Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 196/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti G., Spojené kráľovstvo Veľkej

Británie a Severného Írska, zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2011

faxom a 8. apríla 2011 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., Spojené

kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. januára

2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že „dňa 26. 01. 2011 vydal Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesenie sp. zn. , ktorým odložil vykonateľnosť

uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. augusta 2010 sp. zn.

634 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní; uznesenie bolo

doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 07. 02. 2011.

Na základe uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. augusta 2010 sp. zn.

-634 pritom došlo k zastaveniu konkurzného konania (vyhláseného na

majetok sťažovateľky, pozn.).“.

Sťažovateľka tvrdí, že „ustanovením § 197 ods. 4 ZoKR je expressis verbis daná

neprípustnosť odloženia vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-634 zo dňa 23. 08. 2010, nakoľko sa jedná o rozhodnutie vydané

v konkurznom konaní.

Rovnako, je nepochybné, že z ustanovenia § 198 ods. 1 ZoKR expressis verbis

vyplýva neprípustnosť dovolania proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-634 zo dňa 23. 08. 2010.“.

Podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave (uznesenie

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -634 zo dňa 23. 08. 2010), na základe

ktorého krajský súd v súlade s § 32 ods. 3 ZoKR zastavil slovenské konkurzné konanie na

majetok spoločnosti G., nie je rozhodnutím, v prípade ktorého by mohol byť nariadený

výkon rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené máme za to, že sťažnosťou napádané uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26. 01. 2011 je

contra legem, pričom takéto rozhodnutie nemôže z hľadiska SR a

ods. 1 Dohovoru obstáť.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Obcdo (sťažovateľka má

zrejme na mysli „2 Obdo“, pozn.) 44/2010 zo dňa 26. 01. 2011 nerešpektujúcim princíp

právneho štátu založeného na úcte k základným právam a slobodám podľa čl. 1 ods. 1

SR porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

SR a právo na spravodlivý proces zaručené Dohovoru o ochranu

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

26. 01. 2011, ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky odložil vykonateľnosť uznesenia

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. augusta 2010 sp. zn. -634 až do

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní sa zrušuje.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila

sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je tvrdenie, že odklad vykonateľnosti uznesenia

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 23. augusta

2010 o zastavení konkurzného konania je neprípustný, pretože ide o rozhodnutie vydané

v konkurznom konaní.

Zo sťažnosti sťažovateľky, z jej príloh a vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd

zistil, že sťažovateľka je zahraničnou právnickou osobou, jej registrovaným sídlom je Veľká

Británia. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn.

z 9. februára 2010 začal proti sťažovateľke (ako dlžníkovi) konkurzné konanie na základe

návrhu z 25. januára 2010 podaného veriteľom Ing. J. N., P. (ďalej len „navrhovateľ“),

ktorý súdu preukázal, že má proti sťažovateľke pohľadávku v sume 57 490 GBP. Okresný

súd dospel k záveru, že na území Slovenskej republiky sa nachádza centrum hlavných

záujmov sťažovateľky, a preto je v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája

2000 o konkurznom konaní (ďalej len „nariadenie“) daná právomoc súdov Slovenskej

republiky na začatie hlavného konkurzného konania a rozhodným právom v zmysle čl. 4

ods. 1 nariadenia je právny poriadok Slovenskej republiky. Z dôvodu neosvedčenia svojej

platobnej schopnosti podľa o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) okresný súd uznesením sp. zn. z 22. februára 2010 vyhlásil

konkurz na majetok sťažovateľky a vyzval veriteľov, aby v lehote 45 dní od vyhlásenia

konkurzu prihlásili svoje pohľadávky. Uznesenie o vyhlásení konkurzu bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku 26. februára 2010.

Na základe odvolania sťažovateľky (dlžníka) krajský súd uznesením sp. zn.

z 23. augusta 2010 rozhodol o zastavení konkurzného konania

vyhláseného na majetok dlžníka. Podľa odvolacieho súdu dôvodom na zastavenie

konkurzného konania bola skutočnosť, že súdu nebolo známe, že o začatí hlavného

insolvenčného konania rozhodol 22. januára 2010 High Court of Justice v Londýne.

Vydaním uznesenia okresného súdu sp. zn. z 9. februára 2010 o začatí

konkurzného konania ako hlavného konania a uznesenia sp. zn. z 22. februára

2010 o vyhlásení konkurzu teda podľa odvolacieho súdu reálne došlo k porušeniu princípu

univerzality a priority vyplývajúceho z bodu 22 preambuly a čl. 16 ods. 1 prvého pododseku

nariadenia. Uznesenie krajského súdu o zastavení konkurzného konania na majetok

sťažovateľky nadobudlo právoplatnosť 10. novembra 2010.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal navrhovateľ dovolanie. Podľa dovolateľa

odvolací súd arbitrárne rozhodol o zastavení konkurzného konania tým, že svoje skutkové

a právne závery riadne neodôvodnil. Súčasne navrhovateľ navrhol odloženie vykonateľnosti

dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 26. januára 2011 odložil

vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn. z 23. augusta 2010 až do

rozhodnutia o dovolaní (podaného navrhovateľom). V odôvodnení namietaného uznesenia

najvyšší súd iba uviedol, že „podľa pred rozhodnutím o dovolaní môže súd,

ktorý o ňom má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

S poukazom na vyššie citované ustanovenie Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako

súd dovolací, odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia odvolacieho súdu zo dňa

23. augusta 2010 až do rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dovolaní.“.

Ústavný súd zistil, že medzičasom najvyšší súd o dovolaní navrhovateľa rozhodol

uznesením sp. zn. z 20. decembra 2011 tak, že ho odmietol ako neprípustné

dôvodiac, že podľa dovolanie proti uzneseniu vydanému

v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak, na začatie

konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na

reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení sa primerane použijú ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

Podľa odklad vykonateľnosti v konaní podľa

tohto zákona nie je prípustný.

Podľa súd v konaní podľa tohto zákona rozhoduje

uznesením. Proti uzneseniu vydanému v konkurznom konaní, v reštrukturalizačnom konaní

alebo v konaní o oddlžení je odvolanie prípustné, len ak to ustanovuje tento zákon.

Dovolanie ani mimoriadne dovolanie proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto

zákona nie je prípustné.

K obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa názoru ústavného súdu patrí aj

to, aby účastník konania nebol vystavený účinkom pre neho nepriaznivého rozhodnutia

mimoriadneho opravného súdu, ak neboli splnené ústavné a zákonom ustanovené

predpoklady na to, aby opravný súd vo veci konal a rozhodoval.

Z okolností posudzovanej veci vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd

namietaným uznesením z 26. januára 2011 až do rozhodnutia o dovolaní, ktoré podal

navrhovateľ, odložil vykonateľnosť uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 23. augusta 2010 o zastavení konkurzného konania na majetok sťažovateľky. Dovolací

súd pritom založil namietané rozhodnutie, ktorým odložil vykonateľnosť rozhodnutia

odvolacieho krajského súdu na aplikácii , hoci má osobitnú

procesnú úpravu v § 197 ods. 4.

Z ďalšieho postupu a rozhodnutia dovolacieho súdu však vyplýva, že odmietnutím

dovolania navrhovateľa ako neprípustného podľa ako zákona lex

specialis k v zásade napravil svoje pochybenie, ktoré

spočívalo v použití neadekvátnej právnej úpravy na procesnú situáciu (návrh navrhovateľa

na odklad výkonu rozhodnutia odvolacieho súdu), ktorá vznikla po právoplatnom zastavení

konkurzného konania na majetok sťažovateľky. Ústavný súd konštatuje, že išlo

o pochybenie, ktoré mohlo mať v okolnostiach posudzovanej veci aj ústavný rozmer.

Výrok uznesenia krajského súdu sp. zn. z 23. augusta 2010

o zastavení konkurzného konania na majetok dlžníka sa stal vykonateľným, len čo

nadobudol právoplatnosť ( ), t. j. 10. novembra 2010. Vykonateľnosť

rozhodnutia, ktoré neukladá povinnosť na plnenie, sa prejavuje v tom, že účastníci konania

sú týmto výrokom viazaní. V takomto prípade už stráca pochybenie najvyššieho súdu

týkajúce sa jeho rozhodnutia o odklade vykonateľnosti predmetného uznesenia krajského

súdu právnu relevanciu, pretože v čase predbežného prerokovania sťažnosti už nemá vplyv

na právne postavenie sťažovateľky, keďže uznesením najvyššieho súdu z 20. decembra

2011 o odmietnutí dovolania navrhovateľa (právoplatného 2. februára 2012) bolo

sťažnosťou namietané uznesenie najvyššieho súdu z 26. januára 2011 o odklade

vykonateľnosti uznesenia krajského súdu z 23. augusta 2010 „konzumované“.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd poukazuje na svoj ustálený

právny názor, podľa ktorého ak bola náprava procesných pochybení vo veci sťažovateľky

vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie

označených základných práv sťažovateľky (napr. , ).

Vzhľadom na materiálny prístup k chápaniu základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva podľa dohovoru a vzhľadom na ďalšie

okolnosti posudzovanej veci ústavný súd zohľadňujúc skutočnosť, že najvyšší súd svojím

ďalším postupom a rozhodnutím odstránil pochybenie, ktorého sa dopustil namietaným

uznesením, dospel k záveru, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti už neexistujú

relevantné dôvody na vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľky,

a preto podľa sťažnosť sťažovateľky odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v rámci prípravy

predbežného prerokovania sťažnosti požiadal sudca spravodajca najvyšší súd o súčinnosť,

pričom v tejto súvislosti bola predsedom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

(konajúceho zastupujúc predsedu najvyššieho súdu) vznesená námietka zaujatosti proti

všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu, o ktorej v súlade s platným rozvrhom práce

ústavného súdu rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením sp. zn.

z 29. februára 2012 tak, že namietaných sudcov z výkonu sudcovskej funkcie nevylúčil.

Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období do rozhodnutia I. senátu ústavného

súdu o námietke zaujatosti vo veci nemohol konať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2012