Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 56/2012
PDF · 159.68 KB
No categories available
I. ÚS 56/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2012 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka
predbežne prerokoval sťažnosť M. I., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod
sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp. zn. 5 C 111/91) a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp.
zn. 5 C 111/91) p o r u š e n é b o l o .
2. M. I. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),
ktoré j e Okresný súd Košice-okolie p o v i n n ý zaplatiť jej do 2 mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2011 doručená sťažnosť M. I. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp. zn. 5 C 111/91).
2. Sťažovateľka uviedla, že je účastníčkou konania o určenie vlastníckeho práva
pôvodne vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 111/91 (teraz pod sp. zn.
17 C 169/98), ktoré stále nie je právoplatne ukončené a preto navrhla, aby ústavný súd
po prerokovaní jej sťažnosti rozhodol nálezom tak, že jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie
veci v primeranej lehote zakotvené v čl. 6 ods. 1 prvej vete dohovoru bolo postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 169/98 (predtým sp. zn. 5 C 111/91)
porušené, prikáže okresnému súdu v označenej veci konať bez zbytočných prieťahov
a prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov konania.
3. Na základe výzvy ústavného súdu predsedníčka okresného súdu uviedla, že
zdĺhavý postup súdu ovplyvnili časté zmeny návrhu na začatie konania v jeho predmete
i okruhu účastníkov konania, nečinnosť navrhovateľa, veľký počet odporcov (vyše 50 osôb)
a s tým spojené problémy pri doručovaní súdnych zásielok a aj časté zmeny v osobe
konajúceho sudcu. Predsedníčka okresného súdu zároveň upustila od ústneho pojednávania;
rovnako sa vyjadrila aj sťažovateľka, preto ústavný súd vo veci nenariadil ústne
pojednávanie [§ 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].
4. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom,
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
6. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
7. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre
sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len
z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda
senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
8. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v občianskom právnom konaní a porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný
súd skúmal vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu s prihladnutím najmä na skutkovú
a právnu zložitosť veci (a), správanie sťažovateľky (b) a postup okresného súdu (c).
a) Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom
konania je rozhodovanie o určení vlastníctva k nehnuteľnosti.
Po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej
agendy všeobecného súdnictva. Zložitou sa môže javiť iba z dôvodu viacerých účastníkov
konania a z toho vyplývajúcej komplikovanejšej situácie pri odstraňovaní nedostatkov
žaloby, zmeny okruhu účastníkov v dôsledku úmrtí v kontexte s doručovaním písomností,
ako aj vykonávania dokazovania výsluchmi účastníkov a svedkov. K faktickej zložitosti
prispieva aj podávanie protinávrhov a „dodatkov k nim“ odporcami (medzi ktorých patrí aj
sťažovateľka) a ich dispozícia s nimi (vzájomný návrh podali a vzali späť a následne znova
podali).
b) Pri hodnotení preskúmavanej veci podľa ďalšieho kritéria, teda správania
sťažovateľky, ústavný súd zo sťažnosti a spisu zistil, že na celkovej dĺžke konania sa
sťažovateľka nepodieľala.
c) Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci
a zistil, že celé namietané konanie je poznačené neefektívnym postupom okresného súdu.
Okrem neefektívneho postupu sa v priebehu konania vyskytli aj obdobia dlhšej nečinnosti
okresného súdu (od 26. septembra 1998 do 2. augusta 2001 – 34 mesiacov, od 13. februára
2002 do 23. februára 2004 – 23 mesiacov, od 23. februára 2004 do 7. januára 2005 – 10
mesiacov, od 7. novembra 2005 do 23. januára 2007 – 13 mesiacov), spolu 6 rokov
a 8 mesiacov. Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože
počas viac ako 6 rokov okresný súd nevykonával vo veci žiadne úkony. Navyše, okresný
súd ani v ostatných obdobiach nevykonával vo veci vždy úkony, ktoré mali smerovať
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádzala.
Ústavný súd zo spisu zistil, že tie procesné úkony, ktoré okresný súd vykonal, sú poznačené
neefektívnosťou, konajúci súd napríklad mnohokrát bezvýsledne vyzýval žalobcu
na predloženie listinných dôkazov bez toho, aby použil aj poriadkové opatrenie voči
žalobcovi. Okresný súd tým nevytváral podmienky na odstránenie právnej neistoty
sťažovateľky. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo
k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale
v dôsledku postupu okresného súdu.
9. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
10. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo
nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Aj keď k porušeniu označených práv došlo nečinnosťou okresného súdu; ústavný súd
však nevyhovel tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka žiadala, aby prikázal okresnému
súdu konať bez zbytočných prieťahov, pretože mu to už prikázal v konaní vedenom pod
sp. zn. II. ÚS 532/2010.
11. Sťažovateľka žiadala aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 15 000 € s odôvodnením, že doterajšia „doba 20 rokov je neprimerane dlhá a ničím
neospravedlniteľná a nezdôvodniteľná“.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné
zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
12. Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj ESĽP, keď priznáva spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne
sa pritom riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen
deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal
za dôvodné priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä vzhľadom na bezdôvodnú nečinnosť
okresného súdu považuje za primerané priznať v sume 2 000 €; vo zvyšku sťažnosti
nevyhovel jednak pre nedostatok dôvodov, pre ktoré by práve suma 15 000 € mala splniť
kompenzačný účinok, a jednak už pre judikovanie primeraného zadosťučinenia vo veci
iných sťažovateľov v tej istej veci (II. ÚS 532/2010), ktorí tvoria nerozlučné účastenstvo
na žalovanej strane (§ 91 ods. 2 OSP), takže aj výška celkového finančného zadosťučinenia
musí tomuto spoločenstvu zodpovedať.
13. Ústavný súd nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania, pretože ich
do rozhodovania o sťažnosti nevyčíslila (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 151
ods. 2 OSP); trovy právneho zastúpenia si preto sťažovateľka nahradí zo svojho (§ 36 ods. 1
14. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012