Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 91/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. M. a A. M., Ž., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. M. a A. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára

2012 doručená sťažnosť Ing. R. M. a A. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“), ako aj práva na prejednanie

svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že «Žaloba je pôvodne podaná na Okresnom

súde v Žiline dňa 9. 3. 2005. Okresný súd žalobu postúpil Krajskému súdu v Žiline

uznesením z 11. 12. 2009 s tým, že (cit.) „má za to, že navrhovatelia 1/ a 2/ sa návrhom v

danej prejednávanej veci domáhajú preskúmania rozhodnutia o povolení vkladu kúpno-

predajnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený pod č. V 1333/02 súdom podľa piatej časti

Správne súdnictvo.“.

V pôvodnej žalobe je aj požiadavka, aby súd obstaral predmetnú kúpno-predajnú

zmluvu, pretože pre nás je nedostupná. Preto nás prekvapila požiadavka krajského súdu

listom doručeným nám 22. 3. 2010 predložiť mu „kópiu napadnutého rozhodnutia

V 1333/02“. Po ďalších 3-och mesiacoch nás krajský súd uznesením -50

vyzval predložiť plnú moc na zastupovanie advokátom. Dňa 18. 11. 2010, teda po ďalších

troch mesiacoch bol nám doručený list tohto súdu, ktorým nás vyzval vyplniť predložené

tlačivo a ďalším uznesením doručeným 9. 2. 2011 nám ustanovil zástupcu z radov

advokátov.».

Ďalej sťažovatelia uviedli:

«Keďže konanie takto pretrvávalo už bezmála 6 rokov a zjavne v ňom boli zbytočné

prieťahy, listom z 29. 7. 2011 sme predsedovi Krajského súdu v Žiline podali sťažnosť,

práve pre ne. Na to vo veci konajúca sudkyňa uznesením z 2. 8. 2011 konanie zastavila!

Oznámené nám to je v odpovedi krajského súdu na našu sťažnosť v jeho liste z 12. 8. 2011,

v ktorom ospravedlnenie sa za to, že (cit.) „došlo k predĺženiu konania hlavne v období

medzi 15. 1. a 11. 8. 2010...“, vyznieva cynicky.

Nami podané odvolanie proti zastaveniu konania zdržiaval tento súd až

do 7. 11. 2011, kedy spis postúpil na Najvyšší súd SR. O ďalšom osude konania nemáme

ďalšiu správu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že

krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. porušil ich základné právo podľa

a právo podľa dohovoru a aby im priznal finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti smerujúcej proti zbytočným prieťahom

v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby

ten orgán (krajský súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo

stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd o veci rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 (), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv

nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti nemohlo dochádzať (m. m.

).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva sťažovateľmi

označeným porušovateľom ešte mohlo trvať (napr. , , ).

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže zo strany sťažovateľmi

označeného porušovateľa, proti ktorému sťažnosť smeruje, dochádzať k namietanému

porušovaniu v sťažnosti označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej sťažnosti

pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právu podľa dohovoru (m. m. ). Uvedený právny názor

ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri

Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti

tvrdenia sťažovateľov, podľa ktorého postupom krajského súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd uznesením z 2. augusta 2011

napadnuté konanie zastavil z dôvodu, že sťažovatelia neboli účastníkmi správneho konania

a neboli aktívne legitimovaní na podanie žaloby o určenie neplatnosti rozhodnutia

o povolení vkladu zmluvy do príslušného katastra nehnuteľností. Po podaní odvolania

sťažovateľmi 30. augusta 2011 krajský súd predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 7. novembra 2011. Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd uvedeným rozhodnutím ešte pred

doručením sťažnosti ústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené

úkony, a preto už nemohol v čase doručenia sťažnosti žiadnym ústavne relevantným

spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne spôsobiť prieťahy v ňom, a teda nemohol už

ani porušovať sťažovateľmi v sťažnosti označené práva.

Keďže sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. februára 2012, t. j. v čase, keď krajský súd už

vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k porušovaniu v sťažnosti označených práv jeho

postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej

uvedenými nezaoberal a ani nepovažoval za potrebné vyzývať sťažovateľov na odstránenie

nedostatkov ich sťažnosti.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že v prípade potvrdenia

uznesenia krajského súdu z 2. augusta 2011 najvyšším súdom by sťažovatelia neboli

oprávnenými osobami ani na podanie sťažnosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012