Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 68/2013
PDF · 147.29 KB
No categories available
II. ÚS 68/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. P., N., zastúpeného advokátom Mgr. I. P., Z., vo
veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaniach
vedených Okresným súdom Námestovo pod sp. zn. 5 C 52/2008 a Krajským súdom v Žiline
pod sp. zn. 9 Co 270/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. A. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom
18. januára 2013 a poštou 21. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. A. P., N. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 19 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom
Námestovo (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 52/2008 a Krajským súdom v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 270/2012. Dátum odovzdania sťažnosti na
poštovú prepravu je nečitateľný.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca podal ešte 24. júna 2004 žalobu
proti Ing. I. Š. (ďalej len „žalovaný“) o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy
vo výške 100 000 Sk. Žaloba bola podaná Okresnému súdu Dolný Kubín, kde bola vedená
pod sp. zn. 7 C 135/2004. Po zriadení okresného súdu a prechode výkonu súdnictva
na novozriadený súd konanie pokračovalo na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 52/2008.
V súčasnosti je už konanie ukončené, pretože rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 52/2008-
335 z 22. marca 2012 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá a rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 9 Co 270/2012 z 15. novembra 2012 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.
Sťažovateľ podanou žalobou sledoval ochranu osobnosti pred opakujúcimi sa útokmi
zo strany žalovaného, ktorý vo všetkých možných formách, či už ako primátor mesta T.,
predseda pozemkového spoločenstva U. T. alebo fyzická osoba rozširoval o sťažovateľovi
nepravdivé písomné, ako aj slovné vyjadrenia s úmyslom ho v osobnom, ako aj
spoločenskom živote diskvalifikovať. Sťažovateľ požadoval uložiť žalovanému povinnosť
zaslať členom pozemkového spoločenstva ospravedlňujúci list s uvedením, že v správe boli
prednesené nepravdivé tvrdenia. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 2. júna 2009, teda po
piatich rokoch. Ďalšie pojednávania boli 14. júla 2009 a 22. marca 2012.
Sťažovateľ v žalobe označil za zodpovednú osobu za verejný prednes správy
na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva 27. marca 2004 žalovaného, keďže
tento v čase prečítania správy nebol platne zvoleným predsedom. Vyplýva to z rozhodnutia
o neplatnosti volieb vydaného Ministerstvom pôdohospodárstva Slovenskej republiky
1. decembra 2006 (právoplatné 3. januára 2007). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že
voľbu do orgánov pozemkového spoločenstva, ktorá sa konala 17. marca 2002, nie je
možné uznať, a preto zmeny vykonané v registri pozemkových spoločenstiev vyznačené na
základe výsledkov týchto volieb sú neplatné. O skutočnosti, že voľby neboli platné, mal
žalovaný vedomosť, pretože počas týchto volieb nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu
hlasov. Napriek tejto vedomosti prečítal 27. marca 2004 správu „Urbáru“ obsahujúcu
nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie o osobe sťažovateľa.
Prvým rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 52/2008-284 z 25. februára 2011 bolo
žalobe vyhovené, avšak uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 149/2011 z 20. septembra
2011 bol tento rozsudok zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že žalovaný nie
je subjektom zodpovedným za zásah do osobnostných práv sťažovateľa, pretože správu
s difamujúcimi výrokmi čítal v mene právnickej osoby bez ohľadu na to, či bola voľba
členov výboru platná alebo nie. V následnom konaní rozhodol už okresný súd podľa
záväzného právneho názoru krajského súdu a žalobu zamietol, čo potom krajský súd
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základných práv vyplývajúcich
z čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože
inkriminovaného dňa (27. marca 2004) žalovaný pri čítaní urážlivých a osočujúcich
výrokov mal vedomosť o neplatnosti volieb z dôvodu nedosiahnutia potrebného počtu
hlasov, a preto za tento prednes nesie zodpovednosť tak pozemkové spoločenstvo, ako aj
žalovaný ako osoba, ktorá nebola zvolená za predsedu pozemkového spoločenstva. Platne
zvoleným predsedom bol vtedy Ing. J. J. a on mal oprávnenie správu prečítať. Prečítanie
správy žalovaným možno považovať za jeho súkromnú aktivitu, ktorá ho nemôže pozbaviť
bez ďalšieho zodpovednosti za osobné konanie. Žalovaný bol preto vo veci pasívne
legitimovaný. Nesprávnym právnym posúdením tejto otázky bola sťažovateľovi odopretá
súdna ochrana pred neoprávnenými zásahmi žalovaného do jeho práva na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, súkromného a rodinného života.
Okrem toho došlo aj k zbytočným prieťahom v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.
Tieto nastali od podania žaloby 24. júna 2004 až do prvého pojednávania 2. júna 2009.
Ďalšie prieťahy nastali v čase od 14. júla 2009 do ďalšieho pojednávania 22. marca 2012.
Pritom sťažovateľ urobil všetko preto, aby k prieťahom nedochádzalo.
Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 48
ods. 2 ústavy tak v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 5 C 52/2008, ako aj
v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 270/2012 zbytočnými prieťahmi v čase
od 24. júna 2004 do 2. júna 2009 a od 14. júla 2009 do 10. februára 2011. Ďalej žiada
vysloviť porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy tak v konaní vedenom
okresným súdom, ako aj v konaní vedenom krajským súdom. Domáha sa zrušenia rozsudku
okresného súdu z 22. marca 2012 a krajského súdu z 15. novembra 2012 s tým, aby bola vec
vrátená na ďalšie konanie. Žiada tiež priznať finančné zadosťučinenie vo výške jednotlivo
6 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 270/2012 z 15. novembra 2012 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 52/2008-335 z 22. marca 2012. Podľa
názoru krajského súdu inkriminované výroky žalovaný predniesol 27. marca 2004
na valnom zhromaždení pozemkového spoločenstva, a to ako predseda, pričom podľa
zápisu O. T. právoplatného 26. novembra 2003 bola vykonaná zmena v registri
pozemkových spoločenstiev s právnou subjektivitou a došlo tak k zmene vo funkciách
dovtedajších členov výboru a dozornej rady pozemkového spoločenstva. Prednesená správa
bola vypracovaná a schválená výborom. Rozhodnutie o povolení zmeny zápisu údajov bolo
rozhodnutím K. v Ž. právoplatne zrušené. Účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti
upustiť od neoprávnených zásahov alebo odstrániť následky zásahu, prípadne poskytnúť
primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila
konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv. Otázku, kto je
subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, musí súd v konaní o ochranu osobnosti riešiť
vždy medzi prvými. Z tohto hľadiska je preto predpokladom úspešného uplatnenia práva na
ochranu osobnosti nielen zistenie, že navrhovateľ je fyzickou osobou, ktorej osobnostné
práva boli porušené alebo ohrozené, ale rovnako zistenie, že odporca sa dopustil toho
konania, ktoré navrhovateľ označil za zásah do jeho chránených práv. Z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný vystupoval ako štatutárny zástupca
právnickej osoby s tým, že text správy schválil výbor a správu potom čítal v mene
právnickej osoby bez ohľadu na to, či voľba členov výboru sa uskutočnila platne alebo nie.
Z uznesenia pozemkového spoločenstva vyplynulo, že správu má na valnom zhromaždení
predniesť predseda. Členovia výboru logicky poverili prednesom správy predsedu, o ktorom
v tom čase neboli pochybnosti, že je predsedom a funkciu vykonával v dobrej viere. Preto,
ak žalovaný prečítal správu na valnom zhromaždení, konal tak v mene výboru
pozemkového spoločenstva, a nie ako fyzická osoba vo svojom mene.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pre predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn.
5 C 52/2008 pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy zbytočnými prieťahmi je
oneskorene podaná.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Zbytočné prieťahy v konaní sa v zmysle citovaného ustanovenia považujú za „iný
zásah“. Zákonná lehota sa v týchto prípadoch počíta od momentu, keď sa „iný zásah“
skončil, čo v danom prípade znamenalo, že okresný súd vo veci rozhodol, rozsudok doručil
a po podanom odvolaní spis predložil krajskému súdu.
Ústavný súd nezistil, kedy presne po vynesení rozsudku okresného súdu z 22. marca
2012 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, avšak je jednoznačné,
že sťažnosť ústavnému súdu bola podaná dávno po uplynutí dvojmesačnej zákonnej lehoty,
keďže krajský súd vo veci rozhodol 15. novembra 2012, teda spis najneskôr vtedy už musel
byť na krajskom súde. Sťažnosť doručená 18. januára 2013 bola preto podaná oneskorene.
Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod sp. zn.
9 Co 270/2012 pre namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy zbytočnými prieťahmi v konaní
je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Zmyslom ústavnoprávnej ochrany základného práva na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov konania. Práve preto
sťažnosť môže byť v týchto prípadoch zmysluplná iba vtedy, keď je podaná v čase,
v ktorom zbytočné prieťahy ešte trvajú. V danom prípade bola sťažnosť podaná v čase, keď
sa už konanie právoplatne skončilo. Nad rámec uvedeného treba poznamenať, že sťažovateľ
nevytkol žiadne prieťahy v odvolacom konaní, pretože ich označil iba v rámci
prvostupňového konania. Chýba teda akákoľvek relevantná argumentácia sťažovateľa
v tomto smere.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 5 C 52/2008 pre namietané porušenie čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti rozsudku okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný
prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu k okresnému súdu mal krajský súd v rámci odvolacieho konania. Tým je zároveň
v tomto rozsahu vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež poznamenať, že sťažovateľ
možnosť podania odvolania aj využil.
Napokon, sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom pod
sp. zn. 9 Co 270/2012 pre namietané porušenie čl. 19 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru treba rovnako považovať za zjavne neopodstatnenú.
Jadrom námietky sťažovateľa je skutočnosť, že žalovaný inkriminované výroky
predniesol ako súkromná osoba, nie teda ako predseda pozemkového spoločenstva, keďže
jeho voľba do tejto funkcie bola neskoršími správnymi rozhodnutiami anulovaná.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu v uvedenej súvislosti sa
javí ako dostatočná a presvedčivá. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu
či zjavne neodôvodnenú. Skutočnosť, že sťažovateľ má na vec iný názor, sama osebe
nezakladá porušenie označených práv.
Z ústavnoprávneho pohľadu možno konštatovať, že krajský súd uprednostnil princíp
právnej istoty spočívajúci v dôvere v správnosť zápisu osoby štatutárneho zástupcu
pozemkového spoločenstva v príslušnom registri s tým, že neskoršia zmena tohto zápisu
(ustálenia nesprávnosti skoršieho zápisu) by nemala mať spravidla spätné účinky vo vzťahu
voči osobám, ktoré sa na správnosť zápisu spoliehali.
Treba napokon poznamenať, že pokiaľ sťažovateľ už v inkriminovanom čase
tvrdeného porušenia jeho osobnostných práv vedel, že žalovaný nebol platne zvoleným
štatutárom, hoci v tejto dobe bol ešte ako štatutár v príslušnom registri zapísaný, potom mu
nič nebránilo popri žalovanom ako fyzickej osobe aj pozemkové spoločenstvo ako
právnickú osobu. Takáto konštrukcia žaloby je plne dôvodná v prípadoch spornej vecnej
pasívnej legitimácie.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013