Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 582/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., S., t. č. vo väzbe, právne zastúpeného

advokátom JUDr. M. K., V., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Prešove č. k. -130 z 9. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra

2012 doručená sťažnosť M. M., S., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -130 z 9. októbra 2012.

Zo sťažnosti vyplýva:

«Sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Humenné zo dňa 18.3.2012 sp. zn.

0Tp 13/ 2012 podľa , , vzatý do väzby.

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 11.4.2012 sp. zn ponechal

sťažovateľa vo väzbe z dôvodu uvedeného v , .

Podaním zo dňa 10.8.2012 sťažovateľ požiadal Okresnú prokuratúru v H.

o prepustenie na slobodu. Pretože jeho žiadosti nebolo vyhovené, vec bola postúpená

Okresnému súdu v Humennom. Prijatie sťažovateľovej žiadosti vzbudzuje určité

pochybnosti, pretože dátum prevzatia je bez ďalšieho vysvetlenia upravovaný.

Na základe žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu Okresný súd

Humenné uznesením zo dňa 19.9.2012 sp. zn.: obvineného prepustil z väzby

na slobodu.

Súčasne podľa zamietol návrh prokurátora na predĺženie lehoty

väzby. ...

Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 9.10.2012 č. k. podľa

na podklade sťažnosti okresného prokurátora zrušil uznesenie

Okresného súdu Humenné sp. zn. zo dňa 19.9.2012 v celom rozsahu.

Podľa žiadosť M. M., bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“)

o prepustenie z väzby zamietol.

Podľa písomný sľub sťažovateľa, ako náhradu za väzbu

neprijal.

Podľa predĺžil lehotu väzby u sťažovateľa do 16.2.2013. ...

Postup okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa a je v rozpore

s ustanovením druhá veta a

V zmysle veta druhá orgány činné v trestnom konaní a súdy sú

povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene. Citované zákonné ustanovenie

zakotvuje zásadu prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí, z ktorej vyplýva

povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu vo veciach, v ktorých je obvinený

stíhaný väzobné, konať a rozhodnúť prednostne pred vecami, v ktorých sú obvinení na

slobode, a to čo s najväčším urýchlením, samozrejme v súlade s náležitým zistením

skutkového stavu.

Podľa ustanovenia obvinený má právo kedykoľvek žiadať

o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom, konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie,

predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre

prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí

bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné

dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho

predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že v prípravnom

konaní má aj prokurátor povinnosť rozhodnúť o žiadosti o prepustenie z väzby čo

najrýchlejšie. ...

Z hľadiska dodržania požiadavky rýchlosti rozhodovania o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby na slobodu možno nepochybne konštatovať, že okresná prokuratúra

postupovala ústavne a zákonne neakceptovateľným spôsobom, čo má za následok porušenie

práva sťažovateľa podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru, , ods. 5 Slovenskej

republiky, a nepochybne i porušenie ustanovení a .

Neexistoval žiaden objektívny dôvod, či prekážka brániace prokurátorovi preskúmať

dôvodnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa v primeranej lehote.

Z celkovej doby trvania konania o žiadosti sťažovateľa, už samotný čas spotrebovaný

na okresnej prokuratúre v trvaní cca 30 dní vybočuje z lehôt, ktoré Ústavný súd Slovenskej

republiky a Európsky súd pre ľudské práva považuje za zodpovedajúce a prijateľné. Takýto

postup nemožno považovať za urýchlený v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru i § 2 ods. 6 veta

druhá , a už vôbec nie za taký, ktorý by zodpovedal pojmu „bez meškania“

ustanoveného v . ...

Krajský súd v Prešove v napadnutom uznesení sa neriadil dôsledne... zákonnými

ustanoveniami a publikovanými rozhodnutiami súdov, vrátane Ústavného súdu tak, ako to

urobil okresný súd.»

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. porušil

základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu uvedené v , 2 a 5

Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 9.10.2012 č. k.

zrušuje.

Prepúšťa sťažovateľa ihneď na slobodu.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd

v Prešove povinný vyplatiť jeho právnemu zástupcovi do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho

prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodu, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podstatou sťažnosti je námietka sťažovateľa, že krajský súd nedostatočne vyhodnotil

okolnosti, ktoré odôvodňovali vyhovenie jeho žiadosti o prepustenie z väzby.

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. „ skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý

by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie,

ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.

Vo väzobných veciach platí, že skúmanie primeranosti určenej lehoty väzby prináleží

predovšetkým všeobecným súdom. Na tento účel im patrí preskúmať všetky okolnosti

spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimky z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených

v týchto rozhodnutiach (prípadne aj na základe nesporných skutočností uvedených

obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli, alebo neboli porušené označené

články a dohovoru (mutatis mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Krajský súd okrem iného v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol:

„Taktiež bola splnená aj podmienka uvedená v , podľa

ktorého ustanovenia základná lehota väzby v prípravnom konaní je sedem mesiacov

a prokurátor je povinný prepustiť obvineného na slobodu najneskôr v posledný deň tejto

lehoty, ak nepodá najmenej 20 pracovných dni pred jej uplynutím obžalobu, návrh

na schválenie dohody o vine a treste alebo sudcovi pre prípravné konanie návrh

na predĺženie tejto lehoty.

Z predloženého spisu plynie, že lehota väzby začala u obvineného plynúť dňa

16.03.2012, čo je konštatované už vyššie, a teda základná lehota väzby v trvaní sedem

mesiacov uplynie dňa 16.10.2012. Návrh na predĺženie lehoty väzby u obvineného M. M.

bol podaný prokurátorom dňa 10.09.2012, t. j. 25 pracovných dní pred uplynutím základnej

lehoty väzby, ktoré zistenie odôvodňuje vyhodnotiť podanie návrhu prokurátorom včas.

S poukazom na tieto zistenia sťažnostný súd vyvodil záver o splnení formálno-

procesných podmienok pre rozhodovanie o väzbe.

V ďalšom sa sťažnostný súd zaoberal materiálnymi podmienkami väzby, ktoré sú

vymedzené v , , keďže z uvedených dôvodov bol obv.

M. M. vzatý do väzby.

Sudca pre prípravné konanie v napadnutom uznesení vyslovil záver, že doteraz

zistené skutočnosti nasvedčujú, že skutok, pre ktorý je trestné stíhanie vedené, bol spáchaný,

má znaky vyššie špecifikovanej trestnej činnosti, pričom existuje dôvodné podozrenie, že

tento skutok spáchal obvinený M. M., a konkrétne okolnosti, ktoré odôvodňujú existenciu

dôvodov ďalšieho trvania väzby obvineného v zmysle uznesenia Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 11.04.2012, naďalej trvajú. ...

... chronológia vykonávaných úkonov preukazuje, že vyšetrovanie je vedené

s osobitnou starostlivosťou, keďže vyšetrovateľ vykonával úkony priebežne, pričom

obvinený M. L. navrhol prostredníctvom svojho obhajcu jeho vec vylúčiť na samostatné

konanie dňa 25.6.2012 práve z dôvodu, že vyšetrovanie veci obv. M. M. bráni ukončeniu

vyšetrovania v jeho veci, keďže sa vedie spoločné konanie. Aj táto skutočnosť poukazuje na

to, že obv. M. M. svojím postojom po tom, čo bolo o ním vznesenej námietke voči osobe

jedného zo znalcov pribratých do konania, právoplatne rozhodnuté, predĺžil vyšetrovanie

v danej veci. Sťažnostný súd s poukazom na procesný postup vyšetrovateľa a prokurátora

vo vzťahu k vznesenej námietke voči osobe znalca totiž zastáva názor, že obvinený nie je

osobou, ktorá by mala právo vyberať si znalca, ktorý bude vyšetrovať jeho duševný stav,

a preto po rozhodnutí o ním vznesenej námietke sa mal podrobiť znaleckému vyšetreniu. Ak

tak neurobil, vlastným postojom predĺžil vyšetrovanie vo veci, pretože podľa orgánov

činných v trestnom konám vyšetrenie jeho duševného stavu je podstatnou okolnosťou

dôležitou pre objasnenie skutkového stavu veci, najmä pokiaľ je obvinený trestne stíhaný

pre obzvlášť závažný zločin z kategórie drogových trestných činov, ktorá povinnosť vyplýva

z ustan. . Preto predĺženie vyšetrovania v dôsledku správania

obvineného nemožno pripísať na vrub orgánov činných v trestnom konaní. ...

... Sudca pre prípravné konanie totiž nevzal do úvahy tú skutočnosť, že prokurátor

spolu so žiadosťou obvineného o prepustenie z väzby predložil aj návrh na predĺženie lehoty

väzby, o ktorom rozhodnuté bolo. Podľa názoru sťažnostného súdu za nečinnosť

prokurátora v konaní o väzbe by sa mohla posúdiť uvedená doba od 15.8.2012 do

10.9.2012 iba vtedy, ak by prokurátor predložil súdu žiadosť obvineného spolu s jeho

stanoviskom, že žiadosti obvineného nevyhovuje. Táto situácia však nenastala, keďže

prokurátor v rámci výkonu dozoru nad prípravným konaním usúdil, že podá návrh na

predĺženie lehoty väzby, v dôsledku ktorého úkonu musel preskúmať doposiaľ zaobstaranú

dôkaznú situáciu a posúdiť zákonnú dôvodnosť ďalšieho trvania väzby obvineného. ...

S poukazom na uvedené zistenia sťažnostný súd uzavrel, že zákonné podmienky pre

predĺženie lehoty väzby u obvineného M. M. sú splnené v rozsahu požadovanom

navrhovateľom. Ak sa berie do úvahy to, že bude nutné pristúpiť k vyšetreniu duševného

stavu obvineného pozorovaním v ústave, čo je tiež jednou z možností zaobstarať dôkaz, je

potrebné prihliadať na čas, ktorý si vyžaduje takéto vyšetrenie duševného stavu, a v rámci

toho posudzovať dobu predĺženia lehoty väzby. S poukazom na uvedené preto návrh

prokurátora predĺžiť lehotu väzby do 16.02.2013 je akceptovateľným a zodpovedajúcim

tomuto štádiu vyšetrovania, pričom treba mať na zreteli i povinnosť vyplývajúcu z § 76

ods. 2 podať obžalobu najmenej dvadsať pracovných dní pred uplynutím

základnej lehoty väzby alebo predĺženej lehoty väzby.

V podstate z týchto dôvodov sťažnostný súd sťažnosť prokurátora vyhodnotil ako

dôvodnú a na jej podklade zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a rozhodol sám tak,

že žiadosť obvineného o prepustenie z väzby zamietol a vyhovel návrhu prokurátora na

predĺženie lehoty väzby do 16.02.2013.“

Ústavný súd považuje dôvody uvedené krajským súdom za dostatočné v rozsahu

uplatnených námietok sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu je dostatočne zdôvodnené,

nie je svojvoľné ani arbitrárne.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ namieta nielen porušenie základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 , ale aj práva na slobodu podľa

dohovoru, ústavný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,

podľa ktorej pre počiatočné štádium väzby postačuje existencia, resp. trvanie dôvodného

podozrenia, že zadržaná osoba spáchala trestný čin, pretože práve toto sa považuje za

conditio sine qua non zákonnosti väzby. Po uplynutí určitého času však splnenie tejto

podmienky nestačí a treba zisťovať, či sú dané aj iné dôvody ospravedlňujúce pozbavenie

slobody a či sú relevantné a dostačujúce. Môže ísť o dôvody, ktoré sú uvedené v čl. 5 ods. 1

písm. c) dohovoru, alebo tie, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho zákonodarstva (mutatis

mutandis Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ v podstate namieta nedostatok dôvodnej obavy

z pokračovania v trestnej činnosti, je už na prvý pohľad zrejmé, že na základe týchto

sťažnostných tvrdení v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 5 ods. 1 dohovoru.

Berúc do úvahy všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012