Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 182/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť S. Š., Ž., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Š..., s. r. o.,

Ž., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. B. Š., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojitosti s a 2 Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. -244

z 26. septembra 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-292 z 9. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť S. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2012

doručená sťažnosť S. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1

a 2 (ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-244 z 26. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-292 z 9. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľka ako

prevádzkovateľka nočného baru 1. augusta 2008 uzatvorila s prenajímateľkou

[navrhovateľkou v konaní pred všeobecnými súdmi, obchodnou spoločnosťou P., a. s., T.

(ďalej len „navrhovateľka“)] nájomnú zmluvu, na základe ktorej jej bolo prenechané

do užívania čapovacie zariadenie, a to na dobu piatich rokov. Podľa vyjadrení sťažovateľky

zlé finančné výsledky podnikania ju viedli k ukončeniu podnikania ani nie mesiac

po uzatvorení uvedenej nájomnej zmluvy a k následnému vycestovaniu za prácou

do zahraničia, pričom sťažovateľka podľa navrhovateľky jej túto okolnosť v rozpore

s nájomnou zmluvou neoznámila. Navrhovateľka po zistení, že sa výčapné zariadenie

nenachádza v prevádzkových priestoroch, 18. augusta 2008 vyzvala sťažovateľku

na náhradu škody a následne 26. septembra 2009 odstúpila od nájomnej zmluvy. Svoje

nároky na náhradu škody proti sťažovateľke si navrhovateľka uplatnila žalobou.

O žalobe navrhovateľky rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -244

z 19. apríla 2010, ktorý bol doručený sťažovateľke 15. mája 2010. Týmto rozsudkom bola

sťažovateľka v procesnom postavení odporkyne zaviazaná zaplatiť navrhovateľke sumu

705,24 € s príslušenstvom. Proti tomuto prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok

uznesením sp. zn. zo 16. septembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému

súdu na ďalšie konanie.

Následne okresný súd rozhodol v predmetnej veci rozsudkom sp. zn.

z 26. septembra 2011, ktorým opäť zaviazal sťažovateľku zaplatiť navrhovateľke sumu

705,24 € s príslušenstvom a nahradiť jej trovy konania v sume 2 360,76 €.

Sťažovateľka opätovne napadla označený prvostupňový rozsudok odvolaním

namietajúc, že súd prvého stupňa

„- nerešpektoval právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa

16. 09. 2010...,

... dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci“.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudkom

č. k. -292 z 9. februára 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu vo veci

samej a vo vzťahu k výroku o náhrade trov prvostupňového konania ho zmenil tak,

že navrhovateľke túto náhradu nepriznal. Krajský súd dospel k záveru, že navrhovateľka

preukázala predpoklady vzniku nároku na náhradu škody a že sťažovateľka neuniesla

dôkazné bremeno vo vzťahu k okolnostiam vylučujúcim zodpovednosť za škodu,

resp. k okolnostiam, ktoré musia byť pri určovaní rozsahu zodpovednosti zohľadňované

(napríklad činnosť samotného poškodeného).

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, resp.

„nesprávnou aplikáciou jednoduchého práva“ boli porušené jej v petite sťažnosti označené

práva. Podľa sťažovateľky odvolací súd, ako aj súd prvostupňový interpretovali zmluvu,

ktorú podpísala s navrhovateľkou (ako i ďalšie úkony zo strany navrhovateľky)

„arbitrárne, v rozpore s princípom spravodlivosti a v rozpore s obsahom súdneho spisu“.

V nadväznosti na to sťažovateľka namieta nesprávne právne posúdenie veci (resp.

nevyhodnotenie skutkovo správne), pokiaľ ide o naplnenie predpokladov na vznik

zodpovednosti za škodu poukazujúc najmä na čestné vyhlásenie zamestnankyne

navrhovateľky, v zmysle ktorého mala sťažovateľka najmä odovzdať výčapné a chladiace

zariadenie s príslušenstvom vo vlastníctve navrhovateľky na účel jeho ďalšieho využívania

ďalšej osobe so súhlasom navrhovateľky, a v súvislosti s tým upozorňuje na nezrovnalosti

v úkonoch a výpovediach svedkov a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že navrhovateľka mohla predísť prípadnej škode

pri náležitej starostlivosti urobením potrebných opatrení, v spojitosti s čím krajský súd,

ako aj pred ním okresný súd pochybili, keď neaplikovali ,

podľa ktorého ak nesplnenie povinnosti povinnej strany bolo spôsobené konaním

poškodenej strany alebo nedostatkom súčinnosti, na ktorú bola poškodená strana, nemá

poškodená strana nárok na náhradu škody. Postup všeobecných súdov pri interpretácii

príslušných zákonných ustanovení bol podľa sťažovateľky príliš formalistický a „spolu

s nesprávnym skutkovým posúdením veci viedol k zjavnej nespravodlivosti a to napriek

skutočnosti, že neboli absolútne viazané doslovným znením zákona, ale mohli a mali

sa od neho odchýliť, nakoľko pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať

ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného

predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu“.

Napokon sťažovateľka namieta, že krajský súd, ako aj okresný súd nesprávne vec

posúdili aj preto, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s jej námietkou, že konanie

navrhovateľky, ktorá aj napriek tomu, že odobrila odovzdanie výčapného zariadenia tretej

osobe, nepožadovala za neho viac ako 3 roky úhradu nájomného ani sa oň žiadnym

spôsobom nezaujímala a náhradu požadovala až po troch rokoch. Takéto konanie je podľa

sťažovateľky v rozpore s , podľa ktorého výkon práva, ktorý

je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť

na ďalšie konanie, odložil vykonateľnosť rozsudku okresného súdu č. k. -244

z 26. septembra 2011 a rozsudku krajského súdu č. k. -292 z 9. februára

2012 a vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ako aj napadnutým (potvrdzujúcim) rozsudkom krajského súdu bol

porušený a 2 , ako aj jej základné právo na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Sťažovateľka zároveň navrhuje, aby napadnutý rozsudok okresného súdu, ako aj

napadnutý rozsudok krajského súdu boli zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu,

alternatívne krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon sa domáha aj priznania úhrady

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie a 2 ,

ako aj základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -244 z 26. septembra 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-292 z 9. februára 2012.

1. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka predmetnou sťažnosťou najprv napáda

rozsudok okresného súdu č. k. -244 z 26. septembra 2011. Podľa princípu

subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety rozhoduje

ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že

v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom

zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Vzhľadom na spomínaný princíp subsidiarity ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu (a postup v konaní mu predchádzajúci),

keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný prostriedok, ktorý sťažovateľka využila,

a o odvolaní proti nemu rozhodol krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k.

-292 z 9. februára 2012. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

2. K namietanému porušeniu v petite sťažnosti označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, možno zo sťažnosti vyvodiť, že

sťažovateľka namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv týmto potvrdzujúcim

rozsudkom, ktorým sa stotožnil so skutkovými a právnymi názormi a závermi okresného

súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na súdnu ochranu

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným rozhodnutím orgánu

verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným

rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať

sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla

vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá

zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých

je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom

rozpore s princípmi spravodlivosti (, , ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľky so skutkovými zisteniami,

z ktorých krajský súd vychádzal, a s jeho právnym posúdením. Podľa sťažovateľky

„Odvolací súd rovnako ako aj okresný súd nesprávne právne posúdili vec, keď usúdili

kumulatívne naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu (t. j. existencia

protiprávneho úkonu, vznik škody a príčinnú súvislosť... medzi protiprávnym úkonom

a vznikom škody).“.

Sťažovateľka pritom poukazovala na to, že svedecké výpovede (svedkýň F. a H.)

mali potvrdzovať jej tvrdenie, že predmet sporu mal byť s vedomím navrhovateľky (resp.

s vedomím jej zamestnankyne) odovzdaný na ďalšie využívanie tretej osobe (podnikateľke

M.), hoci táto prevzatie predmetu pred súdom nepotvrdila. Sťažovateľka ďalej poukazovala

na to, že dôverovala v riadne ukončenie a vysporiadanie zmluvného vzťahu

s navrhovateľkou a súdy pritom nezohľadnili skutočnosť, že predmetné zariadenie

odovzdala tretej osobe. Pri posudzovaní príčinnej súvislosti mal okresný súd a následne

krajský súd podľa sťažovateľky zohľadniť povinnosť navrhovateľky ako vlastníka veci

prejavovať o vec náležitý záujem počas trvania nájomného vzťahu, pričom táto povinnosť

má podľa sťažovateľky vyplývať z . Navrhovateľka mala

taktiež opomenúť zmluvne dohodnutú povinnosť súčinnosti (súčinnosť pri premiestnení

predmetu), keď neprišla demontovať predmetné zariadenie potom, ako sa dozvedela

o skončení nájmu nebytových priestorov. Sťažovateľka ďalej vyčíta navrhovateľke, že hoci

mala mať (minimálne prostredníctvom svojej zamestnankyne) vedomosť o tom, že

sťažovateľka porušuje zmluvu, pristúpila k odstúpeniu od zmluvy „až po takmer 3

rokoch!“. Súdy mali pritom opomenúť aplikovať , podľa

ktorého nemala byť navrhovateľke priznaná právna ochranu takému výkonu práva, ktoré je

v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku bez toho, aby konkrétne uviedla, v čom

mal tento rozpor spočívať.

Krajský súd v napadnutom rozsudku podrobne opísal skutkový stav tak, ako bol

ustálený okresným súdom, poukazujúc na to, že sťažovateľka uzatvorila zmluvu

o podnájme nebytových priestorov – prevádzky nočného baru, ako aj nájomnú zmluvu

s navrhovateľkou, na základe ktorej prevzala do užívania výčapné zariadenie. Po necelom

mesiaci ale podnikanie skončila a porušujúc svoju povinnosť zo zmluvy túto skutočnosť

navrhovateľke neoznámila. Krajský súd zároveň opísal okolnosti, za ktorých došlo

k odstúpeniu od zmluvy zo strany navrhovateľky, ako aj jej výzvy adresované sťažovateľke,

aby uhradila vzniknutý dlh vrátane posúdenia a hodnotenia svedeckých výpovedí. Úvaha

podstatná na rozhodnutie vo veci samej je obsiahnutá v tej časti odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu, v ktorej uvádza, že sťažovateľka nepreukázala, že do jej

zmluvného vzťahu s navrhovateľkou vstúpila tretia osoba namiesto sťažovateľky, a ani

nepreukázala, že by sťažovateľka prenajaté zariadenie vrátila v súlade so zmluvou. Krajský

súd taktiež dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala žiadne liberačné dôvody a ani

zanedbanie povinnosti predchádzať vzniku škody zo strany navrhovateľky. Ani údajný

výkon práv v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nebolo možné pričítať

na ťarchu navrhovateľky, pretože prvotnou príčinou vzniku škody bolo podľa záveru

všeobecných súdov porušenie povinnosti zo strany sťažovateľky, k plneniu ktorých sa sama

zmluvne zaviazala. Pri určení ceny za predmet nájmu vychádzal krajský súd z ceny nového

zariadenia, ktorú navrhovateľka preukázala, a to vzhľadom na krátky čas užívania

zariadenia sťažovateľkou (od 3. do 31. augusta 2008).

Ústavný súd zdôrazňuje, že vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať

do právomoci všeobecných súdov zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery,

ak sú tieto ústavne udržateľné. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie

(teda najmä až ), ústavný súd nie je oprávnený prehodnocovať

hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením

sám nestotožňoval (napr. ). V tomto prípade však ústavný súd nepovažuje

úvahu krajského súdu, podľa ktorej je sťažovateľka povinná nahradiť škodu vzniknutú

v dôsledku nesplnenia si povinnosti a vrátiť prenajaté zariadenie od navrhovateľky,

v okolnostiach danej veci za ústavne neudržateľnú.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam, k čomu v danom prípade nedošlo.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku podľa názoru ústavného súdu dostatočne

vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky, a to tak vo vzťahu ku skutkovým zisteniam

či k právnemu posúdeniu veci vrátane posúdenia splnenia prevenčnej povinnosti

poškodeného či možnosti odoprieť výkonu práv právnu ochranu z dôvodu porušenia

poctivého obchodného styku a svoje závery dostatočne odôvodnil. Predmetné námietky

sťažovateľky ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by spochybňovali ústavnú udržateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu. V danej veci preto nič nesignalizuje, že by

napadnutým rozsudkom krajského súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa ani práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu

svojimi vlastnými.

Ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sa v plnom rozsahu domáha preskúmania

napadnutého rozsudku krajského súdu, a to tak, ako by ústavný súd mal byť ďalším

stupňom v hierarchii všeobecných súdov. Argumenty uvedené v sťažnosti sú však podľa

názoru ústavného súdu iba opakovaním tých argumentov, ktorými sa už zaoberal krajský

súd (a pred ním okresný súd) a s ktorými sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite

vysporiadal. Napadnutý rozsudok krajského súdu nevzbudzuje žiadne pochybnosti

o správnosti jeho skutkových a právnych záverov a nevyvoláva úvahy o jeho prípadnej

arbitrárnosti.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie a 2 bez toho, aby túto

námietku odôvodnila inými námietkami ako námietkami smerujúcimi proti napadnutému

rozsudku krajského súdu ako takému.

K namietanému porušeniu a 2 ústavný súd uvádza, že jeho

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného

základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia

a 2 bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode

sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (, , ,

).

Keďže ústavný súd nezistil možnosť vysloviť v danej veci porušenie sťažovateľkou

označeného základného práva podľa , prípadne práva podľa

dohovoru postupom všeobecných súdov, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia

a 2 . Navyše, a 2 obsahuje iba všeobecný princíp

rovnosti (nie princíp rovnosti pred súdom, ktorý je obsiahnutý v ),

a preto v okolnostiach danej veci už aj vzhľadom na uvedené k porušeniu tohto článku

ani nemohlo dôjsť (m. m. , , ).

Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013