Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 116/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. M. L., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka

a konateľka JUDr. M. L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaním vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako oprávnená podala súdnemu exekútorovi

28. mája 2011 návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie. Okresný súd vyzval sťažovateľku výzvou z 30. mája 2012

na predloženie zmluvnej dokumentácie. Sťažovateľka uvádza, že „písomným podaním

z 28.06.2012 doručila okresnému súdu leasingovú zmluvu, splátkový kalendár a uznesenie

OR PZ Trnava o začatí trestného stíhania vedeného proti povinnému“. Okresný súd

rozhodol uznesením z 29. októbra 2012, ktorým žiadosť súdneho exekútora o vykonanie

exekúcie zamietol. Sťažovateľka je toho názoru, že tým, že okresný súd v napadnutom

konaní rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora po viac ako 14 mesiacoch, došlo

k zbytočným prieťahom a zároveň k porušeniu jej označeného základného práva.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „nepodávala sťažnosť na prieťahy

v konaní predsedovi okresného súdu, pretože takúto sťažnosť nepovažuje za účinný

prostriedok nápravy“. Na podporu tohto názoru argumentovala tým, že Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej

republike (rozhodnutie z 12. júna 2012, sťažnosť č. 30189/07) a Komanický (č. 6) proti

Slovenskej republike (rozhodnutie z 12. júna 2012, sťažnosť č. 40437/07) „odmietol

vo svojich rozhodnutiach podmieňovanie sťažnosti podľa SR

predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu“.

Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že postupom okresného súdu dochádza

k porušovaniu jej označených práv, a žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu

pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jej názoru spôsobené zbytočné prieťahy.

Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva zaručeného v

došlo tým, že okresný súd rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie viac ako 14 mesiacov.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky

na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,

na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej

rady č. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,

vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005

podľa ustanovenia a a nasl. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať

sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil

protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie

základného práva podľa , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ

preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa

preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa

( ).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní

podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje

za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi

všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu

iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného

zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd

poznamenáva, že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon

o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala tým, že nepodala sťažnosť na prieťahy

v konaní predsedovi okresného súdu z dôvodu, že tento prostriedok ochrany označeného

základného práva považuje za neúčinný, pritom poukazovala na konkrétne rozhodnutia

ESĽP, podľa ktorých ESĽP mal odmietnuť „podmieňovanie sťažnosti podľa

SR predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého

súdu“.

Ústavný súd sa nestotožňuje s týmto názorom sťažovateľky, pretože z odôvodnenia

z rozhodnutí ESĽP, na ktoré poukazovala sťažovateľka, nevyplýva, že by ESĽP považoval

sťažnosť predsedovi dotknutého súdu podľa § 62 zákona o súdoch za neefektívny nástroj

ochrany označeného základného práva vo všeobecnosti. Skôr z odôvodnenia namietaných

rozhodnutí možno vyvodiť záver, že otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov

nápravy ESĽP skúmal s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétne prípadu, pričom

zároveň konštatoval, že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti aplikovateľné

vnútroštátne právo je v súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo aplikované

vnútroštátnym orgánom správne (odsek 76 rozhodnutia ESĽP z 12. júna 2012 vo veci Ištván

a Ištvánová proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07, podobne odsek 73

rozhodnutia z 12. júna 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť

č. 40437/07). V tejto súvislosti je potrebné ďalej poukázať aj na konštatovanie uvedené

v odôvodnení označeného rozhodnutia ESĽP, že „podstatnou otázkou nebolo

zodpovedanie, či sťažnosť podľa zákona o súdoch je ako taká efektívna v zmysle čl. 35

dohovoru, ale posúdiť či sťažovateľ vyčerpal účinné prostriedky nápravy v zmysle tohto

článku dohovoru“ (odsek 77 rozhodnutia z 12. júna 2012, Ištván a Ištvánová proti

Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07).

Ústavný súd preto konštatuje, že argumenty sťažovateľky týkajúce sa nevyužitia

sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch sú zavádzajúce, účelové a neaplikovateľné na jej

prípad. ESĽP v obidvoch prípadoch posudzoval vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov

nápravy v okolnostiach konkrétneho prípadu (neporovnateľných s prípadom sťažovateľky,

čo sa týka dĺžky trvania napadnutého konania) pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti

sťažovateľov v konaní pred ESĽP. Z uvedeného dôvodu nie je možné bez ďalšieho

stotožňovať podmienky prijateľnosti sťažnosti v konaní pred ESĽP a v konaní

pred ústavným súdom.

V konaní pred ústavným súdom o sťažnosti podľa je pre posudzovanie

podmienok prijateľnosti sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa

, rozhodujúca vnútroštátna úprava, konkrétne zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že sťažovateľka nevyužila

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti

porušovaniu základného práva podľa , a nepreukázala ani to, že uvedenú

podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde). Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti

sťažovateľky pre jej neprípustnosť.

Ústavný súd preto sťažnosť vyhodnotil ako predčasne podanú a podľa § 25 ods. 2

ju odmietol ako neprípustnú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

Nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že sťažnosť

sťažovateľky je navyše aj zjavne neopodstatnená, pretože ako sama sťažovateľka

v sťažnosti uviedla, okresný súd o návrhu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

rozhodol ešte pred podaním tejto sťažnosti, pričom samotná dĺžka napadnutého konania

podľa názoru ústavného súdu ešte neindikuje, že v konaní pred okresným súdom dochádza

k prieťahom v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala ústavný súd dospieť k záveru

o ústavne relevantnej intenzite týchto prieťahov potrebnej na vyslovenie porušenia

základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom všeobecného súdu v označenom konaní dochádza

k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. marca 2013