Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 64/2013
PDF · 160.21 KB
No categories available
II. ÚS 64/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia
základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1, čl. 42 ods. 1
a 2 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv zaručených
v čl. 9 a čl. 14 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom verejného ochrancu práv a jeho vyrozumeniami o vybavení podnetov
č. 3381/2010/VOP a č. 3876/2010/VOP z 11. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2011 doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 24 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 1,
čl. 42 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv zaručených v čl. 9 a čl. 14 v spojení s čl. 17 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom verejného ochrancu
práv a jeho vyrozumeniami o vybavení podnetov sťažovateľa č. 3381/2010/VOP
a č. 3876/2010/VOP z 11. februára 2011. Sťažovateľ v sťažnosti navrhol, aby ústavný súd
vo veci samej takto rozhodol (zvýraznenie v origináli):
„1. A preto žiadam podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
preskúmanie namietnutého porušenia mojich garantovaných práv a slobôd podľa časti II.
tejto ústavnej sťažnosti.
2. Podľa článku 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky žiadam Ústavný súd
Slovenskej republiky, aby vyslovil, ktoré práva a slobody boli vyrozumeniami
3381/2010/VOP a 3876/2010/VOP zo dňa 11. 02. 2011 porušené, a zároveň žiadam
zrušenie týchto rozhodnutí.
3. Podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky žiadam priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
4. Človek s mojim vzdelaním mohol tri roky namiesto intenzívneho štúdia, namiesto
vedeckej práce v rámci tohto časovo a finančne náročného štúdia, namiesto aktívnej účasti
na vedeckých konferenciách v rámci tohto náročného štúdia, a namiesto vedeckého
publikovania tiež v rámci tohto štúdia odboru 3.1.14 Sociálna práca popri prípadnom
podnikaní venovať čas aktívnemu pracovnému procesu, v ktorom sa bežne po odpočítaní
všetkých daní a zrážok zarobí aspoň 3 500,- EUR mesačne (slovom: tritisícpäťsto EUR).
Keďže však žiadny zamestnávateľ nebol ochotný zamestnať ma riadne pre moje externé
štúdium 3.1.14 Sociálna práca na KU, bol som popri nevyhnutnej pomoci rodiny odkázaný
len na poberanie dávky v hmotnej núdzi, čo činilo a doposiaľ činí polovicu životného
minima. Prvú časť ekonomickej straty, keďže VOP (verejný ochrana práv, pozn.) mi
nesprávnym úradným postupom a nezákonnými vyrozumeniami 3381/2010/VOP
a 3876/2010/VOP zmaril reparáciu mojich porušených práv spôsobom ustanoveným
v Ústave SR, teda vyčíslujem na 126 000,- EUR (slovom: stodvadsaťšesťtisíc EUR).
5. Doplatok Sociálnej poisťovni za sociálne poistenie, ktorú štát za mňa po dobu
štúdia pre dôvod poberania dávky v hmotnej núdzi neodvádzal, a na ktoré si už nemôžem
zarobiť s uplatnením vysokoškolského vzdelania tretieho stupňa, lebo aj samotný VOP mi
jeho riadne dosiahnutie nezákonnými vyrozumeniami zmaril, činí 36x300,- EUR=10 800,-
EUR (slovom: desaťtisícosemsto EUR).
6. Celkovú ekonomickú stratu teda vyčísľujem na 136 800,- EUR (slovom:
stotridsaťšesťtisícosemsto EUR).
7. Náhrada nemajetkovej ujmy Vzhľadom na mnou označené porušenie mojich práv
a slobôd garantovaných platnou legislatívou, Ústavou SR a Dohovorom, žiadam úhradu
psychickej, morálnej a spoločenskej nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným
postupom a nezákonnými vyrozumeniami VOP 3381/2010/VOP a 3876/2010/VOP
z 11. 02. 2011. Keďže môj spoločenský status je poškodený aj dlhodobou
nezamestnanosťou, ktorá sa teraz po nesprávnom úradnom postupe zo strany VOP a po
jeho nezákonných rozhodnutiach ohľadom môjho doktorandského štúdia bude javiť pre
potenciálneho zamestnávateľa ako dôsledok mojej slabej aktivity zamestnať sa a prehĺbiť si
kvalifikáciu, čo na trhu práce vedie zákonite k neúspechu, moje duševné a morálne utrpenie
a celkové spoločenské dôsledky môjho zničeného spoločenského statusu si cením na
200 000,- EUR (slovom: dvestotisíc EUR).
8. Rekapitulácia náhrady škody
1 ekonomická strata..................................136 800,- EUR
2 náhrada nemajetkovej ujmy..................200 000,- EUR
Spolu......................................................336 800,- EUR
(slovom: tristotridsaťšesťtisícosemsto EUR).“
2. Keďže sťažnosť sťažovateľa vykazovala nedostatok náležitostí predpísaných
ustanovením § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd výzvou
zo 17. januára 2013 vyzval sťažovateľa, aby
a) označil, porušenie akého základného práva alebo slobody má ústavný súd vysloviť
v náleze (teda, čoho sa sťažovateľ domáha), pretože návrh, aby ústavný súd „vyslovil, ktoré
práva a slobody boli vyrozumeniami 3381/2010/VOP a 3876/2010/VOP“ porušené, nie je
v konaní pred ústavným súdom spôsobilým návrhom,
b) pripojil splnomocnenie pre advokáta.
V závere výzvy bol sťažovateľ ústavným súdom poučený, že neodstránenie
vytknutých nedostatkov bude mať za následok odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ spresnil svoj petit tak, že žiada vysloviť, že
„práva a slobody – základné práva a slobody garantované článkami 19 ods. 1, 19 ods. 2,
24 ods. 1, 24 ods. 2, 35 ods. 1, 42 ods. 1, 42 ods. 2 v spojení s porušením článkov 2 ods. 3,
13 ods. 1 a 13 ods. 2, Ústavy Slovenskej republiky a ľudské práva a základné slobody
garantované článkami 9, 14 v spojení s porušením článku 17 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd porušené boli“. Splnomocnenie pre advokáta sťažovateľ
nepredložil a vo svojej odpovedi k tomu uviedol: «Zákon č. 38/1993 Z. z. v § 20 ods. 2
hovorí, že splnomocnenie na zastupovanie pred Ústavným súdom advokátom sa musí
pripojiť, ak tento zákon (č. 38/1993 Z. z.) neustanovuje inak. § 31a zákona č. 38/1993 Z. z.
pritom hovorí: „Ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa
na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
alebo Trestného poriadku.“ Obidve právne normy pritom pripúšťajú v prípadoch povinného
zastupovania advokátom samotným účastníkom, pokiaľ má účastník konania vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, čo je aj môj prípad.»
4. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde uvedenú sťažnosť
predbežne prerokoval, pričom ju skúmal z hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde výslovne ustanovuje, že k návrhu
na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa
advokátom (alebo komerčným právnikom), ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak.
V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným
súdom. Návrhom v zmysle uvedeného ustanovenia sa rozumie každé podanie, ktorým sa
začína niektorý typ konania pred ústavným súdom, teda aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1
Spojenie „ak tento zákon neustanovuje inak“ v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde
treba podľa názoru ústavného súdu vykladať tak, že pripojiť splnomocnenie nie je potrebné
vtedy, keď iné ustanovenie zákona o ústavnom súde výslovne oslobodzuje určitý typ
účastníkov spod povinnosti povinného zastúpenia advokátom (napríklad § 21 ods. 3).
Použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), na ktoré sa odvoláva
sťažovateľ s odkazom na § 31a zákona o ústavnom súde, na účely posúdenia, či je, alebo nie
je potrebné pripojiť splnomocnenie pre advokáta, neprichádza v tomto prípade do úvahy.
Toto ustanovenie totiž samo predpokladá len subsidiárne použitie Občianskeho
súdneho poriadku (porov. slová „ak tento zákon neustanovuje inak“), ktoré je navyše
obmedzené tým, že takéto použitie nevylučuje povaha veci. Použitie Občianskeho súdneho
poriadku je tak vylúčené v prípadoch, v ktorých zákon o ústavnom súde určitú otázku
upravuje priamo. Takouto priamo upravenou otázkou je jednoznačne otázka požiadavky
právneho (advokátskeho) zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, o čom svedčí práve
citované ustanovenie § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde (porov. v tomto zmysle aj
I. ÚS 339/2012). Samotný Občiansky súdny poriadok pritom v žiadnom svojom ustanovení
neustanovuje, že by osoby, ktoré majú vysokoškolské právnické vzdelanie, boli bez
ďalšieho postavené na roveň advokátom. Občiansky súdny poriadok iba v niektorých
konkrétnych ustanoveniach oslobodzuje osoby majúce takéto vzdelanie od požiadavky
povinného zastúpenia advokátom (napríklad § 27 ods. 3, § 241 ods. 1 prvá veta, resp.
§ 250a OSP). Potom zo subsidiárnej použiteľnosti Občianskeho súdneho poriadku v konaní
pred ústavným súdom vyplýva, že tieto výnimky nemožno prostredníctvom analógie
rozširovať aj na konanie pred ústavným súdom tak, aby sa tým obchádzalo ustanovenie § 20
ods. 2 zákona o ústavnom súde. Je totiž zrejmé, že tam, kde zákonodarca chcel na účely
konania pred ústavným súdom takúto výnimku pripustiť, výslovne tak urobil (porov.
napríklad už citovaný § 21 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
V prerokúvanej veci k sťažnosti sťažovateľa žiadne splnomocnenie pripojené nebolo,
čo sťažovateľ sám nijako nespochybnil, a vysokoškolské právnické vzdelanie (ktoré navyše
sťažovateľ nijakým spôsobom nepreukázal) nemôže v zmysle už uvedeného pripojenie
takého splnomocnenia nahradiť.
5. Podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní odmietne okrem iného takú sťažnosť, ktorá nemá náležitosti
predpísané zákonom. Z odseku 4 tohto uznesenia je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa nemá
náležitosť predpísanú § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto bolo na neverejnom
zasadnutí senátu rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku.
Ďalšie odôvodnenie tohto uznesenia nie je potrebné, keďže ústavný súd sťažovateľa
na uvedené nedostatky upozornil a odôvodnenie by tak nebolo potrebné vôbec (§ 25 ods. 2
tretia veta zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013