Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 524/2012
PDF · 140.97 KB
No categories available
III. ÚS 524/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti D., a. s., Z., zastúpeného Advokátskou
kanceláriou U., s. r. o., Z., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. R. U., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 469/2011
z 30. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti D., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta
2012 prostredníctvom telefaxu doručená sťažnosť spoločnosti D., a. s., Z. (ďalej len
„sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným ústavnému súdu 28. augusta
2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 469/2011 z 30. apríla 2012 (ďalej len
„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupovala ako žalobkyňa v konaní vedenom
Okresným súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 31 Cb 295/2003
o zaplatenie 3 651 331,07 €. Okresný súd v uvedenej veci sťažovateľky rozhodol
rozsudkom z 26. septembra 2011 tak, že žalobu zamietol. Počas plynutia sťažovateľkinej
lehoty na podanie odvolania, ktorá v okolnostiach veci bola 30-dňová, pretože sťažovateľka
sa riadila nesprávnym poučením okresného súdu uvedeným v poučení svojho rozhodnutia,
došlo na základe zmluvy o postúpení pohľadávok (pohľadávka bola predmetom sporu,
pozn.) k zmene veriteľa a k doručeniu návrhu na zmenu účastníka konania na strane
žalobcu. Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu
jeho oneskorenosti a zároveň samostatným výrokom o návrhu na zmenu účastníka na strane
žalobcu rozhodol tak, že návrh na zámenu účastníka zamietol a v poučení uviedol, že proti
uvedenému uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že „porušovateľ
konštatovaním, že proti vydanému uzneseniu nie je prípustné odvolanie porušil princíp
dvojinštančnosti konania, keďže o návrhu na zmenu účastníka konania rozhodoval ako súd
prvého stupňa a svoje rozhodnutie považuje za konečné“. Zároveň tiež namieta, že krajský
súd nesprávne vec posúdil, keď aplikoval na danú skutkovú situáciu § 92 ods. 4 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
ktoré pojednáva o zámene účastníkov, pretože podľa názoru sťažovateľky mal aplikovať
§ 92 ods. 2 OSP. V uvedených namietaných skutočnostiach videla sťažovateľka porušenie
svojho označeného základného práva.
Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla vydať tento nález:
„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.04.2012, č.k. 3Cob/469/2011-
687 bolo porušené základné právo spoločnosti D. a.s., so sídlom Z. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.04.2012, č.k. 3Cob/469/2011-
687 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet
jeho právneho zástupcu, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že krajský súd
v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku odmietol odvolanie
ako oneskorene podané, a preto aj v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že
rozsudok okresného súdu sp. zn. 31 Cb 295/2003 z 26. septembra 2011 nadobudol
právoplatnosť skôr, ako došlo k doručeniu procesného návrhu na zmenu účastníkov
konania. Za takejto procesnej situácie je potom odôvodnený aj logický záver, ktorý
konštatoval aj krajský súd v napadnutom uznesení, že „súd vzhľadom na výsledok
odvolacieho konania návrhu nevyhovel, pretože konanie bolo právoplatne skončené
rozsudkom súdu prvého stupňa z dôvodu oneskorene podaného odvolania“.
Námietka sťažovateľky, ktorá namietala porušenie zásady dvojinštančnosti konania
pri rozhodovaní krajského súdu o návrhu na zmenu účastníkov, za danej situácie stráca
svoju relevanciu, pretože táto zásada sa môže uplatniť len v konaní, ktoré pri doručení
procesného návrhu ešte trvalo, pretože procesné návrhy po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým konanie končí, sú neúčinné. Vzhľadom na uvedené nemožno
v takýchto prípadoch aplikovať zásadu dvojinštančnosti konania. Keďže sťažovateľka
nenapadla správnosť výroku o odmietnutí odvolania ako oneskorene podaného, ktorý bol
kľúčový pre posúdenie doručeného návrhu na zmenu účastníka, jej námietka o porušení
zásady dvojinštančnosti konania v súvislosti s rozhodovaním o tomto návrhu stratila
opodstatnenie úplne podobne, ako aj námietka nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorá
sa tiež týkala jej návrhu na zmenu účastníkov konania, pretože relevantnou skutočnosťou
pre posúdenie veci bolo konštatovanie, že konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom
súdu prvého stupňa, teda v čase doručenia návrhu na zmenu účastníkov konania už
neprebiehalo.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného prerokovania
veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a označeným základným právom sťažovateľky, preto jej sťažnosť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol ako celok z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia rozhodnutia ústavný súd poukazuje aj na to, že nesprávne
poučenie súdu o možnosti podať opravný prostriedok ešte neznamená porušenie zásady
dvojinštančnosti konania, ako sa mylne sťažovateľka domnievala, pretože takúto a obdobné
situácie rieši ustanovenie § 204 ods. 2 OSP.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012