Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 351/2012
PDF · 109.01 KB
No categories available
II. ÚS 351/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., zastúpenej A. spol. s r. o.,
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 129/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 17. júla
2012 a poštou 19. júla 2012 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 14 Co 129/2011. Sťažnosť bola odovzdaná
na poštovú prepravu 18. júla 2012.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Brezno (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 99/2005-645 z 9. novembra 2010 bolo
vyhovené žalobe žalobkyne P., s. r. o., proti žalovanej M. K. (právnej predchodkyni
sťažovateľky) o určenie neplatnosti dvoch zmlúv o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam zo 14. januára 2005, resp. o určenie, že na označených nehnuteľnostiach
záložné právo neviazne. V rámci odvolacieho konania uznesením krajského súdu sp. zn.
14 Co 129/2011 z 15. mája 2012 (uznesenie bolo vyhlásené na odvolacom pojednávaní a je
súčasťou zápisnice o odvolacom pojednávaní) bolo rozhodnuté, že na doplnenie odvolania
zo 14. mája 2012 podaného M. K. sa neprihliada. Napokon rozsudkom krajského súdu č. k.
14 Co 129/2011-715 z 15. mája 2012 v spojení s opravným uznesením krajského súdu č. k.
14 Co 129/2011-817 zo 16. mája 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd jej svojím uvedeným postupom
a arbitrárnymi rozhodnutiami odňal právo na súdnu ochranu tým, že neprihliadol na ďalšie
doplnenie dôvodov odvolania proti rozsudku okresného súdu a na predloženie nových
dôkazov s návrhom na ich vykonanie, pričom takýto postup buď nijako neodôvodnil, alebo
odôvodnil nedostatočne. Súčasne krajský súd konal a rozhodoval o takej časti predmetu
konania, vo vzťahu voči ktorej nebol na konanie miestne príslušný. Tým je dané zároveň aj
to, že o časti predmetu konania nekonali a nerozhodovali zákonní sudcovia (a to ani
na okresnom súde, ale ani na krajskom súde). Spor sa totiž týkal nehnuteľností, ktoré sa
nachádzajú v obvode Okresného súdu Ružomberok.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 129/2011-715 z 15. mája 2012, ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu, vyplýva vo vzťahu voči už označeným námietkam
sťažovateľky, že namietaná miestna nepríslušnosť okresného súdu je neopodstatnená.
V spore bolo totiž základnou otázkou posúdenie platnosti zmlúv o zriadení záložných práv
k nehnuteľnostiam, čo znamená, že týmito zmluvami nedošlo k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam. Zároveň to znamená, že predmet konania sa priamo nedotýkal vzniku,
zmeny či zániku vlastníckych práv k nehnuteľnostiam [§ 88 ods. 1 písm. h) Občianskeho
súdneho poriadku]. Na doplňujúce odvolacie námietky uvedené v doplnení odôvodnenia
odvolania zo 14. mája 2012 (zaujatosť sudcu okresného súdu a prekvapivosť jeho
rozhodnutia) nebolo možné prihliadnuť, pretože tieto dôvody odvolania boli uplatnené až
po uplynutí lehoty na podanie odvolania (§ 204 ods. 1 a § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku), hoci boli známe už predtým.
Sťažovateľka navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 129/2011
s tým, aby boli uznesenie, ako aj rozsudok krajského súdu z 15. mája 2012 v spojení
s opravným uznesením zo 16. mája 2012 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala dovolanie proti rozsudku
krajského súdu č. k. 14 Co 129/2011-715 z 15. mája 2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Rozhodujúcimi námietkami a jadrom sťažnosti sú tvrdenia, podľa ktorých vo veci
nekonali zákonní sudcovia, a to tak na okresnom súde, ako aj na krajskom súde pre
nedostatok miestnej príslušnosti, ako aj námietka, podľa ktorej uznesením krajského súdu
vydaným na odvolacom pojednávaní, ktorým tento rozhodol, že neprihliadne na doplňujúce
dôvody odvolania zo 14. mája 2012, došlo k odňatiu práva na súdnu ochranu.
Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
„Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne
konanie) podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým
ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Práve preto jednotlivé dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak,
aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom ústavy. Z toho
vyplýva, že súd treba považovať za nesprávne obsadený aj vtedy, ak nekoná zákonný sudca,
resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý neposkytuje ochranu základnému právu
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom konaní, nie je ústavne
akceptovateľný.“ (II. ÚS 136/08 z 5. novembra 2008).
Námietka sťažovateľky, podľa ktorej došlo k odňatiu práva na súdnu ochranu tým, že
krajský súd neprihliadol na doplnenie dôvodov odvolania zo 14. mája 2012, vo svojej
podstate znamená, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.
Ďalšia námietka sťažovateľky, podľa ktorej vo veci nekonali miestne príslušné
všeobecné súdy, a tým ani zákonní sudcovia, vo svojej podstate (s prihliadnutím na už
citovanú judikatúru ústavného súdu) znamená, že konajúce súdy neboli správne obsadené
v zmysle § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku.
Možno konštatovať, že sťažovateľka nevyužila možnosť podať proti rozsudku
krajského súdu dovolanie, čím je zároveň dané, že nevyčerpala účinný mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu označených práv poskytuje, a na ktorého použitie
bola v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku oprávnená.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že dovolanie nepodala
z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup
ústavného súdu v intenciách § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2012