Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 128/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. O. Ch., B. B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na zákonného sudcu

podľa uznesením Okresného súdu

Bratislava V sp. zn. z 19. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 14. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra

2011 doručená sťažnosť L. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na zákonného sudcu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 19. augusta 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je väzobne stíhaný

pre trestné činy vydierania podľa a Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a prečin nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1 citovaného zákona.

Podaním doručeným okresnému súdu 28. júla 2011 sťažovateľ žiadal o prepustenie

na slobodu a nahradenie väzby ponúknutou peňažnou zárukou. Žiadosť bola podľa

vyjadrenia sťažovateľa v súlade s rozvrhom práce okresného súdu na rok 2011 (ďalej len

„rozvrh práce okresného súdu“) pridelená na rozhodnutie zákonnému sudcovi.

Sťažovateľ uviedol, že takto určený zákonný sudca začal vo veci konať

pod sp. zn. a listom z 29. júla 2011 požiadal Generálnu prokuratúru

Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) o predloženie vyjadrenia

k predmetnej žiadosti sťažovateľa, ako aj o zaslanie súvisiaceho spisového materiálu.

Generálna prokuratúra okresnému súdu doručila 15. augusta 2011 svoje stanovisko

a príslušný spisový materiál (overenú fotokópiu vyšetrovacieho spisu).

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na to, že po doručení stanoviska generálnej

prokuratúry začal konať v jeho veci „iný sudca“ okresného súdu, a to pod

sp. zn. , ktorý určil termín výsluchu a následne napadnutým uznesením

z 19. augusta 2011 rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa o prepustenie na slobodu zamietol

a ponúknutú peňažnú záruku neprijal.

Sťažovateľ napadol predmetné uznesenie okresného súdu sťažnosťou, v ktorej okrem

iného vzniesol námietku porušenia svojho základného práva nebyť odňatý zákonnému

sudcovi. Sťažnosť bola uznesením krajského súdu zo 14. septembra 2011 zamietnutá

a vo vzťahu k formulovanej argumentácii sťažovateľa o porušení princípu zákonného sudcu

odôvodnená takto:

«Z predloženého spisového materiálu sa dá zistiť, že sudkyňa pre prípravné

konanie JUDr. I. W., vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod

sp. zn. predmetnú žiadosť obvineného L. J. o prepustenie z väzby na slobodu

spojenú s návrhom na prijatie peňažnej záruky odstúpila Generálnej prokuratúre

Slovenskej republiky na ďalšie konania a rozhodnutie. Vyplynulo to aj z úpravy sudkyne pre

prípravné konanie okresného súdu zo dňa 29. 07. 2011. Možno teda konštatovať, že

menovaná sudkyňa pre prípravné konanie posudzovanú vec v agende 0 „vybavila inak“.

Nakoľko prokurátorka Generálnej prokuratúry SR žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby nevyhovela a túto žiadosť obvineného L. J. spojenú s ponúknutou peňažnou zárukou

predložila Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie a rozhodnutie, nebol už dôvod

túto vec prideliť tej istej sudkyni pre prípravné konanie, ktorá predtým vec vybavila inak,

ale prostredníctvom elektronickej podateľne bola vec znovu pridelená tomu zákonnému

sudcovi pre prípravné konanie ako si to vyžiadal spôsob zapisovania v agende „0 “

upravený v rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava V na rok 2011.»

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že označenými rozhodnutiami okresného súdu

a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu zaručeného

.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu:

«Podľa rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava V pre rok 2011, str. 33, ods. 5

v znení účinnom v čase rozhodovania o mojej žiadosti „0 - vec v tejto agende sa

považuje za vybavenú, ak vo veci je vydané uznesenie alebo ak z úpravy sudcu vyplýva, že

vec je vybavená inak“.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného Okresný súd Bratislava V a Krajský súd v Bratislave

mal za to, že zákonný sudca (JUDr. I. W.) „vybavila“ vec inak.

Pritom však zákonná sudkyňa nevybavila vec žiadnym spôsobom, ale len vyžiadala

od Generálnej prokuratúry SR podklady pre svoje rozhodnutie a nie ako nesprávne uvádza

Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí odstúpila žiadosť na Generálnu prokuratúru

SR.

Rovnakého názoru bola aj Generálna prokuratúra SR, keď predložila Okresnému

súdu Bratislava V resp. zákonnej sudkyni, vyšetrovací spis vzťahujúci sa na vec ako aj svoje

vyjadrenie k mojej žiadosti k pôvodne pridelenej sp. zn. .

Na základe vyššie uvedeného mám za to, že postupom a rozhodnutiami Okresného

súdu Bratislava V (uznesenie sp. zn. zo dňa 19. 08. 2011) a Krajského súdu

v Bratislave (uznesenie sp. zn. zo dňa 14. 09. 2011 bolo porušené moje

základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a v spojení s tým, že o mojej

žiadosti zo 27. 07. 2011 o prepustenie z väzby na slobodu rozhodoval iný než zákonný

sudca.

Podľa svojej je Slovenská republika - okrem iného - demokratickým

a právnym štátom ( SR), ktorý uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaný, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky ( SR), ku ktorým patrí aj úcta k právam

a slobodám človeka a občana; chrániť tieto práva a slobody prináleží súdom (

SR), ktoré pri výkone súdnej moci sú nezávislé ( SR), pričom sudca je

pri svojom rozhodovaní viazaný , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou

podľa a 5 SR a zákonom ( SR). Tieto SR

dané garancie nezávislosti súdnej moci, ako aj nestrannosť ich výkonu sú zvlášť zdôraznené

ďalším ústavným príkazom, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1

SR).

Posledne uvedený ústavný imperatív je potrebné považovať za absolútne

neopomenuteľnú podmienku riadneho výkonu tej časti verejnej moci, ktorá bola súdom

ústavne zverená; ten totiž na jednej strane dotvára a upevňuje sudcovskú nezávislosť,

na strane druhej potom predstavuje pre každého účastníka konania rovnako cenenú záruku,

že k rozhodnutiu jeho veci sú povolané súdy a sudcovia podľa vopred stanovených zásad

(procesných pravidiel) tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej

agendy, a aby bol vylúčený - z rôznych dôvodov a na rôzne účely - výber súdov a sudcov

„ad hoc“. Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno žiadnym spôsobom obchádzať, i keby

dôvody na to boli akékoľvek.

Ľubovoľná zmena príslušnosti súdu pre úkony prípravného konania, ako tomu bolo

aj v mojej veci, však vyššie uvedeným požiadavkám nezodpovedá a je s nimi v rozpore.

Ústavný princíp zákonného sudcu nemožno obchádzať, aj keby dôvody k tomu boli

akékoľvek, nakoľko tak pre jednotlivca ako aj pre celú spoločnosť je nebezpečné a škodlivé

povolávať k výkonu spravodlivosti súdy a sudcov podľa účelových hľadísk alebo výberu.»

Na základe takto formulovanej argumentácie sťažovateľ v závere sťažnosti žiadal,

aby ústavný súd rozhodol o jeho veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho

základného práva podľa uznesením okresného súdu

sp. zn. z 19. augusta 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2011, označené rozhodnutia zrušil, prepustil sťažovateľa na slobodu

a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na zákonného

sudcu zaručeného , podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. augusta 2011

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Vo vzťahu k časti sťažnosti týkajúcej namietaného porušenia základného práva

zaručeného označeným uznesením okresného súdu ústavný súd zistil

existenciu procesnej prekážky uvedenej v ustanovení ,

a síce nedostatok právomoci.

Proti uvedenému prvostupňovému rozhodnutiu okresného súdu mal sťažovateľ

k dispozícii opravný prostriedok – sťažnosť, ktorý aj využil a o ktorom rozhodoval krajský

súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu označenému základnému právu

sťažovateľa zaručenému . Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

uznesením krajského súdu sp. zn. zo 14. septembra 2011

Námietka sťažovateľa, ktorú prezentoval vo svojej sťažnosti, sa netýkala pochybení

v procesnom postupe konajúcich súdov pri prerokúvaní jeho veci, ale poukazovala

na tvrdenie o porušení pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení jeho veci zákonnému

sudcovi.

Podľa ustanovenia o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch rozvrhom práce sa rozumie akt riadenia predsedu

súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva

na príslušný kalendárny rok.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a) zákona o súdoch rozvrh práce obsahuje

určenie senátov, samosudcov, súdnych úradníkov a notárov poverených vybavovaním

agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,

veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom, samosudcom, súdnym úradníkom a notárom náhodným výberom pomocou

technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby

bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa rozvrhu práce okresného súdu «Prideľovanie spisov jednotlivým sudcom

v agendách T mimo konaní podľa /1 a 348 , kde sa veci zapisujú sudcovi

pre prípravné konanie podľa rozpisu služieb, Nt, Tc, Td je náhodným výberom v systéme

trestná elektronická podateľňa vyvinutom v projekte „súdny manažment LEA“» (s. 33 ods. 1

rozvrhu práce okresného súdu).

Podľa rozvrhu práce okresného súdu vec v agende 0 sa považuje za vybavenú,

ak je vo veci vydané rozhodnutie alebo ak z úpravy sudcu vyplýva, že vec je vybavená inak

(s. 34 ods. 5 rozvrhu práce okresného súdu).

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) má obvinený právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi

pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto pre rozhodovanie relevantné

skutočnosti:

Sťažovateľ väzobne stíhaný pre trestné činy vydierania podľa § 189 ods. 1 a ods. 2

písm. d) a nebezpečného vyhrážania podľa

podaním doručeným okresnému súdu 28. júla 2011 „žiadal o prepustenie z väzby na

slobodu spolu s ponukou peňažnej záruky“.

Sudkyňa pre prípravné konanie v prílohe listu sp. zn. z 29. júla 2011

zaslala predmetnú žiadosť sťažovateľa generálnej prokuratúre a súčasne požiadala

o doručenie na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu.

Prokurátorka generálnej prokuratúry 15. augusta 2011 doručila okresnému súdu

„stanovisko k žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu“ (s prílohou obsahujúcou

fotokópiu príslušného vyšetrovacieho spisu) obsahujúce jej vyjadrenie, že „navrhuje

zamietnuť žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a neprijať peňažnú záruku

ako náhradu väzby“.

Následne bol sťažovateľ „iným“ sudcom pre prípravné konanie listom

sp. zn. upovedomený o vykonaní výsluchu v jeho veci dňa 19. augusta 2011.

Uznesením sp. zn. z 19. augusta 2011 podľa ustanovení ,

ods. 2 a okresný súd žiadosť sťažovateľa o prepustenie

na slobodu zamietol a súčasne podľa ustanovení § 81 ods. 1 a ods. 2 písm. b) Trestného

poriadku ponúknutú peňažnú záruku neprijal.

Sťažnosť podanú sťažovateľom proti predmetnému uzneseniu krajský súd svojím

uznesením sp. zn. zo 14. septembra 2011 podľa ustanovenia § 193 ods. 1

písm. c) zamietol. Tvrdenie sťažovateľa o tom, že v jeho veci konal

a rozhodoval nezákonný sudca, kvalifikoval krajský súd ako neopodstatnené. V odôvodnení

svojho rozhodnutia krajský súd v tomto kontexte uviedol, že sudkyňa pre prípravné konanie

vo veci vedenej pod sp. zn. predmetnú žiadosť sťažovateľa o prepustenie

na slobodu spojenú s návrhom na náhradu väzby ponúknutou peňažnou zárukou

„odstúpila“ generálnej prokuratúre „na ďalšie konanie“, a teda posudzovanú vec

v agende 0 „vybavila inak“. Podľa argumentácie krajského súdu následne prokurátorka

generálnej prokuratúry, ktorá žiadosti sťažovateľa spojenej s ponúknutou peňažnou zárukou

nevyhovela, túto predložila s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie

(okresnému súdu), a preto neexistoval dôvod označenú vec prideliť „tej istej sudkyni

pre prípravné konanie, ktorá predtým vec vybavila inak“, ale bolo potrebné prideliť ju

prostredníctvom elektronickej podateľne v súlade s predpísaným postupom zakotveným

v rozvrhu práce okresného súdu.

Po preskúmaní súvisiacich príloh sťažnosti a predovšetkým namietaného uznesenia

krajského súdu dospel ústavný súd k týmto čiastkovým záverom:

Ústavný súd je prvom rade toho názoru, že zistený skutkový stav týkajúci sa postupu

pri vybavení žiadosti sťažovateľa (podanie žiadosti sťažovateľa okresnému súdu, jej

postúpenie generálnej prokuratúre a následné predloženie okresnému súdu) v plnom

rozsahu korešponduje relevantnej právnej úprave obsiahnutej v ustanoveniach § 79 ods. 3

, podľa ktorej žiadosť obvineného o prepustenie na slobodu

v prípravnom konaní posudzuje primárne prokurátor, ktorý pokiaľ žiadosti nevyhovie,

je povinný predložiť ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie

sudcovi pre prípravné konanie. V prípade sťažovateľa, ktorý sa so svojou žiadosťou

o prepustenie na slobodu (spojenou s návrhom na náhradu väzby ponúknutou peňažnou

zárukou) obrátil na inštančne nepríslušný subjekt, bol tento nedostatok korigovaný úkonom

okresného súdu, ktorý v podstate vo veci konať nezačal, ale fakticky (aj keď to v obsahu

svojho podania expressis verbis neformuloval) v súlade s označenými ustanoveniami

postúpil žiadosť sťažovateľa prokurátorovi ako príslušnému na jej

prvotné posúdenie. Z tohto dôvodu sa ústavný súd stotožňuje s názorom krajského súdu,

ktorý uvedený postup okresného súdu kvalifikoval ako „vybavenie veci inak“ v intenciách

rozvrhu práce okresného súdu. Po predložení vyjadrenia prokurátorky generálnej

prokuratúry, z obsahu stanoviska ktorej (aj keď nepriamo) vyplynulo, že táto žiadosti

sťažovateľa nevyhovela, nasledoval absolútne konformný postup, pridelenie veci

sťažovateľa systémom tzv. náhodného výberu, ktorý v plnom rozsahu zodpovedal

relevantným ustanoveniam zákona o súdoch (§ 51 ods. 1) predstavujúcim ťažiskový

mechanizmus vytvárajúci garancie pre dodržanie zaručeného práva na zákonného

sudcu a jemu zodpovedajúcemu korelátu nestranného súdu.

Pojem zákonného sudcu vykladá judikatúra ústavného súdu tak, že ním je sudca,

ktorý spĺňa zákonom ustanovené predpoklady na funkciu sudcu, bol pridelený alebo

dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, ktorého funkcia nezanikla, a ktorý bol

určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce ().

V intenciách citovanej judikatúry ústavného súdu, ako aj relevantnej právnej úpravy,

vychádzajúc z uvedených záverov posúdil ústavný súd námietku sťažovateľa týkajúcu sa

porušenia základného práva na zákonného sudcu zaručeného ako zjavne

neopodstatnenú a sťažnosť v zmysle odmietol.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012