Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 404/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. T., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach v spojení s a postupom

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a ministerky spravodlivosti Slovenskej

republiky v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu Okresného súdu

Ružomberok vyhláseným 18. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012

doručená sťažnosť JUDr. J. T., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých

podmienok podľa (ďalej len „“) a práva

vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) v spojení s a postupom Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a „úradujúcou“ ministerkou spravodlivosti

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“) v súvislosti s výberovým konaním na funkciu

predsedu Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) vyhláseným 18. novembra

2011.

I.1 Argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť

k porušeniu jeho základného práva podľa a práva podľa )

medzinárodného paktu, z ktorého vyplýva, že ministerstvo vyhlásilo 18. novembra 2011

výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu, do ktorého sa sťažovateľ písomne

prihlásil 12. decembra 2011 a následne podal námietku zaujatosti proti zaradeniu JUDr. I. Š.

do výberovej komisie Sudcovskou radou okresného súdu (ďalej len „sudcovská rada“)

poukazujúc na nezákonnosť jeho voľby za člena sudcovskej rady. Ministerstvo ani

ministerka podľa sťažovateľa jeho „námietky nepreskúmala, ani s nimi nespojila právne

dôsledky“. Sudcovská rada však „23. 1. 2012 zrušila uznesenie zo dňa 6. 12. 2011, ktorým

bol JUDr. I. Š. zvolený za člena sudcovskej rady s tým, že JUDr. I. Š. je členom sudcovskej

rady na základe voľby pléna zo dňa 30. 1. 2009 a za člena výberovej komisie na funkciu

predsedu Okresného súdu Ružomberok bol zvolený sudca JUDr. B. K. Sťažovateľ dňa 1. 2.

2012 namietol nezákonnosť zasadnutia pléna sudcov zo dňa 30. 1. 2009 s odôvodnením, že

Sudcovská rada Okresného súdu Ružomberok nebola zvolená zákonným spôsobom, a preto

neexistuje, a tak aj voľba člena výberovej komisie JUDr. B. K. bola nezákonná.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že ministerstvo určilo termín pohovoru s účastníkmi

výberového konania na 9. február 2012 o 10.00 h. Sťažovateľ bol však 4. februára 2012

hospitalizovaný, a preto „dňa 6. februára 2012 písomne požiadal Ministerstvo

spravodlivosti SR a ministerku spravodlivosti SR doc. JUDr. Luciu Žitňanskú o zmenu

termínu výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok z dôvodu

svojej hospitalizácie a s prihliadnutím na sťažovateľovu vôľu zúčastniť sa výberového

konania na funkciu predsedu Okresného súdu na čas po skončení svojej hospitalizácie

a práceneschopnosti.“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že ministerstvo na jeho žiadosť o zmenu termínu

výberového konania neodpovedalo, pričom „Zvyšným uchádzačkám vo výberovom konaní

na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok potvrdilo dňa 8. 2. 2012, že výberové

konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9. 2. 2012.

Ministerstvo spravodlivosti diskriminovalo sťažovateľa tým, že ako jedinému zo všetkých

uchádzačov o funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok nepotvrdilo dňa 8. 2. 2012, že

výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9. 2.

2012.“. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že predseda občianskoprávneho kolégia

okresného súdu deň pred uskutočnením výberového konania „na základe nezákonnej výzvy

Ministerstva spravodlivosti SR doplnil sťažovateľovo hodnotenie z 31. 12. 2011, s ktorým

sťažovateľ nebol oboznámený predsedom grémia v rozpore s

Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov. Tým bolo porušené právo

sťažovateľa podľa prvej vety § 27e ods. 4, a preto podľa druhej vety § 27e ods. 4 zákona

o sudcoch a prísediacich sťažovateľovo hodnotenie v čase uskutočnenia výberového

konania nebolo skončené.“.

Zo sťažnosti vyplýva, že výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu sa

uskutočnilo vo vopred určenom termíne 9. februára 2012. Sťažovateľ poukazuje na

zápisnicu z výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, v ktorej sa okrem

iného uvádza: „Výberová komisia v tomto smere poukazuje na § 37 ods. 1 zákona o súdoch

výberové konanie na funkciu predsedu súdu vyhlasuje minister a podľa § 37 ods. 12, druhá

veta, citovaného zákona výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje

ministerstvo. Z toho vyplýva, že výberová komisia nemá zo zákona o súdoch ani z vyhlášky

č. kompetencie výberové konanie zrušiť, odročiť, resp. presunúť na iný

termín a pod... Iný gramatický a logický výklad nie je možný, nakoľko by sa minul účel

výberového konania, a to zabezpečiť riadne a plynulé výkon súdnictva. Z praxe výberovej

komisie, ani z praxe ministerstva spravodlivosti nie je známe, že by sa výberové konanie

neuskutočnilo z dôvodu akceptácie práceneschopnosti niektorého z uchádzačov, navyše iný

výklad by mohol viesť k absolútnemu znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci

z dôvodu práceneschopnosti neustále ospravedlňovali, z dôvodu rôznych špekulačných

záujmov.“

V nadväznosti na uskutočnenie výberového konania sťažovateľ v liste z 13. februára

2012 adresovanom ministerstvu a ministerke namietal porušenie svojho základného práva

podľa a na účely zjednania nápravy ich požiadal „o uplatnenie postupu

podľa tretej vety Z. z“ (vyhlásenie nového výberového

konania, pozn.). Na tento list ministerstvo ani ministerka nereagovali, pričom ministerka

28. februára 2012 s účinnosťou od 1. apríla 2012 vymenovala do funkcie predsedníčky

okresného súdu JUDr. J. M.

Sťažovateľ konfrontujúc postup ministerstva pri výberovom konaní na funkciu

predsedu okresného súdu s jeho postupom pri výberovom konaní na funkciu predsedu

Okresného súdu Liptovský Mikuláš uvádza, že toto výberové konanie bolo ministerstvom

vyhlásené tiež na 9. február 2012, ale následne v oznámení k výberovým konaniam na

súdoch vyhlásených do 31. decembra 2011 informovalo, že „Výberové konanie sa

9. februára 2012 neuskutoční. Náhradný termín bude určený dodatočne“, pričom „Príčinou

pre odročenie výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš

sa stalo očné ochorenie členky výberovej komisie.“.

Vychádzajúc z takto popísaného skutkového stavu „sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na prístup k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1

ods. 1 SR ako aj ľudského práva priznaného ) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach:

- z dôvodu vytvorenia rozdielnych podmienok uchádzania sa o prístup k verejnej

funkcii pre sťažovateľa a pre ďalšie dve uchádzačky JUDr. J. M. a JUDr. M. P. vo

výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok,

- z dôvodu uskutočnenia výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu

Ružomberok bez dodržania podmienok ustanovených pre výberové konanie § 27e ods. 3

v spojení s prvou a druhou vetou o sudcoch

a prísediacich a zároveň z dôvodu porušenia ustanovení v spojení s § 37 ods. 4 a § 37 ods.

6 o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ právne argumentuje na podporu svojho právneho

záveru o porušení svojho základného práva podľa a práva

garantovaného čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu postupom ministerstva a ministerky

v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu, pričom zdôrazňuje,

že „Ministerstvo spravodlivosti SR aj minister spravodlivosti má v súvislosti s výberovým

konaním na funkciu predsedu okresného súdu také právne postavenie, ktorého nesprávnym

uplatnením má možnosť porušiť základné právo podľa , aj ľudské právo

podľa čl. 25 písm. c) Paktu OSN o občianskych a politických právach.“. V tejto súvislosti

sťažovateľ uvádza, že výberová komisia v jeho veci „uplatnila účelový výklad výrazne

skresľujúci skutkový stav, a tak porušila základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4

SR“, keď v zápisnici z výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu

uviedla, že nie je oprávnená výberové konanie „zrušiť, odročiť, resp. presunúť na iný

termín a pod.“ vzhľadom na skutočnosť, že on svoju žiadosť o zmenu termínu výberového

konania neadresoval výberovej komisii, ale ministerstvu, resp. ministerke. Podľa

sťažovateľa „Výberová komisia... zastrela nečinnosť Ministerstva spravodlivosti SR

a ministerky spravodlivosti, ktoré sa sťažovateľovou žiadosťou nezaoberali, ani o nej

nerozhodli.“. Sťažovateľ vyslovuje svoj nesúhlas tiež s právnym názorom výberovej

komisie vyjadreným v jej zápisnici, podľa ktorého by mohlo viesť k „absolútnemu

znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci z dôvodu práceneschopnosti neustále

ospravedlňovali z dôvodu rôznych špekulačných záujmov“, keďže táto „v okolnostiach

prípadu nijako neoverila, a už vôbec nepreukázala špekulačný záujem na strane

sťažovateľa. Výberová komisia vyslovila dohad, ktorému bez právneho základu priznala

právne významnú kvalifikáciu. Vyslovením tohto dohadu sa výberová komisia dopustila

nesprávneho úradného postupu.“.

Sťažovateľ argumentuje tiež skutočnosťou, že v rozhodnom čase predložil ministerke

„Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti“, ktoré podľa jeho tvrdenia „nemá

v okolnostiach prípadu iba procesný význam ako dôkaz o tom, že sťažovateľ včas

upovedomil Ministerstvo... a ministerku... o svojom zdravotnom stave“, ale sa ním aj

„ex lege založili hmotné práva sťažovateľa, ku ktorým patrí predovšetkým legalizácia

neúčasti na pracovisku, dočasné pozastavenie plnenia pracovných povinností. K tomuto

právnemu účinku patrí aj legitimizácia neúčasti na ústnom pohovore vo výberovom konaní

na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok z dôvodu práceneschopnosti zapríčinenej

zdravotným stavom... Nerešpektovaním tejto právne relevantnej okolnosti výberová komisia,

ale pred ňou Ministerstvo spravodlivosti SR a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská

porušili základné právo priznané sťažovateľovi podľa SR, lebo

k ochrane zaručenej týmto základným právom nepatrí iba formálna možnosť prihlásiť sa do

výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, ale aj reálna možnosť podrobiť

sa pohovoru uchádzača podľa druhej vety § 37 ods. 4 zákona o súdoch.“.

Sťažovateľ poukazuje v súvislosti s požiadavkou zabezpečiť prístup k verejnej

funkcii „za rovnakých podmienok“ vyplývajúcej z aj na rozdielny

postup ministerstva pri výberovom konaní na funkciu predsedu okresného súdu

a výberovom konaní na predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš argumentujúc, že

v oboch prípadoch sa v súvislosti s ich uskutočňovaním vyskytli zdravotné prekážky, pre

ktoré sa „V prvom prípade... (Okresný súd Liptovský Mikuláš, pozn.) na ústny pohovor

nemohla dostaviť členka výberovej komisie pre problémy so zrakom. V druhom prípade

(okresný súd, pozn.) sa na ústny pohovor nemohol dostaviť sťažovateľ, lebo bol

hospitalizovaný.“. Podľa názoru sťažovateľa „Pre splnenie... účelu (výberového konania,

pozn.) nemá podstatný právny význam rozdiel medzi členom výberovej komisie

a uchádzačom o funkciu predsedu súdu. Člen výberovej komisie aj uchádzač o funkciu

predsedu súdu predstavuje osobu v analogickom alebo relevantne podobnom postavení

z hľadiska právneho účinku, s akým treba spojiť neúčasť jedného alebo druhého v ústnom

pohovore s uchádzačom. V okolnostiach prípadu sa na výberovom konaní na funkciu

predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš nemohla zúčastniť členka výberovej komisie

pre zdravotnú prekážku zapríčinenú poruchou zraku. Táto zdravotná prekážka svojou

povahou nevylučovala účasť členky komisie na ústnom pohovore s uchádzačmi o funkciu

predsedu súdu, lebo sluchom mohla vnímať ústne prejavy účastníkov výberového konania.

Na strane sťažovateľa išlo o relatívne závažnejšiu zdravotnú prekážku, lebo sťažovateľ bol

hospitalizovaný a nemohol opustiť nemocnicu v Ružomberku. Napriek tomu Ministerstvo

spravodlivosti SR priznalo právny význam zdravotnej prekážky v prípade výberového

konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš a nepriznalo právny

význam zdravotnej prekážky v prípade výberového konania na funkciu predsedu Okresného

súdu Ružomberok...“.

Porušenie základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok

podľa spočíva vo veci sťažovateľa podľa jeho tvrdenia aj v tom, že

ministerstvo s ním nezaobchádzalo rovnako ako s ostatnými uchádzačkami o funkciu

predsedu okresného súdu, keďže „potvrdilo dňa 8. 2. 2012 uchádzačke o funkciu predsedu

Okresného súdu Ružomberok JUDr. J. M. aj JUDr. M. P., že pohovor s účastníkmi

výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9. 2.

2012. Sťažovateľovi rovnaké upovedomenie neposkytlo. Tým Ministerstvo spravodlivosti SR

sťažovateľovi odňalo aj hypotetickú možnosť aspoň konzultovať s ošetrujúcim lekárom

možnosť, že krátkodobo preruší svoju liečbu spojenú s pobytom na lôžku, aby vycestoval do

Bratislavy za účelom účasti na pohovore náležiacom k výberovému konaniu na funkciu

predsedu Okresného súdu Ružomberok.“.

V súvislosti so skutočnosťou, že 1. apríla 2012 bola na základe výsledkov výberového

konania do funkcie predsedníčky okresného súdu vymenovaná JUDr. J. M., sťažovateľ

poukazuje na zásadu „Z nepráva (z bezprávia) nemôže vzniknúť právo“ a argumentuje, že

ide o zásadu uplatňovanú «vo vzťahu k právnemu účinku právnych úkonov v súkromnom

práve. To neznamená, že sa táto zásada nevzťahuje aj na právny účinok právne významného

diania vo verejnom práve.

V okolnostiach prípadu k porušeniu základného práva zaručeného sťažovateľovi

podľa SR došlo v príčinnej súvislosti s činnosťou aj nečinnosťou

Ministerstva spravodlivosti SR a ministerky spravodlivosti SR. Ak by Ministerstvo

spravodlivosti SR v súčinnosti s ministerkou spravodlivosti SR neuprelo sťažovateľovi

prístup k ústnemu pohovoru vo výberovom konaní, s prihliadnutím na sťažovateľove

predchádzajúce skúsenosti s vedením Okresného súdu Ružomberok možno dôvodne

predpokladať, že by v ústnom pohovore výberová komisia o ňom hlasovala so záverom

„uspel“.».

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného

paktu sťažovateľ zdôrazňuje, že jeho účel a obsah je zhodný s ochranou garantovanou

základným právom podľa , a preto ministerstvo a ministerka svojím

postupom z rovnakých dôvodov, ako uviedol v argumentácii k namietanému porušeniu

základného práva podľa , porušili aj toto jeho právo garantované

medzinárodným paktom.

V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľ argumentuje

predovšetkým tým, že v jeho prípade ministerstvo a ministerka „nekonali tak, ako sú v sfére

základných práv a slobôd povinné konať orgány verejnej moci v materiálnom právnom

štáte“. Ministerstvo a ministerka porušili svojím postupom podľa sťažovateľa aj čl. 2 ods. 2

, keďže v jeho veci „čiastočne zostali nečinné a čiastočne konali nesprávne, ale

obomi postojmi porušili základné právo sťažovateľa podľa “.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za

rovnakých podmienok v spojení s ochranou podľa a SR

a v spojení s ľudským právom vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej

krajiny zaručeným čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických

právach vo výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok

vyhlásenom ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky 18. novembra 2011 počas

uskutočňovania tohto výberového konania Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky a úradujúcou ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky v rozsahu ich

zákonom ustanovených právomocí porušené bolo.

2. Hlasovanie, resp. výsledok hlasovania výberovej komisie ustanovenej pre

výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok uskutočnené dňa 9. 2.

2012 na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky v Bratislave sa zrušuje. Zrušuje sa

aj vymenovanie JUDr. J. M. ministerkou spravodlivosti SR zo dňa 28. februára 2012 za

predsedníčku Okresného súdu Ružomberok. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec

Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho

základných práv vo výške 1200 euro, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky povinné vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu

v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro

a 50 centov, ktorú je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné vyplatiť

advokátovi JUDr. J. D., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného

súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“

I.2 Postup ústavného súdu pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti

I.2.1 Stanovisko ministerstva k sťažnosti

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal

ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) o vyjadrenie k sťažnosti.

Na žiadosť ústavného súdu reagovalo ministerstvo v prípise č. 19232/2012-151 z 30. apríla

2012 podpísanom ministrom. V označenom prípise sa ministerstvo predovšetkým vyjadrilo

k otázke, či „nepripustením“ uchádzača (v danom prípade sťažovateľa) do výberového

konania môže dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, pričom v tejto súvislosti

uviedlo:

«... Výberové konanie je zaužívaným a štandardným právnym inštitútom,

prostredníctvom ktorého sa obsadzuje určená funkcia (vo všeobecnosti pracovná pozícia).

Výberové konanie je vo svojej podstate súťažou, v tomto prípade súťažou uchádzačov

o určenú funkciu. Sleduje sa ním rovnaký cieľ ako verejnou súťažou - vybrať na základe

vopred určených kritérií jednu z viacerých: možností; v prípade výberového konania

najlepšieho uchádzača, v prípade verejnej súťaže najlepšiu ponuku. Analyzujúc platný

právny poriadok možno konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá by výslovne riešila

neuskutočnenie výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti alebo z dôvodu

náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi.

Právna úprava výberových konaní na funkciu predsedu súdu nerieši otázku neúčasti

uchádzača vo výberovom konaní z dôvodov objektívnej alebo subjektívnej povahy na strane

tohto uchádzača -rovnako ako ju nerieši žiadna iná právna úprava výberového konania na

obsadenie verejnej funkcie. Účasť sudcu vo výberovom konaní na funkciu predsedu súdu je

podľa platnej právnej úpravy na zodpovednosti tohto sudcu, pričom je namieste hovoriť

o objektívnej, zodpovednosti na strane uchádzača, ktorá zahŕňa aj prípadnú pracovnú

neschopnosť, ktorá je dôvodom neúčasti vo výberovom konaní. Tento koncept je logický

a správny. V opačnom prípade sa vytvára možnosť zmariť účel výberového konania, ktorým

je v tomto prípade obsadenie funkcie predsedu súdu, a to bez ohľadu na to, či k tomu

uchádzačov vedú objektívne dôvody alebo rýdzo špekulatívne dôvody. Účasť v súťaži vo

všeobecnosti nesie so sebou určité riziko, ktoré možno od všetkých potenciálnych

uchádzačov spravodlivo žiadať - je ním aj náhoda, ktorá sa môže udiať uchádzačovi,

napríklad v podobe náhlej práceneschopnosti práve v čase výberového konania. Preto

možno v tomto prípade hovoriť o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní

na strane uchádzača.

Zastávame názor, že podstata výberového konania vylučuje možnosť, aby toto bolo

negované práceneschopnosťou niektorého uchádzača (ad absurdum všetkých uchádzačov).

Uvedené platí pre každé výberové konanie bez ohľadu na to, či sa ho zúčastňuje jeden,

dvaja, prípadne niekoľko desiatok uchádzačov. Je nepochybné, že žiadna právna úprava

nezaväzuje ministerstvo spravodlivosti rešpektovať práceneschopnosť uchádzača, najmä

s poukazom na skutočnosť, že pri dočasnej, pracovnej neschopnosti nie je možné presne

stanoviť možnosť ďalšieho postupu. Rešpektovaním práceneschopnosti jedného uchádzača

nie je možné vylúčiť prípadné znemožnenie obsadenia funkcie predsedu súdu na dlhšie

časové obdobie, čo by mohlo viesť až k destabilizácii jednotlivých súdov. V prípade

obsadzovania funkcie predsedu súdu je verejný záujem, t. j. zabezpečené obsadenia funkcie

predsedu súdu nad oprávnením jednotlivca vykonávať predmetnú funkciu, najmä

s poukazom na konečné rozhodnutie ministerky spravodlivosti t. j. prípadný úspech vo

výberovom konaní nie je zárukou vymenovania do funkcie predsedu súdu. V prípade, ak je

uchádzač úspešný vo výberovom konaní je minister spravodlivosti oprávnený alebo

vymenovať úspešného uchádzača alebo vyhlásiť nové výberové konanie. Minister

spravodlivosti je priamo zodpovedný za odborné a morálne schopnosti uchádzača

vykonávať funkciu predsedu súdu v súlade so zákonom a s dobrými mravmi, a aj preto

zákon o súdoch umožňuje ministrovi nielen vymenovať úspešného uchádzača, ale aj

vyhlásiť nové výberové konanie t j. nevymenovať uchádzača v prípade pochybností

riadneho výkonu funkcie predsedu súdu. V kontexte uvedeného pochybne vyznieva

argument, že „... možno, dôvodne predpokladať, že by v ústnom pohovore výberová komisia

o ňom hlasovala so záverom „uspel“.“. Aj keby sa bol sťažovateľ zúčastnil výberového

konania, niet absolútne žiadnej právnej „záruky“, že by bol v tomto výberovom konaní

úspešný. Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“ aj v

ňom byť úspešný. A teda sťažovateľova argumentácia je ako právne, tak aj logicky

nezmyselná.

Na základe uvedeného sa preto nemožno v žiadnom prípade stotožniť

s argumentáciou sťažovateľa, že potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti sa ex lége

založili hmotné práva sťažovateľa, ktoré by z hľadiska ich účinkov legitimizovali neúčasť

sťažovateľa vo výberovom konaní a nerešpektovaním tejto okolnosti bolo porušené právo

sťažovateľa podľa č. 30 ods. 4 SR. Analógia s neúčasťou na pracovisku, resp.

s nemožnosťou plnenia pracovných úloh nie je namieste - účasť vo výberovom konaní nie je

plnením pracovných alebo služobných úloh.

Vzhľadom na skutočnosť, že zákonná úprava nepripúšťa možnosť zmeny termínu

konania výberového konania z dôvodu práceneschopnosti uchádzača, pričom táto

skutočnosť je vopred známa každému uchádzačovi, ktorý sa prihlási do výberového

konania, uskutočnením výberového konania bez účasti sťažovateľa nemohlo dôjsť k

porušeniu SR a ) Medzinárodného paktu o občianskych a

politických právach.»

Aj keď ministerstvo považuje všetky ďalšie námietky sťažovateľa za irelevantné,

resp. za dôvodné len „v prípade, ak by sa sťažovateľ predmetného výberového konania

fakticky zúčastnil“, vyjadrilo sa v označenom prípise aj k nim, pričom v tejto súvislosti

okrem iného uviedlo:

«Vo vzťahu k argumentácii, ktorou sťažovateľ poukazuje na zloženie výberovej

komisie, vznesenú námietku zaujatosti a nezákonne zloženú sudcovskú radu Okresného súdu

Ružomberok je potrebné uviesť, že aj keby bolo preukázané to, čo tvrdí sťažovateľ, tak táto

skutočnosť by mohla (i keď nemusela), viesť k porušeniu práva podľa

SR len za predpokladu, že sťažovateľ by sa výberového konania zúčastnil.

Vo vzťahu k domnelej nečinnosti ministerstva a ministerky spravodlivosti voči

námietke zaujatosti uplatnenej uchádzačom dňa 21. 12. 2011 poukazujeme na § 37 ods. 5

druhá a tretia veta o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), z ktorého je zrejmé, že

minister spravodlivosti vymenúva reálne len štyroch členov výberovej komisie; piateho

člena ustanoví voľbou na žiadosť ministra sudcovská rada príslušného súdu. Sťažovateľ

namietal podľa svojho vyjadrenia zaujatosť práve člena výberovej komisie zvoleného

sudcovskou radou Okresného súdu Ružomberok. Vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že

ministerstvo aj minister jeho námietku zaujatosti nepreskúmali - nuž je potrebné uviesť, že

ministrovi a už vôbec nie ministerstvu zo zákona nepatrí posudzovať námietku zaujatostí

proti členovi výberovej komisie, ktorého ustanovuje do tejto funkcie iný orgán, ktorým je

v tomto prípade sudcovská rada. Minister tohto člena nevymenoval z databázy kandidátov

na členov výberových komisií, nemôže ho teda ani účinne zbaviť tejto funkcie alebo inak

napraviť „pocit krivdy“ na strane uchádzača. Toto oprávnenie implicitne prislúcha tomu,

kto tohto člena ustanovil do funkcie, t. j. sudcovskej rade Okresného súdu Ružomberok.

Ďalej upozorňujeme na to, že na zasadnutí sudcovskej rady konanom dňa 23. 01.

2012 sa JUDr. Š. vzdal funkcie člena výberovej komisie v súvislosti s výberovým konaním

na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok a to z dôvodu predídenia akýmkoľvek

problémom v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu súdu, v dôsledku čoho

sudcovská rada tohto súdu uskutočnila novú voľbu člena výberovej komisie, ktorým bol

JUDr. B. K., Ak by aj teda existovali dôvody domnievať sa, že člen sudcovskej rady JUDr.

Š. je zaujatý, tak vzdaním sa tejto funkcie sa otázka posudzovania jeho (ne)zaujatosti stala

bezpredmetnou, keďže prestal byť členom výberovej komisie. Inak povedané, k zjednaniu

nápravy, ak vôbec bola potrebná, došlo ešte pred uskutočnením výberového konania.

Argumentáciu sťažovateľa, že „sudcovská rada Okresného súdu Ružomberok nebola

zvolená zákonným spôsobom, a preto neexistuje, a tak aj voľba člena výberovej komisie

JUDr. B. K. bola nezákonná“ je možné považovať za účelovú. Námietku o nezákonnej voľbe

členov sudcovskej rady plénom súdu vzniesol sťažovateľ až dňa 01. 02. 2012, t. j. viac ako

tri roky po vykonaní voľby, ktorá sa uskutočnila dňa 30. 01. 2009. Naviac, z pozície

predsedu súdu predložil v rokoch 2009, 2010 a 2011 sudcovskej rade, ktorá mala byť

zvolená „nezákonným spôsobom“, na prerokovanie návrhy rozvrhov práce Okresného súdu

Ružomberok na príslušný kalendárny rok, čím de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu

sudcovskej samosprávy. V kontexte uvedeného sa preto argumentácia sťažovateľa nemôže

javiť inak ako účelová a zavádzajúca.

K výhrade sťažovateľa, ktorou poukazuje na to, že mu nebolo „oznámené“

hodnotenie vykonané predsedom grémia považujeme za potrebné uviesť, že tento tvrdený

nedostatok v postupe hodnotiteľa nemôže za daných okolností porušiť právo podľa čl. 30

ods. 4 . Sťažovateľ sa nezúčastnil výberového konania, preto nebol výberovou

komisiou ani hodnotený, rovnako neboli hodnotené písomné podklady, z ktorých vychádza

výberová komisia, kam patrí aj hodnotenie sudcu. Je taktiež dôležité poukázať na to, že

hodnotenie sudcu nie je jediným podkladom pre rozhodovanie výberovej komisie. Výberové

konanie v tomto prípade pozostáva z ústneho pohovoru s uchádzačom, pričom v rámci tohto

pohovoru má uchádzač nepochybne možnosť vyjadriť sa k svojmu hodnoteniu - túto

možnosť má vždy, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol dodržaný postup podľa § 27e

zákona. Preto, aj keby sa sťažovateľ zúčastnil výberového konania, tak nemožno

jednoznačne konštatovať, že nedodržanie postupu podľa § 27e zákona by mohlo viesť k

porušeniu práva podľa čl. 30 ods. 4, keďže to či výberová komisia vezme do úvahy

hodnotenie sudcu, ktoré trpí vadami (obsahového alebo procedurálneho charakteru) alebo

nie, je na jej rozhodnutí, rovnako ako je na jej rozhodnutí, či vezme do úvahy prípadne

námietky uchádzača vznesené proti hodnoteniu sudcu počas ústneho pohovoru, keďže túto

možnosť má uchádzač vždy.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej namieta, že mu nebol potvrdený termín

výberového konania tak, ako iným uchádzačom. Podľa § 37 ods. 10 posledná veta zákona

o sudoch ministerstvo na svojom webovom sídle zverejňuje termín a miesto výberového

konania a zoznam členov výberovej komisie, a to aspoň 15 dní pred jeho konaním. Podľa

zákona sa teda termín a miesto výberového konania neoznamuje uchádzačom individuálne

alebo osobitne, ale všeobecným oznámením adresovaným všetkým uchádzačom súčasne

formou jeho zverejnenia (bez nutnosti čokoľvek doručovať a pod.). Pre naplnenie

požiadavky zákona je potrebné zverejniť tieto údaje v zákonom ustanovenej lehote na

webovom sídle ministerstva, k čomu aj došlo. Týmto momentom nastal zákonom predvídaný

čiastkový proces – zverejnenie termínu a miesta výberového konania. Súčasne týmto

momentom sa tento údaj stal dostupný všetkým uchádzačom.

Okrem zákonom predpokladaného zverejnenia termínu a miesta výberového konania,

ministerstvo ž opatrnosti oznámilo všetkým uchádzačom (aj sťažovateľovi) dňa 12. 01. 2012

termín výberového konania, a keďže nenastali žiadne zmeny bola posledná informácia

relevantná. Je pravdou, že ostatní kandidáti a členovia výberovej komisie si overovali,

vzhľadom na skutočnosť, že boli informovaní o práceneschopnosti sťažovateľa, či sa

predmetné výberové konanie uskutoční. Namietaný „diskriminačný“ postup - potvrdenie

uskutočnenia výberového konania na základe dopytu zo strany ostatných uchádzačov

považujeme za štandardný a prirodzený. Sťažovateľ nebol ani v danom prípade

diskriminovaný, keďže termín výberového konania bol zverejnený, bol mu osobitne

oznámený a k jeho zmene nedošlo.

Sťažovateľ ďalej porovnáva svoju situáciu (práceneschopnosť) so situáciou, ktorá

nastala na Okresnom súdu Liptovský Mikuláš, kde došlo k zmene termínu výberového

konania z dôvodu práceneschopnosti člena výberovej komisie. V žiadnom prípade sa nie je

možné stotožniť s argumentáciou, že rozdiel medzi uchádzačom a členom výberovej komisie

„nemá podstatný právny význam“. Člen výberovej komisie a uchádzač vo výberovom

konaní sú dve odlišné právne kategórie, ktorých postavenie vo výberovom konaní je

diametrálne odlišné a rozhodne nejde o „analogické alebo relevantne podobné

postavenie“. Vymenovaním štyroch členov výberovej komisie a zvolením piateho sa kreuje

osobitný zákonom predpokladaný orgán - výberová komisia. Úlohou I výberovej komisie,

ktorú jej zákon explicitne ukladá, je uskutočniť výberové konanie (podľa § 37 ods. 5 prvá

veta zákona o súdoch „Výberové konanie uskutočňuje päťčlenná výberová komisia.“) a

vybrať kandidáta na predsedu súdu. Keďže výberová komisia je kolektívnym orgánom,

zákon predpokladá, že na jej rozhodovaní musí participovať vopred určené kvórum jej

členov, čo je logické, keďže inak by nešlo o kolektívne rozhodovanie. V tomto prípade

hovorí právna teória o uznášaniaschopnosti kolektívneho orgánu. Podľa § 37 ods. 7 druhá

veta zákona o sudoch „Výberová komisia je uznášaniaschopná, ak sa na hlasovaní

zúčastnia aspoň štyria jej členovia.“. S prihliadnutím na fakt, že od účinnosti, novej

sa ani jedného doteraz vyhláseného a

uskutočneného výberového konania nezúčastnil člen výberovej komisie vymenovaný z

kandidátov navrhnutých Súdnou radou Slovenskej republiky a berúc do úvahy skutočnosť,

že ďalšia členka výberovej komisie bola práceneschopná, možno bez ďalšieho konštatovať,

že postup ministerky spravodlivosti, ktorým zmenila termín výberového konania na

Okresom súde Liptovský Mikuláš bol legitímny, keďže smeroval k vytvoreniu predpokladov

pre plnenie základnej úlohy výberovej komisie - uskutočniť výberové konanie. Neprítomnosť

potrebného počtu členov výberovej komisie, hoci aj z dôvodu ich práceneschopnosti, má za

následok nefunkčnosť výberovej komisie – výberová komisia nie je uznášaniaschopná a nie

je spôsobilá plniť svoje povinnosti, t. j. určiť úspešných a neúspešných uchádzačov

a rozhodnúť o konečnom poradí úspešných uchádzačov atď. Neprítomnosť jedného

z uchádzačov na výberovom konaní z dôvodu jeho práceneschopnosti nevyvoláva tento

následok. Byť členom výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu

súdu je právom.»

Na základe citovanej argumentácie ministerstvo zastáva názor, že „uskutočnením

výberového konania bez účasti sťažovateľa nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté do

sťažovateľovho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4

v spojení s a SR a ) Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach, a preto žiadame Ústavný súd SR, aby sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú“.

I.2.2 Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa k stanovisku ministerstva

Označený prípis ministerstva obsahujúci jeho stanovisko k sťažnosti ústavný súd

zaslal na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa

v podaní zo 6. júna 2012 predložil svoje vyjadrenie k argumentácii ministerstva, v ktorom

okrem iného uviedol:

«Sťažovateľ zásadne odmieta tvrdenie ministerstva o tom, že jeho sťažnosť je zjavne

neopodstatnená...

Ministerstvo založilo návrh na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť

aj z radu meritórnych príčin, ktoré zhrnulo do sloganu „Byť členom výberovej komisie je

povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu súdu je právom.“

Sťažovateľ v súvislosti s týmto sloganom poznamenáva, že účelom a podstatou

ochrany ústavnosti je dôsledné preskúmanie dodržania podmienok činnosti inštitúcií

verejnej moci určených a zákonmi, a nie ich vytesnenie duchaplnými

proklamáciami. Ministerstvo spravodlivosti vyvodilo právny základ pre rad svojich tvrdení

nie z výslovnej právnej úpravy, ale z tohto sloganu, pričom do úvahy ani v najmenšom

nevzalo úpravu článku 2 odsek 2 SR, ktorá je skutočným základom pre interpretáciu

sťažovateľom namietnutého porušenia noriem a medzinárodného dohovoru.

Ministerstvo označilo za podstatnú časť námietky o porušení sťažovateľovho

základného práva v spojení s porušením jeho ľudského práva otázku nepripustenia

sťažovateľa do výberového konania (s. 3). Táto kvalifikácia patrí k málopočetným názorom

ministerstva, s ktorými sa sťažovateľ môže stotožniť.

Za právny základ postoja ministerstva k tejto otázke možno označiť vyjadrenie:

analyzujúc platný právny poriadok možno konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá

by výslovne riešila neuskutočnenie výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti

alebo z dôvodu náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi“ (s. 3)

Ministerstvo predstiera, že absencia právnej úpravy je mu v okolnostiach prípadu na

prospech. K tomuto skratovému záveru sa ministerstvo dostáva úplným zanedbaním

ustanovenia SR, ktorý je však relevantný aj pre interpretáciu

a aplikáciu v znení neskorších predpisov. Ministerstvo v naznačenom

hodnotení svojho právneho postavenia súbežne zanedbalo aj ustanovenie

SR...

„Aj keď sa ustanovenie výslovne vzťahuje na štátne orgány,

implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má

právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im

dovoľuje a ďalšie zákony. Tento vzťah štátnych orgánov a občanov jednotne

ustanovuje pre všetky práva a slobody zaručené naším ústavným poriadkom.“

(, s. 44-45) Sťažovateľ tento právny názor ústavného súdu uplatnil v súvislosti

s námietkou, že ministerstvo v okolnostiach prípadu porušilo aj jeho ochranu zaručenú čl. 2

ods. 2 (s. 13 - 14 sťažnosti predloženej vo veci ).

Ministerstvo sa k otázke, aký význam má tento právny názor Ústavného súdu SR, ako

aj sám SR, vôbec nevyjadrilo. Zjavne preto, lebo netuší, akým

spôsobom možno článok 2 odsek 2 prekrútiť tak, aby vzniklo zdanie, že tvrdenia

ministerstva v príslušnej časti jeho argumentácie sú naozaj súladné s SR.

Ministerstvo v nadväznosti na vyjadrenie „analyzujúc platný právny poriadok možno

konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá by výslovne riešila neuskutočnenie

výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti alebo z dôvodu náhody, ktorá sa

prihodí uchádzačovi“ uviedlo: „Účasť sudcu vo výberovom konaní na funkciu predsedu

súdu je podľa platnej právnej úpravy na zodpovednosti tohto sudcu, pričom je namieste

hovoriť o objektívnej zodpovednosti na strane uchádzača, ktorá zahŕňa aj prípadnú

pracovnú neschopnosť, ktorá je dôvodom neúčasti vo výberovom konaní... Preto možno

v tomto prípade hovoriť o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na

strane uchádzača.“ (s. 3)

Ministerstvo aj v tomto názore zavádza. Platný právny poriadok nikde nezakladá

objektívnu zodpovednosť uchádzača o funkciu predsedu okresného súdu za neúčasť vo

výberovom konaní. Ide o otázku, ktorú právny poriadok neupravil. Zrejme na škodu právnej

istoty, a teda spôsobom, ktorý v materiálnom právnom štáte musí vyvolať pochybnosť

o kvalite právnej úpravy, avšak za nijakých okolností z neho nemožno vyvodiť záver,

k akému došlo ministerstvo. Preto nie, lebo sťažovateľ nemá nijaký vplyv na kvalitu

právneho poriadku SR a je obeťou jej konkrétneho nedostatku. Tento nedostatok, keď

nastal, ministerstvo vyriešilo v nesúlade s článkom 2 odsek 2 SR. K porušeniu

ods. 2 ministerstvom došlo v príčinnej súvislosti s ochranou, ktorá sa sťažovateľovi

zaručuje SR, aj ) Medzinárodného paktu o občianskych

apolitických právach.

V citovanom názore ministerstvo vysvetlilo predovšetkým to, že konalo v nesúlade

s princípmi materiálneho právneho štátu. Ministerstvo zo svojej svojvoľnej úvahy (lebo bez

základu v zákone) vyvodilo objektívnu zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na

strane uchádzača. V materiálnom právnom štáte je celkom neprijateľné, aby orgán

výkonnej moci vytvoril akúkoľvek zodpovednosť pre fyzickú osobu a právnickú osobu, ktorá

nie je ustanovená zákonom...

Koncepciu objektívnej zodpovednosti uchádzača výberového konania na funkciu

predsedu okresného súdu ministerstvo spojilo s koncepciou verejného záujmu, ktorý stojí

nad záujmom jednotlivca uchádzajúceho sa o získanie funkcie predsedu okresného súdu.

„Zastávame názor, že podstata výberového konania vylučuje možnosť, aby toto bolo

negované práceneschopnosťou niektorého uchádzača (ad absurdum Všetkých uchádzačov).

Uvedené platí pre každé výberové konanie bez ohľadu na to, či sa ho zúčastňuje jeden,

dvaja, prípadne niekoľko desiatok uchádzačov. Je nepochybné, že žiadna právna úprava

nezaväzuje ministerstvo spravodlivosti rešpektovať práceneschopnosť uchádzača, najmä

s poukazom na skutočnosť, že pri dočasnej pracovnej neschopnosti nie je možné vylúčiť

prípadné znemožnenie obsadenia funkcie predsedu súdu nad oprávnením jednotlivca

vykonávať predmetnú funkciu, najmä s poukazom na konečné rozhodnutie ministerky

spravodlivosti t. j. prípadný úspech vo výberovom konaní nie je zárukou vymenovania do

funkcie predsedu súdu... Minister spravodlivosti je priamo zodpovedný za odborné

a morálne schopnosti uchádzača vykonávať funkciu predsedu súdu v súlade so zákonom

a s dobrými mravmi, a aj preto zákon o súdoch umožňuje ministrovi nielen vymenovať

úspešného uchádzača, ale aj vyhlásiť nové výberové konanie t. j. nevymenovať uchádzača

v prípade pochybností riadneho výkonu funkcie predsedu súdu.“ (s. 3-4)

Aj v tomto názore sa ministerstvo zachovalo extrémne účelovo. Predovšetkým sa

pokúsilo presmerovať konanie pred ústavným súdom od toho, čo sťažovateľ namietol,

k tomu, čo vôbec nenamietol. Ministerstvo uviedlo: „prípadný úspech vo výberovom konaní

nie je zárukou vymenovania do funkcie predsedu súdu“. Toto tvrdenie vzápätí zdupľovalo:

„Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“ aj v ňom byť

úspešný. A teda sťažovateľova argumentácia je ako právne, tak aj logicky nezmyselná.“

Sťažovateľ nikdy nenamietol taký nezmysel. Ministerstvo si vymyslelo, že sťažovateľ

vykonštruoval právny nárok na získanie funkcie predsedu okresného súdu, hoci sťažovateľ

súhlasí s tézou „Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“

aj v ňom byť úspešný“ ako s úplnou samozrejmosťou. Účasť vo výberovom konaní je

predpokladom uchádzania sa o verejnú funkciu, ktorá nezakladá nárok na funkciu.

Sťažovateľ za príčinu porušenia svojho základného práva, rovnako ako svojho ľudského

práva, označil stratu možnosti reálne sa zúčastniť výberového konania a za rovnakých

podmienok aké mali ostatné dve uchádzačky sa uchádzať o úspech vo výberovom konaní.

Súbežne so skresľovaním podstaty sťažovateľovej námietky o porušení jeho práv sa

ministerstvo pokúsilo navodiť zdanie, že v okolnostiach prípadu nastal konflikt medzi

verejným záujmom a ochranou priznanou sťažovateľovi, ktorú bolo nevyhnutné riešiť

nadradením verejného záujmu nad záujem jednotlivca.

... V okolnostiach prípadu nejde o konflikt vo vnútri systému základných práv

a slobôd. Konflikt nastal medzi verejným záujmom na obsadení verejnej funkcie predsedu

okresného súdu a základným právom sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii za rovnakých

podmienok. Ani konflikt, ktorý vznikne mimo systému základných práv a slobôd a ktorý je

zmiešaný v tom zmysle, že jeden zo záujmov v konflikte sa týka základného práva alebo

slobody a k nemu protikladný záujem sa týka verejného záujmu na riadnom fungovaní

verejnej moci alebo jej súčasti, nemožno riešiť na základe zanedbania či popretia zásady

spravodlivej rovnováhy. Každú prípadnú pochybnosť vylučuje konanie o sťažnosti, ktorú

v spojení s ustanovovaním generálneho prokurátora Slovenskej republiky podal sťažovateľ

JUDr. Dobroslav Trnka ako účastník výberového konania uskutočneného voľbou

v Národnej rade SR ()...

Pomocou zásady spravodlivej rovnováhy treba riešiť aj stret verejného záujmu na

obsadení funkcie predsedu okresného súdu s právami uchádzača prihlásenými do

výberového konania vyhláseného na túto funkciu. V okolnostiach prípadu sa tak nestalo.

Ministerstvo proklamovalo existenciu verejného záujmu, s ktorou sa uspokojilo bez toho,

aby hľadalo spravodlivú rovnováhu medzi obomi chránenými hodnotami. V nezáujme

o nastolenie spravodlivej rovnováhy a o zabezpečenie reálnej a efektívnej ochrany práv

sťažovateľa spočíva jedna z foriem z nedbanlivosti ministerstva, ktorú sťažovateľ označil za

jednu z príčin porušenia ochrany, ktorú mu zaručuje SR aj Medzinárodný pakt

o občianskych a politických právach.

V súvislosti s absenciou hľadania spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom

na obsadení funkcie predsedu okresného súdu a zabezpečením nepredstieranej a účinnej

ochrany základného práva sťažovateľa na prístup k tejto funkcii sťažovateľ poznamenáva,

že keď ministerstvo odkázalo na právo ministra nevymenovať nijakého z uchádzačov

a vyhlásiť nové výberové konanie“ (s. 4), dostalo sa „na dohmat“ k minimálnemu

programu ochrany práv sťažovateľa. Za účelom ochrany základného práva sťažovateľa sa

ministerka spravodlivosti mala aspoň zaoberať možnosťou, či z dôvodu sťažovateľovej

hospitalizácie nevyhlási nové výberové konanie. V okolnostiach prípadu sa tak nestalo.

Nikto s právomocou sa v rozhodnom čase ani nezaoberal myšlienkou, či základné právo

sťažovateľa možno v okolnostiach prípadu ochrániť, alebo nie.

... Časť vyjadrenia ministerstva pojednáva o sťažovateľovej námietke, že vo

výberovom konaní sa voči nemu neuplatnil rovnaký meter, ako voči zvyšným dvom

účastníčkam výberového konania, keď ministerstvo obe uchádzačky vyrozumelo

o uskutočnení výberového konania a sťažovateľa nie. Ministerstvo svoj postup vysvetlilo

svojou „opatrnosťou“ (s. 6). Vo vysvetlení chýba, prečo rovnakú opatrnosť ako pociťovali

voči uchádzačkám o funkciu predsedu súdu Okresného súdu Ružomberok nepocítili

pracovníci ministerstva voči sťažovateľovi.

Upovedomenie sťažovateľa v okolnostiach prípadu mohlo mať význam pre ďalší

priebeh sťažovateľovho zvažovania svojich možností vyplývajúcich z jeho hospitalizácie

počas výberového konania...

Sťažovateľ na tejto časti vyjadrenia ministerstva za najpodstatnejšie označuje

preukázanie skutočnosti, že ministerstvo pripustilo rozdielne naloženie so sťažovateľom

a ďalšími účastníkmi výberového konania...

Ministerstvo odmietlo sťažovateľom vyslovený názor, že rozdiel medzi uchádzačom

vo výberovom konaní a členom výberovej komisie nemá podstatný právny význam

z hľadiska práceneschopnosti, ktorá zmarí účasť na výberovom konaní uchádzačovi

a členovi výberovej komisie. Odmietnutie zhrnulo do už zmieneného sloganu: „Byť členom

výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu súdu je právom.“

Platný právny poriadok výberového konania na funkciu sudcu predsedu okresného

súdu a predsedu krajského súdu neurčuje právny účinok neúčasti uchádzača, ani neúčasti

člena výberovej komisie. Sťažovateľ na rozdielne naloženie s práceneschopnosťou členky

výberovej komisie a so svojou práceneschopnosťou poukázal ako na faktický stav, ktorý

ministerstvo zásadne rozdielne riešilo na báze totožnej (neexistujúcej) právnej úpravy.

Ministerstvo svoj postup vyvodilo z praxou nepotvrdenej predstavy, že uchádzač

výberového konania môže mať záujem „sabotovať“ výberové konania tak, že sa naň

nedostaví... Táto východisková predstava sa vymyká zdravému rozumu, lebo ním sa nedá

vysvetliť motivácia, ktorá by priemerne rozumovo vyspelého a duševnou poruchou

nepostihnutého ľudského jedinca mala viesť k tomu, že sa dobrovoľne, z vlastného

rozhodnutia prihlási do výberového konania na funkciu predsedu súdu nie kvôli tomu, aby

sa o túto funkciu uchádzal, ale z dôvodu, aby destabilizoval súd tak, že na ňom zakonzervuje

stav „bezvládia“ zapríčineného neobsadenou funkciou predsedu súdu.

Ministerstvo túto svoju predstavu nepotvrdenú praxou paradoxne nevztiahlo aj na

stranu členov výberovej komisie, hoci z vyjadrenia ministerstva je očividné, že všeobecne

známa skutočnosť o neúčasti členov výberových komisií ustanovených Súdnou radou

Slovenskej republiky na výberových konaniach dorazila aj na ministerstvo... Ak by

ministerstvo svoj slogan „Byť členom výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa

o funkciu predsedu súdu je právom“ mienilo vážne aspoň na okamih, nevyhnutne by sa

v rámci plnenia úloh zverených do svojej právomoci muselo pokúsiť o vymáhanie účasti

členov výberovej komisie ustanovených Súdnou radou SR na výberovom konaní...

Podľa ministerstva k dôvodom preukazujúcim účelovosť sťažovateľovej námietky, že

na výberovom konaní sa podieľala nezákonným spôsobom zvolená sudcovská rada

Okresného súdu Ružomberok, uviedlo: „Naviac, z pozície predsedu súdu predložil v rokoch

2009, 2010 a 2011 sudcovskej rade, ktorá bola zvolená „nezákonným spôsobom“, na

prerokovanie návrhy rozvrhov práce Okresného súdu Ružomberok na príslušný kalendárny

rok, čím de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu sudcovskej samosprávy.“ (s. 5)

Sťažovateľ sa v súvislosti s činnosťou Okresného súdu Ružomberok ocitol

v zdvojenom právnom postavení. Niektoré úkony vykonával ako predseda Okresného súdu

Ružomberok... Iné úkony vykonával ako fyzická osoba uchádzajúca sa pre ďalšie funkčné

obdobie o funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok.

... sťažovateľ predložením návrhov rozvrhov práce sudcovskej rade plnil svoju

zákonom ustanovenú povinnosť bez toho, aby splnením povinnosti potvrdzoval svoj súhlas

so zákonnosťou ustanovenia sudcovskej rady na Okresnom súde v Ružomberku. Od

zákonom ustanovenej povinnosti sa nemohol oslobodiť „na vlastnú päsť“, bez rozhodnutia

vecne a miestne príslušného orgánu, že sudcovská rada bola zvolená nezákonne. Za tohto

stavu je celkom neprimeraný záver ministerstva o tom, že sťažovateľ v pozícii predsedu

okresného súdu „de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu sudcovskej samosprávy,“ keď jej

predložil návrhy rozvrhov práce Okresného súdu Ružomberok na rok 2009, 2010 a 2011...

Ministerstvo k dôvodom, pre ktoré má byť sťažovateľova sťažnosť zjavne

neopodstatnená, zahrnulo aj vyjadrenie ohľadom nahradenia JUDr. Š. vo výberovej komisii

za JUDr. K., ktoré sťažovateľ namietol ex post, v okamihu, keď už ním namietnuté právo

nemohlo byť porušované v dôsledku zjednania nápravy... a tiež výklad o tom, že „námietku

o nezákonnej voľbe členov sudcovskej rady plénom súdu vzniesol sťažovateľ až dňa 01. 02.

2012, t.j. viac ako tri roky po vykonaní voľby.“ (s. 5).

Sťažovateľ k obom týmto tvrdeniam ministerstva uvádza, že vo svojej sťažnosti sa

pokúsil opísať skutkový stav v jeho celej šírke, teda, že sa usiloval priblížiť všetky súvislosti

deformovania výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok. Nie

všetko z toho zahrnul do námietky porušenia svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4

SR, resp. podľa ) Medzinárodného paktu o občianskych apolitických

právach.... Všetok „previs“ skutkového stavu nad tým, za čo ministerstvo môže znášať

zodpovednosť za porušenie sťažovateľových ústavných práv, má iba informačno -

koloratívny charakter a bez ďalšieho nemôže mať za následok rozhodnutie o porušení

...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným

verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa a práva vstúpiť za

rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)

medzinárodného paktu v spojení s a postupom ministerstva

a ministerky v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu

vyhláseným 18. novembra 2011.

Podľa občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným

a iným verejným funkciám.

Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu každý občan má právo a možnosť bez

akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za

rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ pozná judikatúru ústavného súdu, na

základe ktorej pri predbežnom prerokovaní odmieta sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku

ministerstva k sťažnosti uviedol, že „odmieta tvrdenie ministerstva, že jeho sťažnosť je

zjavne neopodstatnená“, argumentujúc aj tým, že pojem „zjavná neopodstatnenosť“

nemožno vykladať extenzívne, pričom v jeho prípade ministerstvo, ako aj minister

(ministerka) majú v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu

také právomoci, ktorých nesprávnym uplatnením môže dôjsť k porušeniu základného práva

podľa a práva podľa ) medzinárodného paktu sťažovateľa,

ktorý sa do výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu vyhláseného

18. novembra 2011 prihlásil. Uvedené skutočnosti podľa právneho názoru právneho

zástupcu sťažovateľa vylučujú, aby ústavný súd sťažnosť odmietol už pri predbežnom

prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, že

nesprávnym (protiústavným) uplatnením právomoci ministerstva a ministra, ktoré im zákon

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v súvislosti s vyhlásením a uskutočnením

výberového konania na funkciu predsedu súdu poskytuje, môže dôjsť k porušeniu

sťažovateľom označeného základného práva podľa a práva podľa medzinárodného

paktu (v tejto súvislosti ústavný súd akceptuje aj právny názor sťažovateľa, podľa ktorého

ministerstvo ako orgán štátu nesie zodpovednosť aj za činnosť výberovej komisie, ktorú

zriadilo a jeho postupu priznalo právne účinky, pozn.). Táto skutočnosť však nevylučuje,

aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval, či sťažovateľ

v sťažnosti namietol taký postup (rozhodnutie) príslušného štátneho orgánu (v danom

prípade ministerstva a ministerky), ktorým reálne mohlo dôjsť k porušeniu ním označeného

práva garantovaného . Skutočnosť, že príslušný štátny orgán disponuje právomocou,

protiústavným uplatnením ktorej potenciálne môže porušiť niektoré z

garantovaných práv sťažovateľa, nevylučuje odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti za predpokladu, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospeje

k záveru, že sťažovateľom namietaný postup, resp. rozhodnutie neboli spôsobilé

neprípustným spôsobom zasiahnuť do ním označeného základného práva podľa ,

príp. práva podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že oprávnenie odmietnuť

sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti zákon

o ústavnom súde ústavnému súdu poskytuje aj (a hlavne) z dôvodu zabezpečenia

hospodárnosti konania, pričom k jeho reálnemu uplatneniu môže dôjsť len vtedy, ak ústavný

súd v rámci predbežného prerokovania predbežne posúdi aj z meritórneho hľadiska, či nie

sú námietky sťažovateľa zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu skutočnosť, že

ministerstvo a ministerka disponujú v súvislosti s výberovým konaním na predsedu súdu

právomocami, ktorých uplatnením môže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, nemôže viesť

automaticky k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

V súlade s uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sústredil na posúdenie opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti postupu ministerstva

(vrátane postupu výberovej komisie) a ministerky v súvislosti s výberovým konaním na

funkciu predsedu okresného súdu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formuluje proti postupu ministerstva

a ministerky najmä tieto námietky:

1. Ministerstvo a ministerka „nepripustili“ sťažovateľa do výberového konania na

funkciu predsedu okresného súdu, keďže nevyhoveli jeho žiadosti o zmenu termínu

výberového konania napriek tomu, že sa riadne preukázal dokladom o dočasnej

práceneschopnosti (ďalej aj „námietka nepripustenia do výberového konania“).

2. Ministerstvo nepostupovalo voči sťažovateľovi a ďalším dvom uchádzačkám

o funkciu predsedu okresného súdu rovnako, keď mu na rozdiel od nich nepotvrdilo, že

výberové konanie sa uskutoční 9. februára 2012.

3. Ministerstvo postupovalo v prípade výberového konania na funkciu predsedu

okresného súdu, v ktorom z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa nezmenilo termín

výberového konania, inak (rozdielne) ako v prípade výberového konania na funkciu

predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, v ktorom z dôvodu ochorenia členky

výberovej komisie určilo náhradný termín jeho uskutočnenia.

4. Ministerstvo a ministerka nepreskúmali námietku zaujatosti sťažovateľa proti

zaradeniu JUDr. I. Š. do výberovej komisie pre výberové konanie na funkciu predsedu

okresného súdu.

II.1. K námietke nepripustenia sťažovateľa do výberového konania

V zhode s názorom ministerstva (vyjadreným v jeho stanovisku), ako aj názorom

právneho zástupcu sťažovateľa (vyjadreným v jeho vyjadrení k stanovisku ministerstva) aj

ústavný súd považuje z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa ) medzinárodného paktu za kľúčovú

námietku nepripustenia do výberového konania.

Z argumentácie sťažovateľa citovanej v časti I.1 tohto uznesenia možno vyvodiť jeho

právny názor, v zmysle ktorého mu prihlásením sa do výberového konania vznikol právny

nárok zúčastniť sa tohto výberového konania, ktoré sa podľa § 37 ods. 4 zákona o súdoch

„... vykonáva formou pohovoru s uchádzačom“. Vychádzajúc z tejto skutočnosti sťažovateľ

zastáva názor, že potom ako riadne preukázal svoju práceneschopnosť a zároveň požiadal

ministerstvo a ministerku o zmenu termínu výberového konania, malo byť tejto jeho

žiadosti vyhovené a ak sa tak nestalo, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30

ods. 4 a práva podľa ) medzinárodného paktu.

Zo stanoviska ministerstva citovaného v časti I.2.1 tohto uznesenia vyplýva, že

s uvedeným právnym názorom sťažovateľa nesúhlasí s poukazom na to, že platná právna

úprava nezaväzuje ministerstvo k tomu, aby na základe preukázanej práceneschopnosti

(príp. „... z dôvodu náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi“) niektorého z uchádzačov

zmenilo (zrušilo) termín výberového konania, argumentujúc aj skutočnosťou, že v opačnom

prípade by sa vytvorila „možnosť zmariť účel výberového konania, ktorým je v tomto

prípade obsadenie funkcie predsedu súdu, a to bez ohľadu na to, či k tomu uchádzačov vedú

objektívne dôvody alebo rýdzo špekulatívne dôvody. Účasť v súťaži vo všeobecnosti nesie so

sebou určité riziko, ktoré možno od všetkých potenciálnych uchádzačov spravodlivo žiadať -

je ním aj náhoda, ktorá sa môže udiať uchádzačovi, napríklad v podobe náhlej

práceneschopnosti práve v čase výberového konania. Preto možno v tomto prípade hovoriť

o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na strane uchádzača.“.

Ústavný súd nemá výhrady proti argumentácii ministerstva, v zmysle ktorej ho platná

právna úprava nezaväzuje zmeniť (zrušiť) termín výberového konania na predsedu súdu

z dôvodu preukázanej práceneschopnosti niektorého z riadne prihlásených uchádzačov

o túto verejnú funkciu, a to ani z iného zákonom ustanoveného dôvodu. Zároveň však

konštatuje, že ministerstvu nič nebráni v tom, aby termín už vyhláseného výberového

konania zrušilo alebo zmenilo, ak na to existujú relevantné dôvody a to najmä také, ktoré by

mohli zmariť jeho podstatu a účel, t. j. „... overiť predpoklady a schopnosti zabezpečiť

riadny výkon súdnictva a správu súdu podľa tohto a podľa osobitných zákonov a určiť

konečné poradie úspešných uchádzačov“ (§ 37 ods. 4 prvá veta zákona o súdoch). K zmene

alebo zrušeniu termínu už vyhláseného výberového konania môže dôjsť napr. vtedy, ak sa

do výberového konania nikto neprihlási, alebo sa do výberového konania prihlásia

uchádzači, ktorí zjavne nespĺňajú zákonom ustanovené podmienky na vymenovanie do tejto

funkcie (napr. z dôvodu uvedeného v § 36 zákona o súdoch alebo z dôvodu, že uchádzači

nepredložili ani po predchádzajúcej výzve ministerstva požadované doklady v zmysle

vyhlášky ministerstva č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom

konaní na funkciu predsedu súdu, a pod.).

Podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy (je legitímne) aj zrušenie či zmena

termínu výberového konania z dôvodu dočasnej práceneschopnosti niektorého či všetkých

uchádzačov o funkciu predsedu súdu, ktorá sa má v dotknutom výberovom konaní obsadiť.

Z hľadiska argumentácie sťažovateľa je ale potrebné zaujať stanovisko k tomu, či dočasná

práceneschopnosť niektorého z riadne prihlásených uchádzačov zakladá z hľadiska

rešpektovania základného práva podľa a práva podľa )

medzinárodného paktu aj povinnosť ministerstva rešpektovať žiadosť uchádzača o zmenu či

zrušenie termínu výberového konania, ako to v podstate tvrdí sťažovateľ.

Ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že v okolnostiach posudzovanej veci ide

o konflikt medzi verejným záujmom spočívajúcim v potrebe obsadiť čo najskôr

(v primeranom čase) funkciu predsedu príslušného všeobecného súdu (dlhodobejšie

neobsadenie tejto funkcie nepochybne môže ohroziť riadny chod súdnictva aj napriek tomu,

že zákon o súdoch umožňuje, aby podpredseda súdu v čase, keď nie je funkcia predsedu

súdu obsadená, zastupoval predsedu súdu v rozsahu jeho práv a povinností) a zabezpečením

ochrany základného práva na prístup k verejnej funkcii (v danom prípade predsedu

okresného súdu) za rovnakých podmienok garantovaného a tiež

porovnateľného práva vyplývajúceho z čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Tento

konflikt je obdobne ako konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (porovnaj

napr. nález vo veci ) potrebné riešiť na základe zásady spravodlivej

rovnováhy.

S požiadavkou zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom obsadiť

čo najskôr funkciu predsedu súdu a základným právom uchádzačov na prístup k tejto

verejnej funkcii za rovnakých podmienok nepochybne úzko súvisí aj požiadavka uvážlivého

a transparentného uplatňovania oprávnenia ministerstva zrušiť, resp. zmeniť (časovo

posunúť) termín uskutočnenia už vyhláseného výberového konania, ktorého prípadné

využitie ide nepochybne na úkor verejného záujmu obsadiť čo najskôr funkciu predsedu

súdu.

Sťažovateľ k sťažnosti ako dôkaz predkladá zápisnicu z výberového konania na

funkciu predsedu okresného súdu, v ktorej sa na s. 2 okrem iného uvádza: „Z praxe

výberovej komisie, ani z praxe ministerstva spravodlivosti nie je známe, že by sa výberové

konanie neuskutočnilo z dôvodu akceptácie práceneschopnosti niektorého z uchádzačov...“

Sťažovateľ tvrdenie, že v doterajšej praxi ministerstva nebolo z dôvodu práceneschopnosti

niektorého z uchádzačov žiadne výberové konanie zrušené, resp. zmenený termín jeho

uskutočnenia, nerozporuje, vyjadruje však v sťažnosti (a zvlášť vo vyjadrení svojho

právneho zástupcu k stanovisku ministerstva – pozri časť I.2.2 tohto uznesenia) zjavný

nesúhlas s argumentáciou uvedenou v tejto zápisnici, v zmysle ktorej by zavedenie takejto

praxe mohlo „viesť k absolútnemu znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci

z dôvodu práceneschopnosti neustále ospravedlňovali, z dôvodu rôznych špekulačných

záujmov“ (obdobne argumentuje vo svojom stanovisku k sťažnosti aj ministerstvo; pozri

časť I.2.1 tohto uznesenia).

S týmto postojom sťažovateľa sa ústavný súd nemôže stotožniť. Podľa názoru

ústavného súdu totiž nemožno vylúčiť účelové správanie uchádzačov o funkciu predsedu

súdu smerujúce k znefunkčneniu už vyhláseného výberového konania, a to aj

zo špekulačných dôvodov [nepochybne k takýmto dôvodom (žiaľ) možno zaradiť napr. aj

predpokladanú zmenu v osobe ministra (napr. v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými

voľbami a na ne nadväzujúcim kreovaním novej vlády), ktorý v konečnom dôsledku

rozhoduje o vymenovaní úspešného uchádzača do funkcie predsedu súdu, alebo tiež s tým

súvisiace zmeny v databáze kandidátov na členov výberových konaní a pod.], ktoré

v konečnom dôsledku môže viesť aj k dlhodobému neobsadeniu funkcie predsedu

príslušného súdu. Zároveň treba poznamenať, že ak by ministerstvo v konkrétnom

(jednotlivom) prípade pristúpilo k zrušeniu či zmene termínu už vyhláseného výberového

konania z dôvodu dočasnej práceneschopnosti niektorého z uchádzačov na funkciu predsedu

súdu, muselo by v záujme transparentnosti svojho postupu, ktorá vylučuje svojvôľu,

rovnako postupovať v každom ďalšom prípade. Takýto postup by v konečnom dôsledku

viedol (mohol viesť) k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom obsadiť

čo najskôr funkciu predsedu súdu a garantovaným právom na prístup k tejto funkcii

za rovnakých podmienok, a to celkom zjavne na úkor legitímneho verejného záujmu

obsadiť v primeranom čase uvoľnenú funkciu predsedu súdu, pričom presadzovanie tohto

verejného záujmu patrí nepochybne k dôležitým úlohám ministerstva a ministra.

Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí doterajšiu prax ministerstva, v zmysle

ktorej nepovažuje dočasnú práceneschopnosť niektorého z uchádzačov na funkciu predsedu

súdu za dôvod na zrušenie, resp. zmenu termínu už vyhláseného výberového konania

z ústavného hľadiska za akceptovateľnú. Preto ústavný súd zastáva názor, že ak

v posudzovanom prípade ministerstvo nevyhovelo žiadosti sťažovateľa o zmene termínu

výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, čím ho „nepripustilo“ do tohto

výberového konania, tak takýto jeho postup nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho

základného práva podľa ani jeho práva podľa )

medzinárodného paktu.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poznamenať, že

v prípade, ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom sťažovateľa, podľa ktorého

riadne preukázaná dočasná práceneschopnosť uchádzača o funkciu predsedu súdu zakladá

z hľadiska rešpektovania základného práva podľa a práva podľa

písm. c) medzinárodného paktu právny nárok na zrušenie, resp. zmenu termínu výberového

konania, tak by tento právny názor bolo potrebné z hľadiska rešpektovania princípu právnej

istoty vyvoditeľného z primerane vzťahovať aj na všetky ďalšie postupy

príslušných orgánov verejnej moci pri obsadzovaní všetkých ďalších verejných funkcií, čo

by podľa názoru ústavného súdu mohlo viesť v konečnom dôsledku k neprimeranému

zásahu do verejného záujmu zabezpečiť v primeranom čase obsadenie týchto verejných

funkcií, a tým aj k závažnému zásahu do riadneho fungovania verejnej moci.

II.2 K ďalším námietkam sťažovateľa

Vo vzťahu k námietke, že ministerstvo nepostupovalo voči sťažovateľovi a ďalším

dvom uchádzačkám o funkciu predsedu okresného súdu rovnako, keď mu na rozdiel od nich

nepotvrdilo, že výberové konanie sa uskutoční v pôvodne určenom termíne, t. j. 9. februára

2012, ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ nepožiadal

ministerstvo na rozdiel od ďalších dvoch uchádzačiek o potvrdenie, či sa výberové konanie

uskutoční v pôvodne určenom termíne, ale písomne požiadal o zmenu termínu výberového

konania, čo sú nepochybne kvalitatívne iné právne skutočnosti. Za týchto okolností

nemožno postup ministerstva pri potvrdzovaní skutočnosti, že sa výberové konanie

uskutoční v pôvodne určenom termíne, len tým uchádzačkám, ktoré o to výslovne požiadali,

vo vzťahu k sťažovateľovi považovať za diskriminačný, a to aj preto, že mu nemožno

pripisovať v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu právnu relevanciu.

Z právneho, resp. ústavnoprávneho hľadiska bolo podstatné to, že ministerstvo

v súlade s § 37 ods. 10 poslednou vetou zákona o súdoch už 12. januára 2012, t. j.

v zákonom ustanovenej lehote („... aspoň 15 dní pred jeho konaním“, pozn.) zverejnilo na

svojom webovom sídle termín a miesto výberového konania a zoznam členov výberovej

komisie, pričom v tomto oznámení do dňa konania výberového konania na funkciu

predsedu okresného súdu nevykonalo žiadnu zmenu. V danom prípade išlo o právne

relevantnú informáciu, na základe ktorej boli všetci uchádzači (vrátane sťažovateľa)

rovnako informovaní o tom, kedy a kde sa výberové konanie uskutoční, a tomu mohli a mali

prispôsobiť aj svoje konanie.

Inou otázkou je, že na žiadosť sťažovateľa o zmenu termínu výberového konania

zo 6. februára 2012 (podanú tri dni pred uskutočnením výberového konania, pozn.) aj podľa

názoru ústavného súdu ministerstvo, resp. ministerka, aj napriek časovej tiesni, mohli a mali

reagovať. Táto skutočnosť však vzhľadom na už uvedené podľa názoru ústavného súdu

nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 30

ods. 4 a práva podľa ) medzinárodného paktu.

Ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej ministerstvo postupovalo v prípade

výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, v ktorom z dôvodu

práceneschopnosti sťažovateľa nezmenilo termín výberového konania, inak (rozdielne) ako

v prípade výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, kde

z dôvodu ochorenia členky výberovej komisie určilo náhradný termín, nemôže podľa

názoru ústavného súdu zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základného práva

sťažovateľa podľa , resp. jeho práva podľa )

medzinárodného paktu.

Z už uvedeného vyplýva, že jednou z dôležitých úloh ministerstva je vytvoriť

podmienky na obsadenie funkcií predsedov súdov v čo najkratšom čase, pričom ide o úlohu

sledujúcu zabezpečenie dôležitého verejného záujmu (riadny chod súdnictva). Za situácie,

keď reálne hrozilo, že výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský

Mikuláš nebude možné v určenom termíne uskutočniť z dôvodu neuznášaniaschopnosti

výberovej komisie (pozri k tomu aj argumentáciu ministerstva v jeho stanovisku k sťažnosti

citovanú v časti I.2.1 tohto uznesenia), korešpondoval postup ministerstva, na základe

ktorého bol určený náhradný termín uskutočnenia tohto výberového konania (v záujme

zabezpečenia uznášaniaschopnosti výberovej komisie, pozn.), dôležitému verejnému

záujmu, t. j. obsadiť čo najskôr funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Na

druhej strane by prípadná zmena, resp. zrušenie termínu výberového konania na funkciu

predsedu okresného súdu neposkytovala ministerstvu žiadne záruky na to, že sa výberové

konanie v náhradnom termíne uskutoční za účasti všetkých prihlásených uchádzačov

(vrátane sťažovateľa), a preto by takéto opatrenie ministerstva mohlo v konečnom dôsledku

viesť k situácii, keď by bola funkcia predsedu okresného súdu dlhodobo neobsadená (pozri

k tomu aj argumentáciu k námietke nepripustenia sťažovateľa do výberového konania –

časť II.1 tohto uznesenia).

Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd „rozdielny“ postup ministerstva pri

výberovom konaní na funkciu predsedu okresného súdu a výberovom konaní na funkciu

predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že ministerstvo a ministerka nepreskúmali jeho

námietku zaujatosti proti zaradeniu JUDr. I. Š. do výberovej komisie pre výberové konanie

na funkciu predsedu okresného súdu, ústavný súd odkazuje na argumentáciu ministerstva

vyjadrenú v jeho stanovisku k sťažnosti (pozri časť I.2.1 tohto uznesenia), z ktorej okrem

iného vyplýva, že JUDr. I. Š. sa vzdal funkcie člena výberovej komisie, čím „k zjednaniu

nápravy, ak vôbec bola potrebná, došlo ešte pred uskutočnením výberového konania“. Na

tomto základe ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod na

vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa ani jeho práva podľa

§ 25 písm. c) medzinárodného paktu.

Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd (v zhode so stanoviskom ministerstva, pozn.)

zastáva názor, že všetkým ďalším námietkam sťažovateľa (okrem námietky nepripustenia

do výberového konania) by z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia čl. 30 ods. 4

a práva podľa ) medzinárodného paktu bolo možné priznať právnu

relevanciu len v prípade, ak by sa sťažovateľ výberového konania na funkciu predsedu

okresného súdu aj reálne zúčastnil.

II.3 Záver

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že námietky, ktoré

sťažovateľ uplatnil proti postupu ministerstva, resp. ministerky súvisiacemu s výberovým

konaním na funkciu predsedu okresného súdu vyhláseným ministerkou 11. novembra 2011,

nenaznačujú, že by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd

reálne dospieť k záveru, že namietaným postupom ministerstva, resp. ministerky došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , resp. jeho práva podľa

) medzinárodného paktu v spojení s a .

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012