Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 206/2012
PDF · 141.34 KB
No categories available
II. ÚS 206/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť O. D., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. K.,
Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.
25 P 42/2011 z 31. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP
233/2011 z 29. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. D. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012
doručená sťažnosť O. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných
práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P 42/2011 z 31. mája 2011 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 233/2011 z 29. februára
2012. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ podaním doručeným 7. júna 2012 svoju
sťažnosť doplnil a pripojil napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že vo veci starostlivosti súdu o maloletú I.
D. (ďalej len „maloletá“) bol sťažovateľ ako otec maloletej účastníkom konania o návrhu
matky Ing. A. M. na zmenu úpravy styku otca s maloletou vedeného okresným súdom pod
sp. zn. 23 P 254/2003. Okresný súd rozsudkom zo 4. decembra 2008 vo veci rozhodol tak,
že styk sťažovateľa s maloletou zakázal. Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok
súdu prvého stupňa v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP
27/2009 z 27. februára 2009. Sťažovateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním,
v ktorom namietal, že nemožnosťou zúčastniť sa znaleckého dokazovania a postupom
konajúcich súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Na základe sťažovateľom
podaného dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
uznesením sp. zn. 1 Cdo 109/2009 z 28. augusta 2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí o dovolaní najvyšší súd konštatoval, že
sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom poukazujúc na to, že v konaní boli
nariadené dve znalecké dokazovania, pričom sťažovateľ sa ani jedného z nich nezúčastnil
s tvrdením, že nebol na ne riadne predvolaný. Konajúce súdy sa uspokojili so znaleckými
posudkami podanými aj bez vyšetrenia sťažovateľa, nepreverili skutočnosti súvisiace
s predvolávaním sťažovateľa na vyšetrenie k znalkyniam a nevysporiadali sa s námietkami
sťažovateľa proti podaným znaleckým posudkom. Následne krajský súd uznesením z 30.
apríla 2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo 4. decembra 2008 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Okresný súd po doplnení dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu
opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 25 P 42/2011 z 31. mája 2011 tak, že styk
sťažovateľa s maloletou zakázal. Proti označenému rozsudku okresného súdu podal
sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal, že súd prvého stupňa ani po vrátení veci
neodstránil v konaní nedostatky vytýkané dovolacím súdom. Krajský súd na základe
sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 8 CoP 233/2011 z 29. februára 2012
rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.
V rámci dôvodov sťažnosti sťažovateľ uviedol:
„Po vypočutí psychológov súd prvého stupňa rozsudkom č. 25 P/42/2011 zo dňa
31.05.2011 rozhodol, že mi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Po mojom odvolaní
sa s týmto rozhodnutím stotožnil aj Krajský súd, takže konečný rozsudok... ktorý je už
právoplatný znel, že mám zákaz stretávať sa s dcérou a že mi nikým nebola odňatá možnosť
konať pred súdom a že som si to zavinil sám.
V napadnutých rozsudkoch súdy tvrdia, že psychológovia ma na pohovor riadne
pozvali ale že ja som sa vyšetreniam vyhýbal. Boli to však len tvrdenia psychologičiek bez
toho, aby svoje tvrdenia podporili listinnými dôkazmi. Doposiaľ som nedostal od znalca
riadne vyrozumenie alebo predvolanie, alebo pozvanie, ktorým by som sa včas mohol
pripraviť a s psychológom sa stretnúť. Opísaným postupom mi bolo zabránené konať
v závažnom procese, v ktorom mi súdy zabránili udržiavať kontakt s dieťaťom, ktorého som
biologickým otcom a cítim sa riadnym otcom. Chcem sa podieľať na výchove svojej dcéry.
Konaním Okresného súdu Košice 2 a následne konaním Krajského súdu Košice
vo veci úpravy práv a povinností voči maloletému dieťaťu súdy nerešpektovali ani názor
Najvyššieho súdu SR.
Touto žiadosťou sa domáham toho, aby Ústavný súd posúdil opísané konanie súdov.
Tvrdím, že mi bola odňatá možnosť konať pred súdom. ...
Navrhujem, aby Ústavný súd nariadil Okresnému súdu Košice 2,v konaní
č. 23 P/254/2003 a Krajskému súdu Košice, aby pokračovali v konaní. Domáham sa toho,
aby súdy ustanovili objektívneho psychológa na posúdenie môjho profilu, aby som mohol
byť plnoprávnym účastníkom konania v spore o dieťa.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Rozsudkom Okresného súdu Košice 2 č. 25 P/42/2011 zo dňa 31.05.2011
rozsudkom Krajského súdu Košice č. 8 Cop/233/2011 zo dňa 29.02.2012 došlo k porušeniu
základných ľudských práv sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl.26 ods.1,2,4 Ústavy
SR v náväznosti na čl. 6 ods.1 a čl. 10 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
ako aj čl. 17 ods.1 Listiny základných práv a slobôd.
Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu č. 8 CoP/233/2011 zo dňa
29.02.2012 a rozsudok Okresného súdu Košice 2 č. 25 P/42/2011 zo dňa 31.05.2011 a vec
vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal
12. apríla 2012 proti napadnutému rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 CoP 233/2011
z 29. februára 2012 dovolanie, ktoré okresný súd odstúpil 11. mája 2012 dovolaciemu
(najvyššiemu) súdu na rozhodnutie. Podľa informácie z najvyššieho súdu v čase
predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa nebolo o jeho dovolaní meritórne
rozhodnuté.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc
poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi
z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných
princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012