Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 82/2013
PDF · 115.29 KB
No categories available
III. ÚS 82/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť V. P., Č., zastúpeného advokátkou JUDr. D. P., Ž., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C/220/2009
a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2013 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od júna 2009 účastníkom
konania o zaplatenie peňažnej sumy 2 421,33 € s prísl.
Okresný súd prvé pojednávanie nariadil až v decembri 2012 napriek tomu, že ho
sťažovateľ niekoľkokrát vyzýval, aby vo veci konal, a dosiaľ nie je vydané žiadne
rozhodnutie vo veci samej.
Z tohto dôvodu podáva sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť, v petite ktorej
navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho základné právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 22 C/220/2009 porušené bolo.
Okrem toho sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 €
a náhrady trov konania.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy,
ktoré sú zjavne neopodstatnené, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
1. Z obsahu sťažnosti i navrhovaného petitu je zrejmé, že sťažovateľ namieta
zbytočné prieťahy v konaní okresného súdu, ktoré začalo v júni 2009, v dôsledku čoho malo
dôjsť k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 citovanej právnej
normy ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré má k dispozícii podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde); takéto
dôvody v danej veci sťažovateľ neuviedol a ani ústavný súd ich nezistil.
Podľa ustáleného názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany
takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
I. ÚS 164/2010). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými
prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch
a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu
konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu
zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1
zákona o sudcoch]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom
vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“.
V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý
vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo
iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv
a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov,
je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou
konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti nevyplýva, že by sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi okresného súdu sťažovateľom podaná bola. Sťažovateľ o tom ani
ústavnému súdu nepripojil žiadny dôkaz (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), hoci je to
jeho povinnosť, a za takýto dôkaz nemožno považovať iba jeho všeobecné tvrdenie, že
viackrát vyzýval okresný súd, aby vo veci konal.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovanou právnou
zástupkyňou, v sťažnosti neuvádza ani žiadne argumenty, ktorými by preukázal,
že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany svojho základného práva nesplnil
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto mu ústavný súd nemôže nesplnenie tejto
podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol jeho sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
2. Vychádzajúc z odôvodnenia sťažnosti a jej petitu ústavný súd vyvodil záver,
že v zmysle § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažovateľ namieta iba porušenie
svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a hoci
označil v sťažnosti aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základom opísaného skutkového stavu, z ktorého sťažovateľ vyvodzuje porušenie
označeného základného práva, je iba celková nečinnosť okresného súdu v napadnutom
konaní. V systematike ústavy sú však primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho
konania obsahom iba základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, pokiaľ namietané porušenie tohto
základného práva nedosahuje takú intenzitu, že s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti
daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo
možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07). To však nie je zatiaľ
prípad sťažovateľa a sťažovateľ tieto skutočnosti v sťažnosti ani nenamietal.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj zjavne
neopodstatnená.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom,
predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (obdobne I. ÚS 182/2010).
V dôsledku odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby sa
ústavný súd zaoberal ďalšími požiadavkami v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. februára 2013