Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 68/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. P., N., zastúpeného advokátom Mgr. I. P., Z., vo

veci namietaného porušenia , 2 a 3 a ,

ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach

vedených Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. a Krajským súdom v Žiline

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. A. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom

18. januára 2013 a poštou 21. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. A. P., N. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia , 2 a 3 a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom

Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. a Krajským súdom v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. . Dátum odovzdania sťažnosti na

poštovú prepravu je nečitateľný.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal ešte 24. júna 2004 žalobu

proti Ing. I. Š. (ďalej len „žalovaný“) o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy

vo výške 100 000 Sk. Žaloba bola podaná Okresnému súdu Dolný Kubín, kde bola vedená

pod sp. zn. . Po zriadení okresného súdu a prechode výkonu súdnictva

na novozriadený súd konanie pokračovalo na okresnom súde pod sp. zn. .

V súčasnosti je už konanie ukončené, pretože rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 52/2008-

335 z 22. marca 2012 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá a rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľ podanou žalobou sledoval ochranu osobnosti pred opakujúcimi sa útokmi

zo strany žalovaného, ktorý vo všetkých možných formách, či už ako primátor mesta T.,

predseda pozemkového spoločenstva U. T. alebo fyzická osoba rozširoval o sťažovateľovi

nepravdivé písomné, ako aj slovné vyjadrenia s úmyslom ho v osobnom, ako aj

spoločenskom živote diskvalifikovať. Sťažovateľ požadoval uložiť žalovanému povinnosť

zaslať členom pozemkového spoločenstva ospravedlňujúci list s uvedením, že v správe boli

prednesené nepravdivé tvrdenia. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 2. júna 2009, teda po

piatich rokoch. Ďalšie pojednávania boli 14. júla 2009 a 22. marca 2012.

Sťažovateľ v žalobe označil za zodpovednú osobu za verejný prednes správy

na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva 27. marca 2004 žalovaného, keďže

tento v čase prečítania správy nebol platne zvoleným predsedom. Vyplýva to z rozhodnutia

o neplatnosti volieb vydaného Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky

1. decembra 2006 (právoplatné 3. januára 2007). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že

voľbu do orgánov pozemkového spoločenstva, ktorá sa konala 17. marca 2002, nie je

možné uznať, a preto zmeny vykonané v registri pozemkových spoločenstiev vyznačené na

základe výsledkov týchto volieb sú neplatné. O skutočnosti, že voľby neboli platné, mal

žalovaný vedomosť, pretože počas týchto volieb nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu

hlasov. Napriek tejto vedomosti prečítal 27. marca 2004 správu „Urbáru“ obsahujúcu

nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o osobe sťažovateľa.

Prvým rozsudkom okresného súdu č. k. -284 z 25. februára 2011 bolo

žalobe vyhovené, avšak uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. septembra

2011 bol tento rozsudok zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že žalovaný nie

je subjektom zodpovedným za zásah do osobnostných práv sťažovateľa, pretože správu

s difamujúcimi výrokmi čítal v mene právnickej osoby bez ohľadu na to, či bola voľba

členov výboru platná alebo nie. V následnom konaní rozhodol už okresný súd podľa

záväzného právneho názoru krajského súdu a žalobu zamietol, čo potom krajský súd

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv vyplývajúcich

z , 2 a 3 , ako aj práva podľa dohovoru, pretože

inkriminovaného dňa (27. marca 2004) žalovaný pri čítaní urážlivých a osočujúcich

výrokov mal vedomosť o neplatnosti volieb z dôvodu nedosiahnutia potrebného počtu

hlasov, a preto za tento prednes nesie zodpovednosť tak pozemkové spoločenstvo, ako aj

žalovaný ako osoba, ktorá nebola zvolená za predsedu pozemkového spoločenstva. Platne

zvoleným predsedom bol vtedy Ing. J. J. a on mal oprávnenie správu prečítať. Prečítanie

správy žalovaným možno považovať za jeho súkromnú aktivitu, ktorá ho nemôže pozbaviť

bez ďalšieho zodpovednosti za osobné konanie. Žalovaný bol preto vo veci pasívne

legitimovaný. Nesprávnym právnym posúdením tejto otázky bola sťažovateľovi odopretá

súdna ochrana pred neoprávnenými zásahmi žalovaného do jeho práva na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, súkromného a rodinného života.

Okrem toho došlo aj k zbytočným prieťahom v konaní v zmysle .

Tieto nastali od podania žaloby 24. júna 2004 až do prvého pojednávania 2. júna 2009.

Ďalšie prieťahy nastali v čase od 14. júla 2009 do ďalšieho pojednávania 22. marca 2012.

Pritom sťažovateľ urobil všetko preto, aby k prieťahom nedochádzalo.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48

ods. 2 tak v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , ako aj

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. zbytočnými prieťahmi v čase

od 24. júna 2004 do 2. júna 2009 a od 14. júla 2009 do 10. februára 2011. Ďalej žiada

vysloviť porušenie dohovoru a , 2 a 3 tak v konaní vedenom

okresným súdom, ako aj v konaní vedenom krajským súdom. Domáha sa zrušenia rozsudku

okresného súdu z 22. marca 2012 a krajského súdu z 15. novembra 2012 s tým, aby bola vec

vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať finančné zadosťučinenie vo výške jednotlivo

6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 15. novembra 2012 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -335 z 22. marca 2012. Podľa

názoru krajského súdu inkriminované výroky žalovaný predniesol 27. marca 2004

na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva, a to ako predseda, pričom podľa

zápisu O. T. právoplatného 26. novembra 2003 bola vykonaná zmena v registri

pozemkových spoločenstiev s právnou subjektivitou a došlo tak k zmene vo funkciách

dovtedajších členov výboru a dozornej rady pozemkového spoločenstva. Prednesená správa

bola vypracovaná a schválená výborom. Rozhodnutie o povolení zmeny zápisu údajov bolo

rozhodnutím K. v Ž. právoplatne zrušené. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti

upustiť od neoprávnených zásahov alebo odstrániť následky zásahu, prípadne poskytnúť

primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila

konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Otázku, kto je

subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť

vždy medzi prvými. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na

ochranu osobnosti nielen zistenie, že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné

práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že odporca sa dopustil toho

konania, ktoré navrhovateľ označil za zásah do jeho chránených práv. Z vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný vystupoval ako štatutárny zástupca

právnickej osoby s tým, že text správy schválil výbor a správu potom čítal v mene

právnickej osoby bez ohľadu na to, či voľba členov výboru sa uskutočnila platne alebo nie.

Z uznesenia pozemkového spoločenstva vyplynulo, že správu má na valnom zhromaždení

predniesť predseda. Členovia výboru logicky poverili prednesom správy predsedu, o ktorom

v tom čase neboli pochybnosti, že je predsedom a funkciu vykonával v dobrej viere. Preto,

ak žalovaný prečítal správu na valnom zhromaždení, konal tak v mene výboru

pozemkového spoločenstva, a nie ako fyzická osoba vo svojom mene.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pre predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.

pre namietané porušenie zbytočnými prieťahmi je

oneskorene podaná.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Zbytočné prieťahy v konaní sa v zmysle citovaného ustanovenia považujú za „iný

zásah“. Zákonná lehota sa v týchto prípadoch počíta od momentu, keď sa „iný zásah“

skončil, čo v danom prípade znamenalo, že okresný súd vo veci rozhodol, rozsudok doručil

a po podanom odvolaní spis predložil krajskému súdu.

Ústavný súd nezistil, kedy presne po vynesení rozsudku okresného súdu z 22. marca

2012 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, avšak je jednoznačné,

že sťažnosť ústavnému súdu bola podaná dávno po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty,

keďže krajský súd vo veci rozhodol 15. novembra 2012, teda spis najneskôr vtedy už musel

byť na krajskom súde. Sťažnosť doručená 18. januára 2013 bola preto podaná oneskorene.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

pre namietané porušenie zbytočnými prieťahmi v konaní

je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Zmyslom ústavnoprávnej ochrany základného práva na súdne konanie bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania. Práve preto

sťažnosť môže byť v týchto prípadoch zmysluplná iba vtedy, keď je podaná v čase,

v ktorom zbytočné prieťahy ešte trvajú. V danom prípade bola sťažnosť podaná v čase, keď

sa už konanie právoplatne skončilo. Nad rámec uvedeného treba poznamenať, že sťažovateľ

nevytkol žiadne prieťahy v odvolacom konaní, pretože ich označil iba v rámci

prvostupňového konania. Chýba teda akákoľvek relevantná argumentácia sťažovateľa

v tomto smere.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným

súdom pod sp. zn. pre namietané porušenie , 2 a 3 , ako aj

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň

v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ

možnosť podania odvolania aj využil.

Napokon, sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod

sp. zn. pre namietané porušenie , 2 a 3 , ako aj

dohovoru treba rovnako považovať za zjavne neopodstatnenú.

Jadrom námietky sťažovateľa je skutočnosť, že žalovaný inkriminované výroky

predniesol ako súkromná osoba, nie teda ako predseda pozemkového spoločenstva, keďže

jeho voľba do tejto funkcie bola neskoršími správnymi rozhodnutiami anulovaná.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu v uvedenej súvislosti sa

javí ako dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu

či zjavne neodôvodnenú. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, sama osebe

nezakladá porušenie označených práv.

Z ústavnoprávneho pohľadu možno konštatovať, že krajský súd uprednostnil princíp

právnej istoty spočívajúci v dôvere v správnosť zápisu osoby štatutárneho zástupcu

pozemkového spoločenstva v príslušnom registri s tým, že neskoršia zmena tohto zápisu

(ustálenia nesprávnosti skoršieho zápisu) by nemala mať spravidla spätné účinky vo vzťahu

voči osobám, ktoré sa na správnosť zápisu spoliehali.

Treba napokon poznamenať, že pokiaľ sťažovateľ už v inkriminovanom čase

tvrdeného porušenia jeho osobnostných práv vedel, že žalovaný nebol platne zvoleným

štatutárom, hoci v tejto dobe bol ešte ako štatutár v príslušnom registri zapísaný, potom mu

nič nebránilo popri žalovanom ako fyzickej osobe aj pozemkové spoločenstvo ako

právnickú osobu. Takáto konštrukcia žaloby je plne dôvodná v prípadoch spornej vecnej

pasívnej legitimácie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013