Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 537/2012
PDF · 190.42 KB
No categories available
II. ÚS 537/2012
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodných spoločností S. a. s., H.; H., a. s., B.; S.
a. s. H., H.; V., a. s., N.; K. s. r. o., B.; P. a. s., B.; S. a. s., B., a S., a. s., B., vo veci
namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozhodnutiami Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10 oboma z 26. januára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodných spoločností S. a. s., H., a. s.; S. a. s. H., V., a. s.; K. s. r. o., P.
a. s., S. a. s., a S., a. s., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2012 faxom a 3. septembra 2012 poštou doručená sťažnosť obchodných spoločností S. a. s.,
H.; H., a. s., B.; S. a. s. H., H.; V., a. s., N.; K. s. r. o., B.; P. a. s., B.; S. a. s., B., a S., a. s.,
B. (spolu ďalej len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna
prokuratúra“) č. k. VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10 oboma z 26. januára 2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v sťažovateľkami napádanom konaní sp. zn.
VII/1 Gn 350/11 špeciálna prokuratúra na základe sťažností sťažovateliek preskúmavala
postup a uznesenie vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii,
odboru boja proti korupcii Bratislava (ďalej len „vyšetrovateľ“) ČVS: PPZ-177/BPK-B-
2011 zo 7. novembra 2011 (1.) a tiež postup a uznesenie vyšetrovateľa ČVS: PPZ-
177/BPK-B-2011 z 15. decembra 2011 (2.).
1. Uznesením ČVS: PPZ-177/BPK-B-2011 zo 7. novembra 2011 vyšetrovateľ
rozhodol o „odovzdaní“ podania sťažovateliek sp. zn. C-1120/10 z 20. septembra 2011 na
ďalšie konanie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgánu
vykonávajúcemu dohľad nad výkonom správcovskej činnosti na prerokovanie správneho
deliktu, ktorého sa podľa vyšetrovateľa mal dopustiť JUDr. M. D. ako správca konkurznej
podstaty (ďalej len „správca konkurznej podstaty“) úpadcu V., a. s. (ďalej len „úpadca“).
Podľa podania sťažovateliek však postup, resp. konanie správcu konkurznej podstaty
úpadcu, ktorý predložil Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako
konkurznému súdu v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 24 K 159/02 návrh na
vydanie opatrenia na predaj časti podniku úpadcu, ktorej súčasťou mali byť aj listinné cenné
papiere, ktoré však nie všetky boli vo vlastníctve úpadcu, ale vo vlastníctve sťažovateliek,
o čom mal správca konkurznej podstaty vedomosť, malo mať aj trestnoprávny rozmer
zhmotnený najmä v naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu, s čím sa
však vyšetrovateľ nestotožnil. Na základe sťažnosti sťažovateliek podanej 22. decembra
2011 proti označenému uzneseniu vyšetrovateľa prokurátor špeciálnej prokuratúry
napádaným uznesením č. k. VII/1 Gn 350/11-9 z 26. januára 2012 túto podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľky proti sťažnosťou napádanému uzneseniu prokurátora špeciálnej
prokuratúry č. k. VII/1 Gn 350/11-9 z 26. januára 2012 v zmysle § 31 zákona č. 153/2001
Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podali
1. marca 2012 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) podnet na preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a aj na preskúmanie
zákonnosti jemu predchádzajúceho postupu, po preskúmaní ktorých nadriadený prokurátor
špeciálnej prokuratúry upovedomením č. k. VII/1 Gn 350/11-13 zo 14. marca 2012
sťažovateľkám oznámil, že postup, ako aj rozhodnutie podriadeného prokurátora špeciálnej
prokuratúry považuje za zákonný, a preto ich podnet ako nedôvodný odložil. S týmto
záverom bol vybavený aj opakovaný podnet sťažovateliek z 10. apríla 2012, ktorý bol
prvým námestníkom generálneho prokurátora konajúceho v zastúpení generálneho
prokurátora upovedomením č. k. VII/1 Gn 350/11-16 zo 14. júna 2012 opäť ako nedôvodný
odložený.
2. Uznesením ČVS: PPZ-177/BPK-B-2011 z 15. decembra 2011 vyšetrovateľ
rozhodol o „odovzdaní“ podania sťažovateliek sp. zn. C-1120/10 z 20. septembra 2011 na
ďalšie konanie predsedovi krajského súdu ako orgánu príslušnému na podanie návrhu na
začatie disciplinárneho konania proti sudkyni krajského súdu JUDr. E. Ž., ktorá konala ako
zákonná sudkyňa v konkurznej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 24 K 159/02
(ďalej len „sudkyňa krajského súdu“). Podľa podania sťažovateliek však postup, resp.
konanie sudkyne krajského súdu malo nielen disciplinárny, ale aj trestnoprávny rozmer
zhmotnený najmä v naplnení znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci
verejného činiteľa. Podľa sťažovateliek sa tohto trestného činu mala sudkyňa krajského
súdu dopustiť preto, že na základe návrhu správcu konkurznej podstaty vydala 13. mája
2010 opatrenie č. k. 39-24 K 159/02-Že-2033, ktorým udelila správcovi konkurznej
podstaty súhlas na predaj časti podniku úpadcu, ktorej súčasťou mali byť aj listinné cenné
papiere, ktoré však nie všetky boli vo vlastníctve úpadcu, ale vo vlastníctve sťažovateliek,
pričom tak urobila bez tohto, aby si túto skutočnosť overila v stredisku cenných papierov.
Na základe sťažnosti sťažovateliek podanej 2. januára 2012 proti označenému uzneseniu
vyšetrovateľa prokurátor špeciálnej prokuratúry napádaným uznesením č. k. VII/1 Gn
350/11-10 z 26. januára 2012 túto podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako
nedôvodnú zamietol.
Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľky namietajú neústavnosť uznesení
prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10
oboch z 26. januára 2012, a to z dôvodu, že podľa ich názoru nebol pred ich vydaním
náležite zistený skutkový stav v danej veci, a to vykonaním všetkých potrebných dôkazov,
čoho dôsledkom je arbitrárnosť a svojvoľnosť týchto rozhodnutí majúca vplyv na základné
práva a slobody sťažovateliek.
Sťažovateľky v sťažnosti tiež uviedli:
„Z dôvodu, že dokumenty konania pred orgánmi činnými v trestnom konaní, podania
sťažovateľov ako aj stanoviská Generálnej prokuratúry SR, na ktoré sa vyššie v texte
odvolávame, sú obsahovo rozsiahle a zachytávajú skutkový a právny stav uplatnených
nárokov v súdnom konaní, pre úplnosť odôvodnenia tejto nami podanej sťažnosti uvádzame
a máme zato, že ak náležitým spôsobom neboli objasnené všetky tvrdené skutočnosti o ich
podozrení a ak sa v tejto súvislosti vo veci konajúce orgány činné v trestnom konaní
obmedzili len na posúdenie argumentácie oznamovateľov pri pripustení protiprávnosti
konania označených osôb, mieru zodpovednosti z hľadiska či disciplinárnej alebo
trestnoprávnej zodpovednosti za takéto konanie vyvodili bez vykonania ďalších možných
dostupných procesných prostriedkov na jej objasnenie, predčasne a vo vzťahu k hodnoteniu
činnosti týchto osôb za nenáležité zdôvodnenú - absolútne nemôže obstáť tvrdenie uvedené
prokurátorom Úradu Špeciálnej prokuratúry o tom, že JUDr. M. D. takto konal len v snahe
uľahčiť si svoje povinnosti v konkurze a opak nebol preukázaný, ak orgány činné v trestnom
konaní vo vzťahu k obsahu oznámenia a tohto tvrdenia nevykonali žiadne preverovanie
prostriedkami, ktoré im v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku patria a je
preukázané, že jednoznačne konal o majetku vo vlastníctve inej osoby a je preukázané, že
ako dôsledok sa naplno prejavilo poškodenie sťažovateľov na ich vlastníctve.
Práve z dôvodu aj závažnosti dôsledku, ktorý jednoznačne na strane sťažovateľov
ako oznamovateľov nastal a na ktorý v súvislosti s činnosťou označených osôb poukazujú,
bolo povinnosťou práve zo zákona pre orgány v trestnom konaní dôsledne vyplývajúcou
náležitým spôsobom objasniť celú vec a na tento účel využiť všetky dostupné právne
prostriedky tak, by objasnením veci a výsledkom trestného konania vždy bolo preukázané,
že sa dosiahol účel ochrany tak práv jednotlivca ako aj spoločnosti garantovaný právnymi
normami trestného práva (§ 1 TP). ...
Sťažovatelia majú preto zato, že spôsob rozhodnutia na základe (ne)činnosti orgánov
činných v trestnom konaní o vybavení oznámenia sťažovateľov, ktoré bolo vykonané bez
náležitého objasnenia, čoho dôsledkom je potom jednoznačne nedostatok príslušného
zdôvodnenia (argumentácie) vydaného rozhodnutia, je arbitrárne.“
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľky domáhajú, aby ústavný súd po prijatí ich
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov v rade 1. až 8., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 20 ods. 1 a ods. 5 rozhodnutiami Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gn 350/11-9 zo dňa 26.01.2012 a č. VII/1 Gn 350/11-
10 zo dňa 26.01.2012 porušené boli.
2. Rozhodnutia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR č. VII/1 Gn
350/11-9 zo dňa 26.01.2012 a č. VII/1 Gn 350/11-10 zo dňa 26.01.2012 zrušuje a veci mu
vracia na ďalšie konanie.
3. Generálna prokuratúra SR je povinná uhradiť sťažovateľom trovy konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet ich právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát,
spol. s r.o. so sídlom v N. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je sťažovateľkami namietané porušenie čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 46
ods. 1 ústavy v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k.
VII/1 Gn 350/11-9 a č. k. VII/1 Gn 350/11-10 oboma z 26. januára 2012, k porušeniu
ktorých malo dôjsť v dôsledku sťažovateľkami tvrdeného nezákonného postupu prokurátora
špeciálnej prokuratúry, ktorý podľa nich nevykonal vo veci náležité zisťovanie skutkového
stavu.
V súvislosti so sťažnosťou sťažovateliek ústavný súd v prvom rade poukazuje
na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateliek bola síce evidentne spísaná advokátom (JUDr. B.
M.), zastupovaním ktorého sťažovateľky síce poverili udelením splnomocnení, ktoré boli
prílohou ich sťažnosti, avšak keďže nespĺňali náležitosti splnomocnení v zmysle § 20 ods. 1
zákona o ústavnom súde (nebolo v nich uvedené, že sú udeľované na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom, pozn.), ústavný súd nepovažoval sťažovateľky v konaní pred
ústavným súdom za kvalifikovane právne zastúpené, avšak vzhľadom na nedôvodnosť
sťažnosti ako takej ústavný súd nepovažoval za potrebné vyzvať ich na odstránenie tohto
nedostatku.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu
a rozhodnutí..., prokurátorov, vyšetrovateľov... v rozsahu vymedzenom zákonom aj na
základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení,
ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať
o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví
nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).
Zo skutočností uvádzaných samotnými sťažovateľkami, ako aj z príloh sťažnosti
ústavný súd zistil, že pokiaľ ide o napádané uznesenie č. k. VII/1 Gn 350/11-9 z 26. januára
2012, toto bolo už v rámci konania o podnete podľa § 31 zákona o prokuratúre preskúmané
nadriadeným prokurátorom špeciálnej prokuratúry, ktorý sa v rámci svojej prieskumnej
právomoci udelenej mu zákonom o prokuratúre musel v podstate vysporiadať s identickou
argumentáciou proti napádanému uzneseniu, akú sťažovateľky uvádzajú proti nemu aj
v konaní pred ústavným súdom. Tento podnet sťažovateliek bol vybavený upovedomením
prokurátora špeciálnej prokuratúry č. k. VII/1 Gn 350/11-13 zo 14. marca 2012 a opakovaný
podnet bol vybavený upovedomením prvého námestníka generálneho prokurátora
konajúceho v zastúpení generálneho prokurátora č. k. VII/1 Gn 350/11-16 zo 14. júna 2012,
ktorých závery sťažovateľky v petite svojej sťažnosti nijako nespochybnili.
Vo vzťahu k napádanému uzneseniu č. k. VII/1 Gn 350/11-10 z 26. januára 2012
ústavný súd odkazuje sťažovateľky na využitie účinných prostriedkov nápravy v zmysle
§ 31 a § 34 zákona o prokuratúre. Tieto prostriedky využili aj pri prvom z napádaných
uznesení, pretože v tomto smere je neprípustné, aby právomoc ústavného súdu predchádzala
právomoci príslušných orgánov prokuratúry pri využití týchto iných účinných prostriedkov
nápravy podľa zákona o prokuratúre, a to ešte pre podaním sťažnosti ústavnému súdu.
V uvedených súvislostiach totiž ústavný súd konštatuje, že využitie podnetu
a opakovaného podnetu podľa zákona o prokuratúre proti rozhodnutiam (uzneseniam)
vydaným podľa Trestného poriadku, nie je možné v každom prípade kvôli odlišnosti
právnych úprav (Trestný poriadok na jednej strane a zákon o prokuratúre na strane druhej,
pozn.) považovať za účinné prostriedky nápravy. Ingerencia prokurátora konajúceho
o podnete podľa zákona o prokuratúre totiž do právomoci orgánov činných v trestnom
konaní rozhodujúcich o trestnom stíhaní podľa ustanovení Trestného poriadku nie je možná,
pretože napríklad prokurátor konajúci o podnete podanom podľa zákona o prokuratúre
smerujúcom proti rozhodnutiu o sťažnosti, napr. vo väzobnej veci, nemôže ani v prípade
zistenej eventuálnej nezákonnosti v tomto väzobnom konaní v rámci využitia účinných
opatrení nápravy, s ktorými pri vybavovaní podnetov počíta v § 35 ods. 3 zákon
o prokuratúre, zasiahnuť, resp. zmeniť alebo inak toto rozhodnutie vydané podľa Trestného
poriadku vo väzobnej veci zrušiť.
V danom prípade sťažovateliek však trestné stíhanie nebolo vedené, resp. inými
slovami, v danom prípade vyšetrovateľ nerozhodoval vo veci trestného stíhania, ale
rozhodoval iba o „odovzdaní“ oznámenia sťažovateliek o možnom spáchaní trestnej
činnosti na ďalšie konanie inému vecne príslušnému orgánu verejnej moci, pretože zistil, že
k spáchaniu trestnej činnosti nedošlo. V tomto prípade teda prokurátor konajúci o podnete
podľa zákona o prokuratúre, ktorý smeroval proti uzneseniu prokurátora špeciálnej
prokuratúry vydanému podľa Trestného poriadku, mohol v prípade zistenia eventuálnej
nezákonnosti či už v postupe a rozhodnutí vyšetrovateľa, ako aj v postupe a rozhodnutí
jemu podriadeného prokurátora prijať vhodné opatrenia na odstránenie tejto nezákonnosti,
napr. mohol sám iniciovať trestné konanie proti osobám, ktorých sa „odovzdané“
oznámenie sťažovateliek tiež týkalo. Prokurátor tak mohol urobiť aj vzhľadom na
ustanovenie § 2 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého prokurátor je povinný stíhať
všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel. Vzhľadom na uvedené sa tak využitie
prostriedkov nápravy podľa zákona o prokuratúre (podnet a opakovaný podnet, pozn.) proti
rozhodnutiam vydaným podľa Trestného poriadku javí v tomto prípade ako účinný
prostriedok nápravy, ktoré bolo možné, resp. potrebné sťažovateľkami využiť ešte pred
podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade uznesenia č. k. VII/1 Gn 350/11-9
z 26. januára 2012 sťažovateľky síce využili prostriedky nápravy podľa zákona
o prokuratúre, o ktorých rozhodoval iný orgán ako súd, tieto rozhodnutia však pred
ústavným súdom nenapádajú, a tiež vzhľadom na skutočnosť, že v prípade uznesenia č. k.
VII/1 Gn 350/11-10 z 26. januára 2012 sťažovateľky nevyužili v danom prípade účinný
prostriedok nápravy podľa zákona o prokuratúre, ústavný súd ich sťažnosť proti týmto
uzneseniam už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutých rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na
vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy),
ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012