Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 602/2012
PDF · 164.15 KB
No categories available
I. ÚS 602/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
12. decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta doc. JUDr. B.
F., PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva vlastniť majetok zaručeného v
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 132/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L. a. s. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. júna 2012 doručená sťažnosť spoločnosti L. a. s. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co
132/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2012.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení navrhovateľa účastníkom
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 16 C 162/2011. Sťažovateľka si v konaní uplatňuje náhradu materiálnej škody
a nemateriálnej ujmy proti Slovenskej republike (ďalej len „odporca“), v mene ktorej koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Okresný súd uznesením
sp. zn. 16 C 162/2011 z 21. marca 2012 zamietol návrh odporcu na uloženie povinnosti
sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania podľa § 141a Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). Dôvodom na takéto rozhodnutie bol názor okresného súdu, že
na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania nebola splnená súčasne
podmienka v zmysle § 141a ods. 1 druhej vety OSP, pretože odporcovi nemožno zloženie
preddavku uložiť z dôvodu, že jeho majetkové pomery nemožno usporiadať podľa
osobitného predpisu o konkurznom konaní (§ 141a ods. 1 tretia veta OSP). Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podal odporca odvolanie. Krajský súd podané odvolanie
prerokoval a rozhodol o ňom uznesením sp. zn. 8 Co 132/2012 z 30. apríla 2012 tak, že
napadnuté uznesenie okresného súdu z 21. marca 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.
Sťažovateľka vyjadrila nesúhlas s postupom krajského súdu, pretože podľa jej názoru
proti uzneseniu okresného súdu z 21. marca 2012 nebolo možné podať odvolanie.
Sťažovateľka tento názor odôvodnila ustanovením § 202 ods. 3 písm. q) OSP, podľa
ktorého odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o povinnosti zložiť
preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP. Preto podľa sťažovateľky krajský súd
nedisponoval právomocou vecne rozhodovať o podanom odvolaní, a tým konal
a rozhodoval nad rámec svojej právomoci.
3. Krajský súd odvodil prípustnosť odvolania proti uzneseniu okresného súdu
z 21. marca 2012 z § 202 ods. 3 písm. q) OSP a contrario. Sťažovateľka však s takýmto
odvodením právomoci krajského súdu nesúhlasí, pretože podľa jej názoru predmetom
rozhodovania okresného súdu bola povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, aj keď
tento návrh odporcu bol zamietnutý. Išlo preto nepochybne o uznesenie v zmysle § 141a
OSP, proti ktorému odvolanie prípustné nie je. Preto podľa sťažovateľky je akýkoľvek iný
záver „... účelovou dezinterpretáciou práva.“
Postup krajského súdu pri posúdení prípustnosti odvolania a jeho interpretácia § 202
ods. 3 písm. g) OSP podľa sťažovateľky vedie k zvýhodňovaniu jednej z procesných strán –
odporcu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania súd ukladá na návrh odporcu. Pokiaľ
by sa akceptovala interpretácia krajského súdu o prípustnosti odvolania, došlo by reálne
k situácii, že odvolanie by podával len neúspešný odporca navrhujúci uloženie povinnosti
navrhovateľovi. Navrhovateľ by právo podať odvolanie nemal, pretože by logicky
nepodával odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým ho súd nezaviazal zložiť preddavok na trovy
konania. Takýto postup by preto viedol k „... bezdôvodnej favorizácii jednej zo strán –
odporcu – ktorého primárnym záujmom je vyvolanie sankcie ultima ratio – zastavenie
súdneho konania pre nesplnenie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania“.
4. Sťažovateľka preto navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 132/2012 a jeho uznesením
z 30. apríla 2012 boli porušené jej označené základné práva zaručené ústavou, ako aj práva
garantované dohovorom a dodatkovým protokolom. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby
ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu z 30. apríla 2012 a priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného
súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu
základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok
príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
7. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha ochrany svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného
práva...
8. Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje predovšetkým na to, že krajský súd v rozpore
s príslušnou procesnou úpravou [§ 202 ods. 3 písm. q) OSP] pripustil odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu sp. zn. 16 C 162/2011 z 21. marca 2012, ktorým bol zamietnutý
návrh odporcu na uloženie povinnosti sťažovateľke zložiť preddavok na trovy konania
podľa § 141a OSP. Podľa sťažovateľky je proti takému uzneseniu odvolanie vylúčené, čo
vyplýva podľa nej jednoznačne z § 202 ods. 3 písm. q) OSP. Podľa sťažovateľky krajský
súd nemal právomoc rozhodovať o podanom odvolaní, a preto jeho postupom a uznesením
sp. zn. 8 Co 132/2012 z 30. apríla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie podľa ústavy, resp. dohovoru.
Sťažovateľka sa sťažnosťou tiež domáha ochrany svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu. Sťažovateľka sťažnosť v tejto časti bližšie neodôvodňuje, iba
uvádza, že krajský súd svojím postupom a napadnutým uznesením „.... zmaril legitímne
očakávanie sťažovateľa, že ohľadom jeho majetku budú platiť právne pomery nastolené
právoplatným rozhodnutím súdu vyneseným na základe ústavne konformnej aplikácie ust.
9. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd posudzuje aj otázku, či je
sťažnosť podaná oprávnenou osobou, teda či sťažovateľka v tomto prípade je oprávnená
podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Z čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý nachádza zákonné
vyjadrenie v § 49 zákona o ústavnom súde, vyplýva, že sťažnosť môže podať fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd preto vyhodnotil súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského
súdu, vrátane jeho postupu, a právami sťažovateľky, ktorých ochrany sa touto sťažnosťou
domáha. Napadnuté uznesenie krajského súdu ukladá povinnosť okresnému súdu opätovne
posúdiť splnenie podmienok na uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania
podľa § 141a OSP. Tento postup opätovne vyústi do vydania nového rozhodnutia
o povinnosti zložiť preddavok na trovy konania. Preto otázka, či sťažovateľke bude či
nebude uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ešte nie je definitívne
rozhodnutá aj z hľadiska výkladu relevantnej procesnoprávnej úpravy. Napadnuté uznesenie
krajského súdu je rozhodnutím, ktorým sa vec opätovne vrátila okresnému súdu na ďalšie
konanie, pretože nesprávne posúdil splnenie podmienok na uloženie povinnosti zložiť
preddavok na trovy konania. Sťažovateľka v tomto štádiu konania nie je zaviazaná zložiť
preddavok na trovy konania podľa § 141a OSP, táto povinnosť bude predmetom posúdenia
v konaní pred okresným súdom. Napadnuté uznesenie okresného súdu zároveň žiadnym
spôsobom nezaťažuje a neobmedzuje majetok sťažovateľky a ani iným spôsobom
do majetku sťažovateľky nezasahuje. Ústavný súd po zhodnotení uvedených hľadísk dospel
k názoru, že napadnutým uznesením, resp. jeho postupom v danom štádiu konania nemohlo
dôjsť k žiadnemu stretu s právami sťažovateľky. Z toho zároveň vyplýva, že ak sa
sťažovateľka obrátila podanou sťažnosťou na ústavný súd, nedomáha sa ňou ochrany
svojich práv, pretože tie v danej situácii nemohli byť porušené. Ústavný súd preto považuje
sťažovateľku za osobu zjavne neoprávnenú na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, čo je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K tomuto záveru dospel ústavný súd tak vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k základnému právu
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právu na ochranu majetku zaručeného v čl. 1
dodatkového protokolu.
10. Vzhľadom na uvedené je už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu, priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), keďže tieto sú viazané na to, že ústavný
súd sťažnosti vyhovie.
11. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. decembra 2012