Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 231/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť L. P., T., A. S., T., a M. C., T., zastúpených A., s. r. o., K.,

vo veci namietaného porušenia a v konaní

vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť L. P., A. S. a M. C. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2012

doručená sťažnosť L. P., T., M. S., T., A. S., T., a M. C., T., vo veci namietaného porušenia

a (ďalej len „“) v konaní vedenom

Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť

bola odovzdaná na poštovú prepravu 8. júna 2012. Doplňujúcim podaním z 19. júna 2012

doručeným osobne do podateľne ústavného súdu 20. júna 2012 právny zástupca oznámil, že

v sťažnosti uvedený sťažovateľ M. S. zomrel ešte pred jej podaním ústavnému súdu. Preto

treba za sťažovateľov považovať iba L. P., A. S. a M. C. (ďalej len „sťažovateľky“).

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľky sa

podanou žalobou domáhali vydania bezdôvodného obohatenia získaného uzavretím

čiastočne relatívne neplatných kúpnych zmlúv od J. (ďalej len „žalovaný“) ako

predávajúceho. Kúpne zmluvy uzavreté podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“) boli relatívne neplatné v časti dohodnutej kúpnej

ceny pre rozpor s cenovými predpismi v zmysle tretej vety .

Z uvedeného dôvodu sa sťažovateľky domáhali vrátenia tej časti kúpnej ceny, ktorá

prevyšovala najvyššiu zákonom prípustnú kúpnu cenu. Rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 28. septembra 2011 bola

žaloba sťažovateliek zamietnutá. Podľa názoru okresného súdu bolo treba za smerodajné

považovať vyriešenie dvoch zásadných otázok, a to jednak, či žalovanému vznikla v zmysle

§ 17 ods. 3 písm. g) zákona o vlastníctve bytov povinnosť predať sťažovateľkám byty

za regulovanú (cenovým predpisom určenú) cenu, a ďalej, či sa sťažovateľky mohli

dovolávať relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv v časti týkajúcej sa ceny bytov

za predpokladu, že od počiatku mali vedomosť, že dojednaná kúpna cena môže odporovať

cenovému predpisu, a či v takomto prípade nebol na mieste postup podľa § 29 ods. 8 zákona

o vlastníctve bytov. Vykonaným dokazovaním sa preukázalo, že kúpne zmluvy boli v časti

týkajúcej sa ceny bytov v objektívnom rozpore so zákonnou úpravou podľa § 18 zákona

o vlastníctve bytov, čo spôsobovalo ich čiastočnú relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia

štvrtej vety . K druhej nastolenej otázke, t. j. či sa

sťažovateľky mohli dovolávať relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv za situácie, keď

od počiatku mali vedomosť o rozpore kúpnej ceny s cenovým predpisom, okresný súd

zaujal negatívne stanovisko. Vychádzal z názoru, že sťažovateľky neboli oprávnené

dovolávať sa relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv, keďže svojím konaním samy vyvolali

a spôsobili čiastočnú relatívnu neplatnosť kúpnych zmlúv v časti dojednanej kúpnej ceny.

Podľa názoru okresného súdu sťažovateľky mali možnosť, ak im žalovaný nechcel byty

predať, domáhať sa svojho práva prostredníctvom žaloby o nahradenie prejavu vôle podľa

§ 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov. Sťažovateľky sa však rozhodli obísť toto

ustanovenie, a to tým, že dobrovoľne a účelovo uzavreli kúpne zmluvy, hoci nepochybne

vedeli, že tieto sú postihnuté relatívnou neplatnosťou v časti dojednanej kúpnej ceny.

Postupovali tak preto, lebo podľa ich názoru bolo lepšie rýchlo uzavrieť aspoň nejaké

zmluvy, hoci aj relatívne neplatné, a v čase ich uzatvárania vedeli, že sa obrátia na súd

so žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu relatívnej neplatnosti zmlúv

v časti dojednanej kúpnej ceny.

Na základe odvolania sťažovateliek rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 75/2012-

302 z 27. marca 2012 bol rozsudok okresného súdu č. k. -267 potvrdený.

Podľa krajského súdu názor sťažovateliek týkajúci sa možnosti dovolania sa relatívnej

neplatnosti časti právneho úkonu bez ohľadu na skutočnosť, že strana dovolávajúca sa

neplatnosti túto pri vzniku právneho úkonu sama spôsobila, je neudržateľný a vo svojich

dôsledkoch by viedol k pripusteniu možnosti uzavretia celkom alebo sčasti neplatného

právneho úkonu v rozpore so zásadou hmotnoprávnej prevencie vyplývajúcou z ustanovenia

(účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných

vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov), resp. § 39 Občianskeho

zákonníka (neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu

alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom).

Podľa názoru sťažovateliek došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, ako aj

základného práva na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva. Všeobecné súdy

sa v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysporiadali so všetkými relevantnými

argumentmi, ktoré sťažovateľky predostreli. Je pritom korelátom práva strany prednášať

návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Keďže všeobecné súdy sa nevysporiadali

s argumentáciou sťažovateliek a neponúkli im právne relevantné odpovede, sú ich

rozhodnutia arbitrárne a ich interpretácia a aplikácia právnych noriem je nezlučiteľná

s a dohovorom. „Okrem toho rozhodnutie odvolacieho súdu vzhľadom na absenciu

odôvodnenia odníma sťažovateľom právo na účinné uplatňovanie opravných prostriedkov.“

Podľa názoru sťažovateliek krajský súd nemohol aplikovať ustanovenie § 219 ods. 2

, a to najmä z dôvodu, že odvolanie sťažovateliek

poukazovalo na celú škálu pochybení okresného súdu a zároveň uvádzalo prípady, kedy sa

okresný súd nevyjadril k argumentom sťažovateliek. V takýchto prípadoch by odôvodnenie

rozhodnutia odvolacieho súdu malo ponúknuť odvolateľom dostatočné odpovede na ním

kladené otázky a vznesené argumenty a námietky. Ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku nemá slúžiť ako všeobecné pravidlo pri „potvrdzovacích“ rozhodnutiach

odvolacích súdov, ale ako výnimka, ktorú je potrebné aplikovať reštriktívne, najmä

v prípadoch nedostatočne odôvodnených, resp. účelových odvolaní, prípadne odvolaní

nenapádajúcich dôvody uvedené v rozhodnutí. Pritom sa všeobecné súdy pri aplikácii

ustanovenia štvrtej vety natoľko odchýlili od jeho znenia, že

popreli jeho účel a význam. Na rozdiel od všeobecných prípadov relatívnej neplatnosti

právnych úkonov ( prvá a tretia veta ) je v prípade relatívnej

neplatnosti z dôvodu porušenia cenového predpisu potrebné brať na zreteľ nielen

súkromnoprávny, ale aj verejnoprávny rozmer tohto ustanovenia spočívajúci v rozpore

právneho úkonu s objektívnym právom. Aj z tohto dôvodu zákonodarca nevylúčil z okruhu

osôb oprávnených dovolávať sa neplatnosti toho úkonu tých, ktorí neplatnosť spôsobili.

Ak by sme pripustili argumentáciu, podľa ktorej sa účastník zmluvy relatívne neplatnej pre

rozpor s cenovými predpismi môže dovolávať relatívnej neplatnosti, iba ak je

dobromyseľný v tom, že uzatvára platnú zmluvu, a o dôvode relatívnej neplatnosti by sa

dozvedel až neskôr, viedlo by to k popretiu zásady, podľa ktorej cenové predpisy (ako

všeobecne záväzné právne predpisy) sú známe každému, a teda že o dôvode neplatnosti pre

rozpor s cenovými predpismi sa objektívne nemožno dozvedieť až neskôr, t. j. po uzavretí

právneho úkonu. Pokiaľ všeobecné súdy tvrdia, že sťažovateľky mali možnosť obrátiť sa na

súd so žalobou o uloženie splnenia kontraktačnej povinnosti podľa § 29 ods. 8 zákona

o vlastníctve bytov, mali pritom zohľadniť aj postavenie sťažovateliek, ktoré pri riešení

svojej bytovej otázky zvolili schodnejšie riešenie, čo im nemožno zazlievať, keďže

po dlhoročných neúspešných pokusoch o kúpu bytov za regulované ceny chceli získať istotu

v podobe vlastníckeho práva a až následne riešiť nerešpektovanie cenových predpisov

zo strany žalovaného.

Sťažovateľky žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 27. marca 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Požadujú tiež náhradu trov konania vo výške 887,57 €.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľky nepodali proti rozsudku krajského súdu

č. k. -302 z 27. marca 2012 dovolanie. Rozsudok bol ich právnemu zástupcovi

doručený 11. apríla 2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa názoru sťažovateliek všeobecné súdy, ktoré sa dôsledne nevysporiadali s ich

argumentáciou a neponúkli im právne relevantné odpovede, im svojím postupom odňali

právo na účinné uplatňovanie opravných prostriedkov. Popri namietanom nesprávnom

výklade hmotnoprávneho ustanovenia je práve uvedené

sťažnostné tvrdenie (majúce procesnoprávny charakter) jadrom podanej sťažnosti.

Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom.

Za situácie, keď sťažovateľky namietajú, že postupom všeobecných súdov im bolo

odňaté právo na účinné uplatňovanie opravných prostriedkov, mohli sa tieto brániť podaním

dovolania proti rozsudku krajského súdu, pričom prípustnosť dovolania mohli odvíjať

od ustanovenia .

Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľky dovolanie proti rozsudku krajského

súdu nepodali. Možno preto dospieť k záveru, že sťažovateľky nevyčerpali možnosť

podania dovolania ako účinného opravného prostriedku, hoci na to mali právo. Preto je

sťažnosť neprípustná.

Napokon treba dodať, že sťažovateľky ani len netvrdili (tým menej preukázali), že

dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto nemal ani

dôvod na prípadný postup v zmysle .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012