Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 534/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. T., B.; Ing. J. O., B.; Ing. I. S., B.; J. B., B.; P.

U., B.; I. K., B.; D. D., B.; Ing. V. F., B., a E. P., B., zastúpených advokátom Mgr. B. D., B.,

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v

Slovenskej republiky postupom (nečinnosťou) mesta B. pri odčlenení mestskej časti Š. a

jeho listom č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. T., Ing. J. O., Ing. I. S., J. B., P. U., I. K., D. D., Ing. V. F. a E. P.

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2011

doručená sťažnosť Ing. I. T., B.; Ing. J. O., B.; Ing. I. S., B.; J. B., B.; P. U., B.; I. K., B.; D.

D., B.; Ing. V. F., B., a E. P., B. (ďalej len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia

základného práva zúčastňovať sa priamo na správe vecí verejných zaručeného v čl. 30

ods. 1 (ďalej len ,a“) postupom (nečinnosťou) mesta B.

(ďalej aj „mesto“) pri odčlenení časti mesta Š. a jeho listom č. Práv. 141/2010 z 15. marca

2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú členmi petičného

výboru zriadeného na verejnom zhromaždení obyvateľov obce Š. konaného 8. marca 1996

na účely získania podpisov pod petíciu, ktorou obyvatelia žiadajú o vyhlásenie miestneho

referenda o rozdelení mesta, resp. odčlenení mestskej časti Š. od mesta.

2.1 Sťažovatelia predložili mestu petíciu, na základe ktorej sa 7. septembra 1996

konalo miestne referendum o odčlenení mestskej časti od mesta. Podľa výsledkov

miestneho referenda za odčlenenie mestskej časti Š. hlasovalo 89 % všetkých zúčastnených

obyvateľov. Mestské zastupiteľstvo mesta B. vzalo tento výsledok na vedomie uznesením č.

213/1996 z 26. septembra 1996, ktorým zároveň uložilo prednostke mestského úradu začať

konanie vo veci vytvorenia samostatnej obce.

2.2 Podľa sťažovateľov uvedené uznesenie nebolo realizované. Naopak, mesto

v roku 1997 rozhodlo o vybudovaní skládky odpadu v katastrálnom území Š. Vedenie mesta

sa ďalej v priebehu rokov 1997 a 1998 podľa sťažovateľov z rôznych dôvodov verbálne

vyjadrovalo proti odčleneniu mestskej časti Š. a presviedčalo obyvateľov proti odčleneniu.

V závere roka 2010 a začiatkom roka 2011 sa uskutočnila komunikácia a rokovanie medzi

sťažovateľmi ako členmi petičného výboru a primátorom mesta vo veci odčlenenia. K

výsledkom tohto stretnutia sťažovatelia uviedli:

«V nadväznosti na toto rokovanie, bolo dňa 19. 4. 2011 právnemu zástupcovi členov

petičného výboru doručené touto sťažnosťou napadnuté rozhodnutie organizačnej povahy

mesta B. - ,,Stanovisko k výzve na začatie konania“ zo dňa 15.3.2011, značka Práv.

141/2010. V tomto stanovisku Mesto B. definitívne rozhodlo, že v konaní o odčlenení časti

Š. v zmysle stanoviska organizačno-právneho oddelenia mestského úradu a na odborné

stanovisko Odboru všeobecnej vnútornej správy Sekcie verejnej správy Ministerstva vnútra

SR nemožno pokračovať, a to s odvolaním sa na v súčasnosti platnú právnu úpravu,

konkrétne na ust. § 2a ods. 5 zákona o obecnom zriadení v platnom znení s odôvodnením, že

,,mesto sa môže rozdeliť, ak nové obce budú mať vlastné katastrálne územie alebo súbor

katastrálnych území tvoriacich súvislý územný celok, najmenej 3 000 obyvateľov, ak

urbanisticky nesplynuli s ostatnými časťami mesta. Mesto nemožno rozdeliť, ak do rozvoja

odčlenenej časti mesta boli vložené investície, od ktorých je závislé mesto. V zmysle

citovaného ustanovenia musia byť splnené všetky podmienky súčasne. Mestská časť Š.

nespĺňa tri z uvedených podmienok: časť mesta Š. podľa odborníkov z oblasti urbanistiky

splynula s ostatnými časťami mesta;, do časti mesta Š. boli vložené investície, od ktorých je

závislé celé mesto (výstavba a prevádzkovanie skládky tuhého komunálneho odpadu na k. ú.

Š. a výstavba priemyselného parku). Vzhľadom na uvedené skutočnosti časť mesta Š.

nespĺňa podmienky pre vznik novej obce v zmysle platnej legislatívy.“ V závere listu

primátor mesta opätovne upozornil na právnu nemožnosť legalizovať prejavenú vôľu

občanov časti mesta Š. o odčlenenie a vznik novej obce.»

2.3 V uvedenom postupe (v podstate nečinnosti) mesta a jeho liste č. Práv. 141/2010

vidia sťažovatelia porušenie svojho základného práva zúčastňovať sa priamo na správe vecí

verejných zaručeného v . Toto porušenie odôvodňujú takto:

«Podľa názoru sťažovateľov vyššie uvedené splnenie hmotnoprávnych podmienok už

nie je možné ďalej preskúmavať ani spochybňovať... Zároveň je potrebné konštatovať, že

keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok už bolo platne potvrdené a hlasovanie

obyvateľov obce bolo rovnako platné, nie je možné tieto opätovne preskúmavať s odkazom

na zmenu zákona o obecnom zriadení a z dôvodu zmeny podmienok pre rozdelenie obce

namietať, že v konaní o odčlenení časti obce nie je možné pokračovať. Akýkoľvek iný záver

by predstavoval neprípustnú retroaktívnu aplikáciu zákona. ... V prípade stretu právnej

úpravy, regulujúcej rozdelenie obce, platnej v čase splnenia vyššie uvedených

hmotnoprávnych podmienok a v súčasnosti účinnej právnej úpravy, platí teda nepravá

retroaktivita, t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa

zrušenej právnej normy riadia normou novou. Vznik právnych vzťahov existujúcich pred

nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov

vznikli sa riadia zrušenou normou. Takto sa aplikuje a chráni princíp ochrany právnych

vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. V danom prípade právne vzťahy ohľadom splnenia vyššie

uvedených hmotnoprávnych podmienok a právne nároky súvisiace s nimi sa musia riadiť

pôvodnými (zmenenými) ustanoveniami o obecnom zriadení, kým ďalší postup v konaní

o odčlenení obce sa bude riadiť v súčasnosti platnými ustanoveniami zákona o obecnom

zriadení.

Rokovanie o dohode o rozdelení obce, vrátanej jej jednotlivých náležitostí podľa § 2a

ods. 2 v spojení s ods. 6 zákona o obecnom zriadení v platnom znení predstavuje relatívne

uzavretý celok procesu rozdelenia obce. V priebehu rokovania o dohode o rozdelení obce

musia spolupôsobiť tak orgány rozdeľovanej obce, ako aj zástupcovia občanov

odčleňovanej časti, čo vyplýva okrem iného aj z ust. § 2a ods. 6, podľa ktorého túto dohodu

podpisuje starosta obce (primátor) a splnomocnenec petičného výboru resp. osoba určená

v petícií.

Odmietnutím rokovať o dohode o rozdelení Mesta B. a konštatovaním, že v rozdelení

mesta nie je možné pokračovať, na základe retroaktívneho výkladu právnej normy,

porušovateľ de facto zastavil proces smerujúci k rozdeleniu Mesta B., iniciovaný

sťažovateľmi na základe ich práva podľa . Z platných právnych

predpisov oprávnenie obce zastaviť proces smerujúci k rozdeleniu obce svojím rozhodnutím

alebo iným úradným postupom. Povinnosťou Mesta B. je, keďže hmotnoprávne podmienky

na rozdelenie obce boli už posúdené ako splnené, pokračovať v konaní smerujúcom

k rozdeleniu, t.j. k uzavretiu dohody o rozdelení obce. Podstatou záruk uplatnenia

základného práva sťažovateľov zúčastňovať priamo na správe verejných vecí je

garantovanie zákonom ustanoveného postupu zo strany príslušných orgánov verejnej

správy, vrátane orgánov územnej samosprávy.

Vzhľadom na vyššie uvedené sú sťažovatelia toho názoru, že touto sťažnosťou

napadnuté rozhodnutie organizačnej povahy Mesta B. - ,,Stanovisko k výzve na začatie

konania“ zo dňa 15. 3. 2011, značka Práv. 141/2010, ktorým porušovateľ odmietol

pokračovať, v konaní o rozdelení Mesta B. je iným zásahom do práva sťažovateľov

zúčastňovať sa na správe vecí verejných garantovaného .»

3. Na základe toho sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

«Základné právo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo

upravené v bolo porušené postupom Mesta B.

Rozhodnutím Mesta B. „Stanovisko k výzve na začatie konania“ zo dňa 15. 3. 2011,

značka Práv. 141/2010 bolo porušené základné právo sťažovateľov zúčastňovať sa na

správe vecí verejných priamo upravené v .

Rozhodnutie Mesta B. „Stanovisko k výzve na začatie konania“ zo dňa 15. 3. 2011,

značka Práv. 141/2010 sa zrušuje.

Ústavný súd prikazuje Mestu B. pokračovať v procese rozdelenia Mesta B. a

odčlenenia časti mesta Š. a konať v súlade s o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd prikazuje Mestu B. predložiť splnomocnencovi Petičného výboru

občanov mestskej časti Š. za odčlenenie časti Š. od mesta B., sťažovateľovi J. B., návrh

dohody o rozdelení Mesta B. a s tým súvisiciacich dokumentov v súlade s § 2a zákona č.

o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov.

Mesto B. je povinné na účet právneho zástupcu sťažovateľov uhradiť sťažovateľom

náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia do 15 dní od doručenia nálezu tak, ako

budú vyčíslené ku dňu rozhodnutia vo veci samej.»

4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) uvedenú sťažnosť predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených

v . Z hľadiska predmetu prieskumu ústavného súdu

možno sťažnosť rozčleniť na dve časti:

a) časť, ktorá smeruje proti postupu (nečinnosti) mesta B., ktoré nezrealizovalo

výsledok miestneho referenda zo 7. septembra 1996, teda nenaplnilo zákonné predpoklady

na to, aby k rozdeleniu mohlo dôjsť, a to najmä tým, že nepredložilo návrh dohody o

rozdelení mesta (štvrtý a piaty odsek petitu),

b) časť, ktorá smeruje proti listu mesta č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011, ktorý

sťažovatelia považujú za rozhodnutie a žiadajú jeho zrušenie (druhý a tretí odsek petitu).

Vzhľadom na rozdielne predmety prieskumu je nevyhnutné preskúmať sťažnosť

osobitne vo vzťahu ku každému z nich, a to v logike od všeobecného k jednotlivému.

5. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 30

ods. 1 postupom (nečinnosťou) mesta pri (ne)realizácii výsledkov miestneho

referenda konaného 7. septembra 1996, ktorým sa rozhodlo o odčlenení mestskej časti Š. od

mesta.

5.1 Obsahom označeného základného práva je okrem iného aj záruka, že uplatnenie

tohto práva po splnení zákonom ustanovených podmienok vyvolá zákonom určené právne

účinky (). V prerokúvanej veci sa miestne referendum o odčlenení časti obce Š.

konalo 7. septembra 1996 a podľa tvrdení sťažovateľov rozhodlo o odčlenení mestskej časti

Š.. Účinky takto prijatého rozhodnutia obyvateľov časti obce upravovali ustanovenia § 11a

ods. 1, 2, 4 a 8 o obecnom zriadení

účinného v danom čase (ďalej len ,,zákon o obecnom zriadení“), ktorých podstatné časti

zneli:

„(1) Obecné zastupiteľstvo vyhlási hlasovanie obyvateľov obce, ak ide o návrh

a) na... rozdelenie... obce...

c) petície skupiny obyvateľov obce...; ak ide o petíciu týkajúcu sa rozdelenia obce,

stačí na jej predloženie 20 % oprávnených voličov časti obce, o odčlenenie ktorej pri

rozdelení obce ide.

(2) Obecné zastupiteľstvo vyhlási hlasovanie obyvateľov časti obce, ak ide

o odčlenenie časti obce...

(4) Výsledok hlasovania obyvateľov obce nahrádza rozhodnutie obecného

zastupiteľstva v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. a)...

(8) Pri hlasovaní obyvateľov časti obce sa použijú obdobne ustanovenia odsekov 4

a 7 o hlasovaní obyvateľov obce.“

Z citovaných ustanovení možno vyvodiť, že výsledok hlasovania obyvateľov časti

obce (miestneho referenda v terminológii ) mohol nahradiť v prípadoch

uvedených v § 11a ods. 2 zákona o obecnom zriadení rozhodnutie obce (obecného

zastupiteľstva) o rozdelení. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že takéto hlasovanie obyvateľov

časti obce sa konalo a bolo v ňom riadne prijaté rozhodnutie o odčlenení mestskej časti Š..

Takéto rozhodnutie preto v zmysle citovaných ustanovení mohlo (ak boli splnené ostatné

zákonné podmienky) vyvolať účinky nahradenia rozhodnutia mesta B. o rozdelení mesta a

odčlenení mestskej časti Š. a bolo povinnosťou príslušných orgánov verejnej moci

zabezpečiť jeho účinnú realizáciu.

5.2 S problematikou rozdelenia obce ďalej súviselo ustanovenie § 2 ods. 3 zákona

o obecnom zriadení, ktoré znelo:

„(3) Rozdelením obce vznikajú nové obce s územím vyčleneným z územia

rozdeľovanej obce. Súčasťou rozhodnutia obce o rozdelení je dohoda o usporiadaní

majetkových a ostatných vzťahov a dohoda o názve a o sídlach ich orgánov.“

V súlade s citovanou judikatúrou ústavného súdu k tak možno

vychádzať z toho, že pozitívnym rozhodnutím (výsledkom miestneho referenda) mohlo

obyvateľom mestskej časti Š. (teda aj sťažovateľom) vzniknúť subjektívne právo na to, aby

ich rozhodnutie vyvolalo zákonom určené právne účinky, teda aby boli naplnené všetky

ostatné zákonné predpoklady na rozhodovanie vlády Slovenskej republiky (ďalej len

„vláda“) o rozdelení mesta, najmä aby bola uzavretá príslušná dohoda o usporiadaní

vzťahov a názve a sídlach orgánov obcí, tak, aby vláda mohla prijať svoje rozhodnutie

v danej veci (ďalej aj ,,dohoda o rozdelení“).

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Z citovaného ustanovenia vyplýva subsidiarita

právomoci ústavného súdu. V prerokúvanej veci preto ústavný súd skúmal, či sťažovatelia

majú k dispozícii iný prostriedok nápravy.

6.1 Ustanovenie (ďalej len „OSP“)

umožňuje tomu, kto tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom

ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, domáhať sa na

súde uloženia povinnosti konať a rozhodnúť. V súvislosti s odsekom 4 citovaného paragrafu

však vyplýva, že v tomto konaní možno poskytnúť ochranu proti nečinnosti správneho

orgánu len v prípade, ak výsledkom činnosti správneho orgánu má byť vydanie rozhodnutia.

Z citovaných ustanovení zákona o obecnom zriadení ale vyplýva, že výsledkom postupu

mesta pri realizácii rozdelenia mesta je v prvom rade dohoda o rozdelení. Pojem „dohoda“

napovedá, že nejde o jednostranný autoritatívny (normatívny) akt obce voči obyvateľom,

prípadne voči členom petičného výboru, ktorý inicioval konanie miestneho referenda, ale o

zhodný prejav vôle najmenej dvoch subjektov. Už z toho je zrejmé, že konanie proti

nečinnosti podľa ustanovenia tu neprichádza do úvahy, pretože sťažovatelia by

v ňom nemohli uviesť, na vydanie akého rozhodnutia by malo byť mesto B. zaviazané.

6.2 Citované ustanovenie je navyše potrebné vykladať v súlade s

ods. 1 a 2 , z ktorých vyplýva, že právomoc súdov podľa piatej časti sa vzťahuje len na

rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy práve pri výkone verejnej správy voči

fyzickým a právnickým osobám, teda navonok. Podľa názoru ústavného súdu ale

v prerokúvanej veci nejde o spor fyzickej alebo právnickej osoby ako objektu pôsobenia

verejnej správy s orgánom verejnej správy, ale o osobitný typ sporu medzi obyvateľmi

(časti) obce ako výnimočnými nositeľmi rozhodovacej právomoci obce (teda v podstate

v postavení obecného zastupiteľstva, ktorého rozhodnutie bolo hlasovaním obyvateľov

nahradené) s iným orgánom obce, ktorý má ich rozhodnutie za splnenia zákonných

podmienok právne účinným spôsobom zrealizovať, resp. podieľať sa na jeho realizácii.

Obyvatelia obce tu teda nestoja v podriadenom postavení voči mestu, resp. jeho orgánom,

ale v rovnom postavení ako jeden z nositeľov moci v rámci vnútroobecného

rozhodovacieho procesu, na konci ktorého je dohoda o rozdelení.

6.3 Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia sa nemohli svojho práva domáhať

postupom podľa , v dôsledku čoho niet iného súdu, ktorý by mohol poskytnúť

ochranu ich právam.

7. Podľa ustanovenia môže ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je zjavne

neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnený sa podľa konštantnej judikatúry považuje najmä

taký návrh (taká sťažnosť), ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

označeného sťažovateľom, pretože nie je daná jeho vzájomná súvislosť s napadnutým

postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci (napr. , ,

, ).

7.1 Z výkladu podaného v odsekoch 5.1 a 5.2 tohto odôvodnenia vyplýva, že úspešné

miestne referendum o odčlenení časti obce má za následok vznik subjektívneho práva

obyvateľov časti obce na to, aby ich rozhodnutie vyvolalo zákonom určené právne účinky,

teda aby boli naplnené všetky ostatné zákonné predpoklady na rozhodovanie vlády

o rozdelení obce, najmä aby bola uzavretá príslušná dohoda o rozdelení tak, aby vláda

mohla prijať svoje rozhodnutie v danej veci. Osobitne z ustanovenia § 2 ods. 3 zákona

o obecnom zriadení účinného 7. septembra 1996 vyplynulo, že podmienkou, za ktorej vláda

môže rozhodovať o rozdelení obce, resp. odčlenení jej časti, je dohoda príslušných orgánov

o otázkach upravených v uvedenom ustanovení. Toto ustanovenie však neupravuje, medzi

kým sa má takáto dohoda uzavrieť, ani ako má samotný dohadovací proces prebiehať.

Až s účinnosťou od 1. januára 2002 zákon o obecnom zriadení v novo vloženom ustanovení

§ 2a ods. 6 ustanovil aspoň subjekty, ktoré majú byť stranami takejto dohody. S

prihliadnutím na túto zákonnú úpravu, ako aj vzhľadom na to, že petičný výbor vo veci

petície za vyhlásenie miestneho referenda o odčlenení časti obce pôsobí ako reprezentant

obyvateľov časti obce voči ostatným orgánom obce, možno podľa názoru ústavného súdu aj

v prerokúvanej veci vychádzať z toho, že dohoda predpokladaná v § 2 ods. 3 zákona o

obecnom zriadení mala byť uzavretá medzi mestom (v mene ktorého by konal primátor

mesta) a petičným výborom.

7.2 V prerokúvanej veci obyvatelia mestskej časti Š. v miestnom referende v súlade s

ustanovením § 11a ods. 4 zákona o obecnom zriadení rozhodli o odčlenení tejto mestskej

časti, čím nahradili rozhodnutie Mestského zastupiteľstva mesta B. o tejto otázke. Týmto

rozhodnutím na seba obyvatelia mestskej časti prevzali časť rozhodovacej právomoci,

patriacej inak mestskému zastupiteľstvu ako orgánu obce, a zároveň sa stali jedným z dvoch

prvkov nového vnútroobecného vzťahu, v rámci ktorého sa súčinnosťou oboch jeho strán

(teda orgánov mesta na jednej strane a petičného výboru na druhej strane) má dospieť k

vykonaniu vôle nimi prejavenej v miestnom referende. Z tohto postavenia podľa názoru

ústavného súdu nevyplýva povinnosť len primátorovi, resp. iným orgánom mesta, ale aj

samotnému petičnému výboru. Už vzhľadom na zásadný význam miestneho referenda o

odčlenení časti obce a jeho bezprostredný účinok podľa § 11a ods. 4 a 8 zákona o obecnom

zriadení musí na strane petičného výboru, ktorý sa usiluje o vyhlásenie tohto miestneho

referenda, existovať jednoznačná predstava o budúcom usporiadaní vzťahov rozdeľovanej

obce. V prípade úspechu tohto referenda a rozhodnutia o odčlenení časti obce je preto podľa

názoru ústavného súdu prvotná zodpovednosť za ďalšie kroky práve na petičnom výbore,

keďže je to práve petičný výbor, ktorý sa podujal organizovať novú obec ako výraz

samosprávy obyvateľov na určitom území. Ako už ústavný súd uviedol, zákon o obecnom

zriadení (či už v znení pred 1. januárom 2002 alebo potom) neupravuje postup pri

uzatváraní dohody o rozdelení, najmä z neho nemožno vyvodiť, kto je povinný pripraviť

návrh takejto dohody. Ústavný súd zdieľa názor sťažovateľov, že „v priebehu rokovania

obce musia spolupôsobiť tak orgány rozdeľovanej obce, ako aj zástupcovia občanov

odčleňovanej časti“. To však, ak ide o hlasovanie o odčlenení obce, podľa názoru

ústavného súdu neumožňuje jednoznačne uzavrieť, že by povinnosť vypracovať návrh

dohody o usporiadaní majetkových a ostatných vzťahov a dohoda o názve a o sídlach

orgánov novovzniknutých obcí zaťažovala výlučne rozdeľovanú obec (mesto), resp. jej

starostu (jeho primátora). Podľa ústavného súdu ide naopak primárne o povinnosť na strane

petičného výboru, ktorý je povinný predložiť mestu a jeho starostovi ucelenú predstavu o

budúcom usporiadaní vzťahov.

7.3 Sťažovatelia v rozpore s už uvedeným názorom, ktorý i sami vyslovujú, žiadajú

v petite uložiť mestu povinnosť predložiť im návrh označenej dohody. Ako už ústavný súd

uviedol, takto jednoznačne formulovanú povinnosť z ani zo zákona o obecnom

zriadení (a to ani v znení pred 1. januárom 2002, ani potom) vyvodiť nemožno.

V prerokúvanej veci ale nie je zrejmé, že by sťažovatelia ako členovia petičného výboru

vyvíjali dostatočne aktívnu činnosť smerujúcu k dosiahnutiu takej dohody. Naopak,

z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa za takmer 16 rokov obmedzovali v podstate

len na rokovania, ktorých bližší obsah nie je zrejmý, korešpondenciu s mestom a protesty

proti určitým opatreniam mesta na území mestskej časti (vybudovanie skládky). Za obdobie

rokov 1998 až 2010 navyše sťažnosť neuvádza žiadnu činnosť petičného výboru. Za týchto

okolností ústavný súd síce súhlasí s tým, že proces odčleňovania mestskej časti Š. započatý

v roku 1996 trvá neprimerane dlho a postup primátora mesta B. nemožno označiť za úplne

kooperatívny, ale s ohľadom na (podľa obsahu sťažnosti) čiastočne pasívny prístup členov

petičného výboru diel nečinnosti mesta nedosahuje takú kvalitu, aby ním mesto porušovalo

právo sťažovateľov zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo v zmysle čl. 30 ods. 1

. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

7.4 Len nad rámec nosných dôvodov rozhodnutia ústavný súd dodáva, že aj po

novele zákona o obecnom zriadení účinnej od 1. januára 2002 zostáva naďalej neupravený

dohadovací proces a najmä, čo je najpodstatnejšie, náhradný postup pre prípad, že jedna či

druhá strana nebude ochotná či schopná sa na uzavretí takejto dohody podieľať, čo

podstatne sťažuje realizáciu procesu rozdelenia obce. I keď by bolo možné prijať záver, že

rozhodnutie o odčlenení obce by bolo nenárokovateľným a výsostným rozhodnutím vlády,

nemožno prehliadať, že súčasná úprava v skutočnosti bráni už tomu, aby sa vláda

odčlenením obce vôbec mohla zaoberať, pretože v zmysle § 2 ods. 3 zákona o obecnom

zriadení je uzavretie dohody nevyhnutnou súčasťou rozhodnutia o rozdelení obce, ale

uzavretie tejto dohody nevie vláda (ani v prípade, že by inak s rozdelením obce súhlasila)

nijako ovplyvniť. Pre zaujímavosť ústavný súd uvádza, že napríklad nový český zákon

č. o obciach (obecné zriadenie) v znení neskorších predpisov v ustanovení

§ 22 ods. 4 zveruje krajskému úradu oprávnenie svojím rozhodnutím nahradiť obsah

dohody o rozdelení obce v prípadoch, v ktorých sa táto dohoda medzi obcou a príslušným

petičným výborom nedosiahne. Podobné inštrumentárium možno nájsť v obecných

kódexoch ďalších štátov strednej Európy [porov. za všetky napríklad čl. 13 ods. 2 Obecného

zriadenia pre Bavorskú republiku (Zb. z. a n. 1998, s. 796) či § 9 ods. 2 Hornorakúskeho

obecného zriadenia (republikovaného pod č. 91/1990 Kraj. zák.)]. Nedostatok právnej

úpravy by sa mal preto jednoznačne stať predmetom záujmu zákonodarcu, ktorý je povinný

vytvoriť takú zákonnú úpravu jednotlivých práv a slobôd, aby mohlo byť právo občanov

zúčastňovať sa priamo na správe verejných vecí reálne naplnené.

8. Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva zaručeného

v listom mesta č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 a žiadajú jeho

zrušenie.

8.1 Obsahom označeného základného práva je okrem iného aj záruka, že uplatnenie

tohto práva po splnení zákonom ustanovených podmienok vyvolá zákonom určené právne

účinky (). Sťažovatelia v prerokúvanej veci využili svoje základné právo

zaručené v v miestnom referende konanom 7. septembra 1996. Keďže

toto miestne referendum podľa tvrdení sťažovateľov rozhodlo o odčlenení mestskej časti Š.

a sťažovatelia netvrdia, že by im bolo bránené v účasti na tomto referende, môže byť právo

sťažovateľov uvedeným listom mesta č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 porušené len

vtedy, ak by tento list mal také (normatívne) účinky, že by priamo bránil realizácii výsledku

miestneho referenda.

8.2 List mesta č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 zjavne nie je správnym

rozhodnutím, ktoré by bolo spôsobilé nadobudnúť právoplatnosť, a vyvolať tak normatívne

účinky. Uvedený list v podstate predstavuje len sumarizáciu stanoviska mesta, v ktorom

vysvetľuje dôvody svojho dovtedajšieho postupu (resp. nečinnosti) pri realizácii odčlenenia

mestskej časti Š. od mesta, a predstavuje tak len jeden krok v celom postupe (nečinnosti)

mesta v súvislosti s (ne)realizáciou výsledkov miestneho referenda zo 7. septembra 1996,

pričom sťažovatelia namietajú vo zvyšnej časti svojej sťažnosti proti tomuto postupu

(nekonaniu) ako celku. Listu č. Práv. 141/2010 z 15. marca 2011 tak možno priznať

nanajvýš určitý informačný charakter.

8.3 Podľa už citovaného ustanovenia môže

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť okrem iného takú sťažnosť, ktorá je

zjavne neopodstatnená (pozri odsek 7). Keďže podľa toho, čo je uvedené v odseku 8.2 tohto

odôvodnenia, ústavný súd nevidí priamy súvis medzi listom mesta č. Práv. 141/2010

z 15. marca 2011 a sťažovateľmi namietaným porušením základného práva zúčastňovať sa

priamo na správe vecí verejných zaručeného v , sťažnosť v tejto časti

(druhý a tretí odsek petitu) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

9. Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru, že ju treba odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú. Preto bolo rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012