Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 387/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť B. S., L., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., Advokátska

kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Pezinok sp. zn. z 26. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 6. júna 2012

doručená sťažnosť B. S. (ďalej len ,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 26. apríla 2012 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že okresný súd vydal 27. februára

2012 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie v konaní, v ktorom

sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení povinnej, a to na základe vykonateľného

rozhodnutia Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného Slovak arbitration court, s. r. o.

V prebiehajúcom exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. sťažovateľka

podala návrh na zastavenie exekúcie (doručený okresnému súdu 19. marca 2012), o ktorom

rozhodol okresný súd napadnutým uznesením sp. zn. z 26. apríla 2012 tak,

že návrh sťažovateľky zamietol.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje, že „vydané rozhodnutie je zmätočné

a nepreskúmateľné“, pretože okresný súd sa v ňom nezaoberal ani nevysvetlil, prečo jej

námietky týkajúce sa namietanej absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky a rozporu

s dobrými mravmi nepovažoval za dôvodné. Sťažovateľka namieta, že „odôvodnenie

napadnutého uznesenia nie je dostatočne presvedčivé, odporuje požiadavke

na spravodlivosť súdneho konania v každom jeho štádiu“. Sťažovateľka v tomto smere

namieta, že „súd nepreveril cestou Slovenskej pošty a.s. aj iné okolnosti, z ktorých vyplýva,

že kumulatívne podmienky naplnenia fikcie doručenia ( ) neboli splnené,

najmä ak doručovateľ neupovedomil adresáta o mieste a čase opakovaného doručenia

zásielky a ak adresát sa mieste trvalého bydliska v rozhodnom období nezdržiaval“. V tejto

súvislosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „v čase doručovania zásielky... sa povinná

v mieste trvalého bydliska a teda v mieste doručovania nezdržiavala. Bola v Maďarskej

republike, obdobie leta prázdnin.“. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti tiež namietala, že

na doručenke je uvedené označenie „260/05/10-žal.+roz.+príl.“, ktoré je podľa jej názoru

„nejasné a nezrozumiteľné označenie/identifikácia písomností obsiahnutých v predmetnej

zásielke (úkon postihnutý nejasnosťou, neurčitosťou, nezrozumiteľnosťou - § 37 ods. 1 Obč.

zákonníka) s čím sa porušovateľ nevyrovnal“.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnuté uznesenie „je protiústavné a nezákonné,

vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, čo malo za následok nesprávne

právne posúdenie a teda v konečnom dôsledku aj nezákonné rozhodnutie bez možnosti

odvolania“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhuje,

aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu boli porušené

jej označené práva, ďalej aby napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí

návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania

pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní

návrhu takto ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jadrom sťažnostných námietok je nesúhlas sťažovateľky s obsahom odôvodnenia

napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré majú spočívať v arbitrárnosti napadnutého

uznesenia okresného súdu, čím malo podľa názoru sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej

označených práv. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol o návrhu sťažovateľky

na zastavenie exekúcie tak, že ho zamietol.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a napadnutého uznesenia okresného súdu

konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažnosť je zjavne

neopodstatnená.

Sťažovateľka v rámci prebiehajúceho exekučného konania podala návrh

na zastavenie exekúcie, v ktorom namietala nezákonné doručovanie rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu, ako aj neprijateľnosť „podmienok podsunutých

na predtlači“. Okresný súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, že

z vyžiadaného spisu rozhodcovského súdu mal za preukázané, že „rozhodcovský rozsudok

sp. zn. 260/05/10 zo dňa 16.05.2010 bol povinnej doručovaný prvým neúspešným pokusom

dňa 29.06.2010. Opakované doručenie sa uskutočnilo 30.6.2010, následne bol zásielka

uložená na pošte. Po márnom uplynutí lehoty dňa 18.07.2010 bola poštová zásielka vrátená

19.07.2010 oprávnenému. Z poštovej obálky je zjavné, že zásielka bola doručovaná

doporučene do vlastných rúk povinnej... nakoľko si povinná neprevzala odbernej lehote

zásielku, považovala sa táto za účinne doručenú dňa 19.07.2010, preto exekučný titul –

rozhodcovský rozsudok – nadobudol právoplatnosť dňa 20.07.2010 a vykonateľnosť

24.07.2010.“.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia v súvislosti

so vznesenou námietkou sťažovateľky zrozumiteľné a ústavne akceptovateľné.

Sťažovateľka arbitrárnosť napadnutého uznesenia odôvodňovala tým, že okresný súd

nepreveroval dopytom Slovenskú poštu, a. s., ohľadom „okolnosti, z ktorých vyplýva, že

kumulatívne podmienky naplnenia fikcie doručenia ( ) neboli splnené,

najmä ak doručovateľ neupovedomil adresáta o mieste a čase opakovaného doručenia

zásielky a ak adresát sa mieste trvalého bydliska v rozhodnom období nezdržiaval“.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľky týkajúcej sa nepreverovania údajov

uvedených na poštovej obálke okresným súdom ústavný súd poukazuje na znenie § 45

ods. 2 v znení neskorších predpisov,

podľa ktorého údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti sa považujú za pravdivé,

ak nie je dokázaný opak. Vzhľadom na uvedené bolo dôkazné bremeno na sťažovateľke,

aby v konaní pred súdom relevantne preukázala alebo aspoň spochybnila, že údaje uvedené

na obálke sú nesprávne. Z uvedeného teda vyplýva, že v okolnostiach prípadu nebolo

povinnosťou okresného súdu preverovať správnosť údajov uvedených na doručovanej

obálke. Ústavný súd preto považoval túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú. Pokiaľ

ide o ďalšiu časť námietky sťažovateľky týkajúcu sa doručovania rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu v napadnutom konaní, že sťažovateľka sa „v čase doručovania

zásielky... sa povinná v mieste trvalého bydliska a teda v mieste doručovania nezdržiavala.

Bola v Maďarskej republike, obdobie leta prázdnin“, túto ničím nepodloženú námietku

sťažovateľky považoval ústavný súd za neprípustnú, pretože z priloženej kópie jej návrhu

na zastavenie exekúcie nevyplýva, že by túto námietku vzniesla v exekučnom konaní pred

okresným súdom. Keďže táto ničím nepodložená námietka bola prvýkrát uvedená až

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ústavný súd sa ňou nemohol zaoberať.

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti predostrela námietku, že okresný súd sa

ústavne nekonformným spôsobom vysporiadal s jej námietkami týkajúcimi sa

„neprijateľnosti zmluvných podmienok na predtlači“. V tomto ohľade sťažovateľka

namietala, že nebola oprávneným vyrozumená v žiadnej forme o vlastnom výbere rozhodcu

oprávneným, a ďalej namietala aj absolútnu neplatnosť zmluvných podmienok, konkrétne

čl. 18 – riešenie sporov – rozhodcovská doložka, ktorý okrem iného upravuje aj postup

pri ustanovovaní rozhodcu, podľa ktorého v prípade, že traja vopred predtlačení

rozhodcovia nebudú môcť prevziať funkciu rozhodcu v sporoch podľa rozhodcovskej

doložky, určí náhradného rozhodcu žalobca.

Okresný súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, že «podľa názoru

súdu formulácia bodu 18 „riešenie sporov – rozhodcovská doložka“ v zmluvných

dojednaniach zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100003357 medzi spoločnosťou P. spol.

s r. o. a B. S. nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán

v neprospech spotrebiteľa... právo rozhodnúť, či vzniknuté spory medzi zmluvnými stranami

sa budú riešiť u príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom

konaní spočíva v zmysle bodu 18.1 na žalobcovi, t.j. tak veriteľovi ako aj dlžníkovi – čiže

ten, kto sa domáha riešenia sporu, nezrovnalosti, alebo nároku si vyberie, či sa obráti na

súd v súdnom konaní alebo na rozhodcovský súd».

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd náležitým spôsobom zdôvodnil, prečo

nepovažoval rozhodcovskú doložku za spôsobujúcu nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto nesúhlas sťažovateľky s obsahom

odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím

vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie okresného súdu je v tomto smere

dostatočným spôsobom odôvodnené, okresný súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré

zvolil pri rozhodovaní o tejto námietke sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je

rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Vzhľadom na uvedené ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sa arbitrárnosti

napadnutého uznesenia okresného súdu v otázke odôvodnenia prijateľnosti zmluvných

podmienok považoval za neopodstatnené.

Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s sťažnostnou námietkou

sťažovateľky, ktorá sa týkala nemožnosti vyjadriť sa k výberu náhradného rozhodcu

na prerokovanie sporu pred rozhodcovským súdom. K tejto námietke sťažovateľky ústavný

súd uvádza, že pokiaľ sťažovateľka mala na mysli možnosť namietať prípadný nedostatok

nezaujatosti rozhodcu, ktorý spor v rozhodcovskom konaní rozhodoval, tak táto možnosť

vzniesť námietku zaujatosti rozhodcu, ktorý jej vec rozhodoval, jej odopretá nebola, pretože

sťažovateľka mohla uplatniť námietku zaujatosti v rámci žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. f)

o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, a to

v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Keďže v okolnostiach prípadu

sa sťažovateľka o túto možnosť sama pripravila tým, že rozhodcovský rozsudok neprevzala

v odbernej lehote a ten nadobudol právoplatnosť ešte predtým, ako sa o osobe rozhodcu

skutočne dozvedela, ešte neznamená, že automaticky došlo k porušeniu jej označených práv

napadnutým uznesením exekučného súdu, ktorý túto jej námietku týkajúcu sa nemožnosti

vyjadriť sa k výberu náhradného rozhodcu neakceptoval. Vzhľadom na skutočnosť, že

sťažovateľka nevyužila možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

z dôvodu zaujatosti rozhodcu, ktorý jej vec rozhodoval, ústavný súd konštatuje, že

sťažovateľka nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných

práv účinne poskytuje ( ), a preto sa touto námietkou

sťažovateľky nemohol zaoberať z dôvodu jej neprípustnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že táto námietka sťažovateľky je

hypotetická, pretože sťažovateľka ani v sťažnosti neuviedla žiadne dôvody, ktoré by

zakladali akúkoľvek pochybnosť o nezaujatosti vybraného rozhodcu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (primerané finančné zadosťučinenie a náhrada

trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2012