Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 76/2013
PDF · 146.11 KB
No categories available
III. ÚS 76/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., Ú., zastúpeného advokátkou JUDr. E. B.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv
postupom a opatrením Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky – podnetom
na vykonanie daňovej kontroly z 30. augusta 2012 sp. zn. 1020101/1/555627-1145947/2012
a postupom a opatrením Daňového úradu N. – oznámením o výkone daňovej kontroly
sp. zn. 9412401/5/2838366/2012 z 5. októbra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra
2012 doručená sťažnosť M. B., Ú. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv konaním a opatrením Finančného
riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) – podnetom
na vykonanie daňovej kontroly z 30. augusta 2012 sp. zn. 1020101/1/555627-1145947/2012
(ďalej len „podnet“) a konaním a opatrením Daňového úradu N. (ďalej len „daňový úrad“) –
oznámením o výkone daňovej kontroly sp. zn. 9412401/5/2838366/2012 z 5. októbra 2012
(ďalej len „oznámenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľovi bolo doručené oznámenie
daňového úradu, na základe ktorého mala začať u sťažovateľa ako daňového subjektu
daňová kontrola 29. októbra 2012. Sťažovateľ po začatí daňovej kontroly požiadal
16. novembra 2012 o predloženie podnetu na vykonanie opätovnej kontroly za zdaňovacie
obdobie 2007.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie „princípu legality“ podľa čl. 2 ods. 2
ústavy, porušenie čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv a ďalej aj „neoprávnený zásah
do jeho slobody garantovanej v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a porušenie čl. 13 ods. 1
písm. a) Ústavy SR“, ku ktorému malo dôjsť konaním a podnetom finančného riaditeľstva
a konaním a oznámením daňového úradu.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere žiada, aby ústavný súd
po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil, že postupom a podnetom
finančného riaditeľstva a postupom a oznámením daňového úradu došlo k porušeniu jeho
označených práv, aby zrušil podnet finančného riaditeľstva a oznámenie daňového úradu,
zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľa a priznal mu
náhradu trov konania. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd rozhodol „o dočasnom
odložení vykonateľnosti opatrenia Daňového úradu N. – oznámenia o vykonaní daňovej
kontroly zo dňa 05.10.2012 a uložil Daňovému úradu N. zdržať sa výkonu daňovej kontroly
u sťažovateľa až do právoplatného rozhodnutia o predloženej sťažnosti“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1
písm. a) ústavy, ako aj porušenie čl. 1 Všeobecnej deklarácie ľudských práv konaním
a podnetom finančného riaditeľstva a konaním a oznámením daňového úradu o výkone
daňovej kontroly.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.
V súvislosti s napadnutým postupom a podnetom finančného riaditeľstva a postupom
a oznámením daňového úradu ústavný súd upriamuje pozornosť na už spomenutý princíp
subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy), z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05).
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta v konaní pred ústavným súdom, neposkytuje
iný všeobecný súd na základe jemu dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich
účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia týchto práv.
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový
poriadok“) daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej
účelu.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ide o špecifickú kontrolnú
činnosť správcu dane, a z povahy daňovej kontroly vyplýva, že sa v nej nerozhoduje
o žiadnych právach a povinnostiach sťažovateľa ako daňového subjektu. Sťažovateľ ako
daňový subjekt je povinný strpieť daňovú kontrolu a v rámci priznaných práv daňovým
poriadkom má len právo vyjadriť sa k daňovej kontrole a navrhnúť, aby v protokole boli
uvedené jeho vyjadrenia k daňovej kontrole a k jej zisteniam. Až následne, v závislosti
od výsledkov daňovej kontroly, správca dane môže začať daňové konanie, v ktorom sa už
rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov. Z tohto uhla pohľadu je sťažnosť
už prima facie predložená ústavnému súdu predčasne, pretože ak by sa aj v budúcnosti tento
predpoklad naplnil, právomoci ústavného súdu by predchádzalo konanie a rozhodovanie
orgánov verejnej moci s možnosťou využitia prostriedku nápravy i v rámci správneho
súdnictva podľa piatej časti druhej hlavy zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Pokiaľ by však v rámci aktuálnej daňovej kontroly malo dôjsť k prekročeniu
právomoci finančného riaditeľstva, respektíve daňového úradu alebo k inému excesu,
ktorým by mali byť hrubo porušené práva sťažovateľa ako daňového subjektu, tak ako to je
tvrdené aj v posudzovanej sťažnosti, v takom prípade mal sťažovateľ možnosť postupovať
podľa piatej časti piatej hlavy OSP (§ 250v nasl.) a iniciovať konanie o ochrane
pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.
Uvedené dôvody viedli ústavný súd k záveru o nedostatku svojej právomoci v tejto
veci, pretože právomoci ústavného súdu predchádza v tomto prípade právomoc príslušného
daňového orgánu, resp. všeobecného súdu, a teda sťažovateľ mal (alebo aj bude mať)
k dispozícii iné účinné právne prostriedky na ochranu svojich označených práv. Ústavný
súd preto sťažnosť sťažovateľa ako celok odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poznamenáva, že Všeobecná deklarácia
ľudských práv nie je záväzným dokumentom medzinárodného práva a ani Slovenská
republika nie je ňou viazaná.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2013