Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 76/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ú., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13

ods. 1 písm. a) a Všeobecnej deklarácie ľudských práv

postupom a opatrením Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky – podnetom

na vykonanie daňovej kontroly z 30. augusta 2012 sp. zn. 1020101/1/555627-1145947/2012

a postupom a opatrením Daňového úradu N. – oznámením o výkone daňovej kontroly

sp. zn. z 5. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra

2012 doručená sťažnosť M. B., Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

, a (ďalej len

„ústava“) a čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv konaním a opatrením Finančného

riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) – podnetom

na vykonanie daňovej kontroly z 30. augusta 2012 sp. zn. 1020101/1/555627-1145947/2012

(ďalej len „podnet“) a konaním a opatrením Daňového úradu N. (ďalej len „daňový úrad“) –

oznámením o výkone daňovej kontroly sp. zn. z 5. októbra 2012

(ďalej len „oznámenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo doručené oznámenie

daňového úradu, na základe ktorého mala začať u sťažovateľa ako daňového subjektu

daňová kontrola 29. októbra 2012. Sťažovateľ po začatí daňovej kontroly požiadal

16. novembra 2012 o predloženie podnetu na vykonanie opätovnej kontroly za zdaňovacie

obdobie 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie „princípu legality“ podľa čl. 2 ods. 2

, porušenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv a ďalej aj „neoprávnený zásah

do jeho slobody garantovanej v SR a porušenie

písm. a) SR“, ku ktorému malo dôjsť konaním a podnetom finančného riaditeľstva

a konaním a oznámením daňového úradu.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere žiada, aby ústavný súd

po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že postupom a podnetom

finančného riaditeľstva a postupom a oznámením daňového úradu došlo k porušeniu jeho

označených práv, aby zrušil podnet finančného riaditeľstva a oznámenie daňového úradu,

zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa a priznal mu

náhradu trov konania. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol „o dočasnom

odložení vykonateľnosti opatrenia Daňového úradu N. – oznámenia o vykonaní daňovej

kontroly zo dňa 05.10.2012 a uložil Daňovému úradu N. zdržať sa výkonu daňovej kontroly

u sťažovateľa až do právoplatného rozhodnutia o predloženej sťažnosti“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1

písm. a) , ako aj porušenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv konaním

a podnetom finančného riaditeľstva a konaním a oznámením daňového úradu o výkone

daňovej kontroly.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

V súvislosti s napadnutým postupom a podnetom finančného riaditeľstva a postupom

a oznámením daňového úradu ústavný súd upriamuje pozornosť na už spomenutý princíp

subsidiarity ( ), z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, , ).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje

iný všeobecný súd na základe jemu dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich

účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia týchto práv.

Podľa o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový

poriadok“) daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.

Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej

účelu.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ide o špecifickú kontrolnú

činnosť správcu dane, a z povahy daňovej kontroly vyplýva, že sa v nej nerozhoduje

o žiadnych právach a povinnostiach sťažovateľa ako daňového subjektu. Sťažovateľ ako

daňový subjekt je povinný strpieť daňovú kontrolu a v rámci priznaných práv daňovým

poriadkom má len právo vyjadriť sa k daňovej kontrole a navrhnúť, aby v protokole boli

uvedené jeho vyjadrenia k daňovej kontrole a k jej zisteniam. Až následne, v závislosti

od výsledkov daňovej kontroly, správca dane môže začať daňové konanie, v ktorom sa už

rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Z tohto uhla pohľadu je sťažnosť

už prima facie predložená ústavnému súdu predčasne, pretože ak by sa aj v budúcnosti tento

predpoklad naplnil, právomoci ústavného súdu by predchádzalo konanie a rozhodovanie

orgánov verejnej moci s možnosťou využitia prostriedku nápravy i v rámci správneho

súdnictva podľa piatej časti druhej hlavy

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Pokiaľ by však v rámci aktuálnej daňovej kontroly malo dôjsť k prekročeniu

právomoci finančného riaditeľstva, respektíve daňového úradu alebo k inému excesu,

ktorým by mali byť hrubo porušené práva sťažovateľa ako daňového subjektu, tak ako to je

tvrdené aj v posudzovanej sťažnosti, v takom prípade mal sťažovateľ možnosť postupovať

podľa piatej časti piatej hlavy ( nasl.) a iniciovať konanie o ochrane

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Uvedené dôvody viedli ústavný súd k záveru o nedostatku svojej právomoci v tejto

veci, pretože právomoci ústavného súdu predchádza v tomto prípade právomoc príslušného

daňového orgánu, resp. všeobecného súdu, a teda sťažovateľ mal (alebo aj bude mať)

k dispozícii iné účinné právne prostriedky na ochranu svojich označených práv. Ústavný

súd preto sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie ( ).

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že Všeobecná deklarácia

ľudských práv nie je záväzným dokumentom medzinárodného práva a ani Slovenská

republika nie je ňou viazaná.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,

bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2013