Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 596/2012
PDF · 98.92 KB
No categories available
II. ÚS 596/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia čl. 6 ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 6 To 8/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2012
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl. 6
ods. 3 písm. a) a b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 6 To 8/2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. júla 2012.
Zo sťažnosti a z pripojeného listinného dôkazu vyplýva, že rozsudkom Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 T 90/2010 zo 16. februára 2012 bol
sťažovateľ uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu
v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 186 ods. 1 a 2 písm. b) a c) a ods. 3 písm. a) Trestného
zákona v štádiu pokusu, ako aj z prečinu podvodu v spolupáchateľstve podľa § 20 a § 221
ods. 1 a 2 Trestného zákona. Bol mu za to uložený trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Bol mu uložený
aj ochranný dohľad na 1 rok, ako aj ďalšie obmedzujúce opatrenia.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 6 To 8/2012-1949 z 5. júna 2012 bol rozsudok
okresného súdu vo výroku o vine z obzvlášť závažného zločinu vydieračského únosu
v spolupáchateľstve v štádiu pokusu zrušený, a to vrátane nadväzujúceho výroku o treste
a o ochrannom opatrení, pričom na rovnakom skutkovom základe bol sťažovateľ uznaný
vinným spolupáchateľstvom z pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 20,
§ 14 ods. 1 a § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona a za tento
trestný čin, ako aj za prečin podvodu v spolupáchateľstve mu bol uložený trest odňatia
slobody vo výmere 9 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia. Bol mu tiež uložený ochranný dohľad na 1 rok.
Z rozsudku krajského súdu vyplýva, že rozhodoval na verejnom zasadnutí
v neprítomnosti sťažovateľa, ktorý výslovne žiadal, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo
v jeho neprítomnosti. Z výpovede sťažovateľa vyplýva, že poškodeného M. uniesli preto,
aby spolu s ním išli k notárovi overiť dodatok ku kúpno-predajnej zmluve. Poškodeného
dostal do motorového vozidla sťažovateľ za použitia ľsti, pretože na účel ovplyvnenie vôle
poškodeného mu bol podaný nápoj s obsahom liečiva Lexaurin. Priznanie sťažovateľa,
ktorý súčasne usvedčil aj spoluobžalovaného, bolo v súlade s inými svedeckými
výpoveďami. Okresný súd však správne zistený skutkový stav nevyhodnotil po právnej
stránke v súlade so zákonom. Pri správnom právnom hodnotení skutku išlo
o spolupáchateľstvo pokusu obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 20, § 14 ods. 1
a § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd absenciu znaku objektívnej stránky trestného
činu vydierania (okolnosť vydierania z vykonaného dokazovania nevyplývala) zdôvodnil
na hypotetickej úrovni, pretože v celom priebehu dokazovania sa nepreukázalo, že
sťažovateľ so spoluobžalovaným mali v úmysle sa poškodenému vyhrážať, resp. ho nútiť
niečo podpísať. Krajský súd mal preto napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu. Hodnotil totiž iné dôkazy vykonané okresným súdom a zmenil právnu kvalifikáciu
žalovaného skutku. Pritom z judikatúry vyplýva, že odvolací súd nemôže sám rozhodnúť
rozsudkom, ak sám nevykoná nijaké dôkazy a mení skutkový stav zistený súdom prvého
stupňa len na tom základe, že hodnotí dôkazy inak. Krajský súd tým porušil označený
článok dohovoru. Dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní nepreukazovali, že by došlo
k pokusu vydierať poškodeného v tom zmysle, aby podpísal dodatky k zmluvám. Zároveň
krajský súd neupovedomil sťažovateľa o možnosti zmeny právnej kvalifikácie a neumožnil
mu dostatočný čas na prípravu obhajoby z pohľadu trestného činu vydierania.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označeného článku dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 6 To 8/2012
s tým, aby bol rozsudok z 5. júna 2012 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie.
Domáha sa aj okamžitého prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal proti rozsudku krajského súdu
dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Z argumentácie sťažovateľa je zrejmé, že postupom krajského súdu sa sťažovateľ cíti
byť zásadným spôsobom ukrátený na svojom práve na obhajobu. Okrem toho namieta aj
nesprávne právne posúdenie zisteného skutku.
Za daného stavu sťažovateľovi nič nebráni, aby v zákonnej trojročnej lehote (§ 370
ods. 2 Trestného poriadku) podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. V danom štádiu
veci je v právomoci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc
ústavného súdu.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012