste, t. j.

nielen pred okresným súdom, ale tiež na konanie pred odvolacím, prípadne dovolacím

súdom, v ktorom sú riešené rozhodujúce otázky pre uvedené konkrétne opatrenia proti

obvinenému opätovne preskúmavané [porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Helmes v. Švédsko z 29. októbra 1991, či Belzink

v. Poľsko z 25. marca 1998]. V označených veciach ESĽP konštatoval, že v prípade, keď je

opätovne preskúmavaná otázka viny (podozrenia) obvineného alebo otázky, ktoré majú pre

obvineného celkom zásadný význam pre ukladané opatrenia, je z hľadiska spravodlivého

procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) dohovoru nevyhnutné, aby sa obvinený

osobne zúčastnil konania pred odvolacím súdom a bola mu tak daná príležitosť

a vytvorená možnosť osobne sa hájiť (aj spoločne so svojím právnym zástupcom) a vyjadriť

sa k meritu veci.

14. V rovine posudzovaného prípadu ústavný súd konštatuje, že vo svetle už

predostretých hľadísk zistil porušenie sťažovateľom označených základných práv a slobôd

zo strany krajského súdu pri rozhodovaní o jeho sťažnosti, resp. v konaní, ktoré

predchádzalo vyneseniu napadnutého uznesenia, a to v tom smere, že mu odvolací súd

nevytvoril potrebný priestor na obhajobu, keď o podanej ústnej sťažnosti obvineného

(sťažovateľa) po vyhlásení uznesenia okresného súdu (15. septembra 2011) o jeho vzatí

do väzby rozhodol skôr (21. septembra 2011), než sa oboznámil s jej písomnými dôvodmi,

ktoré súdu odoslal 20. septembra 2011, t. j. včas, tretí pracovný deň od vyhlásenia

rozhodnutia okresného súdu o jeho vzatí do väzby.

15. Ústavnému súdu preto nezostáva než len konštatovať, že samotný už popísaný

postup krajského súdu, ktorým sťažovateľovi znemožnil obhajobu konkrétnych námietok

proti uzneseniu okresného súdu, a to prakticky bez akéhokoľvek relevantného odôvodnenia,

nemôže z hľadiska predostretých kritérií spravodlivého procesu obstáť. Jeho spôsob konania

a rozhodovania o sťažnosti obvineného sa ústavnému súdu javí ako rýdzo formalistický,

nezohľadňujúci ani judikatúru ESĽP a postrádajúci akúkoľvek vecnú a logickú

argumentáciu, preto ústavnej sťažnosti vyhovel. Námietku predsedu krajského súdu, že

sťažovateľ mal od 15. septembra 2011, keď mu bolo uznesenie okresného súdu za jeho

prítomnosti oznámené vyhlásením, dostatok času na písomné odôvodnenie sťažnosti

do rozhodovania o nej, treba totiž odmietnuť ako bezpredmetnú a nesprávnu; povinnosť

doručiť opis rozhodnutia a reakciu naň by sa tak javila ako samoúčelná.

16. Obvineného na podanie sťažnosti proti takému uzneseniu v trestnom konaní,

ktoré treba v písomnej forme doručiť, nemožno nútiť na podanie sťažnosti skôr, než mu

uplynie zákonná lehota na jej podanie, resp. než sa oboznámi s písomným vyhotovením

uznesenia, proti ktorému táto sťažnosť smeruje.

Preto, ak obvinenému sťažovateľovi v konaní o opravnom prostriedku nebol daný

priestor na spochybnenie právnej a skutkovej úvahy súdu prvého stupňa obsiahnutej

v písomnom odôvodnení uznesenia, došlo tým k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces podľa čl. 5 ods. 4 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na obhajobu podľa čl. 48

ods. 2 v spojení s .

17. Článok 5 ods. 4 dohovoru zaisťuje každému, kto bol zatknutý alebo zadržaný,

právo podať návrh na začatie konania, v ktorom by súd vykonal kontrolu dodržiavania

procesných a hmotnoprávnych podmienok nevyhnutných pre zákonnosť zbavenia slobody.

Hoci konanie uvedené v čl. 5 ods. 4 dohovoru nemusí byť vždy sprevádzané zárukami

v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru pre trestné konanie, je nutné, aby týmto zárukám vyhovovalo

aspoň vo vzťahu ku kontradiktórnosti a verejnosti konania a v rámci neho aj k právu

obvineného byť vypočutý pred súdom, resp. predniesť konkrétne skutočnosti v zákonom

určenej dobe na príslušnom súde. Opak by svedčil pre záver, že písomné vyhotovenie

sťažnosti súdneho rozhodnutia by nebolo potrebné vôbec doručovať, čo je záver zjavne

nesprávny a ústavne neudržateľný.

Preto ani zahlásenie sťažnosti do zápisnice bezprostredne po vyhlásení uznesenia

nesmie obvinenému znemožniť písomne reagovať v rámci opravného konania na právnu

a skutkovú argumentáciu súdu I. stupňa, uvedenú spravidla v odôvodnení napadnutého

uznesenia. V takom prípade je potrebné obvinenému poskytnúť na písomné doplnenie jeho

sťažnosti primeranú (zákonnú) dobu, ktorej dĺžku treba prispôsobiť povahe vydávaného

rozhodnutia v danom type konania (hoci aj väzobnom).

18. Ústavný súd vedený doktrínou minimalizácie zásahov ústavného súdu

do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov dospel k záveru, že pre nápravu zásahov

do základných práv a slobôd sťažovateľa je namieste zrušiť rozhodnutie krajského súdu len

z uvedených dôvodov; po jeho zrušení musí krajský súd zabezpečiť všetky

a dohovorom garantované práva a slobody sťažovateľa, a to aj s prihliadnutím na fair proces

v jeho časovej dimenzii (po kasačnom zásahu ústavného súdu) vo vzťahu k väzobným

veciam.

Preto vo zvyšujúcej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel, lebo sa opodstatnenosťou

v nej vznesených námietok bude zaoberať krajský súd.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom vychádzal

z a priznal sťažovateľovi žiadanú sumu 303,31 €. Túto

sumu je povinný krajský súd zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu, a to v lehote 2

mesiacov od doručenia nálezu ( v spojení s

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2012