Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 387/2012
PDF · 179.43 KB
No categories available
III. ÚS 387/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť B. S., L., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., Advokátska
kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 1 Er 3756/2011 z 26. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 6. júna 2012
doručená sťažnosť B. S. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Er 3756/2011 z 26. apríla 2012 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že okresný súd vydal 27. februára
2012 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v konaní, v ktorom
sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení povinnej, a to na základe vykonateľného
rozhodnutia Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Slovak arbitration court, s. r. o.
V prebiehajúcom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 3756/2011 sťažovateľka
podala návrh na zastavenie exekúcie (doručený okresnému súdu 19. marca 2012), o ktorom
rozhodol okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. 1 Er 3756/2011 z 26. apríla 2012 tak,
že návrh sťažovateľky zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že „vydané rozhodnutie je zmätočné
a nepreskúmateľné“, pretože okresný súd sa v ňom nezaoberal ani nevysvetlil, prečo jej
námietky týkajúce sa namietanej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky a rozporu
s dobrými mravmi nepovažoval za dôvodné. Sťažovateľka namieta, že „odôvodnenie
napadnutého uznesenia nie je dostatočne presvedčivé, odporuje požiadavke
na spravodlivosť súdneho konania v každom jeho štádiu“. Sťažovateľka v tomto smere
namieta, že „súd nepreveril cestou Slovenskej pošty a.s. aj iné okolnosti, z ktorých vyplýva,
že kumulatívne podmienky naplnenia fikcie doručenia (§ 47 ods. 2 O.s.p.) neboli splnené,
najmä ak doručovateľ neupovedomil adresáta o mieste a čase opakovaného doručenia
zásielky a ak adresát sa mieste trvalého bydliska v rozhodnom období nezdržiaval“. V tejto
súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „v čase doručovania zásielky... sa povinná
v mieste trvalého bydliska a teda v mieste doručovania nezdržiavala. Bola v Maďarskej
republike, obdobie leta prázdnin.“. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti tiež namietala, že
na doručenke je uvedené označenie „260/05/10-žal.+roz.+príl.“, ktoré je podľa jej názoru
„nejasné a nezrozumiteľné označenie/identifikácia písomností obsiahnutých v predmetnej
zásielke (úkon postihnutý nejasnosťou, neurčitosťou, nezrozumiteľnosťou - § 37 ods. 1 Obč.
zákonníka) s čím sa porušovateľ nevyrovnal“.
Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie „je protiústavné a nezákonné,
vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, čo malo za následok nesprávne
právne posúdenie a teda v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie bez možnosti
odvolania“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhuje,
aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené
jej označené práva, ďalej aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti
namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí
návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania
pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní
návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Jadrom sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky s obsahom odôvodnenia
napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré majú spočívať v arbitrárnosti napadnutého
uznesenia okresného súdu, čím malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
označených práv. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o návrhu sťažovateľky
na zastavenie exekúcie tak, že ho zamietol.
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého uznesenia okresného súdu
konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne
neopodstatnená.
Sťažovateľka v rámci prebiehajúceho exekučného konania podala návrh
na zastavenie exekúcie, v ktorom namietala nezákonné doručovanie rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu, ako aj neprijateľnosť „podmienok podsunutých
na predtlači“. Okresný súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, že
z vyžiadaného spisu rozhodcovského súdu mal za preukázané, že „rozhodcovský rozsudok
sp. zn. 260/05/10 zo dňa 16.05.2010 bol povinnej doručovaný prvým neúspešným pokusom
dňa 29.06.2010. Opakované doručenie sa uskutočnilo 30.6.2010, následne bol zásielka
uložená na pošte. Po márnom uplynutí lehoty dňa 18.07.2010 bola poštová zásielka vrátená
19.07.2010 oprávnenému. Z poštovej obálky je zjavné, že zásielka bola doručovaná
doporučene do vlastných rúk povinnej... nakoľko si povinná neprevzala odbernej lehote
zásielku, považovala sa táto za účinne doručenú dňa 19.07.2010, preto exekučný titul –
rozhodcovský rozsudok – nadobudol právoplatnosť dňa 20.07.2010 a vykonateľnosť
24.07.2010.“.
Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia v súvislosti
so vznesenou námietkou sťažovateľky zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné.
Sťažovateľka arbitrárnosť napadnutého uznesenia odôvodňovala tým, že okresný súd
nepreveroval dopytom Slovenskú poštu, a. s., ohľadom „okolnosti, z ktorých vyplýva, že
kumulatívne podmienky naplnenia fikcie doručenia (§ 47 ods. 2 O.s.p.) neboli splnené,
najmä ak doručovateľ neupovedomil adresáta o mieste a čase opakovaného doručenia
zásielky a ak adresát sa mieste trvalého bydliska v rozhodnom období nezdržiaval“.
V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky týkajúcej sa nepreverovania údajov
uvedených na poštovej obálke okresným súdom ústavný súd poukazuje na znenie § 45
ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé,
ak nie je dokázaný opak. Vzhľadom na uvedené bolo dôkazné bremeno na sťažovateľke,
aby v konaní pred súdom relevantne preukázala alebo aspoň spochybnila, že údaje uvedené
na obálke sú nesprávne. Z uvedeného teda vyplýva, že v okolnostiach prípadu nebolo
povinnosťou okresného súdu preverovať správnosť údajov uvedených na doručovanej
obálke. Ústavný súd preto považoval túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Pokiaľ
ide o ďalšiu časť námietky sťažovateľky týkajúcu sa doručovania rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu v napadnutom konaní, že sťažovateľka sa „v čase doručovania
zásielky... sa povinná v mieste trvalého bydliska a teda v mieste doručovania nezdržiavala.
Bola v Maďarskej republike, obdobie leta prázdnin“, túto ničím nepodloženú námietku
sťažovateľky považoval ústavný súd za neprípustnú, pretože z priloženej kópie jej návrhu
na zastavenie exekúcie nevyplýva, že by túto námietku vzniesla v exekučnom konaní pred
okresným súdom. Keďže táto ničím nepodložená námietka bola prvýkrát uvedená až
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ústavný súd sa ňou nemohol zaoberať.
Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti predostrela námietku, že okresný súd sa
ústavne nekonformným spôsobom vysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa
„neprijateľnosti zmluvných podmienok na predtlači“. V tomto ohľade sťažovateľka
namietala, že nebola oprávneným vyrozumená v žiadnej forme o vlastnom výbere rozhodcu
oprávneným, a ďalej namietala aj absolútnu neplatnosť zmluvných podmienok, konkrétne
čl. 18 – riešenie sporov – rozhodcovská doložka, ktorý okrem iného upravuje aj postup
pri ustanovovaní rozhodcu, podľa ktorého v prípade, že traja vopred predtlačení
rozhodcovia nebudú môcť prevziať funkciu rozhodcu v sporoch podľa rozhodcovskej
doložky, určí náhradného rozhodcu žalobca.
Okresný súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, že «podľa názoru
súdu formulácia bodu 18 „riešenie sporov – rozhodcovská doložka“ v zmluvných
dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100003357 medzi spoločnosťou P. spol.
s r. o. a B. S. nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa... právo rozhodnúť, či vzniknuté spory medzi zmluvnými stranami
sa budú riešiť u príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom
konaní spočíva v zmysle bodu 18.1 na žalobcovi, t.j. tak veriteľovi ako aj dlžníkovi – čiže
ten, kto sa domáha riešenia sporu, nezrovnalosti, alebo nároku si vyberie, či sa obráti na
súd v súdnom konaní alebo na rozhodcovský súd».
Ústavný súd konštatuje, že okresný súd náležitým spôsobom zdôvodnil, prečo
nepovažoval rozhodcovskú doložku za spôsobujúcu nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto nesúhlas sťažovateľky s obsahom
odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím
vlastným.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je v tomto smere
dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré
zvolil pri rozhodovaní o tejto námietke sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je
rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa arbitrárnosti
napadnutého uznesenia okresného súdu v otázke odôvodnenia prijateľnosti zmluvných
podmienok považoval za neopodstatnené.
Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s sťažnostnou námietkou
sťažovateľky, ktorá sa týkala nemožnosti vyjadriť sa k výberu náhradného rozhodcu
na prerokovanie sporu pred rozhodcovským súdom. K tejto námietke sťažovateľky ústavný
súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľka mala na mysli možnosť namietať prípadný nedostatok
nezaujatosti rozhodcu, ktorý spor v rozhodcovskom konaní rozhodoval, tak táto možnosť
vzniesť námietku zaujatosti rozhodcu, ktorý jej vec rozhodoval, jej odopretá nebola, pretože
sťažovateľka mohla uplatniť námietku zaujatosti v rámci žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. f)
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, a to
v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Keďže v okolnostiach prípadu
sa sťažovateľka o túto možnosť sama pripravila tým, že rozhodcovský rozsudok neprevzala
v odbernej lehote a ten nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa o osobe rozhodcu
skutočne dozvedela, ešte neznamená, že automaticky došlo k porušeniu jej označených práv
napadnutým uznesením exekučného súdu, ktorý túto jej námietku týkajúcu sa nemožnosti
vyjadriť sa k výberu náhradného rozhodcu neakceptoval. Vzhľadom na skutočnosť, že
sťažovateľka nevyužila možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
z dôvodu zaujatosti rozhodcu, ktorý jej vec rozhodoval, ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľka nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných
práv účinne poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a preto sa touto námietkou
sťažovateľky nemohol zaoberať z dôvodu jej neprípustnosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľky je
hypotetická, pretože sťažovateľka ani v sťažnosti neuviedla žiadne dôvody, ktoré by
zakladali akúkoľvek pochybnosť o nezaujatosti vybraného rozhodcu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada
trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. augusta 2012