Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 441/2012
PDF · 185.81 KB
No categories available
IV. ÚS 441/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod
sp. zn. Rvp 4532/2012 a sp. zn. Rvp 4535/2012 vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica
v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Er 608/2011 a sp. zn. 10 Er 621/2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4532/2012
a sp. zn. Rvp 4535/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 4532/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnené
podaním doručeným 30. júla 2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“)
v konaniach vedených pod sp. zn. 9 Er 608/2011 a sp. zn. 10 Er 621/2011.
Zo sťažností (s takmer identickým obsahom, s rozdielom len v označení povinného,
čísla zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených konaní, pod ktorými sú konania
vedené súdnym exekútorom a okresným súdom) vyplýva, že sťažovateľka v predmetných
veciach osobitne podanými návrhmi požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcií.
Súdny exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) následne požiadal okresný súd o udelenie poverení
na vykonanie exekúcií, čím došlo podľa sťažovateľky k zákonnému založeniu jeho
povinnosti rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených
lehotách.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci nevykazujú
znaky mimoriadnej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu okresného súdu
s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie
v týchto veciach. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že jej dosiaľ neboli zo strany
okresného súdu oznámené ani spisové značky, pod ktorými sa napádané exekučné konania
vedú, preto ich v sťažnostiach identifikovala len pomocou označenia účastníkov a údajov,
ktoré sú jej známe. Následne podaním doručeným ústavného súdu 30. júla 2012 doplnila
sťažnosti aj o spisové značky, pod ktorými sú ňou napadnuté konania vedené.
Vzhľadom na podľa tvrdenia sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny
postup okresného súdu sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných
exekučných konaniach. Sťažovateľka v sťažnostiach ďalej poukazuje na to, že na tieto svoje
sťažnosti z 25. mája 2011 nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
V petite sťažností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že postupom
okresného súdu v označených konaniach boli porušené ňou označené práva, aby okresnému
súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť
sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 4532/2012 a sp. zn. Rvp 4535/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto
uznesenia.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62
a nasl. zákona o súdoch.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že
sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,
ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Zákon
o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej
veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného
zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu
veci prešetriť všetky skutočnosti.“.
Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním
sťažností zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení
na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči
zodpovedným osobám dôsledky.“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľka síce v sťažnosti uvádza, že 25. mája 2011 podala predsedovi okresného
súdu sťažnosti na prieťahy v týchto konaniach, avšak nijako to nepreukázala. Podľa názoru
ústavného súdu ide o tvrdenia zjavne tendenčné, pretože zo sťažností sťažovateľky vyplýva,
že k ich podaniu (25. mája 2011) malo dôjsť ešte predtým, ako došlo k spísaniu samotných
návrhov na vykonanie exekúcií (8. júla 2011 a 13. júla 2011), doručením ktorých sa mali
napadnuté konania iba začať.
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka napriek tomu, že je zastúpená právnym
zástupcom, podala ústavnému súdu sťažnosti bez toho, aby predtým relevantne uplatnila
sťažnosti na prieťahy na orgáne štátnej správy okresného súdu podľa zákona o súdoch.
Keďže ústavný súd z obsahu sťažností a ich príloh navyše nezistil, že by k nesplneniu
podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany
sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosti v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustné.
3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, a to v organickej
súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch nebol dôvod
na prijatie sťažností na ďalšie konanie, pretože zistené okolnosti nesignalizujú možnosť
vysloviť v konaní vo veci samej porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy zaoberať sa ani
možným porušením ďalších v sťažnostiach označených práv a článkov podľa ústavy,
dohovoru a dodatkového protokolu (m. m. IV. ÚS 119/07).
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti v týchto častiach odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Napokon ústavný nad rámec uvedeného dodáva, že pokiaľ ide o tvrdenie
sťažovateľky o riadnom nevybavení jej sťažností na prieťahy v konaní z 25. mája 2011
(ktoré sa však nemôžu týkať týchto konaní, lebo tie boli začaté, tak ako už bolo uvedené,
až po podaní týchto sťažností) predsedom okresného súdu, sťažovateľka mohla podať
sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi krajského (nadriadeného) súdu,
aby vo veci urobil nápravu, avšak zo sťažností nevyplýva, že by tak bola postupovala.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. augusta 2012