Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 48/2012
PDF · 136.4 KB
No categories available
II. ÚS 48/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. I. O., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 133/2011 z 28. októbra
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. I. O. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára
2012 doručená sťažnosť JUDr. I. O. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
jeho práv uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 4 Cdo 133/2011 z 28. októbra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplynulo, že sťažovateľ sa v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 21 C 109/07 domáhal
proti Slovenskej republike ‒Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky zaplatenia
sumy 1 820,35 € z titulu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý v spore o neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorého
bol sťažovateľ ako žalobca účastníkom, v odvolacom konaní zmenil rozsudok Okresného
súdu Bratislava II sp. zn. 10 C 171/94 z 12. septembra 2001 tak, že žalobu sťažovateľa
zamietol. Okresný súd rozsudkom č. k. 21 C 109/07-122 z 19. októbra 2010 žalobu
sťažovateľa zamietol. Krajský súd na základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom
sp. zn. 5 Co 99/11 z 29. marca 2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
potvrdil. Proti označenému rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie,
v ktorom namietal dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku,
pričom navrhol rozsudok odvolacieho súdu spolu s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušiť
a žalobe vyhovieť. Najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol sťažnosťou namietaným
uznesením, ktorým dovolanie sťažovateľa ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:
«Okresný súd Bratislava 2 rozsudkom z 12.9.2001 sp. zn.10 C 171/1994 por.č. 170
zistil, že pracovný pomer sťažovateľa v skúšobnej dobe ukončil zamestnávateľ protiprávne.
Tým bol daný základ k uplatneniu náhrady škody zo strany sťažovateľa voči
zamestnávateľovi. Odvolací súd zamietol žalobu, s „odôvodnením“ že v pracovnom práve
platí obsah pracovnej zmluvy a keďže túto podpísal zamestnanec, už nemôže neskoršie
namietať jej neplatnosť. Z tohoto tzv. „odôvodnenia“ by vyplývalo, že neplatí dátum
skutočného vzniku / prevzatím a zároveň podpísaním pracovnej zmluvy/ pracovného pomeru
a možno fikciou dospieť k záveru, že protiprávne antidatovanie je prípustné. Odvolací súd
týmto pripustil ako zákonné aj prípadné antidatovanie zmluvy, čím stanovil nový „zákon“
ešte pridajúc, že v pracovnom práve vraj neplatia obecné ustanovenia občianskeho
zákonníka. Najvyšší súd názor odvolacieho súdu odmietol tým, že v konaniach, sp.zn.
4 Cdo 153/2003 a 1 Cdo 92/2006 zrušil rozsudky odvolacieho súdu v tomto smere.
Z nepochopiteľných dôvodov Najvyšší súd nakoniec zamietol dovolanie sťažovateľa, pričom
hrubým spôsobom porušil zákon v tomto smere, lebo v súlade s odvolacím konaním vôbec
nevenoval pozornosť skutočnosti, že zodpovední pracovníci zamestnávateľ svojimi
výpoveďami sa zjavne dopustili trestného činu krivej výpovede a v tomto mali civilné súdy
vyčkať výsledok trestného konania a túto vec v žiadnom prípade nemôže rozhodnúť civilný
súd ale výlučne iba trestný súd.
Týmito hrubými porušeniami zákonných predpisov bola sťažovateľovi spôsobená aj
finančná škoda.
V spore o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdov, ako
obvykle súdy bagatelizovali celú vec a vôbec vylúčili možnosť sa dožadovať náhrady škody
týmto postupom.»
Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd zrušil namietané uznesenie najvyššieho
súdu a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Zároveň uviedol, že „súčasne poverujem
advokátku JUDr. Z. M... zastupovaním v tejto veci a vypracovaním sťažnosti s potrebnými
náležitosťami“.
Pretože prílohou sťažnosti nebolo splnomocnenie pre označenú advokátku, teda
sťažnosť nespĺňala náležitosti podľa § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“), výzvou zo 7. februára 2012 ústavný súd vyzval sťažovateľa na predloženie
splnomocnenia na zastupovanie advokátom v konaní pred ústavným súdom v lehote 15 dní
od doručenia tejto výzvy a zároveň ho upozornil, že ak nepredloží splnomocnenie
v uvedenej lehote, ústavný súd môže jeho sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ výzvu ústavného súdu prevzal 13. februára 2012, na túto však nereagoval
a v ustanovenej lehote splnomocnenie pre advokátku na jeho zastupovanie v konaní pred
ústavným súdom nepredložil.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ aj napriek upozorneniu ústavného súdu, že
v prípade nepredloženia splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, toto
splnomocnenie v lehote stanovenej ústavným súdom nepredložil.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Ústavný súd opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru (podobne III. ÚS 37/02,
I. ÚS 93/02 a I. ÚS 125/03) konštatuje, že ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
neumožňuje upustiť v konaní pred ústavným súdom od splnenia procesnej podmienky
povinného právneho zastúpenia advokátom, a to ani v prípadoch, ak sťažovateľ má
právnické vzdelanie.
Je potrebné uviesť, že sťažnosť sťažovateľa v predloženej podobe nespĺňala ani
ďalšie náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom
ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 zákona o ústavnom súde. Obsah odôvodnenia sťažnosti, tak
ako je citovaný v časti I tohto uznesenia, je nezrozumiteľný a zmätočný, pretože námietky
v ňom uvedené sa netýkajú priamo namietaného uznesenia, ale vecne smerujú proti postupu
a rozhodnutiam súdov konajúcich v spore o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
ktorého bol sťažovateľ účastníkom. Podstatným nedostatkom náležitostí sťažnosti je aj to,
že sťažovateľ v sťažnosti neoznačil žiadne konkrétne základné právo, ktorého porušenie
svojou sťažnosťou namieta.
Vzhľadom na to, že ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia
splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a tiež vzhľadom na to, že sťažovateľ
v lehote stanovenej ústavným súdom a ani do dňa jej predbežného prerokovania
splnomocnenie pre advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom
nepredložil, pričom sťažnosť sťažovateľa v predloženej podobe nespĺňala náležitosti
kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 a § 50
zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní
odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2012