Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 404/2012
PDF · 436.27 KB
No categories available
IV. ÚS 404/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. T., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a ministerky spravodlivosti Slovenskej
republiky v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu Okresného súdu
Ružomberok vyhláseným 18. novembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2012
doručená sťažnosť JUDr. J. T., R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých
podmienok podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný
pakt“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) a „úradujúcou“ ministerkou spravodlivosti
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerka“) v súvislosti s výberovým konaním na funkciu
predsedu Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) vyhláseným 18. novembra
2011.
I.1 Argumentácia sťažovateľa uvedená v sťažnosti
V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje skutkový stav, pri ktorom malo dôjsť
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c)
medzinárodného paktu, z ktorého vyplýva, že ministerstvo vyhlásilo 18. novembra 2011
výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu, do ktorého sa sťažovateľ písomne
prihlásil 12. decembra 2011 a následne podal námietku zaujatosti proti zaradeniu JUDr. I. Š.
do výberovej komisie Sudcovskou radou okresného súdu (ďalej len „sudcovská rada“)
poukazujúc na nezákonnosť jeho voľby za člena sudcovskej rady. Ministerstvo ani
ministerka podľa sťažovateľa jeho „námietky nepreskúmala, ani s nimi nespojila právne
dôsledky“. Sudcovská rada však „23. 1. 2012 zrušila uznesenie zo dňa 6. 12. 2011, ktorým
bol JUDr. I. Š. zvolený za člena sudcovskej rady s tým, že JUDr. I. Š. je členom sudcovskej
rady na základe voľby pléna zo dňa 30. 1. 2009 a za člena výberovej komisie na funkciu
predsedu Okresného súdu Ružomberok bol zvolený sudca JUDr. B. K. Sťažovateľ dňa 1. 2.
2012 namietol nezákonnosť zasadnutia pléna sudcov zo dňa 30. 1. 2009 s odôvodnením, že
Sudcovská rada Okresného súdu Ružomberok nebola zvolená zákonným spôsobom, a preto
neexistuje, a tak aj voľba člena výberovej komisie JUDr. B. K. bola nezákonná.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že ministerstvo určilo termín pohovoru s účastníkmi
výberového konania na 9. február 2012 o 10.00 h. Sťažovateľ bol však 4. februára 2012
hospitalizovaný, a preto „dňa 6. februára 2012 písomne požiadal Ministerstvo
spravodlivosti SR a ministerku spravodlivosti SR doc. JUDr. Luciu Žitňanskú o zmenu
termínu výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok z dôvodu
svojej hospitalizácie a s prihliadnutím na sťažovateľovu vôľu zúčastniť sa výberového
konania na funkciu predsedu Okresného súdu na čas po skončení svojej hospitalizácie
a práceneschopnosti.“.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že ministerstvo na jeho žiadosť o zmenu termínu
výberového konania neodpovedalo, pričom „Zvyšným uchádzačkám vo výberovom konaní
na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok potvrdilo dňa 8. 2. 2012, že výberové
konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9. 2. 2012.
Ministerstvo spravodlivosti diskriminovalo sťažovateľa tým, že ako jedinému zo všetkých
uchádzačov o funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok nepotvrdilo dňa 8. 2. 2012, že
výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9. 2.
2012.“. Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že predseda občianskoprávneho kolégia
okresného súdu deň pred uskutočnením výberového konania „na základe nezákonnej výzvy
Ministerstva spravodlivosti SR doplnil sťažovateľovo hodnotenie z 31. 12. 2011, s ktorým
sťažovateľ nebol oboznámený predsedom grémia v rozpore s § 27e ods. 3 zák. č. 385/2000
Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov. Tým bolo porušené právo
sťažovateľa podľa prvej vety § 27e ods. 4, a preto podľa druhej vety § 27e ods. 4 zákona
o sudcoch a prísediacich sťažovateľovo hodnotenie v čase uskutočnenia výberového
konania nebolo skončené.“.
Zo sťažnosti vyplýva, že výberové konanie na funkciu predsedu okresného súdu sa
uskutočnilo vo vopred určenom termíne 9. februára 2012. Sťažovateľ poukazuje na
zápisnicu z výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, v ktorej sa okrem
iného uvádza: „Výberová komisia v tomto smere poukazuje na § 37 ods. 1 zákona o súdoch
výberové konanie na funkciu predsedu súdu vyhlasuje minister a podľa § 37 ods. 12, druhá
veta, citovaného zákona výberové konanie administratívne a organizačne zabezpečuje
ministerstvo. Z toho vyplýva, že výberová komisia nemá zo zákona o súdoch ani z vyhlášky
č. 475/2011 Z. z. kompetencie výberové konanie zrušiť, odročiť, resp. presunúť na iný
termín a pod... Iný gramatický a logický výklad nie je možný, nakoľko by sa minul účel
výberového konania, a to zabezpečiť riadne a plynulé výkon súdnictva. Z praxe výberovej
komisie, ani z praxe ministerstva spravodlivosti nie je známe, že by sa výberové konanie
neuskutočnilo z dôvodu akceptácie práceneschopnosti niektorého z uchádzačov, navyše iný
výklad by mohol viesť k absolútnemu znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci
z dôvodu práceneschopnosti neustále ospravedlňovali, z dôvodu rôznych špekulačných
záujmov.“
V nadväznosti na uskutočnenie výberového konania sťažovateľ v liste z 13. februára
2012 adresovanom ministerstvu a ministerke namietal porušenie svojho základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a na účely zjednania nápravy ich požiadal „o uplatnenie postupu
podľa tretej vety § 37 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z“ (vyhlásenie nového výberového
konania, pozn.). Na tento list ministerstvo ani ministerka nereagovali, pričom ministerka
28. februára 2012 s účinnosťou od 1. apríla 2012 vymenovala do funkcie predsedníčky
okresného súdu JUDr. J. M.
Sťažovateľ konfrontujúc postup ministerstva pri výberovom konaní na funkciu
predsedu okresného súdu s jeho postupom pri výberovom konaní na funkciu predsedu
Okresného súdu Liptovský Mikuláš uvádza, že toto výberové konanie bolo ministerstvom
vyhlásené tiež na 9. február 2012, ale následne v oznámení k výberovým konaniam na
súdoch vyhlásených do 31. decembra 2011 informovalo, že „Výberové konanie sa
9. februára 2012 neuskutoční. Náhradný termín bude určený dodatočne“, pričom „Príčinou
pre odročenie výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš
sa stalo očné ochorenie členky výberovej komisie.“.
Vychádzajúc z takto popísaného skutkového stavu „sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prístup k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 1
ods. 1 Ústavy SR ako aj ľudského práva priznaného čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach:
- z dôvodu vytvorenia rozdielnych podmienok uchádzania sa o prístup k verejnej
funkcii pre sťažovateľa a pre ďalšie dve uchádzačky JUDr. J. M. a JUDr. M. P. vo
výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok,
- z dôvodu uskutočnenia výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu
Ružomberok bez dodržania podmienok ustanovených pre výberové konanie § 27e ods. 3
v spojení s prvou a druhou vetou § 27e ods. 4 zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a zároveň z dôvodu porušenia ustanovení v spojení s § 37 ods. 4 a § 37 ods.
6 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ právne argumentuje na podporu svojho právneho
záveru o porušení svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva
garantovaného čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu postupom ministerstva a ministerky
v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu, pričom zdôrazňuje,
že „Ministerstvo spravodlivosti SR aj minister spravodlivosti má v súvislosti s výberovým
konaním na funkciu predsedu okresného súdu také právne postavenie, ktorého nesprávnym
uplatnením má možnosť porušiť základné právo podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy, aj ľudské právo
podľa čl. 25 písm. c) Paktu OSN o občianskych a politických právach.“. V tejto súvislosti
sťažovateľ uvádza, že výberová komisia v jeho veci „uplatnila účelový výklad výrazne
skresľujúci skutkový stav, a tak porušila základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4
Ústavy SR“, keď v zápisnici z výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu
uviedla, že nie je oprávnená výberové konanie „zrušiť, odročiť, resp. presunúť na iný
termín a pod.“ vzhľadom na skutočnosť, že on svoju žiadosť o zmenu termínu výberového
konania neadresoval výberovej komisii, ale ministerstvu, resp. ministerke. Podľa
sťažovateľa „Výberová komisia... zastrela nečinnosť Ministerstva spravodlivosti SR
a ministerky spravodlivosti, ktoré sa sťažovateľovou žiadosťou nezaoberali, ani o nej
nerozhodli.“. Sťažovateľ vyslovuje svoj nesúhlas tiež s právnym názorom výberovej
komisie vyjadreným v jej zápisnici, podľa ktorého by mohlo viesť k „absolútnemu
znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci z dôvodu práceneschopnosti neustále
ospravedlňovali z dôvodu rôznych špekulačných záujmov“, keďže táto „v okolnostiach
prípadu nijako neoverila, a už vôbec nepreukázala špekulačný záujem na strane
sťažovateľa. Výberová komisia vyslovila dohad, ktorému bez právneho základu priznala
právne významnú kvalifikáciu. Vyslovením tohto dohadu sa výberová komisia dopustila
nesprávneho úradného postupu.“.
Sťažovateľ argumentuje tiež skutočnosťou, že v rozhodnom čase predložil ministerke
„Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti“, ktoré podľa jeho tvrdenia „nemá
v okolnostiach prípadu iba procesný význam ako dôkaz o tom, že sťažovateľ včas
upovedomil Ministerstvo... a ministerku... o svojom zdravotnom stave“, ale sa ním aj
„ex lege založili hmotné práva sťažovateľa, ku ktorým patrí predovšetkým legalizácia
neúčasti na pracovisku, dočasné pozastavenie plnenia pracovných povinností. K tomuto
právnemu účinku patrí aj legitimizácia neúčasti na ústnom pohovore vo výberovom konaní
na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok z dôvodu práceneschopnosti zapríčinenej
zdravotným stavom... Nerešpektovaním tejto právne relevantnej okolnosti výberová komisia,
ale pred ňou Ministerstvo spravodlivosti SR a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská
porušili základné právo priznané sťažovateľovi podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, lebo
k ochrane zaručenej týmto základným právom nepatrí iba formálna možnosť prihlásiť sa do
výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, ale aj reálna možnosť podrobiť
sa pohovoru uchádzača podľa druhej vety § 37 ods. 4 zákona o súdoch.“.
Sťažovateľ poukazuje v súvislosti s požiadavkou zabezpečiť prístup k verejnej
funkcii „za rovnakých podmienok“ vyplývajúcej z čl. 30 ods. 4 ústavy aj na rozdielny
postup ministerstva pri výberovom konaní na funkciu predsedu okresného súdu
a výberovom konaní na predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš argumentujúc, že
v oboch prípadoch sa v súvislosti s ich uskutočňovaním vyskytli zdravotné prekážky, pre
ktoré sa „V prvom prípade... (Okresný súd Liptovský Mikuláš, pozn.) na ústny pohovor
nemohla dostaviť členka výberovej komisie pre problémy so zrakom. V druhom prípade
(okresný súd, pozn.) sa na ústny pohovor nemohol dostaviť sťažovateľ, lebo bol
hospitalizovaný.“. Podľa názoru sťažovateľa „Pre splnenie... účelu (výberového konania,
pozn.) nemá podstatný právny význam rozdiel medzi členom výberovej komisie
a uchádzačom o funkciu predsedu súdu. Člen výberovej komisie aj uchádzač o funkciu
predsedu súdu predstavuje osobu v analogickom alebo relevantne podobnom postavení
z hľadiska právneho účinku, s akým treba spojiť neúčasť jedného alebo druhého v ústnom
pohovore s uchádzačom. V okolnostiach prípadu sa na výberovom konaní na funkciu
predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš nemohla zúčastniť členka výberovej komisie
pre zdravotnú prekážku zapríčinenú poruchou zraku. Táto zdravotná prekážka svojou
povahou nevylučovala účasť členky komisie na ústnom pohovore s uchádzačmi o funkciu
predsedu súdu, lebo sluchom mohla vnímať ústne prejavy účastníkov výberového konania.
Na strane sťažovateľa išlo o relatívne závažnejšiu zdravotnú prekážku, lebo sťažovateľ bol
hospitalizovaný a nemohol opustiť nemocnicu v Ružomberku. Napriek tomu Ministerstvo
spravodlivosti SR priznalo právny význam zdravotnej prekážky v prípade výberového
konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš a nepriznalo právny
význam zdravotnej prekážky v prípade výberového konania na funkciu predsedu Okresného
súdu Ružomberok...“.
Porušenie základného práva na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy spočíva vo veci sťažovateľa podľa jeho tvrdenia aj v tom, že
ministerstvo s ním nezaobchádzalo rovnako ako s ostatnými uchádzačkami o funkciu
predsedu okresného súdu, keďže „potvrdilo dňa 8. 2. 2012 uchádzačke o funkciu predsedu
Okresného súdu Ružomberok JUDr. J. M. aj JUDr. M. P., že pohovor s účastníkmi
výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok sa uskutoční 9. 2.
2012. Sťažovateľovi rovnaké upovedomenie neposkytlo. Tým Ministerstvo spravodlivosti SR
sťažovateľovi odňalo aj hypotetickú možnosť aspoň konzultovať s ošetrujúcim lekárom
možnosť, že krátkodobo preruší svoju liečbu spojenú s pobytom na lôžku, aby vycestoval do
Bratislavy za účelom účasti na pohovore náležiacom k výberovému konaniu na funkciu
predsedu Okresného súdu Ružomberok.“.
V súvislosti so skutočnosťou, že 1. apríla 2012 bola na základe výsledkov výberového
konania do funkcie predsedníčky okresného súdu vymenovaná JUDr. J. M., sťažovateľ
poukazuje na zásadu „Z nepráva (z bezprávia) nemôže vzniknúť právo“ a argumentuje, že
ide o zásadu uplatňovanú «vo vzťahu k právnemu účinku právnych úkonov v súkromnom
práve. To neznamená, že sa táto zásada nevzťahuje aj na právny účinok právne významného
diania vo verejnom práve.
V okolnostiach prípadu k porušeniu základného práva zaručeného sťažovateľovi
podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy SR došlo v príčinnej súvislosti s činnosťou aj nečinnosťou
Ministerstva spravodlivosti SR a ministerky spravodlivosti SR. Ak by Ministerstvo
spravodlivosti SR v súčinnosti s ministerkou spravodlivosti SR neuprelo sťažovateľovi
prístup k ústnemu pohovoru vo výberovom konaní, s prihliadnutím na sťažovateľove
predchádzajúce skúsenosti s vedením Okresného súdu Ružomberok možno dôvodne
predpokladať, že by v ústnom pohovore výberová komisia o ňom hlasovala so záverom
„uspel“.».
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného
paktu sťažovateľ zdôrazňuje, že jeho účel a obsah je zhodný s ochranou garantovanou
základným právom podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, a preto ministerstvo a ministerka svojím
postupom z rovnakých dôvodov, ako uviedol v argumentácii k namietanému porušeniu
základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, porušili aj toto jeho právo garantované
medzinárodným paktom.
V súvislosti s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľ argumentuje
predovšetkým tým, že v jeho prípade ministerstvo a ministerka „nekonali tak, ako sú v sfére
základných práv a slobôd povinné konať orgány verejnej moci v materiálnom právnom
štáte“. Ministerstvo a ministerka porušili svojím postupom podľa sťažovateľa aj čl. 2 ods. 2
ústavy, keďže v jeho veci „čiastočne zostali nečinné a čiastočne konali nesprávne, ale
obomi postojmi porušili základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prístup k voleným a iným verejným funkciám za
rovnakých podmienok v spojení s ochranou podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR
a v spojení s ľudským právom vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej
krajiny zaručeným čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a politických
právach vo výberovom konaní na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok
vyhlásenom ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky 18. novembra 2011 počas
uskutočňovania tohto výberového konania Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky a úradujúcou ministerkou spravodlivosti Slovenskej republiky v rozsahu ich
zákonom ustanovených právomocí porušené bolo.
2. Hlasovanie, resp. výsledok hlasovania výberovej komisie ustanovenej pre
výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok uskutočnené dňa 9. 2.
2012 na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky v Bratislave sa zrušuje. Zrušuje sa
aj vymenovanie JUDr. J. M. ministerkou spravodlivosti SR zo dňa 28. februára 2012 za
predsedníčku Okresného súdu Ružomberok. Ústavný súd Slovenskej republiky vracia vec
Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jeho
základných práv vo výške 1200 euro, ktoré je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky povinné vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu
v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky na jeho účet.
4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323 euro
a 50 centov, ktorú je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné vyplatiť
advokátovi JUDr. J. D., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jeho účet.“
I.2 Postup ústavného súdu pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti
I.2.1 Stanovisko ministerstva k sťažnosti
V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal
ministra spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) o vyjadrenie k sťažnosti.
Na žiadosť ústavného súdu reagovalo ministerstvo v prípise č. 19232/2012-151 z 30. apríla
2012 podpísanom ministrom. V označenom prípise sa ministerstvo predovšetkým vyjadrilo
k otázke, či „nepripustením“ uchádzača (v danom prípade sťažovateľa) do výberového
konania môže dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených práv, pričom v tejto súvislosti
uviedlo:
«... Výberové konanie je zaužívaným a štandardným právnym inštitútom,
prostredníctvom ktorého sa obsadzuje určená funkcia (vo všeobecnosti pracovná pozícia).
Výberové konanie je vo svojej podstate súťažou, v tomto prípade súťažou uchádzačov
o určenú funkciu. Sleduje sa ním rovnaký cieľ ako verejnou súťažou - vybrať na základe
vopred určených kritérií jednu z viacerých: možností; v prípade výberového konania
najlepšieho uchádzača, v prípade verejnej súťaže najlepšiu ponuku. Analyzujúc platný
právny poriadok možno konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá by výslovne riešila
neuskutočnenie výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti alebo z dôvodu
náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi.
Právna úprava výberových konaní na funkciu predsedu súdu nerieši otázku neúčasti
uchádzača vo výberovom konaní z dôvodov objektívnej alebo subjektívnej povahy na strane
tohto uchádzača -rovnako ako ju nerieši žiadna iná právna úprava výberového konania na
obsadenie verejnej funkcie. Účasť sudcu vo výberovom konaní na funkciu predsedu súdu je
podľa platnej právnej úpravy na zodpovednosti tohto sudcu, pričom je namieste hovoriť
o objektívnej, zodpovednosti na strane uchádzača, ktorá zahŕňa aj prípadnú pracovnú
neschopnosť, ktorá je dôvodom neúčasti vo výberovom konaní. Tento koncept je logický
a správny. V opačnom prípade sa vytvára možnosť zmariť účel výberového konania, ktorým
je v tomto prípade obsadenie funkcie predsedu súdu, a to bez ohľadu na to, či k tomu
uchádzačov vedú objektívne dôvody alebo rýdzo špekulatívne dôvody. Účasť v súťaži vo
všeobecnosti nesie so sebou určité riziko, ktoré možno od všetkých potenciálnych
uchádzačov spravodlivo žiadať - je ním aj náhoda, ktorá sa môže udiať uchádzačovi,
napríklad v podobe náhlej práceneschopnosti práve v čase výberového konania. Preto
možno v tomto prípade hovoriť o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní
na strane uchádzača.
Zastávame názor, že podstata výberového konania vylučuje možnosť, aby toto bolo
negované práceneschopnosťou niektorého uchádzača (ad absurdum všetkých uchádzačov).
Uvedené platí pre každé výberové konanie bez ohľadu na to, či sa ho zúčastňuje jeden,
dvaja, prípadne niekoľko desiatok uchádzačov. Je nepochybné, že žiadna právna úprava
nezaväzuje ministerstvo spravodlivosti rešpektovať práceneschopnosť uchádzača, najmä
s poukazom na skutočnosť, že pri dočasnej, pracovnej neschopnosti nie je možné presne
stanoviť možnosť ďalšieho postupu. Rešpektovaním práceneschopnosti jedného uchádzača
nie je možné vylúčiť prípadné znemožnenie obsadenia funkcie predsedu súdu na dlhšie
časové obdobie, čo by mohlo viesť až k destabilizácii jednotlivých súdov. V prípade
obsadzovania funkcie predsedu súdu je verejný záujem, t. j. zabezpečené obsadenia funkcie
predsedu súdu nad oprávnením jednotlivca vykonávať predmetnú funkciu, najmä
s poukazom na konečné rozhodnutie ministerky spravodlivosti t. j. prípadný úspech vo
výberovom konaní nie je zárukou vymenovania do funkcie predsedu súdu. V prípade, ak je
uchádzač úspešný vo výberovom konaní je minister spravodlivosti oprávnený alebo
vymenovať úspešného uchádzača alebo vyhlásiť nové výberové konanie. Minister
spravodlivosti je priamo zodpovedný za odborné a morálne schopnosti uchádzača
vykonávať funkciu predsedu súdu v súlade so zákonom a s dobrými mravmi, a aj preto
zákon o súdoch umožňuje ministrovi nielen vymenovať úspešného uchádzača, ale aj
vyhlásiť nové výberové konanie t j. nevymenovať uchádzača v prípade pochybností
riadneho výkonu funkcie predsedu súdu. V kontexte uvedeného pochybne vyznieva
argument, že „... možno, dôvodne predpokladať, že by v ústnom pohovore výberová komisia
o ňom hlasovala so záverom „uspel“.“. Aj keby sa bol sťažovateľ zúčastnil výberového
konania, niet absolútne žiadnej právnej „záruky“, že by bol v tomto výberovom konaní
úspešný. Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“ aj v
ňom byť úspešný. A teda sťažovateľova argumentácia je ako právne, tak aj logicky
nezmyselná.
Na základe uvedeného sa preto nemožno v žiadnom prípade stotožniť
s argumentáciou sťažovateľa, že potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti sa ex lége
založili hmotné práva sťažovateľa, ktoré by z hľadiska ich účinkov legitimizovali neúčasť
sťažovateľa vo výberovom konaní a nerešpektovaním tejto okolnosti bolo porušené právo
sťažovateľa podľa č. 30 ods. 4 Ústavy SR. Analógia s neúčasťou na pracovisku, resp.
s nemožnosťou plnenia pracovných úloh nie je namieste - účasť vo výberovom konaní nie je
plnením pracovných alebo služobných úloh.
Vzhľadom na skutočnosť, že zákonná úprava nepripúšťa možnosť zmeny termínu
konania výberového konania z dôvodu práceneschopnosti uchádzača, pričom táto
skutočnosť je vopred známa každému uchádzačovi, ktorý sa prihlási do výberového
konania, uskutočnením výberového konania bez účasti sťažovateľa nemohlo dôjsť k
porušeniu čl. 30 ods. 4 Ústavy SR a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych a
politických právach.»
Aj keď ministerstvo považuje všetky ďalšie námietky sťažovateľa za irelevantné,
resp. za dôvodné len „v prípade, ak by sa sťažovateľ predmetného výberového konania
fakticky zúčastnil“, vyjadrilo sa v označenom prípise aj k nim, pričom v tejto súvislosti
okrem iného uviedlo:
«Vo vzťahu k argumentácii, ktorou sťažovateľ poukazuje na zloženie výberovej
komisie, vznesenú námietku zaujatosti a nezákonne zloženú sudcovskú radu Okresného súdu
Ružomberok je potrebné uviesť, že aj keby bolo preukázané to, čo tvrdí sťažovateľ, tak táto
skutočnosť by mohla (i keď nemusela), viesť k porušeniu práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy
SR len za predpokladu, že sťažovateľ by sa výberového konania zúčastnil.
Vo vzťahu k domnelej nečinnosti ministerstva a ministerky spravodlivosti voči
námietke zaujatosti uplatnenej uchádzačom dňa 21. 12. 2011 poukazujeme na § 37 ods. 5
druhá a tretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), z ktorého je zrejmé, že
minister spravodlivosti vymenúva reálne len štyroch členov výberovej komisie; piateho
člena ustanoví voľbou na žiadosť ministra sudcovská rada príslušného súdu. Sťažovateľ
namietal podľa svojho vyjadrenia zaujatosť práve člena výberovej komisie zvoleného
sudcovskou radou Okresného súdu Ružomberok. Vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že
ministerstvo aj minister jeho námietku zaujatosti nepreskúmali - nuž je potrebné uviesť, že
ministrovi a už vôbec nie ministerstvu zo zákona nepatrí posudzovať námietku zaujatostí
proti členovi výberovej komisie, ktorého ustanovuje do tejto funkcie iný orgán, ktorým je
v tomto prípade sudcovská rada. Minister tohto člena nevymenoval z databázy kandidátov
na členov výberových komisií, nemôže ho teda ani účinne zbaviť tejto funkcie alebo inak
napraviť „pocit krivdy“ na strane uchádzača. Toto oprávnenie implicitne prislúcha tomu,
kto tohto člena ustanovil do funkcie, t. j. sudcovskej rade Okresného súdu Ružomberok.
Ďalej upozorňujeme na to, že na zasadnutí sudcovskej rady konanom dňa 23. 01.
2012 sa JUDr. Š. vzdal funkcie člena výberovej komisie v súvislosti s výberovým konaním
na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok a to z dôvodu predídenia akýmkoľvek
problémom v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu súdu, v dôsledku čoho
sudcovská rada tohto súdu uskutočnila novú voľbu člena výberovej komisie, ktorým bol
JUDr. B. K., Ak by aj teda existovali dôvody domnievať sa, že člen sudcovskej rady JUDr.
Š. je zaujatý, tak vzdaním sa tejto funkcie sa otázka posudzovania jeho (ne)zaujatosti stala
bezpredmetnou, keďže prestal byť členom výberovej komisie. Inak povedané, k zjednaniu
nápravy, ak vôbec bola potrebná, došlo ešte pred uskutočnením výberového konania.
Argumentáciu sťažovateľa, že „sudcovská rada Okresného súdu Ružomberok nebola
zvolená zákonným spôsobom, a preto neexistuje, a tak aj voľba člena výberovej komisie
JUDr. B. K. bola nezákonná“ je možné považovať za účelovú. Námietku o nezákonnej voľbe
členov sudcovskej rady plénom súdu vzniesol sťažovateľ až dňa 01. 02. 2012, t. j. viac ako
tri roky po vykonaní voľby, ktorá sa uskutočnila dňa 30. 01. 2009. Naviac, z pozície
predsedu súdu predložil v rokoch 2009, 2010 a 2011 sudcovskej rade, ktorá mala byť
zvolená „nezákonným spôsobom“, na prerokovanie návrhy rozvrhov práce Okresného súdu
Ružomberok na príslušný kalendárny rok, čím de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu
sudcovskej samosprávy. V kontexte uvedeného sa preto argumentácia sťažovateľa nemôže
javiť inak ako účelová a zavádzajúca.
K výhrade sťažovateľa, ktorou poukazuje na to, že mu nebolo „oznámené“
hodnotenie vykonané predsedom grémia považujeme za potrebné uviesť, že tento tvrdený
nedostatok v postupe hodnotiteľa nemôže za daných okolností porušiť právo podľa čl. 30
ods. 4 ústavy. Sťažovateľ sa nezúčastnil výberového konania, preto nebol výberovou
komisiou ani hodnotený, rovnako neboli hodnotené písomné podklady, z ktorých vychádza
výberová komisia, kam patrí aj hodnotenie sudcu. Je taktiež dôležité poukázať na to, že
hodnotenie sudcu nie je jediným podkladom pre rozhodovanie výberovej komisie. Výberové
konanie v tomto prípade pozostáva z ústneho pohovoru s uchádzačom, pričom v rámci tohto
pohovoru má uchádzač nepochybne možnosť vyjadriť sa k svojmu hodnoteniu - túto
možnosť má vždy, bez ohľadu na to, či bol alebo nebol dodržaný postup podľa § 27e
zákona. Preto, aj keby sa sťažovateľ zúčastnil výberového konania, tak nemožno
jednoznačne konštatovať, že nedodržanie postupu podľa § 27e zákona by mohlo viesť k
porušeniu práva podľa čl. 30 ods. 4, keďže to či výberová komisia vezme do úvahy
hodnotenie sudcu, ktoré trpí vadami (obsahového alebo procedurálneho charakteru) alebo
nie, je na jej rozhodnutí, rovnako ako je na jej rozhodnutí, či vezme do úvahy prípadne
námietky uchádzača vznesené proti hodnoteniu sudcu počas ústneho pohovoru, keďže túto
možnosť má uchádzač vždy.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľ ďalej namieta, že mu nebol potvrdený termín
výberového konania tak, ako iným uchádzačom. Podľa § 37 ods. 10 posledná veta zákona
o sudoch ministerstvo na svojom webovom sídle zverejňuje termín a miesto výberového
konania a zoznam členov výberovej komisie, a to aspoň 15 dní pred jeho konaním. Podľa
zákona sa teda termín a miesto výberového konania neoznamuje uchádzačom individuálne
alebo osobitne, ale všeobecným oznámením adresovaným všetkým uchádzačom súčasne
formou jeho zverejnenia (bez nutnosti čokoľvek doručovať a pod.). Pre naplnenie
požiadavky zákona je potrebné zverejniť tieto údaje v zákonom ustanovenej lehote na
webovom sídle ministerstva, k čomu aj došlo. Týmto momentom nastal zákonom predvídaný
čiastkový proces – zverejnenie termínu a miesta výberového konania. Súčasne týmto
momentom sa tento údaj stal dostupný všetkým uchádzačom.
Okrem zákonom predpokladaného zverejnenia termínu a miesta výberového konania,
ministerstvo ž opatrnosti oznámilo všetkým uchádzačom (aj sťažovateľovi) dňa 12. 01. 2012
termín výberového konania, a keďže nenastali žiadne zmeny bola posledná informácia
relevantná. Je pravdou, že ostatní kandidáti a členovia výberovej komisie si overovali,
vzhľadom na skutočnosť, že boli informovaní o práceneschopnosti sťažovateľa, či sa
predmetné výberové konanie uskutoční. Namietaný „diskriminačný“ postup - potvrdenie
uskutočnenia výberového konania na základe dopytu zo strany ostatných uchádzačov
považujeme za štandardný a prirodzený. Sťažovateľ nebol ani v danom prípade
diskriminovaný, keďže termín výberového konania bol zverejnený, bol mu osobitne
oznámený a k jeho zmene nedošlo.
Sťažovateľ ďalej porovnáva svoju situáciu (práceneschopnosť) so situáciou, ktorá
nastala na Okresnom súdu Liptovský Mikuláš, kde došlo k zmene termínu výberového
konania z dôvodu práceneschopnosti člena výberovej komisie. V žiadnom prípade sa nie je
možné stotožniť s argumentáciou, že rozdiel medzi uchádzačom a členom výberovej komisie
„nemá podstatný právny význam“. Člen výberovej komisie a uchádzač vo výberovom
konaní sú dve odlišné právne kategórie, ktorých postavenie vo výberovom konaní je
diametrálne odlišné a rozhodne nejde o „analogické alebo relevantne podobné
postavenie“. Vymenovaním štyroch členov výberovej komisie a zvolením piateho sa kreuje
osobitný zákonom predpokladaný orgán - výberová komisia. Úlohou I výberovej komisie,
ktorú jej zákon explicitne ukladá, je uskutočniť výberové konanie (podľa § 37 ods. 5 prvá
veta zákona o súdoch „Výberové konanie uskutočňuje päťčlenná výberová komisia.“) a
vybrať kandidáta na predsedu súdu. Keďže výberová komisia je kolektívnym orgánom,
zákon predpokladá, že na jej rozhodovaní musí participovať vopred určené kvórum jej
členov, čo je logické, keďže inak by nešlo o kolektívne rozhodovanie. V tomto prípade
hovorí právna teória o uznášaniaschopnosti kolektívneho orgánu. Podľa § 37 ods. 7 druhá
veta zákona o sudoch „Výberová komisia je uznášaniaschopná, ak sa na hlasovaní
zúčastnia aspoň štyria jej členovia.“. S prihliadnutím na fakt, že od účinnosti, novej
zákonnej úpravy zavedenej zákonom č. 33/2011 Z. z. sa ani jedného doteraz vyhláseného a
uskutočneného výberového konania nezúčastnil člen výberovej komisie vymenovaný z
kandidátov navrhnutých Súdnou radou Slovenskej republiky a berúc do úvahy skutočnosť,
že ďalšia členka výberovej komisie bola práceneschopná, možno bez ďalšieho konštatovať,
že postup ministerky spravodlivosti, ktorým zmenila termín výberového konania na
Okresom súde Liptovský Mikuláš bol legitímny, keďže smeroval k vytvoreniu predpokladov
pre plnenie základnej úlohy výberovej komisie - uskutočniť výberové konanie. Neprítomnosť
potrebného počtu členov výberovej komisie, hoci aj z dôvodu ich práceneschopnosti, má za
následok nefunkčnosť výberovej komisie – výberová komisia nie je uznášaniaschopná a nie
je spôsobilá plniť svoje povinnosti, t. j. určiť úspešných a neúspešných uchádzačov
a rozhodnúť o konečnom poradí úspešných uchádzačov atď. Neprítomnosť jedného
z uchádzačov na výberovom konaní z dôvodu jeho práceneschopnosti nevyvoláva tento
následok. Byť členom výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu
súdu je právom.»
Na základe citovanej argumentácie ministerstvo zastáva názor, že „uskutočnením
výberového konania bez účasti sťažovateľa nebolo žiadnym spôsobom zasiahnuté do
sťažovateľovho práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4
v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, a preto žiadame Ústavný súd SR, aby sťažnosť
sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú“.
I.2.2 Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa k stanovisku ministerstva
Označený prípis ministerstva obsahujúci jeho stanovisko k sťažnosti ústavný súd
zaslal na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa. Právny zástupca sťažovateľa
v podaní zo 6. júna 2012 predložil svoje vyjadrenie k argumentácii ministerstva, v ktorom
okrem iného uviedol:
«Sťažovateľ zásadne odmieta tvrdenie ministerstva o tom, že jeho sťažnosť je zjavne
neopodstatnená...
Ministerstvo založilo návrh na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť
aj z radu meritórnych príčin, ktoré zhrnulo do sloganu „Byť členom výberovej komisie je
povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu súdu je právom.“
Sťažovateľ v súvislosti s týmto sloganom poznamenáva, že účelom a podstatou
ochrany ústavnosti je dôsledné preskúmanie dodržania podmienok činnosti inštitúcií
verejnej moci určených ústavou a zákonmi, a nie ich vytesnenie duchaplnými
proklamáciami. Ministerstvo spravodlivosti vyvodilo právny základ pre rad svojich tvrdení
nie z výslovnej právnej úpravy, ale z tohto sloganu, pričom do úvahy ani v najmenšom
nevzalo úpravu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, ktorá je skutočným základom pre interpretáciu
sťažovateľom namietnutého porušenia noriem ústavy a medzinárodného dohovoru.
Ministerstvo označilo za podstatnú časť námietky o porušení sťažovateľovho
základného práva v spojení s porušením jeho ľudského práva otázku nepripustenia
sťažovateľa do výberového konania (s. 3). Táto kvalifikácia patrí k málopočetným názorom
ministerstva, s ktorými sa sťažovateľ môže stotožniť.
Za právny základ postoja ministerstva k tejto otázke možno označiť vyjadrenie:
analyzujúc platný právny poriadok možno konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá
by výslovne riešila neuskutočnenie výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti
alebo z dôvodu náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi“ (s. 3)
Ministerstvo predstiera, že absencia právnej úpravy je mu v okolnostiach prípadu na
prospech. K tomuto skratovému záveru sa ministerstvo dostáva úplným zanedbaním
ustanovenia čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý je však relevantný aj pre interpretáciu
a aplikáciu zák. č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov. Ministerstvo v naznačenom
hodnotení svojho právneho postavenia súbežne zanedbalo aj ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy
SR...
„Aj keď sa ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy výslovne vzťahuje na štátne orgány,
implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má
právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im
dovoľuje ústava a ďalšie zákony. Tento vzťah štátnych orgánov a občanov ústava jednotne
ustanovuje pre všetky práva a slobody zaručené naším ústavným poriadkom.“
(I. ÚS 76/2011, s. 44-45) Sťažovateľ tento právny názor ústavného súdu uplatnil v súvislosti
s námietkou, že ministerstvo v okolnostiach prípadu porušilo aj jeho ochranu zaručenú čl. 2
ods. 2 ústavy (s. 13 - 14 sťažnosti predloženej vo veci Rvp 3255/2012).
Ministerstvo sa k otázke, aký význam má tento právny názor Ústavného súdu SR, ako
aj sám článok 2 odsek 2 Ústavy SR, vôbec nevyjadrilo. Zjavne preto, lebo netuší, akým
spôsobom možno článok 2 odsek 2 prekrútiť tak, aby vzniklo zdanie, že tvrdenia
ministerstva v príslušnej časti jeho argumentácie sú naozaj súladné s Ústavou SR.
Ministerstvo v nadväznosti na vyjadrenie „analyzujúc platný právny poriadok možno
konštatovať, že niet takej právnej úpravy, ktorá by výslovne riešila neuskutočnenie
výberového konania z dôvodu napr. práceneschopnosti alebo z dôvodu náhody, ktorá sa
prihodí uchádzačovi“ uviedlo: „Účasť sudcu vo výberovom konaní na funkciu predsedu
súdu je podľa platnej právnej úpravy na zodpovednosti tohto sudcu, pričom je namieste
hovoriť o objektívnej zodpovednosti na strane uchádzača, ktorá zahŕňa aj prípadnú
pracovnú neschopnosť, ktorá je dôvodom neúčasti vo výberovom konaní... Preto možno
v tomto prípade hovoriť o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na
strane uchádzača.“ (s. 3)
Ministerstvo aj v tomto názore zavádza. Platný právny poriadok nikde nezakladá
objektívnu zodpovednosť uchádzača o funkciu predsedu okresného súdu za neúčasť vo
výberovom konaní. Ide o otázku, ktorú právny poriadok neupravil. Zrejme na škodu právnej
istoty, a teda spôsobom, ktorý v materiálnom právnom štáte musí vyvolať pochybnosť
o kvalite právnej úpravy, avšak za nijakých okolností z neho nemožno vyvodiť záver,
k akému došlo ministerstvo. Preto nie, lebo sťažovateľ nemá nijaký vplyv na kvalitu
právneho poriadku SR a je obeťou jej konkrétneho nedostatku. Tento nedostatok, keď
nastal, ministerstvo vyriešilo v nesúlade s článkom 2 odsek 2 Ústavy SR. K porušeniu čl. 2
ods. 2 ministerstvom došlo v príčinnej súvislosti s ochranou, ktorá sa sťažovateľovi
zaručuje čl. 30 ods. 4 Ústavy SR, aj čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych
apolitických právach.
V citovanom názore ministerstvo vysvetlilo predovšetkým to, že konalo v nesúlade
s princípmi materiálneho právneho štátu. Ministerstvo zo svojej svojvoľnej úvahy (lebo bez
základu v zákone) vyvodilo objektívnu zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na
strane uchádzača. V materiálnom právnom štáte je celkom neprijateľné, aby orgán
výkonnej moci vytvoril akúkoľvek zodpovednosť pre fyzickú osobu a právnickú osobu, ktorá
nie je ustanovená zákonom...
Koncepciu objektívnej zodpovednosti uchádzača výberového konania na funkciu
predsedu okresného súdu ministerstvo spojilo s koncepciou verejného záujmu, ktorý stojí
nad záujmom jednotlivca uchádzajúceho sa o získanie funkcie predsedu okresného súdu.
„Zastávame názor, že podstata výberového konania vylučuje možnosť, aby toto bolo
negované práceneschopnosťou niektorého uchádzača (ad absurdum Všetkých uchádzačov).
Uvedené platí pre každé výberové konanie bez ohľadu na to, či sa ho zúčastňuje jeden,
dvaja, prípadne niekoľko desiatok uchádzačov. Je nepochybné, že žiadna právna úprava
nezaväzuje ministerstvo spravodlivosti rešpektovať práceneschopnosť uchádzača, najmä
s poukazom na skutočnosť, že pri dočasnej pracovnej neschopnosti nie je možné vylúčiť
prípadné znemožnenie obsadenia funkcie predsedu súdu nad oprávnením jednotlivca
vykonávať predmetnú funkciu, najmä s poukazom na konečné rozhodnutie ministerky
spravodlivosti t. j. prípadný úspech vo výberovom konaní nie je zárukou vymenovania do
funkcie predsedu súdu... Minister spravodlivosti je priamo zodpovedný za odborné
a morálne schopnosti uchádzača vykonávať funkciu predsedu súdu v súlade so zákonom
a s dobrými mravmi, a aj preto zákon o súdoch umožňuje ministrovi nielen vymenovať
úspešného uchádzača, ale aj vyhlásiť nové výberové konanie t. j. nevymenovať uchádzača
v prípade pochybností riadneho výkonu funkcie predsedu súdu.“ (s. 3-4)
Aj v tomto názore sa ministerstvo zachovalo extrémne účelovo. Predovšetkým sa
pokúsilo presmerovať konanie pred ústavným súdom od toho, čo sťažovateľ namietol,
k tomu, čo vôbec nenamietol. Ministerstvo uviedlo: „prípadný úspech vo výberovom konaní
nie je zárukou vymenovania do funkcie predsedu súdu“. Toto tvrdenie vzápätí zdupľovalo:
„Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“ aj v ňom byť
úspešný. A teda sťažovateľova argumentácia je ako právne, tak aj logicky nezmyselná.“
Sťažovateľ nikdy nenamietol taký nezmysel. Ministerstvo si vymyslelo, že sťažovateľ
vykonštruoval právny nárok na získanie funkcie predsedu okresného súdu, hoci sťažovateľ
súhlasí s tézou „Účasť vo výberovom konaní v žiadnom prípade nezakladá „právny nárok“
aj v ňom byť úspešný“ ako s úplnou samozrejmosťou. Účasť vo výberovom konaní je
predpokladom uchádzania sa o verejnú funkciu, ktorá nezakladá nárok na funkciu.
Sťažovateľ za príčinu porušenia svojho základného práva, rovnako ako svojho ľudského
práva, označil stratu možnosti reálne sa zúčastniť výberového konania a za rovnakých
podmienok aké mali ostatné dve uchádzačky sa uchádzať o úspech vo výberovom konaní.
Súbežne so skresľovaním podstaty sťažovateľovej námietky o porušení jeho práv sa
ministerstvo pokúsilo navodiť zdanie, že v okolnostiach prípadu nastal konflikt medzi
verejným záujmom a ochranou priznanou sťažovateľovi, ktorú bolo nevyhnutné riešiť
nadradením verejného záujmu nad záujem jednotlivca.
... V okolnostiach prípadu nejde o konflikt vo vnútri systému základných práv
a slobôd. Konflikt nastal medzi verejným záujmom na obsadení verejnej funkcie predsedu
okresného súdu a základným právom sťažovateľa na prístup k verejnej funkcii za rovnakých
podmienok. Ani konflikt, ktorý vznikne mimo systému základných práv a slobôd a ktorý je
zmiešaný v tom zmysle, že jeden zo záujmov v konflikte sa týka základného práva alebo
slobody a k nemu protikladný záujem sa týka verejného záujmu na riadnom fungovaní
verejnej moci alebo jej súčasti, nemožno riešiť na základe zanedbania či popretia zásady
spravodlivej rovnováhy. Každú prípadnú pochybnosť vylučuje konanie o sťažnosti, ktorú
v spojení s ustanovovaním generálneho prokurátora Slovenskej republiky podal sťažovateľ
JUDr. Dobroslav Trnka ako účastník výberového konania uskutočneného voľbou
v Národnej rade SR (I. ÚS 76/2011)...
Pomocou zásady spravodlivej rovnováhy treba riešiť aj stret verejného záujmu na
obsadení funkcie predsedu okresného súdu s právami uchádzača prihlásenými do
výberového konania vyhláseného na túto funkciu. V okolnostiach prípadu sa tak nestalo.
Ministerstvo proklamovalo existenciu verejného záujmu, s ktorou sa uspokojilo bez toho,
aby hľadalo spravodlivú rovnováhu medzi obomi chránenými hodnotami. V nezáujme
o nastolenie spravodlivej rovnováhy a o zabezpečenie reálnej a efektívnej ochrany práv
sťažovateľa spočíva jedna z foriem z nedbanlivosti ministerstva, ktorú sťažovateľ označil za
jednu z príčin porušenia ochrany, ktorú mu zaručuje Ústava SR aj Medzinárodný pakt
o občianskych a politických právach.
V súvislosti s absenciou hľadania spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom
na obsadení funkcie predsedu okresného súdu a zabezpečením nepredstieranej a účinnej
ochrany základného práva sťažovateľa na prístup k tejto funkcii sťažovateľ poznamenáva,
že keď ministerstvo odkázalo na právo ministra nevymenovať nijakého z uchádzačov
a vyhlásiť nové výberové konanie“ (s. 4), dostalo sa „na dohmat“ k minimálnemu
programu ochrany práv sťažovateľa. Za účelom ochrany základného práva sťažovateľa sa
ministerka spravodlivosti mala aspoň zaoberať možnosťou, či z dôvodu sťažovateľovej
hospitalizácie nevyhlási nové výberové konanie. V okolnostiach prípadu sa tak nestalo.
Nikto s právomocou sa v rozhodnom čase ani nezaoberal myšlienkou, či základné právo
sťažovateľa možno v okolnostiach prípadu ochrániť, alebo nie.
... Časť vyjadrenia ministerstva pojednáva o sťažovateľovej námietke, že vo
výberovom konaní sa voči nemu neuplatnil rovnaký meter, ako voči zvyšným dvom
účastníčkam výberového konania, keď ministerstvo obe uchádzačky vyrozumelo
o uskutočnení výberového konania a sťažovateľa nie. Ministerstvo svoj postup vysvetlilo
svojou „opatrnosťou“ (s. 6). Vo vysvetlení chýba, prečo rovnakú opatrnosť ako pociťovali
voči uchádzačkám o funkciu predsedu súdu Okresného súdu Ružomberok nepocítili
pracovníci ministerstva voči sťažovateľovi.
Upovedomenie sťažovateľa v okolnostiach prípadu mohlo mať význam pre ďalší
priebeh sťažovateľovho zvažovania svojich možností vyplývajúcich z jeho hospitalizácie
počas výberového konania...
Sťažovateľ na tejto časti vyjadrenia ministerstva za najpodstatnejšie označuje
preukázanie skutočnosti, že ministerstvo pripustilo rozdielne naloženie so sťažovateľom
a ďalšími účastníkmi výberového konania...
Ministerstvo odmietlo sťažovateľom vyslovený názor, že rozdiel medzi uchádzačom
vo výberovom konaní a členom výberovej komisie nemá podstatný právny význam
z hľadiska práceneschopnosti, ktorá zmarí účasť na výberovom konaní uchádzačovi
a členovi výberovej komisie. Odmietnutie zhrnulo do už zmieneného sloganu: „Byť členom
výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa o funkciu predsedu súdu je právom.“
Platný právny poriadok výberového konania na funkciu sudcu predsedu okresného
súdu a predsedu krajského súdu neurčuje právny účinok neúčasti uchádzača, ani neúčasti
člena výberovej komisie. Sťažovateľ na rozdielne naloženie s práceneschopnosťou členky
výberovej komisie a so svojou práceneschopnosťou poukázal ako na faktický stav, ktorý
ministerstvo zásadne rozdielne riešilo na báze totožnej (neexistujúcej) právnej úpravy.
Ministerstvo svoj postup vyvodilo z praxou nepotvrdenej predstavy, že uchádzač
výberového konania môže mať záujem „sabotovať“ výberové konania tak, že sa naň
nedostaví... Táto východisková predstava sa vymyká zdravému rozumu, lebo ním sa nedá
vysvetliť motivácia, ktorá by priemerne rozumovo vyspelého a duševnou poruchou
nepostihnutého ľudského jedinca mala viesť k tomu, že sa dobrovoľne, z vlastného
rozhodnutia prihlási do výberového konania na funkciu predsedu súdu nie kvôli tomu, aby
sa o túto funkciu uchádzal, ale z dôvodu, aby destabilizoval súd tak, že na ňom zakonzervuje
stav „bezvládia“ zapríčineného neobsadenou funkciou predsedu súdu.
Ministerstvo túto svoju predstavu nepotvrdenú praxou paradoxne nevztiahlo aj na
stranu členov výberovej komisie, hoci z vyjadrenia ministerstva je očividné, že všeobecne
známa skutočnosť o neúčasti členov výberových komisií ustanovených Súdnou radou
Slovenskej republiky na výberových konaniach dorazila aj na ministerstvo... Ak by
ministerstvo svoj slogan „Byť členom výberovej komisie je povinnosťou, uchádzať sa
o funkciu predsedu súdu je právom“ mienilo vážne aspoň na okamih, nevyhnutne by sa
v rámci plnenia úloh zverených do svojej právomoci muselo pokúsiť o vymáhanie účasti
členov výberovej komisie ustanovených Súdnou radou SR na výberovom konaní...
Podľa ministerstva k dôvodom preukazujúcim účelovosť sťažovateľovej námietky, že
na výberovom konaní sa podieľala nezákonným spôsobom zvolená sudcovská rada
Okresného súdu Ružomberok, uviedlo: „Naviac, z pozície predsedu súdu predložil v rokoch
2009, 2010 a 2011 sudcovskej rade, ktorá bola zvolená „nezákonným spôsobom“, na
prerokovanie návrhy rozvrhov práce Okresného súdu Ružomberok na príslušný kalendárny
rok, čím de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu sudcovskej samosprávy.“ (s. 5)
Sťažovateľ sa v súvislosti s činnosťou Okresného súdu Ružomberok ocitol
v zdvojenom právnom postavení. Niektoré úkony vykonával ako predseda Okresného súdu
Ružomberok... Iné úkony vykonával ako fyzická osoba uchádzajúca sa pre ďalšie funkčné
obdobie o funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok.
... sťažovateľ predložením návrhov rozvrhov práce sudcovskej rade plnil svoju
zákonom ustanovenú povinnosť bez toho, aby splnením povinnosti potvrdzoval svoj súhlas
so zákonnosťou ustanovenia sudcovskej rady na Okresnom súde v Ružomberku. Od
zákonom ustanovenej povinnosti sa nemohol oslobodiť „na vlastnú päsť“, bez rozhodnutia
vecne a miestne príslušného orgánu, že sudcovská rada bola zvolená nezákonne. Za tohto
stavu je celkom neprimeraný záver ministerstva o tom, že sťažovateľ v pozícii predsedu
okresného súdu „de facto potvrdil legitimitu tohto orgánu sudcovskej samosprávy,“ keď jej
predložil návrhy rozvrhov práce Okresného súdu Ružomberok na rok 2009, 2010 a 2011...
Ministerstvo k dôvodom, pre ktoré má byť sťažovateľova sťažnosť zjavne
neopodstatnená, zahrnulo aj vyjadrenie ohľadom nahradenia JUDr. Š. vo výberovej komisii
za JUDr. K., ktoré sťažovateľ namietol ex post, v okamihu, keď už ním namietnuté právo
nemohlo byť porušované v dôsledku zjednania nápravy... a tiež výklad o tom, že „námietku
o nezákonnej voľbe členov sudcovskej rady plénom súdu vzniesol sťažovateľ až dňa 01. 02.
2012, t.j. viac ako tri roky po vykonaní voľby.“ (s. 5).
Sťažovateľ k obom týmto tvrdeniam ministerstva uvádza, že vo svojej sťažnosti sa
pokúsil opísať skutkový stav v jeho celej šírke, teda, že sa usiloval priblížiť všetky súvislosti
deformovania výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Ružomberok. Nie
všetko z toho zahrnul do námietky porušenia svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4
Ústavy SR, resp. podľa čl. 25 písm. c) Medzinárodného paktu o občianskych apolitických
právach.... Všetok „previs“ skutkového stavu nad tým, za čo ministerstvo môže znášať
zodpovednosť za porušenie sťažovateľových ústavných práv, má iba informačno -
koloratívny charakter a bez ďalšieho nemôže mať za následok rozhodnutie o porušení
ústavy...»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prístup k voleným a iným
verejným funkciám za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva vstúpiť za
rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny podľa čl. 25 písm. c)
medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom ministerstva
a ministerky v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu
vyhláseným 18. novembra 2011.
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu každý občan má právo a možnosť bez
akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení vstúpiť za
rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Zo sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ pozná judikatúru ústavného súdu, na
základe ktorej pri predbežnom prerokovaní odmieta sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k stanovisku
ministerstva k sťažnosti uviedol, že „odmieta tvrdenie ministerstva, že jeho sťažnosť je
zjavne neopodstatnená“, argumentujúc aj tým, že pojem „zjavná neopodstatnenosť“
nemožno vykladať extenzívne, pričom v jeho prípade ministerstvo, ako aj minister
(ministerka) majú v súvislosti s výberovým konaním na funkciu predsedu okresného súdu
také právomoci, ktorých nesprávnym uplatnením môže dôjsť k porušeniu základného práva
podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu sťažovateľa,
ktorý sa do výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu vyhláseného
18. novembra 2011 prihlásil. Uvedené skutočnosti podľa právneho názoru právneho
zástupcu sťažovateľa vylučujú, aby ústavný súd sťažnosť odmietol už pri predbežnom
prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu, že
nesprávnym (protiústavným) uplatnením právomoci ministerstva a ministra, ktoré im zákon
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) v súvislosti s vyhlásením a uskutočnením
výberového konania na funkciu predsedu súdu poskytuje, môže dôjsť k porušeniu
sťažovateľom označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa medzinárodného
paktu (v tejto súvislosti ústavný súd akceptuje aj právny názor sťažovateľa, podľa ktorého
ministerstvo ako orgán štátu nesie zodpovednosť aj za činnosť výberovej komisie, ktorú
zriadilo a jeho postupu priznalo právne účinky, pozn.). Táto skutočnosť však nevylučuje,
aby ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval, či sťažovateľ
v sťažnosti namietol taký postup (rozhodnutie) príslušného štátneho orgánu (v danom
prípade ministerstva a ministerky), ktorým reálne mohlo dôjsť k porušeniu ním označeného
práva garantovaného ústavou. Skutočnosť, že príslušný štátny orgán disponuje právomocou,
protiústavným uplatnením ktorej potenciálne môže porušiť niektoré z ústavou
garantovaných práv sťažovateľa, nevylučuje odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti za predpokladu, že ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospeje
k záveru, že sťažovateľom namietaný postup, resp. rozhodnutie neboli spôsobilé
neprípustným spôsobom zasiahnuť do ním označeného základného práva podľa ústavy,
príp. práva podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy.
V nadväznosti na už uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že oprávnenie odmietnuť
sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti zákon
o ústavnom súde ústavnému súdu poskytuje aj (a hlavne) z dôvodu zabezpečenia
hospodárnosti konania, pričom k jeho reálnemu uplatneniu môže dôjsť len vtedy, ak ústavný
súd v rámci predbežného prerokovania predbežne posúdi aj z meritórneho hľadiska, či nie
sú námietky sťažovateľa zjavne neopodstatnené. Z uvedeného dôvodu skutočnosť, že
ministerstvo a ministerka disponujú v súvislosti s výberovým konaním na predsedu súdu
právomocami, ktorých uplatnením môže dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, nemôže viesť
automaticky k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.
V súlade s uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sústredil na posúdenie opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti postupu ministerstva
(vrátane postupu výberovej komisie) a ministerky v súvislosti s výberovým konaním na
funkciu predsedu okresného súdu.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ formuluje proti postupu ministerstva
a ministerky najmä tieto námietky:
1. Ministerstvo a ministerka „nepripustili“ sťažovateľa do výberového konania na
funkciu predsedu okresného súdu, keďže nevyhoveli jeho žiadosti o zmenu termínu
výberového konania napriek tomu, že sa riadne preukázal dokladom o dočasnej
práceneschopnosti (ďalej aj „námietka nepripustenia do výberového konania“).
2. Ministerstvo nepostupovalo voči sťažovateľovi a ďalším dvom uchádzačkám
o funkciu predsedu okresného súdu rovnako, keď mu na rozdiel od nich nepotvrdilo, že
výberové konanie sa uskutoční 9. februára 2012.
3. Ministerstvo postupovalo v prípade výberového konania na funkciu predsedu
okresného súdu, v ktorom z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľa nezmenilo termín
výberového konania, inak (rozdielne) ako v prípade výberového konania na funkciu
predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, v ktorom z dôvodu ochorenia členky
výberovej komisie určilo náhradný termín jeho uskutočnenia.
4. Ministerstvo a ministerka nepreskúmali námietku zaujatosti sťažovateľa proti
zaradeniu JUDr. I. Š. do výberovej komisie pre výberové konanie na funkciu predsedu
okresného súdu.
II.1. K námietke nepripustenia sťažovateľa do výberového konania
V zhode s názorom ministerstva (vyjadreným v jeho stanovisku), ako aj názorom
právneho zástupcu sťažovateľa (vyjadreným v jeho vyjadrení k stanovisku ministerstva) aj
ústavný súd považuje z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa podľa
čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu za kľúčovú
námietku nepripustenia do výberového konania.
Z argumentácie sťažovateľa citovanej v časti I.1 tohto uznesenia možno vyvodiť jeho
právny názor, v zmysle ktorého mu prihlásením sa do výberového konania vznikol právny
nárok zúčastniť sa tohto výberového konania, ktoré sa podľa § 37 ods. 4 zákona o súdoch
„... vykonáva formou pohovoru s uchádzačom“. Vychádzajúc z tejto skutočnosti sťažovateľ
zastáva názor, že potom ako riadne preukázal svoju práceneschopnosť a zároveň požiadal
ministerstvo a ministerku o zmenu termínu výberového konania, malo byť tejto jeho
žiadosti vyhovené a ak sa tak nestalo, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30
ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu.
Zo stanoviska ministerstva citovaného v časti I.2.1 tohto uznesenia vyplýva, že
s uvedeným právnym názorom sťažovateľa nesúhlasí s poukazom na to, že platná právna
úprava nezaväzuje ministerstvo k tomu, aby na základe preukázanej práceneschopnosti
(príp. „... z dôvodu náhody, ktorá sa prihodí uchádzačovi“) niektorého z uchádzačov
zmenilo (zrušilo) termín výberového konania, argumentujúc aj skutočnosťou, že v opačnom
prípade by sa vytvorila „možnosť zmariť účel výberového konania, ktorým je v tomto
prípade obsadenie funkcie predsedu súdu, a to bez ohľadu na to, či k tomu uchádzačov vedú
objektívne dôvody alebo rýdzo špekulatívne dôvody. Účasť v súťaži vo všeobecnosti nesie so
sebou určité riziko, ktoré možno od všetkých potenciálnych uchádzačov spravodlivo žiadať -
je ním aj náhoda, ktorá sa môže udiať uchádzačovi, napríklad v podobe náhlej
práceneschopnosti práve v čase výberového konania. Preto možno v tomto prípade hovoriť
o objektívnej zodpovednosti za účasť vo výberovom konaní na strane uchádzača.“.
Ústavný súd nemá výhrady proti argumentácii ministerstva, v zmysle ktorej ho platná
právna úprava nezaväzuje zmeniť (zrušiť) termín výberového konania na predsedu súdu
z dôvodu preukázanej práceneschopnosti niektorého z riadne prihlásených uchádzačov
o túto verejnú funkciu, a to ani z iného zákonom ustanoveného dôvodu. Zároveň však
konštatuje, že ministerstvu nič nebráni v tom, aby termín už vyhláseného výberového
konania zrušilo alebo zmenilo, ak na to existujú relevantné dôvody a to najmä také, ktoré by
mohli zmariť jeho podstatu a účel, t. j. „... overiť predpoklady a schopnosti zabezpečiť
riadny výkon súdnictva a správu súdu podľa tohto a podľa osobitných zákonov a určiť
konečné poradie úspešných uchádzačov“ (§ 37 ods. 4 prvá veta zákona o súdoch). K zmene
alebo zrušeniu termínu už vyhláseného výberového konania môže dôjsť napr. vtedy, ak sa
do výberového konania nikto neprihlási, alebo sa do výberového konania prihlásia
uchádzači, ktorí zjavne nespĺňajú zákonom ustanovené podmienky na vymenovanie do tejto
funkcie (napr. z dôvodu uvedeného v § 36 zákona o súdoch alebo z dôvodu, že uchádzači
nepredložili ani po predchádzajúcej výzve ministerstva požadované doklady v zmysle
vyhlášky ministerstva č. 475/2011 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o výberovom
konaní na funkciu predsedu súdu, a pod.).
Podľa názoru ústavného súdu prichádza do úvahy (je legitímne) aj zrušenie či zmena
termínu výberového konania z dôvodu dočasnej práceneschopnosti niektorého či všetkých
uchádzačov o funkciu predsedu súdu, ktorá sa má v dotknutom výberovom konaní obsadiť.
Z hľadiska argumentácie sťažovateľa je ale potrebné zaujať stanovisko k tomu, či dočasná
práceneschopnosť niektorého z riadne prihlásených uchádzačov zakladá z hľadiska
rešpektovania základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. f)
medzinárodného paktu aj povinnosť ministerstva rešpektovať žiadosť uchádzača o zmenu či
zrušenie termínu výberového konania, ako to v podstate tvrdí sťažovateľ.
Ústavný súd súhlasí s tvrdením sťažovateľa, že v okolnostiach posudzovanej veci ide
o konflikt medzi verejným záujmom spočívajúcim v potrebe obsadiť čo najskôr
(v primeranom čase) funkciu predsedu príslušného všeobecného súdu (dlhodobejšie
neobsadenie tejto funkcie nepochybne môže ohroziť riadny chod súdnictva aj napriek tomu,
že zákon o súdoch umožňuje, aby podpredseda súdu v čase, keď nie je funkcia predsedu
súdu obsadená, zastupoval predsedu súdu v rozsahu jeho práv a povinností) a zabezpečením
ochrany základného práva na prístup k verejnej funkcii (v danom prípade predsedu
okresného súdu) za rovnakých podmienok garantovaného čl. 30 ods. 4 ústavy a tiež
porovnateľného práva vyplývajúceho z čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu. Tento
konflikt je obdobne ako konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (porovnaj
napr. nález vo veci PL. ÚS 22/06) potrebné riešiť na základe zásady spravodlivej
rovnováhy.
S požiadavkou zabezpečiť spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom obsadiť
čo najskôr funkciu predsedu súdu a základným právom uchádzačov na prístup k tejto
verejnej funkcii za rovnakých podmienok nepochybne úzko súvisí aj požiadavka uvážlivého
a transparentného uplatňovania oprávnenia ministerstva zrušiť, resp. zmeniť (časovo
posunúť) termín uskutočnenia už vyhláseného výberového konania, ktorého prípadné
využitie ide nepochybne na úkor verejného záujmu obsadiť čo najskôr funkciu predsedu
súdu.
Sťažovateľ k sťažnosti ako dôkaz predkladá zápisnicu z výberového konania na
funkciu predsedu okresného súdu, v ktorej sa na s. 2 okrem iného uvádza: „Z praxe
výberovej komisie, ani z praxe ministerstva spravodlivosti nie je známe, že by sa výberové
konanie neuskutočnilo z dôvodu akceptácie práceneschopnosti niektorého z uchádzačov...“
Sťažovateľ tvrdenie, že v doterajšej praxi ministerstva nebolo z dôvodu práceneschopnosti
niektorého z uchádzačov žiadne výberové konanie zrušené, resp. zmenený termín jeho
uskutočnenia, nerozporuje, vyjadruje však v sťažnosti (a zvlášť vo vyjadrení svojho
právneho zástupcu k stanovisku ministerstva – pozri časť I.2.2 tohto uznesenia) zjavný
nesúhlas s argumentáciou uvedenou v tejto zápisnici, v zmysle ktorej by zavedenie takejto
praxe mohlo „viesť k absolútnemu znefunkčneniu výberových konaní, ak by sa účastníci
z dôvodu práceneschopnosti neustále ospravedlňovali, z dôvodu rôznych špekulačných
záujmov“ (obdobne argumentuje vo svojom stanovisku k sťažnosti aj ministerstvo; pozri
časť I.2.1 tohto uznesenia).
S týmto postojom sťažovateľa sa ústavný súd nemôže stotožniť. Podľa názoru
ústavného súdu totiž nemožno vylúčiť účelové správanie uchádzačov o funkciu predsedu
súdu smerujúce k znefunkčneniu už vyhláseného výberového konania, a to aj
zo špekulačných dôvodov [nepochybne k takýmto dôvodom (žiaľ) možno zaradiť napr. aj
predpokladanú zmenu v osobe ministra (napr. v súvislosti s blížiacimi sa parlamentnými
voľbami a na ne nadväzujúcim kreovaním novej vlády), ktorý v konečnom dôsledku
rozhoduje o vymenovaní úspešného uchádzača do funkcie predsedu súdu, alebo tiež s tým
súvisiace zmeny v databáze kandidátov na členov výberových konaní a pod.], ktoré
v konečnom dôsledku môže viesť aj k dlhodobému neobsadeniu funkcie predsedu
príslušného súdu. Zároveň treba poznamenať, že ak by ministerstvo v konkrétnom
(jednotlivom) prípade pristúpilo k zrušeniu či zmene termínu už vyhláseného výberového
konania z dôvodu dočasnej práceneschopnosti niektorého z uchádzačov na funkciu predsedu
súdu, muselo by v záujme transparentnosti svojho postupu, ktorá vylučuje svojvôľu,
rovnako postupovať v každom ďalšom prípade. Takýto postup by v konečnom dôsledku
viedol (mohol viesť) k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom obsadiť
čo najskôr funkciu predsedu súdu a ústavou garantovaným právom na prístup k tejto funkcii
za rovnakých podmienok, a to celkom zjavne na úkor legitímneho verejného záujmu
obsadiť v primeranom čase uvoľnenú funkciu predsedu súdu, pričom presadzovanie tohto
verejného záujmu patrí nepochybne k dôležitým úlohám ministerstva a ministra.
Na základe uvedeného ústavný súd hodnotí doterajšiu prax ministerstva, v zmysle
ktorej nepovažuje dočasnú práceneschopnosť niektorého z uchádzačov na funkciu predsedu
súdu za dôvod na zrušenie, resp. zmenu termínu už vyhláseného výberového konania
z ústavného hľadiska za akceptovateľnú. Preto ústavný súd zastáva názor, že ak
v posudzovanom prípade ministerstvo nevyhovelo žiadosti sťažovateľa o zmene termínu
výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, čím ho „nepripustilo“ do tohto
výberového konania, tak takýto jeho postup nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia jeho
základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani jeho práva podľa čl. 25 písm. c)
medzinárodného paktu.
Nad rámec už uvedeného ústavný súd považoval za potrebné poznamenať, že
v prípade, ak by sa ústavný súd stotožnil s právnym názorom sťažovateľa, podľa ktorého
riadne preukázaná dočasná práceneschopnosť uchádzača o funkciu predsedu súdu zakladá
z hľadiska rešpektovania základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25
písm. c) medzinárodného paktu právny nárok na zrušenie, resp. zmenu termínu výberového
konania, tak by tento právny názor bolo potrebné z hľadiska rešpektovania princípu právnej
istoty vyvoditeľného z čl. 1 ods. 1 ústavy primerane vzťahovať aj na všetky ďalšie postupy
príslušných orgánov verejnej moci pri obsadzovaní všetkých ďalších verejných funkcií, čo
by podľa názoru ústavného súdu mohlo viesť v konečnom dôsledku k neprimeranému
zásahu do verejného záujmu zabezpečiť v primeranom čase obsadenie týchto verejných
funkcií, a tým aj k závažnému zásahu do riadneho fungovania verejnej moci.
II.2 K ďalším námietkam sťažovateľa
Vo vzťahu k námietke, že ministerstvo nepostupovalo voči sťažovateľovi a ďalším
dvom uchádzačkám o funkciu predsedu okresného súdu rovnako, keď mu na rozdiel od nich
nepotvrdilo, že výberové konanie sa uskutoční v pôvodne určenom termíne, t. j. 9. februára
2012, ústavný súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ nepožiadal
ministerstvo na rozdiel od ďalších dvoch uchádzačiek o potvrdenie, či sa výberové konanie
uskutoční v pôvodne určenom termíne, ale písomne požiadal o zmenu termínu výberového
konania, čo sú nepochybne kvalitatívne iné právne skutočnosti. Za týchto okolností
nemožno postup ministerstva pri potvrdzovaní skutočnosti, že sa výberové konanie
uskutoční v pôvodne určenom termíne, len tým uchádzačkám, ktoré o to výslovne požiadali,
vo vzťahu k sťažovateľovi považovať za diskriminačný, a to aj preto, že mu nemožno
pripisovať v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu právnu relevanciu.
Z právneho, resp. ústavnoprávneho hľadiska bolo podstatné to, že ministerstvo
v súlade s § 37 ods. 10 poslednou vetou zákona o súdoch už 12. januára 2012, t. j.
v zákonom ustanovenej lehote („... aspoň 15 dní pred jeho konaním“, pozn.) zverejnilo na
svojom webovom sídle termín a miesto výberového konania a zoznam členov výberovej
komisie, pričom v tomto oznámení do dňa konania výberového konania na funkciu
predsedu okresného súdu nevykonalo žiadnu zmenu. V danom prípade išlo o právne
relevantnú informáciu, na základe ktorej boli všetci uchádzači (vrátane sťažovateľa)
rovnako informovaní o tom, kedy a kde sa výberové konanie uskutoční, a tomu mohli a mali
prispôsobiť aj svoje konanie.
Inou otázkou je, že na žiadosť sťažovateľa o zmenu termínu výberového konania
zo 6. februára 2012 (podanú tri dni pred uskutočnením výberového konania, pozn.) aj podľa
názoru ústavného súdu ministerstvo, resp. ministerka, aj napriek časovej tiesni, mohli a mali
reagovať. Táto skutočnosť však vzhľadom na už uvedené podľa názoru ústavného súdu
nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 30
ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu.
Ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej ministerstvo postupovalo v prípade
výberového konania na funkciu predsedu okresného súdu, v ktorom z dôvodu
práceneschopnosti sťažovateľa nezmenilo termín výberového konania, inak (rozdielne) ako
v prípade výberového konania na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, kde
z dôvodu ochorenia členky výberovej komisie určilo náhradný termín, nemôže podľa
názoru ústavného súdu zakladať dôvod na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, resp. jeho práva podľa čl. 25 písm. c)
medzinárodného paktu.
Z už uvedeného vyplýva, že jednou z dôležitých úloh ministerstva je vytvoriť
podmienky na obsadenie funkcií predsedov súdov v čo najkratšom čase, pričom ide o úlohu
sledujúcu zabezpečenie dôležitého verejného záujmu (riadny chod súdnictva). Za situácie,
keď reálne hrozilo, že výberové konanie na funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský
Mikuláš nebude možné v určenom termíne uskutočniť z dôvodu neuznášaniaschopnosti
výberovej komisie (pozri k tomu aj argumentáciu ministerstva v jeho stanovisku k sťažnosti
citovanú v časti I.2.1 tohto uznesenia), korešpondoval postup ministerstva, na základe
ktorého bol určený náhradný termín uskutočnenia tohto výberového konania (v záujme
zabezpečenia uznášaniaschopnosti výberovej komisie, pozn.), dôležitému verejnému
záujmu, t. j. obsadiť čo najskôr funkciu predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Na
druhej strane by prípadná zmena, resp. zrušenie termínu výberového konania na funkciu
predsedu okresného súdu neposkytovala ministerstvu žiadne záruky na to, že sa výberové
konanie v náhradnom termíne uskutoční za účasti všetkých prihlásených uchádzačov
(vrátane sťažovateľa), a preto by takéto opatrenie ministerstva mohlo v konečnom dôsledku
viesť k situácii, keď by bola funkcia predsedu okresného súdu dlhodobo neobsadená (pozri
k tomu aj argumentáciu k námietke nepripustenia sťažovateľa do výberového konania –
časť II.1 tohto uznesenia).
Vychádzajúc z uvedeného považuje ústavný súd „rozdielny“ postup ministerstva pri
výberovom konaní na funkciu predsedu okresného súdu a výberovom konaní na funkciu
predsedu Okresného súdu Liptovský Mikuláš z ústavného hľadiska za akceptovateľný.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že ministerstvo a ministerka nepreskúmali jeho
námietku zaujatosti proti zaradeniu JUDr. I. Š. do výberovej komisie pre výberové konanie
na funkciu predsedu okresného súdu, ústavný súd odkazuje na argumentáciu ministerstva
vyjadrenú v jeho stanovisku k sťažnosti (pozri časť I.2.1 tohto uznesenia), z ktorej okrem
iného vyplýva, že JUDr. I. Š. sa vzdal funkcie člena výberovej komisie, čím „k zjednaniu
nápravy, ak vôbec bola potrebná, došlo ešte pred uskutočnením výberového konania“. Na
tomto základe ústavný súd konštatuje, že ani táto námietka sťažovateľa nezakladá dôvod na
vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani jeho práva podľa
§ 25 písm. c) medzinárodného paktu.
Bez ohľadu na už uvedené ústavný súd (v zhode so stanoviskom ministerstva, pozn.)
zastáva názor, že všetkým ďalším námietkam sťažovateľa (okrem námietky nepripustenia
do výberového konania) by z hľadiska sťažovateľom namietaného porušenia čl. 30 ods. 4
ústavy a práva podľa čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu bolo možné priznať právnu
relevanciu len v prípade, ak by sa sťažovateľ výberového konania na funkciu predsedu
okresného súdu aj reálne zúčastnil.
II.3 Záver
Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že námietky, ktoré
sťažovateľ uplatnil proti postupu ministerstva, resp. ministerky súvisiacemu s výberovým
konaním na funkciu predsedu okresného súdu vyhláseným ministerkou 11. novembra 2011,
nenaznačujú, že by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd
reálne dospieť k záveru, že namietaným postupom ministerstva, resp. ministerky došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, resp. jeho práva podľa
čl. 25 písm. c) medzinárodného paktu v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012