Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 116/2013
PDF · 153.37 KB
No categories available
III. ÚS 116/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. marca 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. M. L., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokátka
a konateľka JUDr. M. L., vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 911/2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaním vedenom pod sp. zn.
5 Er 911/2011 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že ako oprávnená podala súdnemu exekútorovi
28. mája 2011 návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie. Okresný súd vyzval sťažovateľku výzvou z 30. mája 2012
na predloženie zmluvnej dokumentácie. Sťažovateľka uvádza, že „písomným podaním
z 28.06.2012 doručila okresnému súdu leasingovú zmluvu, splátkový kalendár a uznesenie
OR PZ Trnava o začatí trestného stíhania vedeného proti povinnému“. Okresný súd
rozhodol uznesením z 29. októbra 2012, ktorým žiadosť súdneho exekútora o vykonanie
exekúcie zamietol. Sťažovateľka je toho názoru, že tým, že okresný súd v napadnutom
konaní rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora po viac ako 14 mesiacoch, došlo
k zbytočným prieťahom a zároveň k porušeniu jej označeného základného práva.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „nepodávala sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi okresného súdu, pretože takúto sťažnosť nepovažuje za účinný
prostriedok nápravy“. Na podporu tohto názoru argumentovala tým, že Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej
republike (rozhodnutie z 12. júna 2012, sťažnosť č. 30189/07) a Komanický (č. 6) proti
Slovenskej republike (rozhodnutie z 12. júna 2012, sťažnosť č. 40437/07) „odmietol
vo svojich rozhodnutiach podmieňovanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy SR
predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého súdu“.
Sťažovateľka na základe uvedeného tvrdí, že postupom okresného súdu dochádza
k porušovaniu jej označených práv, a žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu
pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa jej názoru spôsobené zbytočné prieťahy.
Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
došlo tým, že okresný súd rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie viac ako 14 mesiacov.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky
na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej
rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,
vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) alebo od 1. apríla 2005
podľa ustanovenia § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05,
III. ÚS 401/2008), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať
sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil
protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch, alebo ak sa
preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa
(§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi
všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu
iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného
zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon
o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentovala tým, že nepodala sťažnosť na prieťahy
v konaní predsedovi okresného súdu z dôvodu, že tento prostriedok ochrany označeného
základného práva považuje za neúčinný, pritom poukazovala na konkrétne rozhodnutia
ESĽP, podľa ktorých ESĽP mal odmietnuť „podmieňovanie sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy
SR predchádzajúcou sťažnosťou účastníka na prieťahy v konaní predsedovi dotknutého
súdu“.
Ústavný súd sa nestotožňuje s týmto názorom sťažovateľky, pretože z odôvodnenia
z rozhodnutí ESĽP, na ktoré poukazovala sťažovateľka, nevyplýva, že by ESĽP považoval
sťažnosť predsedovi dotknutého súdu podľa § 62 zákona o súdoch za neefektívny nástroj
ochrany označeného základného práva vo všeobecnosti. Skôr z odôvodnenia namietaných
rozhodnutí možno vyvodiť záver, že otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov
nápravy ESĽP skúmal s ohľadom na špecifické okolnosti konkrétne prípadu, pričom
zároveň konštatoval, že jeho úlohou nebolo rozhodnúť, či vo všeobecnosti aplikovateľné
vnútroštátne právo je v súlade s dohovorom alebo či vnútroštátne právo bolo aplikované
vnútroštátnym orgánom správne (odsek 76 rozhodnutia ESĽP z 12. júna 2012 vo veci Ištván
a Ištvánová proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07, podobne odsek 73
rozhodnutia z 12. júna 2012 vo veci Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike, sťažnosť
č. 40437/07). V tejto súvislosti je potrebné ďalej poukázať aj na konštatovanie uvedené
v odôvodnení označeného rozhodnutia ESĽP, že „podstatnou otázkou nebolo
zodpovedanie, či sťažnosť podľa zákona o súdoch je ako taká efektívna v zmysle čl. 35
dohovoru, ale posúdiť či sťažovateľ vyčerpal účinné prostriedky nápravy v zmysle tohto
článku dohovoru“ (odsek 77 rozhodnutia z 12. júna 2012, Ištván a Ištvánová proti
Slovenskej republike, sťažnosť č. 30189/07).
Ústavný súd preto konštatuje, že argumenty sťažovateľky týkajúce sa nevyužitia
sťažnosti podľa § 62 zákona o súdoch sú zavádzajúce, účelové a neaplikovateľné na jej
prípad. ESĽP v obidvoch prípadoch posudzoval vyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov
nápravy v okolnostiach konkrétneho prípadu (neporovnateľných s prípadom sťažovateľky,
čo sa týka dĺžky trvania napadnutého konania) pre účely posúdenia prijateľnosti sťažnosti
sťažovateľov v konaní pred ESĽP. Z uvedeného dôvodu nie je možné bez ďalšieho
stotožňovať podmienky prijateľnosti sťažnosti v konaní pred ESĽP a v konaní
pred ústavným súdom.
V konaní pred ústavným súdom o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je pre posudzovanie
podmienok prijateľnosti sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, rozhodujúca vnútroštátna úprava, konkrétne § 53 zákona o ústavnom
súde.
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že sťažovateľka nevyužila
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti
porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nepreukázala ani to, že uvedenú
podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti
sťažovateľky pre jej neprípustnosť.
Ústavný súd preto sťažnosť vyhodnotil ako predčasne podanú a podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ju odmietol ako neprípustnú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.
Nad rámec odôvodnenia svojho rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že sťažnosť
sťažovateľky je navyše aj zjavne neopodstatnená, pretože ako sama sťažovateľka
v sťažnosti uviedla, okresný súd o návrhu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
rozhodol ešte pred podaním tejto sťažnosti, pričom samotná dĺžka napadnutého konania
podľa názoru ústavného súdu ešte neindikuje, že v konaní pred okresným súdom dochádza
k prieťahom v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala ústavný súd dospieť k záveru
o ústavne relevantnej intenzite týchto prieťahov potrebnej na vyslovenie porušenia
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom všeobecného súdu v označenom konaní dochádza
k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. marca 2013