Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 176/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. V., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 30. októbra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2012 doručená sťažnosť Ľ. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. októbra 2012

(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Košice II

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 2. februára 2012 bola sťažovateľovi

uložená povinnosť prispievať na výživu svojich dvoch maloletých dcér spolu sumou 330 €

mesačne za obdobie od 17. septembra 2007 do 5. decembra 2008. Takto vzniknuté dlžné

výživné za uvedené obdobie v celkovej výške 4 715,50 € okresný súd zaviazal sťažovateľa

uhradiť do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku. Proti tomuto rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie alebo zmeniť napadnutý výrok rozsudku a zaviazať

ho platením výživného vo výške 33,19 € na každé z maloletých detí. O odvolaní

sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok

okresného súdu v napadnutých výrokoch o určení výživného a dlžnom výživnom.

3. Okresný súd pri svojom rozhodnutí o výške výživného pre maloleté dcéry

sťažovateľa v sume spolu 330 € mesačne (200 € maloletá S. a 130 € maloletá L.) vychádza

predovšetkým zo skutočnosti, že sťažovateľ bol v rozhodnom období jediným spoločníkom

a konateľom spoločnosti W., s. r. o., ktorá vznikla 10. januára 2007. Táto spoločnosť mala

pri svojom vzniku splatené základné imanie vo výške 4 000 000 Sk. Zároveň súd prihliadol

na závery znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. J. Š. z odboru ekonómie

a manažmentu v konaní o rozvod manželstva účastníkov a úpravu rodičovských práv

a povinností, ktoré s touto vecou súviselo a bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn.

. Zo znaleckého posudku vyplynulo, že spoločnosť W., s. r. o., dosiahla

v roku 2008 zisk vo výške 4 813 €, no po odrátaní nákladov, ktoré neboli nevyhnutné

na ďalšie hospodárenie, by bol stav finančných prostriedkov vyšší o 370 051 Sk.

4. Proti týmto skutkovým a právnym záverom okresného súdu predložil sťažovateľ

v odvolaní svoje argumenty. Sťažovateľ predovšetkým zdôrazňoval, že finančné prostriedky

použité ako vklad do spoločnosti W., s. r. o. neboli jeho, ale že išlo o vklad tichého

spoločníka. Sťažovateľ aj reálne predložil zmluvu o tichom spoločenstve, avšak súd

si na základe znaleckého posudku osvojil názor, že zmluva o tichom spoločenstve nebola

naplnená, pretože z účtovníctva spoločnosti takáto skutočnosť nevyplývala. Sťažovateľ

namietal nesprávnosť záveru okresného súdu o výške jeho životnej úrovne aj tým, že vklad

sťažovateľa vo výške 4 000 000 Sk do jeho obchodnej spoločnosti bol realizovaný

už pred 10. januárom 2007, teda vyše 9 mesiacov pred začiatkom obdobia, za ktoré mu bolo

určené výživné. Sťažovateľ tiež poukazoval na to, že po jeho nedobrovoľnom odchode

si zo spoločnej domácnosti nezobral nič, naopak, matke maloletých ešte ostali finančné

prostriedky v sume 705 000 Sk, o ktorých nadobudnutie sa pričinil predovšetkým on. Podľa

sťažovateľa krajský súd na tieto rozsiahle námietky prakticky vôbec nereagoval.

Sťažovateľovi preto nie je jasné, prečo krajský súd jeho námietky nezohľadnil, a vyhodnotil

závery okresného súdu ako správne. Sťažovateľ preto považuje napadnuté rozhodnutie

za nedostatočne odôvodnené a zároveň za nepreskúmateľné, pretože nedáva jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

z 2. februára 2012.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd pri predbežnom prerokovaní prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví,

že napadnutým rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom bolo

porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň sťažovateľ navrhol,

aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní označených práv,

aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľovi náhradu jeho trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

8. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu

sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov

pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ na rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Podstata sťažnosti sa týka predovšetkým nedostatočného odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu. Podľa sťažovateľa krajský súd nereagoval

a ani sa nevysporiadal s jeho námietkami, iba skonštatoval správnosť skutkových

a právnych záverov súdu prvého stupňa. V napadnutom rozsudku chýba prepojenie medzi

námietkami sťažovateľa a závermi krajského súdu. Sťažovateľovi preto nie je jasné, prečo

„... reálne prostriedky vo výške viac než 700 000,- Sk, s ktorými ako s výsledkami činnosti

sťažovateľa mohla v rozhodujúcom čase matka disponovať, neboli zohľadnené a prečo

fiktívne prostriedky, s ktorými mal navyše disponovať trištvrte roka pred časom, za ktorý mu

bola určená vyživovacia povinnosť, zohľadnené boli“.

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za nepreskúmateľný,

pretože nedáva jasné odpovede na jeho argumenty uvedené v odvolaní proti rozsudku

okresného súdu z 2. februára 2012. Uvedenými nedostatkami mal krajský súd porušiť

sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

10. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Do práva na spravodlivý

proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného

práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným

súdom (napr. , , ). Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

11. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

a nezistil v ňom sťažovateľom vyčítané nedostatky. Skutkové závery krajského súdu

nemožno hodnotiť ako svojvoľné, ktoré by nemali oporu v dokazovaní uskutočnenom

okresným súdom. Krajský súd v napadnutom rozsudku zaujal presvedčivé a zároveň právne

korektné stanovisko k námietkam sťažovateľa, výslovne sa zaoberal aj tými argumentmi

sťažovateľa, v ktorých sa snažil preukázať, že suma 4 000 000 Sk do jeho spoločnosti bola

vkladom tichého spoločníka, a teda že nešlo o jeho finančné prostriedky. Krajský súd

sa v tejto otázke oprel o závery znaleckého posudku, ktoré sťažovateľ, kvalifikovane právne

zastúpený advokátkou, nespochybnil, resp. zo sťažnosti a ani z jej príloh to nevyplynulo.

Krajský súd zaujal nepochybne správne a jednoznačné stanovisko aj k ďalšiemu tvrdeniu

sťažovateľa, podľa ktorého pri určovaní jeho vyživovacej povinnosti malo byť zohľadnené,

že matke maloletých detí ostali finančné prostriedky vo výške viac ako 700 000 Sk. Takéto

finančné prostriedky, pokiaľ skutočne patrili do výlučného vlastníctva sťažovateľa,

predstavovali jeho pohľadávku voči matke maloletých detí, ktorú však nemožno započítať

na výživné pre maloleté deti v zmysle o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľ preto

dostal odpoveď na uplatnené odvolacie dôvody. Krajský súd v napadnutom rozsudku jasne

a určito odôvodnil, prečo považoval skutkové a právne názory okresného súdu za správne.

Napadnutý rozsudok krajského súdu preto rozhodne nemožno hodnotiť ako

nepreskúmateľný.

12. Podľa ústavného súdu je napadnutý rozsudok krajského súdu určitý

a zrozumiteľný a zároveň dostatočným spôsobom zaujíma stanovisko k postate námietok

uvedených v sťažovateľovom odvolaní. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého rozsudku

krajského súdu zistil, že tento sa ústavne prijateľným spôsobom vysporiadal

s argumentáciou sťažovateľa. Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo

možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1

). V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet

žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré

sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. , ),

pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

13. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje príčinná súvislosť

medzi označenými právami sťažovateľa a napadnutým rozsudkom krajského súdu, či jeho

postupom pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení

sťažovateľom označených práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje s právnym

názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia. Preto považuje ústavný súd sťažnosť proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj jeho postupu v celom rozsahu za zjavne

neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

14. Pretože sťažnosť bola v celom rozsahu odmietnutá, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný

súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013