Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 543/2012
PDF · 146.83 KB
No categories available
IV. ÚS 543/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. Ch., B., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co
201/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2012
doručená sťažnosť J. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 201/2011 (ďalej len „namietané konanie“).
Zo sťažnosti, ako aj z vyžiadanej spisovej dokumentácie vyplýva, že Okresným
súdom Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) bolo pod sp. zn. 7 C 33/2007 vedené
občianskoprávne konanie v právnej veci o ochranu osobnosti; sťažovateľ bol účastníkom
tohto konania v procesnom postavení navrhovateľa. Okresný súd o návrhu sťažovateľa
rozhodol rozsudkom 16. decembra 2010 tak, že ho zamietol. Sťažovateľ podal proti
rozsudku súdu prvého stupňa 13. januára 2011 odvolanie. Na účely rozhodnutia o odvolaní
bol spis okresného súdu doručený krajskému súdu 13. mája 2011, ktorý o ňom bez
nariadenia ústneho pojednávania rozhodol rozsudkom č. k. 9 Co201/2011-538 z 24. mája
2012 (rozsudok bol verejne vyhlásený šesť dní pred doručením sťažnosti ústavnému súdu,
pozn.) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil; označený rozsudok
krajského súdu bol doručený zástupkyni sťažovateľa 31. mája 2012 a nadobudol
právoplatnosť 6. júna 2012.
Sťažovateľ uvádza, že 30. novembra 2011 podal „Krajskému súdu v Bratislave
sťažnosť na prieťahy v konaní vo viacerých prípadoch, medzi inými aj v tomto konaní, ktoré
bolo evidované na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 201/2011 Listom zo dňa
20. 12. 2011 predsedníčka krajského súdu JUDr. D. K. vyhodnotila sťažnosť ako dôvodnú a
prisľúbila nápravu.“. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že „Súd i napriek prísľubu, že
prieťahy v konaní budú odstránené naďalej nekoná, a to s prihliadnutím na závažnosť
sporu, že príčinné súvislosti priviedli sťažovateľovi nenapraviteľné nevýhody, ktoré naďalej
pretrvávajú, boli porušené jeho základné práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov...“.
Podľa sťažovateľa „Otázka prieťahov v konaní v tomto prípade je citlivá najmä
z dôvodov, že sťažovateľ sa návratom na Slovensko od 13. 10. 2005 spolu s rodinou
a dvoma maloletými deťmi prepadol do bezdomovstva a v januári 2006 im ako
bezdomovcom hrozila smrť zamrznutím obdobne ako bolo prezentované v tlači, že v tomto
období zamrzlo v Bratislave 17 bezdomovcov. Prieťahmi v konaní sa sťažovateľ nevie
dovolať spravodlivosti od 19. 11. 1993, teda viac ako 18 rokov.
Keby boli súdy konali v zmysle zákona, nemohlo by dôjsť k ďalšiemu odpredaju
môjho obydlia, ktorý sa uskutočnil ako priamy následok prieťahov v konaní v minulosti.
Sťažovateľ s rodinou i naďalej žijú potupným a ponižujúcim životom bezdomovcov.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo J. M..., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Co 201 /2011 porušené bolo.
2. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 201/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Euro (slovom desaťtisíc),
ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume
1.000 Euro (jedentisíc) na účet ich právneho zástupcu JUDr. (podľa splnomocnenia) do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
9 Co 201/2011 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejedanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal
z krajského súdu príslušný spis a zároveň požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie
k sťažnosti. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3533/12
z 27. septembra 2012, v ktorom uviedol:
„Z obsahu spisového materiálu sp. zn. 9 Co/201/20l 1 vyplýva, že predmetná právna
vec napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 13. 05. 2011 a rozhodnutá v merite veci bola
dňa 24. 05. 2012 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co/201/2011-538
spôsobom predpokladaným v ustanovení § 156 ods. 3 O. s. p. (verejným vyhlásením
rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania).
Z predmetnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že táto bola podaná v čase po
vyhlásení rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vo veci samej (vyhotovenie ústavnej
sťažnosti je datované dňom 26. 05. 2012) a Ústavnému súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) bola doručená dňa 30. 05. 2012.
V danom prípade teda krajský súd v čase podania sťažnosti už nevykonával procesné
úkony smerujúce k vydaniu meritórneho rozhodnutia, konanie vo veci samej bolo skončené,
pričom právoplatnosť skončenia predmetnej vecí bola viazaná už iba na úkony súdu prvého
stupňa spojené s doručovaním rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania.
S poukazom na uvedené je dostatočne odôvodnený záver, že stav právnej neistoty
sťažovateľa v konkrétnej právnej veci bol odstránený vyššie uvedeným rozsudkom krajského
súdu, ktorého právoplatnosť je/bola závislá už iba na splnení formálno-právnej podmienky
jeho doručenia účastníkom konania.
Skutočnosť, že krajský súd po tom, čo bola Ústavnému súdu doručená ústavná
sťažnosť, nemôže vo veci ďalej konať, zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa
pre jej zjavnú neopodstatnenosť (rovnaký záver prijal ústavný súd vo svojom uznesení
sp. zn. III. ÚS 316/10 zo dňa 25. 08. 2010)...“
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred
príslušným orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré
vylučujú, aby tento orgán porušoval sťažovateľom označené základné právo alebo slobodu,
pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto
základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade krajským súdom)
ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo
dochádzať k namietanému porušovaniu tohto základného práva, ústavný súd ju zásadne
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je požiadavka, aby smerovala proti
aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sféry
sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
k neprípustnému zásahu do základných práv, a v prípade, že k takému zásahu už došlo
a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je
zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom
v namietanom konaní nemôže dochádzať, predovšetkým z dôvodu, že vo veci bolo
právoplatne rozhodnuté, je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy spôsobené postupom krajského súdu
v namietanom konaní, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o jeho návrhu na ochranu
osobnosti, a to v období od odstúpenia veci okresným súdom (13. mája 2011) krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa, až do rozhodnutia krajského súdu o ňom
(24. mája 2012). Sťažnosť sťažovateľa však bola ústavnému súdu doručená až 30. mája
2012, t. j. v čase, keď už postupom krajského súdu v namietanom konaní zjavne nemohlo
dochádzať k porušovaniu ním označeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2012