Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 3/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti R. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. V.

K., K., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, práva na spravodlivý súdny proces podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva

na vlastníctvo podľa a základného práva podnikať podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. júla 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti R. s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. novembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti R. s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva na vlastníctvo podľa a základného práva podnikať podľa čl.

35 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 31. júla 2012 a ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základne právo spoločnosti R. s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 a právo

podnikať podľa bolo porušené uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2012, sp. zn. .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2012, sp. zn.

, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti R. s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 269,58 €..., na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K. do

jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

Ako vyplynulo z obsahu sťažnosti a jej príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný

účastníkom konania vedeného pred Okresným súdom Trebišov (ďalej len „okresný súd“)

pod sp. zn. , v ktorom sa domáhala spoločnosť S., spol. s r. o., Česká republika

(ďalej len „žalobca“), proti sťažovateľovi zaplatenia sumy 70 000 € s prísl. z titulu

nezaplatenej odmeny obchodného zástupcu podľa zmluvy uzatvorenej 29. marca 2009 a na

jej základe vystavenej faktúry č. 2010006 z 1. júna 2010 splatnej 15. júna 2010 znejúcej na

žalovanú sumu. Žalobca súčasne žiadal vydať predbežné opatrenie, ktorým okresný súd

zakáže sťažovateľovi nakladať s finančnými prostriedkami na jeho bankovom účte do výšky

100 000 €. Táto suma podľa tvrdení žalobcu zodpovedá výške žalovanej pohľadávky

s príslušenstvom. Návrh na vydanie predbežného opatrenia odôvodnil žalobca obavou, že

sťažovateľ bude vykonávať aktivity a projekty cez iné svoje spoločnosti a utlmí tak činnosť

sťažovateľa, pretože sťažovateľ, jeho spoločníci, resp. členovia jeho štatutárneho orgánu

majú podiely aj v iných spoločnostiach s podobným predmetom činnosti (žalobca k návrhu

pripojil výpis z obchodného registra sťažovateľa a spoločnosti N., s. r. o., K.).

Okresný súd uznesením č. k. -76 z 2. februára 2012 návrh na vydanie

predbežného opatrenia zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že síce

z pripojených výpisov z obchodného registra vyplýva zhoda v osobách spoločníkov, resp.

konateľov sťažovateľa a spoločnosti N., s. r. o., to však nie je dostatočným preukázaním

nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy žalobcovi. Navrhovateľ svoje tvrdenie o tom,

že hrozí utlmenie činnosti sťažovateľa, nepreukázal, iba prezentoval svoju obavu, že sa tak

môže stať.

Potom, ako bol okresným súdom 2. februára 2011 vydaný platobný rozkaz č. k.

-80, sťažovateľ proti nemu podal odpor a žalobca sa k nemu vyjadril.

Žalobca následne doručil okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia

zo 6. februára 2012, ktorým žiadal, aby okresný súd zakázal sťažovateľovi nakladať

s finančnými prostriedkami na jeho bankovom účte do sumy 100 000 € do právoplatného

rozhodnutia vo veci samej. Poukázal na to, že od podania žaloby sťažovateľ neuviedol

žiadny relevantný argument, ktorým by spochybnil uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie

žalovanej sumy, naopak, svojou neúčasťou na pojednávaniach marí priebeh súdneho

konania.

Okresný súd uznesením č. k. -279 z 24. februára 2012 návrh na vydanie

predbežného opatrenia zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal

nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, a to ani v kontexte jeho argumentácie

o správaní sa sťažovateľa v súdnom konaní či o dlhoch na poistnom, resp. daniach

so sťažovateľom prepojených subjektov.

Žalobca proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 4 Cob 38/2012-

296 z 3. apríla 2012 uznesenie okresného súdu zmenil tak, že zakázal sťažovateľovi

nakladať s finančnými prostriedkami do výšky 70 000 € na označenom bankovom účte až

do rozhodnutia vo veci samej a potvrdil uznesenie okresného súdu, pokiaľ ide o zamietnutie

návrhu na vydanie predbežného opatrenia na zákaz nakladania sťažovateľovi s finančnými

prostriedkami na jeho účte vo výške 30 000 €. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že

krajský súd vzal do úvahy správanie sťažovateľa pred začatím konania i počas neho,

zaoberal sa dôvodmi odročenia jednotlivých pojednávaní na strane sťažovateľa a dospel

k záveru, že je dostatočne preukázaná potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov

z dôvodu obavy o budúci výkon rozhodnutia. Žalobca dostatočne osvedčil pravdepodobnosť

uplatneného nároku listinnými dôkazmi. Postup sťažovateľa v konaní označil krajský súd za

taký, ktorý vyvoláva obavu, že budúci výkon rozhodnutia môže byť zmarený, majetková

situácia sťažovateľa sa môže zmeniť, keďže majetok obchodnej spoločnosti sa môže

za dlhšie obdobie trvania súdneho konania výrazne znížiť. Sťažovateľ svojou nečinnosťou

v konaní ohrozuje budúci výkon rozhodnutia, ten môže byť vydaním predbežného opatrenia

v nariadenom rozsahu zabezpečený.

Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 17. apríla 2012.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ dovolanie. Jeho prípustnosť odôvodnil

podľa a (ďalej aj „OSP“), teda preto, že

v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo a sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred

súdom. Sťažovateľ poukázal na to, že oba návrhy žalobcu na vydanie predbežného

opatrenia mali nielen rovnaký petit, ale aj dôvody. K odňatiu možnosti konať pred súdom

sťažovateľovi došlo tým, že o dôvodoch nariadenia predbežného opatrenia sa dozvedel až

z doručeného zmeňujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, nemal možnosť sa k nemu

vyjadriť, podať proti nemu odvolanie a navyše, toto rozhodnutie je nedostatočne

odôvodnené. Predbežné opatrenie bolo vydané bez splnenia zákonných podmienok

vyžadovaných pre takéto rozhodnutie – prípadný výkon rozhodnutia žalobcu nie je

ohrozený, nebolo preukázané, že by sťažovateľ zmenšoval svoj majetok alebo mal takýto

úmysel, či sa chcel vyhnúť plneniu. Naopak, sťažovateľ vlastní viaceré nehnuteľnosti a aj

preto mu nebol dôvod zakázať nakladať s likvidnými finančnými prostriedkami.

O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 31. júla 2012 tak, že dovolanie odmietol ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v spojení s .

Sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a základného práva podnikať podľa

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2012 odôvodnil sťažovateľ

tým, že toto rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne, vnútorne nekonzistentné,

nepresvedčivé a svojvoľné. Najvyšší súd sa dostatočne nezaoberal dôvodmi uvedenými

v dovolaní sťažovateľa. Vydaním predbežného opatrenia bola porušená zásada

proporcionality. Tento aspekt veci treba osobitne starostlivo skúmať, ak nariadením

predbežného opatrenia dochádza k zásahu do práva na majetok, a v takýchto prípadoch je

potrebné rešpektovať aj právo podnikať. Sťažovateľ sa nestotožňuje s tým, že vydaniu

rozhodnutia odvolacieho súdu nebránila prekážka rozhodnutej veci, pretože iba uvedenie

ďalších dôvodov vydania predbežného opatrenia odvolacím súdom neznamená zmenu

skutkových okolností. Odvolací súd zmenil rozhodnutie okresného súdu a nariadil

predbežné opatrenie bez toho, aby boli splnené podmienky na vydanie predbežného

opatrenia. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že predbežné opatrenie nie je prostriedkom na

zabezpečenie rozhodnutia vo veci bez zbytočných prieťahov. Navyše, sťažovateľ sa

v konaní vždy riadne ospravedlnil, išlo o objektívne dôvody, a preto nebolo na mieste

„sankcionovať“ ho vydaním predbežného opatrenia. Navyše, aj samotný nárok žalobcu

uplatnený v konaní je vykonštruovaný. K porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru došlo teda tým, že predbežné opatrenie bolo nariadené v rozpore s právnou

úpravou a skutkovým stavom veci, najmä bez osvedčenia dočasnej potreby úpravy pomerov

účastníkov; k porušeniu základného práva na vlastníctvo podľa tým, že došlo

k zákazu nakladania s finančným majetkom sťažovateľa v značnom rozsahu bez opory

v právnych predpisoch, navyše v situácii, keď vlastní aj viacero lukratívnych nehnuteľností

(napr. hotel Tokaj nadobudnutý za kúpnu cenu 17 100 000 Sk; prevádzkové budovy,

výrobné dielne, sklady a k nim patriace pozemky), a k porušeniu jeho základného práva

podnikať podľa tým, že vydanie predbežného opatrenia znamená výrazné

obmedzenie riadneho a efektívneho vykonávania podnikateľskej činnosti sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej poukázal aj na to, že najvyšší súd nevzal do úvahy, že v konaní mu bolo

znemožnené vyjadriť sa k dôvodom nariadenia predbežného opatrenia, odvolať sa proti

nemu, čím bol porušený princíp rovnosti zbraní. Sťažovateľ požiadal súd o odklad

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať zárobkovú činnosť.

Podstatou sťažnosti sťažovateľa na porušenie týchto jeho základných práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2012 je tvrdenie, podľa ktorého najvyšší

súd napriek tomu, že boli splnené všetky zákonom ustanovené podmienky na meritórne

prerokovanie jeho dovolania, dovolanie odmietol.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 31. júla 2012 odôvodnil takto:

„Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie proti uzneseniu je prípustné ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu ( ), alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b/ veta prvá )

... Podľa § 239 ods. 3 O. s .p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o... v predbežnom opatrení...

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

o predbežnom opatrení, ktoré vykazuje znaky jedného z rozhodnutí taxatívne vymenovaných

vo vyššie citovanom ustanovení , kde dovolanie nie je prípustné bez

ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu. Prípustnosť dovolania odporcu je preto

v zmysle tohto ustanovenia vylúčená.

Ak je súdne konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v možno

dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak odvolanie z hľadiska

vylúčené.

Odporca v dovolaní tvrdil, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom v zmysle tým, že sa nemal možnosť vyjadriť

k opätovnému návrhu na nariadenie predbežného opatrenia ani podať odvolanie.

Podľa veta 3 ak bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia

odmietnutý alebo zamietnutý, nedoručuje súd ostatným účastníkom uznesenie o jeho

odmietnutí alebo zamietnutí, ani prípadné odvolanie navrhovateľa; uznesenie odvolacieho

súdu im doručí len ak ním bolo nariadené predbežné opatrenie.

Podľa citovaného znenia zákona takáto právna úprava dáva priestor na to, aby sa

odporca dozvedel o predbežnom opatrení až v okamihu, keď je voči nemu účinné. Preto mu

nemožno doručovať ani návrh ani prípadné odvolanie ak bol návrh na nariadenie

predbežného opatrenia odmietnutý, či zamietnutý a v dočasnej ochrane práv musí mať

prednosť pred právom odporcu vyjadriť sa k navrhovaným skutočnostiam. Ochrana

odporcu je daná tým, že sa k týmto skutočnostiam môže vyjadriť a navyše zodpovednosťou

navrhovateľa za vzniknutú ujmu v zmysle

Súd prvého stupňa uznesením zamietol návrh navrhovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia, preto ho podľa dikcie zákona nedoručoval odporcovi a

nedoručoval a nepodané odvolanie navrhovateľa na vedomie protistrane, nakoľko tento

postup vyplýva zo zákona. Uznesenie odvolacieho súdu o nariadení predbežného opatrenia,

ktoré napadol odporca dovolaním mu správne doručené bolo.

Nedôvodná je aj námietka dovolateľa v zmysle Právoplatným

uznesením č. k. -76 z 02. 02. 2011 súd zamietol návrh navrhovateľa na

nariadenie predbežného opatrenia, ktorý odôvodnil dôvodnou obavou, že odporca môže

vykonávať aktivity a projekty cez iné svoje firmy a utlmí tak produktivitu samotného

odporcu. V návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré je predmetom preskúmania

v dovolacom konaní navrhovateľ podrobne popísal obštrukčné správanie sa odporcu

v priebehu konania z ktorého vyvodil záver, že jeho práva nie sú dostatočným spôsobom

chránené. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj týmito novými skutočnosťami,

a preto aj keď v oboch návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia existuje okrem toho

aj ďalší dôvod, ktorý je totožný s dôvodom uvedeným v predchádzajúcom návrhu, nemožno

vyvodiť záver, že existuje prekážka právoplatne rozhodnutej veci.“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia najvyššieho

súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že najvyšší súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí.

Najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, z akého dôvodu považuje

sťažovateľovo dovolanie za neprípustné, a vysvetlil, z akého dôvodu tvrdenia sťažovateľa

o prípustnosti dovolania neobstoja. Najvyšší súd neponechal bez povšimnutia dovolacie

argumenty sťažovateľa, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho

rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednak tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby

využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá

dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom

nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nemá dôvod odchýliť sa od tejto ustálenej

rozhodovacej praxe. Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti

dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného

súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého vydaniu

predbežného opatrenia v tejto veci nebránila prekážka veci rozhodnutej. Ako to vyplýva aj

z rozhodnutia dovolacieho súdu, odvolací súd vydal predbežné opatrenie dôsledne

zhodnotiac všetky skutkové tvrdenia žalobcu a dôvodne vychádzal z toho, že žalobca

uviedol na odôvodnenie svojej obavy zo zmarenia výkonu rozhodnutia aj nové skutkové

okolnosti, ktoré boli potvrdené aj obsahom spisu. Hoci možno prisvedčiť názoru

sťažovateľa, podľa ktorého predbežné opatrenie nie je prostriedkom na dosiahnutie

plynulosti občianskeho súdneho konania a nie je ani sankciou za procesný postup či pasivitu

jedného z účastníkov konania, nič to nemení na závere najvyššieho súdu o neexistencii

prekážky rozhodnutej veci, ktorej podmienky aplikoval najvyšší súd na vec sťažovateľa

ústavne konformným spôsobom. Obdobne ústavne konformný bol aj spôsob, akým sa

najvyšší súd vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdom.

Pre úplnosť považuje ústavný súd za potrebné uviesť i to, že v situácii, keď neostáva

než dovolanie sťažovateľa považovať za neprípustné, nemožno najvyššiemu súdu vyčítať,

že sa meritórne nezaoberal samotnými dôvodmi sťažovateľovho dovolania. Z rovnakého

dôvodu sa potom obdobnou argumentáciou uvedenou sťažovateľom v jeho sťažnosti

nemohol zaoberať ani ústavný súd, ktorý bol navyše viazaný petitom sťažnosti sťažovateľa,

z ktorého vyplýva, že sťažovateľ namietal neústavnosť výlučne rozhodnutia najvyššieho

súdu ako súdu dovolacieho.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania vo veci sťažovateľa za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za

také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení ,

ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti. Z rovnakého dôvodu ústavný súd konštatuje, že napadnutým

rozhodnutím dovolacieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného

práva na vlastníctvo a práva na podnikanie.

S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti ako celok, nezaoberal sa už osobitne jeho návrhom na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013