Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 506/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. D. U., S., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2012 doručená sťažnosť R. K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. U., S., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 20. októbra 2011 podala prokurátorka Okresnej

prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) návrh na predĺženie lehoty

trvania jeho väzby. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojho obhajcu k tomuto návrhu vyjadril

a uviedol, že uňho nie sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“). Vo vyjadrení výslovne požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a taktiež aj

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd na neverejnom zasadnutí 8. novembra

2011 lehotu trvania jeho väzby predĺžil, a to aj napriek tomu, že jeho obhajca poukazoval

na nezákonnosť väzby. Sťažovateľ tvrdil, že jeho obhajca opätovne požiadal o jeho

prepustenie z väzby na slobodu.

Sťažovateľ je toho názoru, že aj keď okresný súd na neverejnom zasadnutí

rozhodoval o návrhu prokurátorky na predĺženie lehoty trvania jeho väzby, nič mu nebránilo

v tom, aby sa zaoberal aj jeho žiadosťou o prepustenie z väzby. V tejto súvislosti sa

sťažovateľ nestotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého jeho žiadosť o prepustenie

z väzby bola len súčasťou argumentácie obsiahnutej vo vyjadrení k návrhu prokurátorky

okresnej prokuratúry. Sťažovateľ vyslovil názor, že tým, že okresný súd nerozhodol o jeho

žiadosti o prepustenie z väzby, zabránil mu v možnosti opätovne žiadať o prepustenie

z väzby na slobodu. Sťažovateľ dodal, že o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

z 8. novembra 2011 rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) tak, že ju

zamietol a zároveň konštatoval, že nebolo potrebné spájať rozhodovanie o návrhu

na predĺženie lehoty trvania väzby a rozhodovanie o žiadosti o prepustenie z väzby.

Sťažovateľ vyjadril nesúhlas aj s týmto názorom krajského súdu, pretože podľa neho

„nezakazuje tieto dve konania spojiť“.

Sťažovateľ uviedol, že ani na neverejnom zasadnutí okresného súdu, ktoré sa konalo

7. februára 2012 a predmetom ktorého bolo rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby (po podaní

obžaloby 25. januára 2012) nebolo rozhodnuté o jeho prepustení z väzby na slobodu.

Sťažovateľ dodal, že aj v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu jeho obhajca požiadal

o jeho prepustenie z väzby, ale krajský súd sťažnosť zamietol.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa jeho väzba skončila „až premenením väzby na výkon

trestu odňatia slobody, a to uznesením okresného súdu zo dňa 07. 06. 2012, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 19. 06. 2012. De facto bolo o väzbe rozhodnuté až po

uplynutí 224 dní, čo v žiadnom prípade nemožno považovať za rozhodnutie bez meškania.“.

Sťažovateľ vyslovil názor, že skutočnosť, že jeho trestná vec sa nachádzala

v dispozícii okresného súdu 224 dní, svedčí pre záver o tom, že postup okresného súdu

v súvislosti s jeho žiadosťou o prepustenie z väzby na slobodu trval neprimerane dlho.

Sťažovateľ súčasne dodal, že nečinnosťou okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 8. novembra 2011 došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„a) Základné právo R. K. na osobnú slobodu zaručené v článku 17 ods. 2 a

právo na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti pozbavenia slobody zaručené v článku 5 ods.

4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. porušené bolo.

b) R. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré

je Okresný súd Bratislava II povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

c) R. K. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 565,62 € (slovom

päťstošesťdesiatpäť eur a šesťdesiat dva centov), pozostávajúcich z 3 (troch) úkonov

právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom,

vypracovanie písomného podania - ústavnej sťažnosti a z prípadného vypracovania

písomného podania - vyjadrenia k stanovisku Okresného súdu Bratislava II k ústavnej

sťažnosti), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. D.

U., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa bolo tvrdenie, že tým, že okresný súd nerozhodol

o jeho žiadosti o prepustenie z väzby zahlásenej do zápisnice 8. novembra 2011, porušil

jeho základné právo podľa a právo podľa dohovoru, a tým aj

požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby.

Okrem toho sťažovateľ tvrdil, že jeho trestná vec sa nachádzala v dispozícii okresného súdu

224 dní, čo je jasným dôkazom zdĺhavého postupu tohto súdu v súvislosti s konaním

o zákonnosti jeho väzby.

K námietke sťažovateľa o porušení jeho práv nerozhodnutím o jeho žiadosti

o prepustenie z väzby z 8. novembra 2011

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd zistil, že predmetná žiadosť

o prepustenie z väzby bola reakciou sťažovateľa na návrh prokurátorky okresnej

prokuratúry č. k. -115 z 20. októbra 2011, ktorým žiadala predĺžiť väzbu

sťažovateľa do 23. februára 2012.

O návrhu prokurátorky okresnej prokuratúry rozhodol okresný súd ešte v rámci

prípravného konania na neverejnom zasadnutí v prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu

uznesením sp. zn. 1007/2011 z 8. novembra 2011 tak, že návrhu okresnej prokuratúry

vyhovel a väzbu sťažovateľa predĺžil v požadovanej lehote.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej oponoval návrhu

okresnej prokuratúry, tvrdil, že dôvody preventívnej väzby uňho nie sú dané, a navrhol, aby

bol prepustený z väzby na slobodu a aby väzba bola nahradená dohľadom probačného

a mediačného úradníka.

O sťažnosti sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 15. novembra 2011 tak, že ju zamietol. K námietke sťažovateľa o tom, že nebolo

rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, krajský súd uviedol:

„K otázke nerozhodnutia o žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu

a nahradením väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka odvolací súd uvádza, že

nie je dôvod spájať rozhodovanie o predĺžení väzby s rozhodovaním o žiadosti o

prepustenie na slobodu, ktorá je podaná len ako reakcia na návrh na predĺženie väzby.

Odvolací súd nemohol o žiadosti obvineného rozhodnúť v rámci odvolacieho konania,

pretože by tým pripravil obvineného o dvojinštančnosť trestného konania, pričom nemá

vedomosť, či obvinený mal splnenú zákonnú podmienku na podanie žiadosti o prepustenie z

väzby s poukazom na “

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v predmetnom rozhodnutí sťažovateľovi

zreteľne vysvetlil, z akého dôvodu nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Krajský súd zdôraznil, že túto žiadosť sťažovateľa vyhodnotil ako súčasť jeho argumentácie

k návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania jeho väzby, o ktorom sa v tejto

veci konalo.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia

prijal krajský súd, sa javí ako relevantný. Navyše, ústavný súd je toho názoru, že zákonnosť

sťažovateľovej väzby bola v tomto prípade preskúmaná v časovo konkurenčnom konaní,

a teda v rámci konania o návrhu okresnej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby,

proti ktorému sťažovateľ predstavil svoje argumenty, a zároveň z dôvodu, že väzba podľa

neho nie je dôvodná, požiadal o prepustenie z väzby, resp. o jej nahradenie.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd naznačený postup okresného súdu vyhodnotil ako

taký, ktorý zodpovedá zárukám podľa dohovoru a .

K námietke sťažovateľa o zdĺhavosti postupu okresného súdu rozhodujúceho

o zákonnosti jeho väzby

Pokiaľ ide o prezentovanú námietku, sťažovateľ k nej neuviedol žiadne konkrétne

skutočnosti. Vo všeobecnosti tvrdil, že skutočnosť, že jeho trestná vec sa nachádzala

v dispozícii okresného súdu 224 dní, je dôvodom na prijatie záveru o zdĺhavosti postupu

okresného súdu.

V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že jeho väzba bola ukončená až uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 7. júna 2012, ktorým bol prepustený z väzby

do výkonu trestu odňatia slobody.

K tejto všeobecnej námietke sťažovateľa ústavný súd uvádza, že pri skúmaní

dôvodov väzby je potrebné vychádzať vždy z konkrétnych okolností prípadu, pretože ak

väzobné dôvody u konkrétnej osoby sú dané, nemožno sa odvolávať na to, že väzba trvá už

dlhšiu dobu. Totižto nemožno stanoviť abstraktné hranice primeranosti či neprimeranosti

dĺžky väzby, pretože tie sú vždy podmienené špecifickosťou a konkrétnosťou prípadu.

Podstatné je, aby pre zákonné dôvody boli zistené skutkové okolnosti. Napríklad Európsky

súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) považoval za primeranú dĺžku väzby trvajúcu 5

rokov (Shabani proti Švajčiarsku, rozsudok z 5. novembra 2009, č. 29044/06, § 58 a § 69) či

väzbu trvajúcu viac ako 3 roky (Van der Tang proti Španielsku, rozsudok z 13. júla 1995,

č. 19382/92, § 58 a § 76).

Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, bližšie nešpecifikoval,

v čom mali spočívať prieťahy v postupe okresného súdu pri rozhodovaní o zákonnosti jeho

väzby. Samotné konštatovanie, že väzba bola neopodstatnená a okresný súd o nej konal

v súhrne 224 dní, nepostačuje na to, aby sa bez ďalšieho dalo uvažovať, že by k tvrdeným

prieťahom mohlo dôjsť.

Navyše, pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľ namietal prieťahy v konaní

okresného súdu rozhodujúceho o zákonnosti jeho väzby v čase, keď pozbavenie jeho

osobnej slobody nemalo podobu väzby, ale bolo realizované na základe právoplatného

súdneho rozhodnutia, ktorým bol nariadený výkon trestu odňatia slobody.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť zásadnú odlišnosť medzi väzbou a výkonom

trestu odňatia slobody. Aj keď oba právne inštitúty znamenajú zásah do základného práva

na osobnú slobodu dotknutej osoby, väzba je dočasný, fakultatívny a zaisťovací inštitút

trestného procesu, ktorý slúži na zabezpečenie riadneho priebehu trestného konania

(zabezpečenie prítomnosti osoby obvinenej z trestného činu pre účely trestného konania,

eliminácia možných zásahov znamenajúcich marenie trestného konania formou nátlaku

a ovplyvňovania iných a zabránenie obvinenému v páchaní a pokračovaní v trestnej

činnosti). Väzba je trestnoprocesný inštitút, ktorý aj keď v sebe zahŕňa materiálne

predpoklady, nemožno ju zamieňať s potrestaním páchateľa trestného činu. Na rozdiel

od väzby trest odňatia slobody nie je zabezpečovacím právnym inštitútom, ale je druhom

sankcie, ktorú všeobecný súd ukladá v súlade s podmienkami a predpokladmi uvedenými

v v znení neskorších predpisov.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že osoba, ktorá si odpykáva trest

odňatia slobody v jednej trestnej veci, môže byť zbavená slobody pre podozrenie

zo spáchania trestného činu v inej trestnej veci (rozsudok ESĽP vo veci Ananyin proti

Rusku z 30. júla 2009).

V namietanej trestnej veci však väzba sťažovateľa, ktorej vytýkal zdĺhavosť,

predchádzala jeho právoplatnému odsúdeniu v inej trestnej veci. Práve z tejto väzby bol

sťažovateľ prepustený do výkonu trestu odňatia slobody, ktorý mu bol nariadený rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 6. marca 2012.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že pokiaľ sa sťažovateľ

v priebehu svojho väzobného stíhania v trestnej veci vedenej na okresnom súde

pod sp. zn. domnieval, že väzba trvá neprimerane dlho a že postup okresného

súdu nie je dostatočne promptný, mal možnosť domáhať sa ústavnej ochrany v čase, keď

porušenie jeho práv spojených so zákonnosťou väzby malo trvať. Sťažovateľ však namietal

prieťahy v konaní o zákonnosti väzby sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. augusta

2012, hoci v danom čase k porušeniu jeho práv v naznačených súvislostiach už

nedochádzalo, pretože sťažovateľ bol uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 7. júna 2012 právoplatným 19. júna 2012 prepustený z väzby do výkonu trestu, čo

znamená, že právomoc okresného súdu ovplyvniť priebeh trvania sťažovateľovej väzby

v namietanej trestnej veci sa tým definitívne rozplynula.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je

zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd už na predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 z tohto dôvodu odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. októbra 2012