Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 268/2012
PDF · 195.37 KB
No categories available
I. ÚS 268/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,
T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 9/2012
z 22. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2012
doručená sťažnosť M. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 9/2012 z 22. marca 2012
(ďalej len „uznesenie z 22. marca 2012“). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza zrejme omylom
zjavne nesprávny dátum vydania uznesenia najvyššieho súdu, a to „2. marca 2012“.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že uznesením Špecializovaného trestného súdu
Pezinok, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“), sp. zn.
Tp 89/2011 z 18. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie z 18. novembra 2011“) bol vzatý
do väzby z dôvodov uvedených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.
Sťažnosť proti uzneseniu z 18. novembra 2011 bola uznesením najvyššieho súdu
z 30. novembra 2011 zamietnutá.
Špecializovaný trestný súd následne uznesením sp. zn. Tp 89/2011 z 5. marca 2012
(ďalej len „uznesenie z 5. marca 2012“) zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby.
Najvyšší súd uznesením z 22. marca 2012 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu z 5. marca
2012 zamietol.
Z odôvodnenia uznesenia špecializovaného trestného súdu z 18. novembra 2011,
s ktorým sa stotožnil vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby aj najvyšší súd v uznesení
z 30. novembra 2011, vyplýva, že tieto dôvody vo vzťahu k sťažovateľovi ako obvinenému
boli odvodené z výpovede svedkyne Z. S. (ďalej len „svedkyňa“) a spočívajú v opise
konkrétnych udalostí nátlaku na jej osobu, avšak o aké udalosti ide, obhajoba z tohto
uznesenia nezistila.
Aj z obsahu uznesenia špecializovaného trestného súdu z 5. marca 2012 a následného
uznesenia najvyššieho súdu z 22. marca 2012 vyplýva, že dôvody kolúznej väzby
sťažovateľa sa naďalej opierajú o výpoveď svedkyne. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca
nemali možnosť nazrieť do výpovede tejto svedkyne ani v konaní pred sudcom pre
prípravné konanie, ktorý neakceptoval žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o nazretie do
spisu a naopak, žiadosti prokurátora vyhovel bez akéhokoľvek vysvetlenia, čo je v rozpore
so zásadou kontradiktórnosti a rovnosti zbraní.
Sťažovateľ tak v predmetnom konaní nemohol predložiť v plnom rozsahu svoje
argumenty v záujme ochrany vlastných práv a nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými
skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci.
Uvedeným postupom najvyššieho súdu došlo v predmetnom konaní k porušeniu
sťažovateľových základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy (napr.
rozhodnutia ústavného súdu III. ÚS 79/02, III. ÚS 163/03, rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky II. ÚS 336/2006 a iné).
Špecializovaný trestný súd v odôvodnení uznesenia z 5. marca 2012 na jednej strane
tvrdí, že podstatnú časť výpovede svedkyne v odôvodnení uznesenia o vzatí do väzby už
v rozhodnutí uviedol, avšak na druhej strane odmietol obhajobe jej právo do tejto výpovede
nazrieť. Podľa sťažovateľa z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 22. marca 2012
vyplýva, že „je to len a len výpoveď svedkyne Z. S., z ktorej sa vyvodzuje dôvodnosť jeho
väzby, čo podčiarkuje aj záver súdu, že po vypočutí tejto svedkyne (čo sa v súčasnosti už
stalo), nebude už daný dôvod kolúznej väzby“. Ani z uznesenia najvyššieho súdu z 22.
marca 2012 sťažovateľ nevie zistiť konkrétne skutočnosti, ktoré by zakladali dôvody jeho
kolúznej väzby.
Sťažovateľ ďalej poukázal na čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 dohovoru, v súvislosti s ktorými
je možnosť odopretia nazretia do spisu obvinenému vo väzbe výrazne obmedzená. V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je obvinenému
potrebné poskytnúť určité základné procesné záruky zabezpečujúce mu možnosť predložiť
argumenty proti ponechaniu vo väzbe, kedy musí byť zabezpečená rovnosť zbraní
a kontradiktórne konanie, a preto obvinený a jeho obhajca musia mať vždy možnosť
nahliadnuť do spisu, aby mohol vyvracať argumentáciu prokurátora pre trvanie väzby
(rozsudky ESĽP vo veci Lietzow v. Nemecko, Garcia Alva v. Nemecko, Schöps
v. Nemecko).
Podľa uvedených rozhodnutí rovnosť zbraní nie je zabezpečená, pokiaľ obvinenému
alebo obhajcovi je odopretý prístup k tým častiam vyšetrovacieho spisu, ktoré sú podstatné
na to, aby bolo možné účinne napádať zákonnosť väzby obvineného. Z práva obvineného na
„fair proces“ v právnom štáte vyplýva právo obvineného, aby jeho obhajca mohol nazrieť
do spisu, a to v tých častiach, ktoré sú pre rozhodovanie o väzbe podstatné, inak je porušený
čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Sťažovateľovi bolo a je v predmetnom konaní odpierané právo nazrieť do spisu,
ktoré mu odoprieť nemožno (napr. aj rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa
čl. 5 ods. 4 dohovoru boli uznesením najvyššieho súdu z 22. marca 2012 porušené, zruší
uvedené uznesenie, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu
trov konania.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu z 22. marca 2012.
K porušeniu uvedených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd v uznesení
z 22. marca 2012 odôvodnenie kolúznej väzby nezaložil na konkrétnych okolnostiach, ale
iba na výpovedi svedkyne, s ktorou sa nemal možnosť v rámci konania oboznámiť,
čo spôsobilo, že v konaní pred súdom nemohol predložiť svoju argumentáciu v plnom
rozsahu, resp. oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie
o trvaní väzby.
V rámci odôvodnenia uznesenia z 22. marca 2012 najvyšší súd poukázal
na skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o trvaní väzby sťažovateľa. Z odôvodnenia
uznesenia je zrejmé, že skúmal naplnenie ako materiálnych, tak aj formálnych podmienok
väzby. V rámci poukazu na splnenie formálnych podmienok väzby v ňom špecifikoval, že
proti sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu
z trestnej činnosti sčasti dokonaný a sčasti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného
zákona podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. c) ods. 4 písm. a) a c) Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona v bodoch 1 až 7 a aj
za zločin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,
úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1, ods. 3, ods. 5, ods. 6 a ods. 7
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a § 141 písm. a) Trestného zákona
v bodoch 1 až 7, ako aj za obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm.
a) a c) a ods. 4 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a), § 140 písm. c)
a § 141 písm. a) Trestného zákona v bodoch 9 a 10.
V rámci odôvodnenia najvyšší súd špecifikoval predchádzajúce rozhodnutia o väzbe
sťažovateľa a taktiež poukázal (aj keď v súvislosti so špecifikáciou dôvodov väzby
spoluobvineného sťažovateľa) na ich odôvodnenie, keď uviedol: „Aj keď súdu vyplýva
z ustanovenia § 79 ods. 2 Tr. por. povinnosť pri rozhodovaní o žiadosti obvineného
o prepustenie z väzby skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili, ale už keď raz sa
s dôvodmi, pre ktoré sú dané dôvody väzby vysporiadali v odôvodnení svojich rozhodnutí,
a keď nebudú produkované iné dôkazy a dôvody na ich zmenu, nie je potrebné opätovne sa
v odôvodnení rozhodnutí vysporiadať s tými skutočnosťami, s ktorými sa už v odôvodnení
svojich rozhodnutí vysporiadali.“
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd svoje závery týkajúce sa odôvodnenosti
ďalšieho trvania väzby sťažovateľa podporil aj odkazom na predchádzajúce rozhodnutia
o jeho väzbe (uznesenie špeciálneho trestného súdu z 18. novembra 2011 a 5. marca 2012
uznesenie najvyššieho súdu z 30. novembra 2011).
Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie špecializovaného trestného súdu
z 5. marca 2012 v rozsahu, v ktorom naň odkazuje najvyšší súd v uznesení z 22. marca 2012
a zistil, že špecializovaný trestný súd v ňom vo vzťahu k naplneniu podmienok väzby
sťažovateľa okrem iného uviedol:
„V čase od predchádzajúceho rozhodovania o väzbe obvinených (sudcom pre
prípravné konanie dňa 18. novembra 2011 pod sp. zn. Tp 89/2011 v spojení s uznesením
Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2011 pod sp. zn. 3 Tost 38/2011) boli priebežne
zadovážené ďalšie dôkazy, najmä boli vykonané výsluchy viacerých svedkov. Konanie teda
prebieha plynulo, bez prieťahov. Ani obsah výpovedí svedkov, ako sú zadokumentované
najmä vo zväzku III. vyšetrovacieho spisu (výpovede svedkov...) nič nezmenil na pôvodných
záveroch o dôvodnosti trestného stíhania obvinených M. A. a M. Š., ani na dôvodoch väzby
u týchto obvinených tak, ako boli zistené a konštatované sudcom pre prípravné konanie v
uznesení o vzatí menovaných obvinených do väzby...
Obvinený (M. A., pozn.) neuviedol okrem popierania trestnej činnosti, čo je plné
právo obvineného, ani v žiadosti, ani pred sudcom pre prípravné konanie, ani na inom
mieste, zatiaľ žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by preukazovali ním tvrdenú nevinu.
Rovnako je to aj v prípade obvineného M. Š. Od okamihu ich vzatia do väzby neboli
predložené sudcovi pre prípravné konanie prostredníctvom vyšetrovacieho spisu, ale ani
obhajcami obvinených pred či počas výsluchu na súde, žiadne konkrétne dôkazy spôsobilé
spochybniť doterajšie závery o dôvodnosti trestného stíhania proti obom menovaným
obvineným. Výsluchy, v tomto odôvodnení vyššie menovaných svedkov, najmä pracovníkov
bánk potvrdzujú, že došlo k zakladaniu pochybných účtov takým spôsobom, ako je to
konkrétne uvedené nielen v uznesení vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ale
aj v odôvodnení tohto uznesenia. Na dôvodnosti trestného stíhania obvinených M. A. a M. Š.
sa teda od predchádzajúceho rozhodovania o väzby nič nezmenilo v ich prospech.
Čo sa týka skúmania dôvodnosti väzby oboch vyššie menovaných obvinených
na základe podaných žiadostí, ani v tomto smere sudca pre prípravné konanie nezistil
žiadne významné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé v tomto štádiu trestného stíhania
spochybniť dôvodnosť obáv vyjadrených v uznesení o vzatí obvinených do väzby ešte dňa
18. novembra 2011. Takou skutočnosťou nie je ani to, že jeden z obhajcov JUDr. R. B.,
pravdepodobne nebol vyrozumený o úkonoch trestného konania – o výsluchoch svedkov.
Takéto pochybenie sa dá odstrániť zopakovaním výsluchov, ale neprítomnosť jedného
z obhajcov neznamená zánik dôvodov väzby u obvinených a nevyhnutnosť prepustenia
obvinených z väzby na slobodu...
Doposiaľ zadovážené dôkazy, nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise pod sp. zn.
ČVS: PPZ-133/BOK-Z-2011 sú však takého charakteru, že v tomto štádiu trestného stíhania
je veľmi dobre podložený záver, že všetci obvinení sú dôvodne podozriví zo spáchania
trestnej činnosti tak, ako to je konkrétne uvedené v už spomenutom uznesení vyšetrovateľa
z 15. 11. 2011 o vznesení obvinenia vyššie menovaným obvineným, pričom konanie
obvinených vykazuje znaky konkrétnych trestných činov vymenovaných v predmetnom
uznesení vyšetrovateľa. Takýto záver sudcu pre prípravné konanie je konkrétne podložený
najmä obsahom výpovedí svedkov... Zvlášť výpovedi svedkyne Z. S. je taká podrobná,
pričom v zásade štrukturovane opisuje tak individuálne konanie jednotlivých obvinených,
ale zároveň tým podáva svedectvo aj o spôsobe fungovania zločineckej skupiny ako celku a
podiele každého z obvinených na fungovaní skupiny v súvislosti s vyšetrovanými bankovými
operáciami. Výpovede vyššie menovaných svedkov sú v súlade s obsahom doposiaľ
zadovážených listinných dôkazov, ktoré sa nachádzajú vo zväzku III (právna pomoc s USA a
doplnok k právnej pomoci z USA, zmluvy o účtoch a ďalšie)... (v ďalšom texte špeciálny
trestný súd popisuje skutočnosti zistené z výpovede svedkyne Z. S., pozn.).
Všetky vyššie uvedené skutočnosti majú priamy vzťah nielen k dôvodnosti trestného
stíhania proti vyššie menovaným obvineným, ale aj k dôvodom väzby obvinených podľa § 71
ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, keďže opisujú konkrétne udalosti nátlaku na konkrétnu
osobu – svedkyňu Z. S. a opisujú aspoň v náznakoch ovplyvňovanie trestného stíhania vo
veci síce z minulosti, ale ktorá konkrétne súvisí s teraz vyšetrovanou trestnou vecou.
Nemožno prehliadnuť skutočnosť, že v minulosti bolo zastavené trestné stíhanie proti Ing.
M. S. práve za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti, keď menovaný obvinený
neoznámil ani nenahlásil neobvyklú bankovú operáciu.
Na základe vyššie uvedených skutočností možno mať dôvodné obavy, že obvinení
v prípade ponechania na slobode vytvoria nátlak na už vypočutých svedkov alebo na osoby,
ktoré ešte len majú byť k veci vypočuté alebo môžu využiť svoje kontakty, či už v Č., na
polícii alebo inde na to, aby vytvorili nátlak atmosférou strachu za účelom ovplyvnenia
priebehu vyšetrovania v prospech obvinených. Aj napriek tomu, že spis obsahuje listinné
dôkazy a záznamy z kamier z prostredia Č., je v tomto počiatočnom štádiu vyšetrovania
stále podložená obava z toho, že osoby, ktoré v rozhodnom čase pracovali v Č., by mohli
byť ovplyvnené nielen obvineným Ing. M. S., ale aj inými obvinenými, či osobami stojacimi
za obvinenými, v prospech ktorých skupina mala páchať predmetnú trestnú činnosť. V
žiadnom prípade nemožno zľahčovať či prehliadať donucovacie metódy činnosti tejto
skupiny, ako o nich vypovedala svedkyňa Z. S. Z uvedených dôvodov sa sudca pre prípravné
konanie stotožnil s argumentáciou prokurátora ÚŠP v návrhu na vzatie obvinených do
väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.“
Vo vzťahu k naplneniu podmienok väzby sťažovateľa najvyšší súd v uznesení
z 22. marca 2012 uviedol:
„K sťažnosti obvineného M. Š. Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za
potrebné uviesť, že aj v jeho prípade z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spisovom materiáli
vyplýva, že je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov, ktoré sú uvedené v bodoch 1/-7/
uznesenia o vznesení obvinenia. V jeho prípade aj dôkazy, ktoré boli vykonané v r. 2012
posilňujú dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti.
Nemôže byť dôvodom prepustenia obvineného z väzby skutočnosť, že vyšetrovateľ
obvinenému neumožňoval nahliadnuť do spisu, aj keď na jednej strane je potrebné súhlasiť
s argumentáciou obhajcu, že je nelogické, keď sa výpoveď chránenej svedkyne cituje
v uznesení sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok. V tomto
prípade stačí odkaz na skutky uvedené v bodoch 8/-10/ uznesenia o vznesení obvinenia
z 15. novembra 2011, na ktorých sú založené dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b)
Tr. por. u obvineného a nie je dôvod na citovanie výpovede v uznesení súdu.
Postup vyšetrovateľa, ktorý odmietol obvinenému, obhajcovi nazrieť do spisu bol
preskúmaný nadriadeným prokurátorom. Dôvody odmietnutia nazrieť do spisu boli
obvinenému a obhajcovi doručené. Najvyšší súd nemôže v konaní o žiadosti o prepustenie
z väzby preskúmavať postup vyšetrovateľa, pokiaľ sa týka dôvodnosti odmietnutia nazretia
do spisu, ale na druhej strane konštatuje, že túto skutočnosť nič nemôže zmeniť
na dôvodnosti trestného stíhania a trvaní väzby u obvineného a nemôže byť dôvodom
na prepustenie obvineného z väzby.
Je potrebné súhlasiť aj s argumentáciou obhajcu, že vyšetrovanie je zdĺhavé, ale
podstatné sú úkony, ktoré boli vykonané po 15. novembri 2011 a po vzatí obvineného do
väzby. Argumentácia obvineného, že nie je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov pod
bodmi 8/-10/ je tiež správna. Ale na druhej strane je dôvodné podozrenie, že obvinený sa
výrazným spôsobom podieľal na páchaní trestných činov uvedených v bodoch 1/-7/
uznesenia o vznesení obvinenia a práve s chránenou svedkyňou. Preto je aj u neho daná
konkrétna obava, že v prípade prepustenia na slobodu hrozí, že by mal snahu ovplyvňovať
osoby, aby vypovedali v rozpore so skutočnosťami ako sa stali, maril by tak správne zistenia
skutkového stavu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ku kolúznej väzbe obvineného a námietke
zdĺhavého vyšetrovania vznesenej obv. Š., považuje za potrebné uviesť, že väzba je
zaisťovací procesný úkon a kolúzna väzba v porovnaní s ostatnými dôvodmi väzby v určitom
zmysle má dočasnú povahu. Tieto skutočnosti vyplývajú z ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por.,
z ktorého vyplýva orgánom činným v trestnom konaní povinnosť vybavovať väzobné veci
prednostne a urýchlene. Keď orgány činné v trestnom konaní vypočujú chránenú svedkyňu
k všetkým okolnostiam prípadu tak, ako to uvádzajú v požiadavke, aby nebolo možné
obhajcovi a obžalovanému sa oboznámiť s výpoveďou chránenej svedkyne a nebude
preukázané iné a ďalšie ovplyvňovanie spoluobvinených a svedkov, nebude už daný dôvod
kolúznej väzby, najmä u osôb, ktoré nie sú dôvodne podozrivé zo spáchania obzvlášť
závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 2 písm. a/, písm. c/, ods. 4 Tr. zák.
Rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, sp. zn.
Tp 89/2011, z 5. marca 2012, ktorým boli zamietnuté žiadosti obvinených M. A. a M. Š. je
správne a v súlade so zákonom, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti
obvinených ako nedôvodné zamietol.“
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd preskúmal nielen dôvodnosť ďalšieho trvania
väzby sťažovateľa, ale aj jeho námietku týkajúcu sa nedostatočného podopretia dôvodov
väzby poukázaním na konkrétne skutkové okolnosti, resp. ich podopretie iba výpoveďou
svedkyne, s ktorou sa sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť. Najvyšší súd dal v podstate za
pravdu argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej výpoveď chránenej svedkyne nemala byť
v uznesení špeciálneho trestného súdu z 5. marca 2012 v jeho odôvodnení citovaná, keďže
sa s ňou nemal možnosť oboznámiť. Na druhej strane zároveň v nasledujúcej vete
konštatuje, že v tomto prípade by v odôvodnení postačil odkaz na skutky uvedené v bodoch
8 až 10 uznesenia o vznesení obvinenia z 15. novembra 2011, na ktorých sú založené
dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sťažovateľa. Z uvedeného, ale
i z predchádzajúcich rozhodnutí o jeho väzbe vyplýva, že najvyšší súd za okolnosti
zakladajúce dôvod kolúznej väzby a reálnu hrozbu podstatného sťaženia alebo zmarenia
dosiahnutia účelu trestného konania považoval samotnú povahu a charakter rozsiahlej
trestnej činnosti, ktorá mala byť páchaná organizovane v skupine vzájomne previazanej,
dôsledne premyslenej a plánovite po dlhšiu dobu a mali z nej plynúť vysoké finančné zisky.
Nie je teda pravdou, že by najvyšší súd odôvodňoval kolúznu väzbu sťažovateľa iba na
základe skutočností zistených z utajenej výpovede svedkyne. Najvyšší súd v rámci
odôvodnenia uznesenia z 22. marca 2012 navyše odkazuje na dôkazy vykonané
po 15. novembri 2011, ktoré preukazujú existenciu dôvodného podozrenia, že sťažovateľ
spáchal skutky uvedené v uznesení o vznesení obvinenia.
S prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu, predovšetkým na dĺžku trvania väzby
sťažovateľa možno podľa ústavného súdu závery najvyššieho súdu, v právomoci ktorého
bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných na rozhodnutie o žiadosti
sťažovateľa (vrátane posúdenia aktuálnosti záverov súdov uvedených v predchádzajúcich
rozhodnutiach v danom štádiu trestného konania), považovať za ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012