Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 506/2012
PDF · 203.5 KB
No categories available
III. ÚS 506/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom JUDr. D. U., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 T 10/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2012 doručená sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. U., S., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 T 10/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 20. októbra 2011 podala prokurátorka Okresnej
prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) návrh na predĺženie lehoty
trvania jeho väzby. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho obhajcu k tomuto návrhu vyjadril
a uviedol, že uňho nie sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“). Vo vyjadrení výslovne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a taktiež aj
o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd na neverejnom zasadnutí 8. novembra
2011 lehotu trvania jeho väzby predĺžil, a to aj napriek tomu, že jeho obhajca poukazoval
na nezákonnosť väzby. Sťažovateľ tvrdil, že jeho obhajca opätovne požiadal o jeho
prepustenie z väzby na slobodu.
Sťažovateľ je toho názoru, že aj keď okresný súd na neverejnom zasadnutí
rozhodoval o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania jeho väzby, nič mu nebránilo
v tom, aby sa zaoberal aj jeho žiadosťou o prepustenie z väzby. V tejto súvislosti sa
sťažovateľ nestotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého jeho žiadosť o prepustenie
z väzby bola len súčasťou argumentácie obsiahnutej vo vyjadrení k návrhu prokurátorky
okresnej prokuratúry. Sťažovateľ vyslovil názor, že tým, že okresný súd nerozhodol o jeho
žiadosti o prepustenie z väzby, zabránil mu v možnosti opätovne žiadať o prepustenie
z väzby na slobodu. Sťažovateľ dodal, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
z 8. novembra 2011 rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že ju
zamietol a zároveň konštatoval, že nebolo potrebné spájať rozhodovanie o návrhu
na predĺženie lehoty trvania väzby a rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.
Sťažovateľ vyjadril nesúhlas aj s týmto názorom krajského súdu, pretože podľa neho
Trestný poriadok „nezakazuje tieto dve konania spojiť“.
Sťažovateľ uviedol, že ani na neverejnom zasadnutí okresného súdu, ktoré sa konalo
7. februára 2012 a predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby (po podaní
obžaloby 25. januára 2012) nebolo rozhodnuté o jeho prepustení z väzby na slobodu.
Sťažovateľ dodal, že aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu jeho obhajca požiadal
o jeho prepustenie z väzby, ale krajský súd sťažnosť zamietol.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa jeho väzba skončila „až premenením väzby na výkon
trestu odňatia slobody, a to uznesením okresného súdu zo dňa 07. 06. 2012, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 06. 2012. De facto bolo o väzbe rozhodnuté až po
uplynutí 224 dní, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za rozhodnutie bez meškania.“.
Sťažovateľ vyslovil názor, že skutočnosť, že jeho trestná vec sa nachádzala
v dispozícii okresného súdu 224 dní, svedčí pre záver o tom, že postup okresného súdu
v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu trval neprimerane dlho.
Sťažovateľ súčasne dodal, že nečinnosťou okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 8. novembra 2011 došlo k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„a) Základné právo R. K. na osobnú slobodu zaručené v článku 17 ods. 2 ústavy a
právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v článku 5 ods.
4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/0/2012 porušené bolo.
b) R. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré
je Okresný súd Bratislava II povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
c) R. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 565,62 € (slovom
päťstošesťdesiatpäť eur a šesťdesiat dva centov), pozostávajúcich z 3 (troch) úkonov
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,
vypracovanie písomného podania - ústavnej sťažnosti a z prípadného vypracovania
písomného podania - vyjadrenia k stanovisku Okresného súdu Bratislava II k ústavnej
sťažnosti), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. D.
U., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že tým, že okresný súd nerozhodol
o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zahlásenej do zápisnice 8. novembra 2011, porušil
jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a tým aj
požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby.
Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že jeho trestná vec sa nachádzala v dispozícii okresného súdu
224 dní, čo je jasným dôkazom zdĺhavého postupu tohto súdu v súvislosti s konaním
o zákonnosti jeho väzby.
K námietke sťažovateľa o porušení jeho práv nerozhodnutím o jeho žiadosti
o prepustenie z väzby z 8. novembra 2011
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd zistil, že predmetná žiadosť
o prepustenie z väzby bola reakciou sťažovateľa na návrh prokurátorky okresnej
prokuratúry č. k. 1 Pv 334/11-115 z 20. októbra 2011, ktorým žiadala predĺžiť väzbu
sťažovateľa do 23. februára 2012.
O návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry rozhodol okresný súd ešte v rámci
prípravného konania na neverejnom zasadnutí v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu
uznesením sp. zn. Tp 1007/2011 z 8. novembra 2011 tak, že návrhu okresnej prokuratúry
vyhovel a väzbu sťažovateľa predĺžil v požadovanej lehote.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej oponoval návrhu
okresnej prokuratúry, tvrdil, že dôvody preventívnej väzby uňho nie sú dané, a navrhol, aby
bol prepustený z väzby na slobodu a aby väzba bola nahradená dohľadom probačného
a mediačného úradníka.
O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tpo 83/2011
z 15. novembra 2011 tak, že ju zamietol. K námietke sťažovateľa o tom, že nebolo
rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, krajský súd uviedol:
„K otázke nerozhodnutia o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu
a nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka odvolací súd uvádza, že
nie je dôvod spájať rozhodovanie o predĺžení väzby s rozhodovaním o žiadosti o
prepustenie na slobodu, ktorá je podaná len ako reakcia na návrh na predĺženie väzby.
Odvolací súd nemohol o žiadosti obvineného rozhodnúť v rámci odvolacieho konania,
pretože by tým pripravil obvineného o dvojinštančnosť trestného konania, pričom nemá
vedomosť, či obvinený mal splnenú zákonnú podmienku na podanie žiadosti o prepustenie z
väzby s poukazom na § 79 ods. 3 Tr. por.“
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v predmetnom rozhodnutí sťažovateľovi
zreteľne vysvetlil, z akého dôvodu nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.
Krajský súd zdôraznil, že túto žiadosť sťažovateľa vyhodnotil ako súčasť jeho argumentácie
k návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania jeho väzby, o ktorom sa v tejto
veci konalo.
Podľa názoru ústavného súdu právny názor, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia
prijal krajský súd, sa javí ako relevantný. Navyše, ústavný súd je toho názoru, že zákonnosť
sťažovateľovej väzby bola v tomto prípade preskúmaná v časovo konkurenčnom konaní,
a teda v rámci konania o návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby,
proti ktorému sťažovateľ predstavil svoje argumenty, a zároveň z dôvodu, že väzba podľa
neho nie je dôvodná, požiadal o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd naznačený postup okresného súdu vyhodnotil ako
taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 ústavy.
K námietke sťažovateľa o zdĺhavosti postupu okresného súdu rozhodujúceho
o zákonnosti jeho väzby
Pokiaľ ide o prezentovanú námietku, sťažovateľ k nej neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti. Vo všeobecnosti tvrdil, že skutočnosť, že jeho trestná vec sa nachádzala
v dispozícii okresného súdu 224 dní, je dôvodom na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu
okresného súdu.
V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že jeho väzba bola ukončená až uznesením
okresného súdu sp. zn. 3 T 10/2012 zo 7. júna 2012, ktorým bol prepustený z väzby
do výkonu trestu odňatia slobody.
K tejto všeobecnej námietke sťažovateľa ústavný súd uvádza, že pri skúmaní
dôvodov väzby je potrebné vychádzať vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak
väzobné dôvody u konkrétnej osoby sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už
dlhšiu dobu. Totižto nemožno stanoviť abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti
dĺžky väzby, pretože tie sú vždy podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu.
Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli zistené skutkové okolnosti. Napríklad Európsky
súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) považoval za primeranú dĺžku väzby trvajúcu 5
rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či
väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995,
č. 19382/92, § 58 a § 76).
Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, bližšie nešpecifikoval,
v čom mali spočívať prieťahy v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o zákonnosti jeho
väzby. Samotné konštatovanie, že väzba bola neopodstatnená a okresný súd o nej konal
v súhrne 224 dní, nepostačuje na to, aby sa bez ďalšieho dalo uvažovať, že by k tvrdeným
prieťahom mohlo dôjsť.
Navyše, pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní
okresného súdu rozhodujúceho o zákonnosti jeho väzby v čase, keď pozbavenie jeho
osobnej slobody nemalo podobu väzby, ale bolo realizované na základe právoplatného
súdneho rozhodnutia, ktorým bol nariadený výkon trestu odňatia slobody.
Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť zásadnú odlišnosť medzi väzbou a výkonom
trestu odňatia slobody. Aj keď oba právne inštitúty znamenajú zásah do základného práva
na osobnú slobodu dotknutej osoby, väzba je dočasný, fakultatívny a zaisťovací inštitút
trestného procesu, ktorý slúži na zabezpečenie riadneho priebehu trestného konania
(zabezpečenie prítomnosti osoby obvinenej z trestného činu pre účely trestného konania,
eliminácia možných zásahov znamenajúcich marenie trestného konania formou nátlaku
a ovplyvňovania iných a zabránenie obvinenému v páchaní a pokračovaní v trestnej
činnosti). Väzba je trestnoprocesný inštitút, ktorý aj keď v sebe zahŕňa materiálne
predpoklady, nemožno ju zamieňať s potrestaním páchateľa trestného činu. Na rozdiel
od väzby trest odňatia slobody nie je zabezpečovacím právnym inštitútom, ale je druhom
sankcie, ktorú všeobecný súd ukladá v súlade s podmienkami a predpokladmi uvedenými
v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že osoba, ktorá si odpykáva trest
odňatia slobody v jednej trestnej veci, môže byť zbavená slobody pre podozrenie
zo spáchania trestného činu v inej trestnej veci (rozsudok ESĽP vo veci Ananyin proti
Rusku z 30. júla 2009).
V namietanej trestnej veci však väzba sťažovateľa, ktorej vytýkal zdĺhavosť,
predchádzala jeho právoplatnému odsúdeniu v inej trestnej veci. Práve z tejto väzby bol
sťažovateľ prepustený do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol nariadený rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 3 T 102/2010 zo 6. marca 2012.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že pokiaľ sa sťažovateľ
v priebehu svojho väzobného stíhania v trestnej veci vedenej na okresnom súde
pod sp. zn. 3 T 10/2012 domnieval, že väzba trvá neprimerane dlho a že postup okresného
súdu nie je dostatočne promptný, mal možnosť domáhať sa ústavnej ochrany v čase, keď
porušenie jeho práv spojených so zákonnosťou väzby malo trvať. Sťažovateľ však namietal
prieťahy v konaní o zákonnosti väzby sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. augusta
2012, hoci v danom čase k porušeniu jeho práv v naznačených súvislostiach už
nedochádzalo, pretože sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 10/2012
zo 7. júna 2012 právoplatným 19. júna 2012 prepustený z väzby do výkonu trestu, čo
znamená, že právomoc okresného súdu ovplyvniť priebeh trvania sťažovateľovej väzby
v namietanej trestnej veci sa tým definitívne rozplynula.
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je
zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. októbra 2012