Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 201/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. S., N., zastúpeného advokátkou Mgr. X. T. J., T.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 8. marca 2012 a postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. augusta 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. S. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára

2013 doručená sťažnosť Ing. S. S., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

Mgr. X. T. J., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 8. marca 2012 (ďalej

len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením z 27. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom

dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. , v rámci ktorého

uznesením z 8. marca 2012 okresný súd určil hnuteľný a nehnuteľný majetok, ktorý patril

do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky (matky sťažovateľa, pozn.) a pozostalého

manžela (výrok I), určil cenu tohto majetku (výrok II), určil majetok z bezpodielového

spoluvlastníctva, ktorý patrí do dedičstva (výrok III), určil majetok z bezpodielového

spoluvlastníctva, ktorý patrí pozostalému manželovi poručiteľky (výrok IV), určil majetok

patriaci do dedičstva (výrok V), určil všeobecnú cenu majetku poručiteľky (výrok VI),

potvrdil dedičstvo dedičom zo závetu (výrok VII), potvrdil dedičstvo dedičom zo zákona

(výrok VIII), určil dedičom povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok

vo výške 66 € (výrok IX) a určil odmenu poverenému súdnemu komisárovi a náhradu

hotových výdavkov (výrok X).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 27. augusta 2012 tak,

že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil s tým, že „do súpisu majetku zaraďuje

aj manželskú obrúčku poručiteľky o váhe 2,30 g v hodnote 38,17 eur“ (citované

z napadnutého uznesenia krajského súdu, pozn.), a potvrdil nadobudnutie dedičstva

k nej dedičom v 1. až 3. rade, každému v 1/3. Zároveň týmto napadnutým uznesením

krajský súd opravil „nesprávne vyčíslenú cenu majetku patriaceho do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov uvedenú vo výroku napadnutého uznesenia na str. 576 v bode II.,

druhý riadok vo výške 19 464,77 eur na správnu cenu vo výške 16 464,77 eur“ a opravil

„nesprávne označenie dediča 1) vo výroku napadnutého uznesenia uvedeného na str. 579,

riadok 11 uznesenia, ako RNDr. S. S., na správne označenie dediča 1) MVDr. M. S.

a nesprávne označenie dediča 1) vo výroku napadnutého uznesenia uvedeného na str. 579,

riadok 16, ako RNDr. M. S., na správne označenie dediča 1) MVDr. M. S.“.

Sťažovateľ v sťažnosti k napadnutému postupu krajského súdu a ním vydanému

napadnutému uzneseniu, ktoré je podľa neho „nedostatočné, neracionálne

a nepresvedčivé“, predovšetkým uvádza: «V odôvodnení rozhodnutia zo dňa 27. 08. 2012

zo svojich úvah celkom vynechal tú časť textu závetu poručiteľky, v ktorej si poručiteľka

praje aby ostatný jej majetok bol rozdelený medzi jej dvoch synov rovnakým dielom.

Odvolací súd nezdôvodnil ani to, prečo slovné spojenie uvedené v úvode druhého odseku

závetu citujem „Všetok môj majetok...“ nepovažoval za relevantné a teda nebral do úvahy

všetok majetok poručiteľky.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta „Nedostatočne odôvodnené vyčlenenie

finančných prostriedkov z majetku v BSM do výlučného vlastníctva pozostalého manžela...“

a „Nerešpektovanie dôkazov a skutočností, ktoré vyšli počas konania najavo, a to najmä

výdaje finančných prostriedkov pozostalého manžela z finančných prostriedkov, ktoré

ako uviedol získal dedením a darom“, ako aj rozdielny prístup odvolacieho súdu

k účastníkom konania v súvislosti so skutočnosťami nimi uvádzanými na podporu svojich

tvrdení tým, že krajský súd považoval „tvrdenia jedného účastníka konania za vierohodné

bez požadovania preukázania tvrdených skutočností a iného za nepreukázané“. V dôsledku

uvedeného malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu k porušeniu základného práva

sťažovateľa na rovnosť účastníkov v konaní podľa , ako aj jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a tiež práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ vyjadruje nespokojnosť

aj s odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu v časti týkajúcej sa „určenia časti

poručiteľkiných šperkov do majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov“, pritom

v tejto súvislosti poukazuje na a v nadväznosti na to tvrdí,

že v tomto prípade ide o „veci, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe

len jedného z manželov“, a teda nepatria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Za nedostatočné považuje sťažovateľ aj odôvodnenie tej časti napadnutého uznesenia

krajského súdu, ktorou určil „nadobudnutie poľnohospodárskej pôdy závetným dedičom,

vnukom poručiteľky“, a argumentuje tým, že zo závetu poručiteľky z 20. marca 1997

vyplýva «vôľa poručiteľky odkázať závetným dedičom len tie poľnohospodárske pozemky,

ktoré v relevantnom období obhospodaroval Š. P., š. p. a ostatnú poľnohospodársku pôdu

odkázala svojim dvom synom v poslednej časti odseku slovami „ostatné nech si rozdelia

medzi sebou rovnakým dielom“». Podľa sťažovateľa je odôvodnenie citovanej časti

napadnutého uznesenia krajského súdu nepresvedčivé z dôvodu, že odvolací súd založil

svoju argumentáciu na existencii „tzv. soc. organizácií, ktoré už ale v relevantnom období

dávno neexistovali...“.

Sťažovateľ napáda tiež postup krajského súdu v napadnutom konaní, v rámci ktorého

nezaradil do dedičstva sumu „82.947,- Sk (2.753,346)“, čím „vznikol stav, ako keby táto

značná finančná čiastka v čase smrti poručiteľky vôbec neexistovala“, a nezahrnul medzi

pasíva dedičstva sumu 29,88 €, ktorú manžel poručiteľky zaplatil z titulu hradenia

jej liečebných nákladov.

Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom konaní nedostatočne zaoberal

jeho argumentmi, čím podľa neho malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa ods. l

dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. S. S. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

a uznesením Krajského súdu Trenčín a postupom a uznesením Okresného súdu Trenčín

vo veci vedenej pod sp. zn. porušené bolo.

2. Sťažovateľovi Ing. S. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

7.000,- € (slovom: sedemtisíc eur), ktoré je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Krajský súd Trenčín je povinný vyplatiť sťažovateľovi Ing. S. S. náhradu trov

právneho zastúpenia vo výške 323,50 €, ktorú je Krajský súd Trenčín povinný vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...

4. Ruší uznesenie Krajského súdu Trenčín pod spisovou značkou -634

a prikazuje mu vec vrátiť Okresného súdu Trenčín, ktorý musí vo veci znova konať

a rozhodnúť.“

Súčasťou sťažnosti je návrh sťažovateľa, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) rozhodol o dočasnom opatrení a odložil

vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu a napadnutého uznesenia krajského

súdu, „aby tak nevznikli situácie, ktorých náprava by v budúcnosti už nemusela byť možná,

najmä prevody nehnuteľností v katastri nehnuteľností, disponovanie dedičov s hnuteľnými

časťami dedičstva, ako i ďalšie nevratné aktivity“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesenie č. k. -575 z 8. marca 2012, ktorým

okresný súd v dedičskej veci po poručiteľke po prerokovaní dedičstva určil hnuteľný

a nehnuteľný majetok, ktorý patril do bezpodielového spoluvlastníctva poručiteľky (matky

sťažovateľa, pozn.) a pozostalého manžela (výrok I), určil cenu tohto majetku (výrok II),

určil majetok z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý patrí do dedičstva (výrok III), určil

majetok z bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý patrí pozostalému manželovi poručiteľky

(výrok IV), určil majetok patriaci do dedičstva (výrok V), určil všeobecnú cenu majetku

poručiteľky (výrok VI), potvrdil dedičstvo dedičom zo závetu (výrok VII), potvrdil

dedičstvo dedičom zo zákona (výrok VIII), určil dedičom povinnosť zaplatiť spoločne

a nerozdielne súdny poplatok vo výške 66 € (výrok IX) a určil odmenu poverenému

súdnemu komisárovi a náhradu hotových výdavkov (výrok X).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v súlade s príslušnými

ustanoveniami (ďalej aj „OSP“) využil svoje právo podať

proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej

príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu verejnej

moci a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto

právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu a ani posudzovať jeho skutkové zistenia v predmetnej veci. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií

ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho

úlohou do detailov preskúmať vec z hľadiska v okolnostiach prípadu aplikovaných

právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnuté uznesenie krajského súdu

so zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení

krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu

záverov napadnutého uznesenia s a dohovorom.

V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za arbitrárne a z ústavného

hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

Ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania

pred všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia

všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane

absencie skutkových zistení (m. m. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti vyplývajú zásadné námietky sťažovateľa týkajúce

sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu v častiach

týkajúcich sa

- rozhodovania o dedení zo závetu,

- vyčlenenia finančných prostriedkov z majetku patriaceho do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov do výlučného vlastníctva manžela poručiteľky,

- určenia časti poručiteľkiných šperkov do majetku v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov,

- rozhodovania o dedení zo zákona,

- vyčlenenia finančných prostriedkov v sume 2 753,34 € z majetku patriaceho

do dedičstva a

- nezahrnutia sumy 29,88 € do pasív dedičstva.

Podľa sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom uznesení nedostatočne vysporiadal

s poslednou vôľou poručiteľky, keďže „zo svojich úvah celkom vynechal tú časť textu

záveru poručiteľky, v ktorej si poručiteľka praje, aby ostatný jej majetok bol rozdelený

medzi jej dvoch synov rovnakým dielom“.

Krajský súd k tejto námietke v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým

uviedol:

«Odvolaciu námietku v bode 1), ktorou dedič 2) spochybňuje správnosť potvrdenia

dedičstva dedičom zo zákona vo výške ich podielov v časti VIII napadnutého uznesenia

v dôsledku nesprávne určeného rozsahu majetku poručiteľky, ktorý odkázala v závere

dedičom, odvolací súd považuje za nedôvodnú. Z napadnutého uznesenia súdu prvého

stupňa i z obsahu spisu vyplýva, že poručiteľka zanechala zákonných i závetných dedičov.

Zákonným dedičom sa stal dedič 1), pozostalý manžel, dedičia 1) a 2), pozostalí synovia

poručiteľky sa stali zákonnými i závetnými dedičmi a dedičia 4) a 5), pozostalí vnukova

poručiteľky sa stali závetnými dedičmi poručiteľky. Dedič 2) si závet poručiteľky vykladá

tak, že všetok majetok poručiteľka odkázala len svojim dvom synom a vnukom odkázala

pozemky, ktoré obhospodaruje št. majetok rovnakým dielom. Po preskúmaní závetu z 20. 03.

1997, ktorý vlastnoručne napísala poručiteľka, aj odvolací súd zdieľa právny záver súdu

prvého stupňa, že uvedeným závetom odkázala poručiteľka len presne označené

nehnuteľnosti svojim dvom pozostalým synom a pozostalým vnukom. Pokiaľ v úvode závetu

(v odseku 2) poručiteľka uviedla, že „všetok svoj majetok, aby bol rozdelený medzi mojich

dvoch synov, a to takto: ,,a nasleduje presné vymedzenie nehnuteľnosti, ktoré odkazuje

pozostalým synom a pozostalým vnukom, nemožno obsah závetu vykladať inak, len tak,

že predmetom závetu boli presne označené nehnuteľnosti a dedičia, ktorým nehnuteľnosti

odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poukazuje aj na príslušné ustanovenie

a , ktorý určuje, že poručiteľ môže závet buď napísať

vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme

notárskej zápisnice, v každom závete musí byť uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol

podpísaný, inak je neplatný, na ustanovenie , podľa

ktorého právny úkon musí byť urobený slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak

je neplatný a na ustanovenie , podľa ktorého právne

úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä

podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým

prejavom. Ak teda vznikli pochybnosti o obsahu právneho úkonu z hľadiska jeho určitosti

alebo zrozumiteľnosti, treba sa pokúsiť pomocou výkladu právneho úkonu o odstránenie

tejto nejasnosti. Podľa ustálenej judikatúry súdov výklad právneho úkonu môže smerovať

len k objasneniu toho, čo v ňom bolo prejavené, a vôľa konajúceho sa pri výklade právneho

úkonu vyjadreného slovami uplatní, len ak nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Toto

pravidlo sa uplatní i pri výklade písomného právneho úkonu. V prípade, ak sa nejasnosť

právneho úkonu nedá odstrániť ani pomocou výkladu prejavu vôle, je právny úkon

neplatný. Pomocou výkladu právneho úkonu nie je dovolené meniť zmysel a obsah inak

jasného právneho úkonu. Vzhľadom na uvedené vychádzal odvolací súd z týchto hľadísk

pri posudzovaní obsahu právneho úkonu — závetu, a to z hľadiska jeho určitosti

a zrozumiteľnosti postupom podľa a dospel k záveru,

že právny úkon — závet, ktorý napísala poručiteľka dňa 20. 03. 1997, je v celom rozsahu

určitý a zrozumiteľný, keď z neho možno jednoznačne dôvodiť prianie poručiteľky, t. j. ktoré

nehnuteľnosti pripadajú ako dedičstvo pozostalým synom a ktoré pozostalým vnukom.

Za týchto okolností môže odvolací súd len konštatovať, že výklad obsahu závetu,

že poručiteľka závetom odkázala „celý svoj majetok len pozostalým synom“ a pozostalým

vnukom — len tam označené nehnuteľnosti, vykonaný odvolateľom, nezodpovedá pravidlám

výkladu podľa .»

K námietke vyčlenenia finančných prostriedkov z majetku patriaceho

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov do výlučného vlastníctva manžela

poručiteľky krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:

„Z čestného prehlásenia dediča 1) z 17. 02. 2009 (č. l. 361) vyplýva, že pozostalý

manžel poručiteľky získal do svojho výlučného vlastníctva za obdobie rokov 1954-2003

finančné prostriedky vo výške 294 937,- Sk (z predaja domov ako dar od rodičov,

z dedičstva, nájomné za ornú pôdu, nájomné za lesnú pôdu, za urbárske podiely), ktoré

finančné prostriedky uložil v peňažných ústavoch a bankách (podľa odôvodnenia

napadnutého uznesenia na č. k. 582 p. v., 4 odsek), a zúročil ich najmenej o ďalších

30 000,- Sk. Čestné prehlásenie je podpísané okrem dediča 1) aj jeho dvoma súrodencami,

čo potvrdzuje, že dedič 1) uvedené finančné prostriedky získal do svojho výlučného

vlastníctva. Za vieryhodné považoval odvolací súd tvrdenia dediča 1), že uvedené finančné

prostriedky uložil do peňažných ústavov (uvedených na č. k. 582 uznesenia), a sú teda jeho

výlučným vlastníctvom.“

K námietke sťažovateľa „proti určeniu poručiteľkiných šperkov do majetku

v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov“ krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol: „Odvolateľ namietal, že súd nesprávne posúdil vlastnícky vzťah

poručiteľky k časti jej hnuteľného majetku, k jej osobným šperkom. Dôvodil tým,

že poručiteľka tieto šperky, ktoré získala darom a dedením, a preto patrili do výlučného

vlastníctva poručiteľky. Z výpovede pozostalého manžela vyplýva, že šperky, ktoré zaradil

súd (súdny komisár) do BSM, boli nadobudnuté počas manželstva poručiteľky s pozostalým

manželom ako rodinné zlato. Odvolací súd poukazuje na ust. ,

podľa ktorého v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť

predmetom vlastníctva, a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva,

s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj veci, ktoré podľa svojej povahy

slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného manželov. Z obsahu spisu

vyplýva, že namietané šperky boli nadobudnuté poručiteľkou a pozostalým manželom počas

manželstva. Pokiaľ teda odvolateľ tvrdí, že ich nadobudla poručiteľka darom a dedením,

v takom prípade by musel jednoznačne preukázať, že to tak bolo. Keďže okrem svojho

tvrdenia žiadny dôkaz nepredložil, vychádzal aj odvolací súd z dikcie ustanovenia § 143

, že uvedené šperky patrili do BSM poručiteľky a pozostalého

manžela. Naopak, za dôvodnú treba považovať námietku odvolateľa, že do výlučného

vlastníctva poručiteľky patrila manželská obrúčka poručiteľky o váhe 2,30 g v hodnote

38.17 eur, nakoľko jej existencia nebola medzi účastníkmi sporná, uznával ju aj dedič 1)

vo svojom písomnom vyjadrení. Odvolací súd preto túto manželskú obrúčku zaradil do aktív

dedičstva a vyporiadal tak, že potvrdil dedičstvo k nej zákonným dedičom 1) až 3)

v rovnakom podiele.“

K námietke týkajúcej sa dedenia zo zákona krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol:

„Z obsahu spisu aj odvolací súd zistil, že poľnohospodárske pozemky nachádzajúce

sa v k. ú. Š. a v k. ú. V. boli vo výlučnom vlastníctve poručiteľky, a boli v minulosti

obhospodarované tzv. socialistickými organizáciami, najskôr J., potom Š. a po roku 1989

v dôsledku zrušenie zákonov, ktoré umožňovali užívanie takýchto pozemkov, inými

právnickými osobami na základe nájomných zmlúv. Preto aj odvolací súd, vychádzajúc

z listinných dokladov, na ktoré odkazuje aj súd v odôvodnení svojho uznesenia, vychádzal

z toho, že poručiteľka odkázala závetným dedičom vnukom P. S. a I. S. poľnohospodársku

pôdu, ktorá bola v minulosti v užívaní soc. organizácie.“

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezaradenia sumy 2 753,34 € ani do aktív, ani

do pasív majetku poručiteľky krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:

„Odvolateľ dôvodil, že táto finančná čiastka preukázateľne existovala v úschove

poručiteľky, a po jej smrti ju prevzal do správy pozostalý manžel (č. l. 385, riadok 7).

Túto finančnú čiastku považoval za svoje vlastníctvo, nakoľko ju dostal v roku 2001 ako dar

od poručiteľky, a ako dar ju aj prijal, avšak ju nechal uloženú u poručiteľky ako zábezpeku

pre rodičov v prípade náhlej choroby, resp. neočakávanej inej udalosti. Z obsahu spisu

odvolací súd však zistil, že z neho nevyplýva, že uvedenú finančnú čiastku získal odvolateľ

od poručiteľky ako dar, keďže finančné prostriedky neprevzal, a odvolateľ nepredložil

písomne uzavretú darovaciu zmluvu, z ktorej by vyplývalo že poručiteľka túto finančnú

čiastku odvolateľovi darovala. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 628 ods. 2

, podľa ktorého darovacia zmluva musí byť písomná,

aj je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak nedôjde k odovzdaniu

a prevzatiu veci pri darovaní. Z uvedeného potom vyplýva, že finančná hotovosť

2 753,34 eur mohla byť darom pre odvolateľa len v prípade, že by bol finančnú hotovosť

prevzal (peniaze sa považujú za hnuteľnú vec), čo sa nestalo, alebo predložil písomnú

darovaciu zmluvu, ktorá však, ako vyplýva aj z vyjadrenia odvolateľa, uzavretá medzi ním

a poručiteľkou nebola. Správne preto súd (súdny komisár) uvedenú finančnú hotovosť

nepovažoval za pohľadávku odvolateľa a jej zaradenie do aktív alebo pasív dedičstva.“

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nezaradenia sumy 29,88 € do súpisu pasív

dedičstva krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že „považuje túto

námietku za neopodstatnenú, nakoľko dedič 1) (manžel poručiteľky, pozn.) preukázal

listinnými dôkazmi, že uvedené náklady vynaložil, a za vieryhodné považoval aj tvrdenie

dediča 1), že uvedené finančné prostriedky vynaložil zo svojich výlučných prostriedkov“.

Z citovaných častí napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že krajský

súd sa v napadnutom uznesení zaoberal so všetkými zásadnými odvolacími

námietkami sťažovateľa a zaujal závery, ktoré z ústavného hľadiska možno považovať

za akceptovateľné a udržateľné. Vychádzajúc predovšetkým z citovaných častí odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatoval, že tieto poskytujú

dostatočný základ pre jeho výroky, preto napadnuté uznesenie krajského súdu nemožno

považovať za arbitrárne či „neracionálne“. Podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a právom podľa dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich

porušenie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa v dôsledku „Nerešpektovania dôkazov a skutočností,

ktoré vyšli počas konania najavo...“, keďže krajský súd podľa jeho názoru rozdielne

posudzoval skutočnosti uvádzané účastníkmi odvolacieho konania na podporu svojich

tvrdení; krajský súd považoval „tvrdenia jedného účastníka konania za vierohodné

bez požadovania preukázania tvrdených skutočností a iného za nepreukázané“.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„Odvolacia námietka... spochybňuje postup súdu pri posudzovaní čestného prehlásenia

odvolateľa (č. l. 558), ktorým uviedol čestne a úplne všetky finančné prostriedky získané

poručiteľkou počas trvania manželstva darom a dedením v hodnote 20.191,60 eur a súd

ho posúdil ako sporné, a čestné prehlásenie pozostalého manžela dediča 1) naproti tomu

súd za sporné nepovažoval, aj napriek tomu, že odvolateľ v tomto čestnom prehlásení

existenciu viacerých položiek spochybnil. K uvedenému odvolací súd uvádza, že po

právnom posúdení svojich skutkových zistení súd zaradí do aktív a pasív dedičstva majetok,

ktorý z hľadiska skutkového a právneho patril v rozhodujúcom čase (§ 460 Občianskeho

zákonníka) poručiteľovi. V zmysle ale súd do tohto súpisu nezaradí

aktíva a pasíva medzi účastníkmi sporné. Spornými aktívami a pasívami dedičstva sú tie,

ktorých sa týkajú skutkové tvrdenia účastníkov rozporné v tom, či tieto aktíva a pasíva

patrili poručiteľovi v čase jeho smrti. Spornosť aktív a pasív dedičstva v zmysle uvedeného

ustanovenia nenastáva samým prejavením sa odlišnosti názorov účastníkov konania na to,

či ten ktorý majetok patrí do dedičstva. Postup podľa totiž prichádza

do úvahy až vtedy, keď súd na základe obsahu spisu a toho, čo uviedli dedičia zistí (sám

dospeje k záveru), že v konaní prejavená odlišnosť názorov účastníkov konania alebo

povaha ich tvrdení svedčí o existencii spornosti v účastníkmi tvrdených skutkových (nie

právnych) okolnostiach o tom, ktoré aktíva a pasíva patria do dedičstva. Až v prípade, že sa

v konaní o dedičstve právne relevantným spôsobom prejaví (skutková, nie právna) spornosť

aktív dedičstva, obmedzí sa súd na zistenie spornosti (pričom nevykonáva žiadne

dokazovanie, ktoré by bolo zamerané na odstránenie tejto spornosti). Súd prvého stupňa

považoval za spornú existenciu a výšku finančných prostriedkov patriacich do výlučného

vlastníctva poručiteľky titulom dedenia a darovania podľa čestného prehlásenia odvolateľa

(č. l. 558). Z čestného prehlásenia odvolateľa z 28. 11. 2011, č. l. 558 vyplýva,

že poručiteľka získala počas manželstva dedením a darom od svojich rodičov a príbuzných

finančné prostriedky v rokoch 1955 až 1980 spolu vo výške 524 000,- Kčs, finančné

prostriedky získané za prenájom označených nehnuteľností za roky 1959-2004 vo výške

15 252,- Sk a peňažné prostriedky z kupónovej privatizácie vo výške 13 740,- Sk. Odvolateľ

však okrem tohto svojho tvrdenia žiadnym iným spôsobom nepreukázal, či tieto finančné

prostriedky (okrem tých, ktoré dedičia uznali) v čase smrti poručiteľky existovali. Možno

ich preto považovať za sporné, a preto sa nemohli stať predmetom vyporiadania. Z čestného

prehlásenia dediča 1) z 17. 02. 2009 (č. l. 361) vyplýva, že pozostalý manžel poručiteľky

získal do svojho výlučného vlastníctva za obdobie rokov 1954-2003 finančné prostriedky

vo výške 294 937.- Sk (z predaja domov ako dar od rodičov, z dedičstva, nájomné za ornú

pôdu, nájomné za lesnú pôdu, za urbárske podiely), ktoré finančné prostriedky uložil

v peňažných ústavoch a bankách (podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia na č. l. 582

p. v., 4 odsek), a zúročil ich najmenej o ďalších 30 000.- Sk. Čestné prehlásenie

je podpísané okrem dediča 1) aj jeho dvoma súrodencami, čo potvrdzuje, že dedič 1)

uvedené finančné prostriedky získal do svojho výlučného vlastníctva. Za vieryhodné

považoval odvolací súd tvrdenia dediča 1), že uvedené finančné prostriedky uložil

do peňažných ústavov (uvedených na č. l. 582 uznesenia), a sú teda jeho výlučným

vlastníctvom.“

Ústavný súd vychádzajúc z citovaného zastáva názor, že krajský súd ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil spornosť „finančných prostriedkov patriacich podľa

čestného prehlásenia sťažovateľa do výlučného vlastníctva poručiteľky titulom dedenia

a darovania“, ako aj preukázanie tvrdenia manžela poručiteľky, že uvedené finančné

prostriedky získal do svojho výlučného vlastníctva, a to na základe čestného vyhlásenia

podpísaného okrem manžela poručiteľky aj jeho dvoma súrodencami.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

nepotvrdzuje tvrdenie sťažovateľa, v zmysle ktorého krajský súd pri rozhodovaní

o (ne)zaradení finančných prostriedkov do súpisu aktív dedičstva postupoval tak,

že „nerešpektoval skutočnosti, ktoré počas konania vyšli najavo“, a ani nezakladá dôvod

na stotožnenie sa s jeho záverom, že „rozdielnym prístupom pri posudzovaní tvrdených

skutočností“ účastníkov konania (sťažovateľa a manžela poručiteľky, pozn.) došlo

k porušeniu jeho základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3

.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti podľa .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi

uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013