Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 276/2012
PDF · 162.45 KB
No categories available
III. ÚS 276/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ch., a. s., H., zastúpenej advokátom JUDr. D.
F., H., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Humenné č. k. 15 Er/2835/2001-
121 z 24. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Ch., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012
doručená sťažnosť spoločnosti Ch., a. s., H. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 15 Er/2835/2001-121 z 24. januára 2012.
Uznesením okresný súd vo veci oprávneného Ing. E. Č., správcu konkurznej podstaty
úpadcu Ch., a. s., (ďalej aj „Ch., a. s.“), proti povinnému Mestu H. o vymoženie 45 487,98 €
s prísl. rozhodol, že
„Návrh povinného na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a na jej zastavenie
zamieta.
Návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného na Ch., s. r. o., H.,
zamieta.
Návrh oprávneného na zastavenie exekúcie zamieta.“.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že hoci nebola účastníkom tohto konania, tvrdí, že
ako právnickej osobe jej uvedeným rozhodnutím okresného súdu boli porušené základné
práva a oprávnené záujmy. Odôvodnila to tým, že spoločnosť Ch., a. s., nie je a ani nemôže
byť účastníkom exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn.
15 Er/2835/2001. Návrh na vykonanie exekúcie podaný 20. novembra 2001 je nulitný
a neplatný od samého počiatku, pretože nebol podaný oprávnenými osobami a v čase jeho
podania už právo z exekučného titulu prešlo na základe zmluvy o odplatnom postúpení
pohľadávky z 22. marca 2011 v znení dodatku č. 1 z 26. marca 2001 z tejto spoločnosti (ako
postupcu) na iný subjekt – spoločnosť Ch., s. r. o., H. (ako postupníka, ďalej len
„Ch., s. r. o.“). Na základe zmlúv o postúpení pohľadávok z 30. novembra 2011,
18. decembra 2003, 25. marca 2004, 31. marca 2005 a 25. augusta 2006 uzatvorených
medzi spoločnosťou Ch., s. r. o. (ako postupcom) a sťažovateľkou (ako postupníkom) došlo
k postúpeniu časti pohľadávky (75,90 %), ktorá bola predmetom exekučného konania
vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 2835/2001. Sťažovateľka sa tak stala
čiastočným vlastníkom pohľadávky, pre vymoženie ktorej sa viedlo exekučné konanie,
v priebehu ktorého bolo vydané aj touto sťažnosťou napadnuté uznesenie. Z dôvodu
nedostatku aktívnej legitimácie spoločnosti Ch., a. s., v danom prípade vôbec nemalo byť
vydané poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, a pokiaľ už vydané bolo, okresný súd
mal exekúciu bezodkladne zastaviť. Podľa názoru sťažovateľky je nesprávny a v rozpore
s existujúcim stavom aj záver okresného súdu o zamietnutí návrhu na zmenu účastníka
konania na strane oprávneného na spoločnosť Ch., s. r. o. Týmto rozhodnutím okresný súd
neumožnil právnemu predchodcovi sťažovateľky (ako právnemu nástupcovi pohľadávky
od pôvodného vlastníka spoločnosti Ch., a. s.) stať sa účastníkom exekučného konania, čím
došlo k porušeniu jej práva na prístup k súdu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nie je dostatočne presvedčivé.
Uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľka ako dotknutá osoba oznámila
podaním z 5. decembra 2011 aj okresnému súdu, ktorý napriek tomu rozhodol v rozpore
so skutkovým a právnym stavom veci. Keďže okresný súd fakticky neuznal vlastnícke
právo právneho predchodcu sťažovateľky k pohľadávke, ktorá bola predmetom výkonu
rozhodnutia v uvedenom exekučnom konaní, fakticky jej odňal možnosť vymôcť si v tomto
exekučnom konaní svoju pohľadávku.
Sťažovateľka ďalej uviedla, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu jej nebolo
doručované z dôvodu, že nebola účastníčkou exekučného konania pred okresným súdom.
Keďže účastníci tohto konania odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu okresného súdu
nepodali, toto nadobudlo právoplatnosť 10. marca 2012.
Sťažovateľka v petite sťažnosti žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
uznesením okresného súdu č. k. 15 Er/2835/2001-121 z 24. januára 2012 bolo porušené jej
základné právo „na prístup k súdu a na spravodlivé súdne konanie upravené v článku 46
ods. 1 Ústavy SR“, aby uvedené rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že okresný súd uznesením
č. k. 15 Er/2835/2001-121 z 24. januára 2012 (pozri s. 2 tohto rozhodnutia) neumožnil jej
právnemu predchodcovi (ako právnemu nástupcovi pohľadávky od pôvodného vlastníka)
stať sa účastníkom exekučného konania (na strane oprávneného) vedeného pod sp. zn.
15 Er/2835/2001, čím došlo k porušeniu jej práva na prístup k súdu vyplývajúceho z čl. 46
ods. 1 ústavy. Keďže okresný súd fakticky neuznal vlastnícke právo právneho predchodcu
sťažovateľky k pohľadávke, ktorá bola predmetom výkonu rozhodnutia v uvedenom
exekučnom konaní, fakticky jej odňal možnosť vymôcť si svoju pohľadávku v tomto
exekučnom konaní. Podaním z 5. decembra 2011 sťažovateľka ako dotknutá osoba
oznámila okresnému súdu všetky okolnosti, za ktorých (ešte pred podaním návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie) došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom
výkonu rozhodnutia v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er/2835/2001, no napriek
tomu okresný súd rozhodol v rozpore so skutkovým a právnym stavom veci.
Preskúmaním sťažnosti ústavný súd dospel k záveru, že je potrebné ju odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z viacerých dôvodov:
1. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že jeho kompetencie nenahrádzajú
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej
nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným
súdom.
Ak fyzická osoba alebo právnická osoba podá ústavnému súdu návrh na začatie
konania vo veciach, ktoré zjavne nepatria do jeho právomoci, ústavný súd tento
odmietne už pri jeho predbežnom prerokovaní (podobne PL. ÚS 2/96).
Ústavný súd zastáva názor, že predtým, ako sťažovateľka uplatnila ochranu svojho
„základného práva na prístup k súdu“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažnosťou podanou
ústavnému súdu, mala možnosť brániť toto právo pred všeobecnými súdmi, ktoré v prvom
rade poskytujú ochranu označenému právu, ktorého porušenie namieta.
Sťažovateľka uviedla, že nebola účastníčkou predmetného exekučného konania,
v ktorom bolo vydané aj ňou napadnuté rozhodnutie okresného súdu. Porušenie svojho
„základného práva na prístup k súdu“ odvodzuje od toho, že okresný súd zamietol návrh jej
právneho predchodcu (ako právneho nástupcu pohľadávky od pôvodného vlastníka)
na zmenu účastníka exekučného konania na strane oprávneného, čím jej fakticky odňal
možnosť vymôcť si v tomto konaní svoju pohľadávku. Účastníci konania proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu (vrátane uvedeného výroku) nepodali opravný
prostriedok, a teda nadobudlo právoplatnosť.
Vymedzenie okruhu účastníkov exekučného konania, resp. procesné nástupníctvo
účastníkov konania, upravujú ustanovenia § 37 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
„Pochybenie v základnom konaní spočívajúce v tom, že nebol rešpektovaný prechod
práva alebo povinnosti, nemožno naprávať v exekučnom konaní prostredníctvom zmeny
alebo zámeny účastníkov tohto konania.“ (Mazák, J.: Exekučný poriadok. Komentár. IURA
EDITION 2002, § 37).
Samotná sťažovateľka sa postavenia účastníka predmetného exekučného konania,
resp. procesného nástupníctva v tomto konaní, nedomáhala. Jej podanie z 5. decembra 2011
nemožno považovať za účinný právny prostriedok ochrany jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ ide o odopretie prístupu k (všeobecnému) súdu.
Okrem toho, z napadnutého rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že exekučné
konanie dosiaľ nebolo ukončené. Aj vo svojom podaní z 5. decembra 2011 sťažovateľka
uviedla, že podľa jej vedomosti ešte v roku 2002 bolo podané späťvzatie návrhu
na vykonanie exekúcie, o ktorom okresný súd dosiaľ nerozhodol.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie (podobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
2. Ústavný súd hodnotí sťažnosť sťažovateľky aj ako podanú zjavne neoprávnenou
osobou. V zmysle ustanovenia § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom boli porušené jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto
základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažnosť však nemôže podať fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd iných osôb,
nie svojich (I. ÚS 56/98).
Zo sťažnosti a najmä z priložených príloh vyplýva, že táto nebola účastníčkou
konania pred všeobecným súdom, a preto ani všeobecný súd nemohol porušiť jej základné
práva a slobody, ktorých porušenie by sťažovateľka mohla namietať v konaní pred
ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť odmietol ako podanú
zjavne neoprávnenou osobou.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch v nej
uvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2012