Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 215/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. J. H., L., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 29.

januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť PharmDr. J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2013

doručená sťažnosť PharmDr. J. H., L., zastúpeného advokátkou JUDr. T. V., K., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 29. januára 2013 (ďalej len „rozsudok z 29. januára

2012“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -145 z 15. októbra 2010 (ďalej len „rozsudok

z 15. októbra 2010“) bola zamietnutá žaloba sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia

neplatnosti dohody uzavretej so žalovaným z 18. augusta 2009 o zabezpečení pohľadávky

ručením a vyhlásenie sťažovateľa o súhlase s výkonom exekúcie obsiahnutými v notárskej

zápisnici č. N204/2009, NZ 27854/2009, NCRls 28288/2009, ako aj určenia, že táto

notárska zápisnica nie je vykonateľným exekučným titulom.

Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľ nekonal pod psychickým nátlakom,

pretože si bol vedomý svojej podlžnosti voči žalovanému, dlh chcel uhradiť a mal dlhy aj

voči iným spoločnostiam. Svoj záver o tom, že v danom prípade nejde o absolútnu

neplatnosť právnych úkonov podľa , oprel okresný súd najmä

o výpoveď notárky JUDr. V. S. (ďalej len „notárka“).

K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa neplatnosti právnych úkonov pre ich rozpor

s dobrými mravmi a rozpor so zákonom () okresný súd v rozsudku

z 15. októbra 2010 uviedol, že sám sťažovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi tým, že sa

vyhýba plneniu svojich povinností vyplývajúcich zo záväzkovoprávneho vzťahu so

žalovaným odvolávajúc sa na absenciu slobody a vôle pri podpise notárskej zápisnice.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku z 15. októbra 2010 poukázal na to, že sťažovateľ ako

prevádzkovateľ lekárne dlhodobo podnikal, a musí tak niesť zodpovednosť aj za riziko

vyplývajúce z podnikateľskej činnosti, a taktiež poukázal na skutočnosť, že medzi

sťažovateľom a žalovaným bola od roku 1995 obchodná spolupráca a v konaní bolo

preukázané, že sťažovateľ od žalovaného prevzal tovar a speňažil ho, avšak finančné

prostriedky žalovanému neodovzdal.

Sťažovateľ podal proti rozsudku z 15. októbra 2010 odvolanie, v ktorom namietal, že

obchodná spoločnosť H., spol. s r. o., ktorej jediným konateľom a spoločníkom bol on sám,

bola založená v roku 2005 z toho dôvodu, aby neniesol zodpovednosť za prípadné jej dlhy

celým svojím súkromným majetkom on sám, pričom celú svoju podnikateľskú činnosť

realizoval len prostredníctvom tejto spoločnosti. V ďalšej argumentácii poukázal na obsah

notárskej zápisnice, z ktorého jednoznačne vyplýva, že dlžníkom žalovaného je obchodná

spoločnosť H., spol. s r. o., ktorá sa v roku 2008 dostala do finančných ťažkostí súvisiacich

s nestabilnou situáciou na trhu s liekmi, dôsledkom ktorej bola zmena cien liekov a

meškanie zdravotných poisťovní s platbami. Žalovaný na sťažovateľa v uvedenom čase

vyvíjal psychický nátlak, aby podpísal, resp. prevzal ručiteľský záväzok za obchodnú

spoločnosť H., spol. s r. o. (v tejto súvislosti poukázal na výpoveď svedkyne Ing. J. B. a

notárky, z ktorých vyplýva, že notárska zápisnica bola vopred pripravená na základe

objednávky žalovaného). Uvedený psychický nátlak na sťažovateľa spočíval v nátlaku

žalovaného, aby založil rodičovský dom (pritom otec sťažovateľa po oboznámení s touto

informáciou dostal mozgovú mŕtvicu), v strachu sťažovateľa o zamestnancov, v pocite

zodpovednosti za nich, v upodozrievaní žalovaného, že použil peniaze obchodnej

spoločnosti H., spol. s r. o., na iné účely – investovanie do rizikových investičných fondov a

v obave pred kriminalizáciou osoby sťažovateľa. Uvedený psychický nátlak a bezprávna

vyhrážka spôsobili, že neslobodne pod nátlakom sťažovateľ podpísal ručiteľský záväzok,

podľa ktorého ručí za záväzky obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., celým svojím

súkromným majetkom, napriek tomu, že nevlastnil majetok, ktorým by mohol uspokojiť

veriteľa. Sťažovateľ poukázal na ním v konaní predložené odborné vyjadrenie

psychologičky PhDr. E. K. (ďalej len „psychológ“), ktorá po jeho vyšetrení uviedla, že

sťažovateľ „nemal sociálny výcvik pre nátlakové situácie a v stave, kedy mu boli

vsugerované potenciálne následky, ak nepodpíšeš, zdôraznila, bez jeho predchádzajúcej

účasti, konal v stave emocionálneho chaosu, ako ďalej uvádza, žalobca bol vystavený

masívnemu stresu“.

S ohľadom na uvedené sťažovateľ poukázal na to, že jeho vyhlásenie o zabezpečení

záväzku obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., celým jeho majetkom je v rozpore

s dobrými mravmi, v rozpore so zmyslom a účelom zákonných ustanovení Obchodného

zákonníka a a sú neplatné podľa

. Odvolanie sťažovateľ odôvodil s poukazom na

písm. d), e), f) s tým, že hodnotiaca úvaha okresného súdu

v tomto prípade nezodpovedá zásadám formálnej logiky a nevychádza zo skutkového stavu

veci, a preto je potrebné rozsudok z 15. októbra 2010 zrušiť.

Krajský súd rozsudkom z 29. januára 2013 potvrdil správnosť skutkových i právnych

záverov rozsudku z 15. októbra 2010 a stotožnil sa s jeho dôvodmi. Podľa krajského súdu

vykonané dokazovanie nepreukázalo, žeby sťažovateľ právne úkony týkajúce sa

zabezpečenia pohľadávky žalovaného ručením v notárskej zápisnici nepodpísal slobodne

a vážne, a pretože zastával funkciu konateľa spoločnosti, mal si byť vedomý rozdielu medzi

zabezpečením záväzku ručením obchodnej spoločnosti a zabezpečením záväzku ručením

fyzickej osoby. Sťažovateľom namietaný psychický nátlak žalovaného krajský súd aj

z obsahu odborného vyjadrenia psychológa v konaní vyhodnotil ako tlak pod vplyvom

neúspechu v podnikaní a dlhov, ktoré vznikli spoločnosti, v ktorej bol sťažovateľ

štatutárnym zástupcom. Napriek tomu, že svoju námietku absolútnej neplatnosti právnych

úkonov sťažovateľ odôvodnil poukázaním na a 39 v spojení

s a 106 , krajský súd sa podľa neho „z nepochopiteľných

dôvodov“ zaoberá , ktorého aplikácie sa nedovolával. Krajský

súd taktiež poukázal na nemožnosť aplikácie na vzťahy

upravené ( tohto zákona).

Krajský súd v rozsudku z 29. januára 2013 uzatvoril, že z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, že by sťažovateľ bol prinútený k podpisu dohody o jeho ručiteľskom záväzku

jeho ako fyzickej osoby za dlhy právnickej osoby, ale tento postup si sám zvolil.

Podľa sťažovateľa krajský súd nezohľadnil všetky relevantné okolnosti uvedenej

veci, neprihliadol na ne cez prizmu dobrých mravov, nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ

realizoval svoju podnikateľskú činnosť účasťou na podnikaní právnickej osoby –

spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej podnikateľské riziko spojené s prípadnou

platobnou neschopnosťou zaťažuje v zásade spoločnosť a ručenie spoločníka je zákonom

limitované, a tento súd nezohľadnil ani skutočnosť, že záväzok, ktorý sťažovateľ na seba

prevzal, nie je reálne schopný splniť. Úvaha krajského súdu, že ako štatutárny orgán

obchodnej spoločnosti si mal byť vedomý dôsledkov svojho konania pri podpise notárskej

zápisnice, nie je výkladom . V tejto súvislosti sťažovateľ

poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 8. decembra 2010.

Krajský súd podľa sťažovateľa dostatočne nepreskúmal osobitné požiadavky kladené

na vôľovú stránku osoby vykonávajúcej právny úkon a na jej prejav, ale vychádzal

z objektívnej situácie, nezaoberal sa bezprávnou vyhrážkou, ale postupoval podľa zásad

obsiahnutých v , ktorých sa však sťažovateľ nedovolával,

a preto je rozsudok z 29. januára 2013 v tejto časti nepreskúmateľný.

Sťažovateľ uviedol, že nepokladá za správnu prax, ktorou sa spisuje notárska

zápisnica o zabezpečení dlhu právnickej osoby obchodnej spoločnosti s ručením

obmedzeným celým majetkom spoločníka spolu so súhlasom s jej vykonateľnosťou,

a to preto, že notárske zápisnice by mali obsahovať právne úkony, ktoré sú dovolené

a neodporujú všeobecne záväzným právnym predpisom, resp. nepopierajú ich. Pri skúmaní

vykonateľnosti notárskej zápisnice mal krajský súd sústrediť pozornosť predovšetkým na to,

či právne úkony sú v súlade s . Výpoveď notárky v konaní svedčila

o tom, že bežne spisuje právne úkony o ručení spoločníkov nielen v spoločnosti s jedným

spoločníkom, ale i spoločností s viacerými spoločníkmi, bez toho, aby napr. skúmala, či

súhlasí v prípade trvania bezpodielového spoluvlastníctva manžel spoločníka alebo či

disponuje dostatočným majetkom i pre prípad exekúcie. Schválenie takejto praxe krajským

súdom možno podľa sťažovateľa vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom

spravodlivosti, popierajúce zmysel a účel zákonných ustanovení § 105 a § 106 Obchodného

zákonníka.

S ohľadom na uvedené možno prístup krajského súdu podľa sťažovateľa hodnotiť

ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu

na spravodlivé súdne konanie. Spravodlivosť osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. l dohovoru,

ale aj v a ods. l je totiž kritériom ukladajúcim

každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej právnej veci,

ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti

a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že rozsudkom z 29. januára 2013 bolo porušené jeho základné právo

podľa , ako aj právo podľa dohovoru, zruší uvedený

rozsudok a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná sťažovateľovi náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základných práv

podľa , ako aj práva podľa dohovoru rozsudkom

z 29. januára 2013. K porušeniu označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že:

- krajský súd nezohľadnil všetky relevantné okolnosti uvedenej veci (neprihliadol

na to, že v danej veci išlo o zneužitie práva, ktoré sa prieči dobrým mravom podľa § 3

, že sťažovateľ podnikal prostredníctvom obchodnej spoločnosti,

v ktorej je ručenie spoločníka v prípade platobnej neschopnosti obchodnej spoločnosti

zákonom limitované, a nezohľadnil ani skutočnosť, že záväzok, ktorý sťažovateľ na seba

prevzal, nebol reálne schopný splniť),

- krajský súd sa nezaoberal sťažovateľom tvrdenou bezprávnou vyhrážkou či

psychickým nátlakom, v dôsledku ktorých pod nátlakom podpísal notársku zápisnicu

a postupoval podľa zásad obsiahnutých v , ktorých sa však

sťažovateľ nedovolával,

- krajský súd pri skúmaní vykonateľnosti notárskej zápisnice nesústredil dostatočne

svoju pozornosť na to, či právne úkony, ktoré boli predmetom notárskej zápisnice,

sú v súlade s ,

- záver krajského súdu o zákonnosti notárskej zápisnice možno vyhodnotiť ako

schválenie praxe spisovania notárskych zápisníc krajským súdom, ktorá je extrémne

nesúladná s princípom spravodlivosti, popierajúca zmysel a účel zákonných ustanovení

a ,

- postup krajského súdu v predmetnej veci možno označiť ako prísne formalistický

a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd preto preskúmal rozsudok z 29. januára 2013, v ktorom krajský súd

popísal závery okresného súdu uvedené v rozsudku z 15. októbra 2010, obsah sťažovateľom

podaného odvolania a následne uviedol, že sa s týmto rozsudkom okresného súdu v celom

rozsahu stotožňuje a k jeho odôvodneniu dodáva: „Notárskou zápisnicou zo dňa 18. 8. 2009

spoločnosť H. spol. s r. o. zastúpená konateľom – žalobcom ako povinnou osobou a

dlžníkom a sám žalobca ako ručiteľ a povinná osoba požiadali o spísanie notárskej

zápisnice o uznanie dlhu a vyhlásenie povinnej osoby o súhlase s exekúciou podľa § 41 zák.

č. (Exekučný poriadok). Spoločnosť H. spol. s r. o. uznala záväzky vo vzťahu

k žalovanému v rozsahu 236.891,08 Eur vypočítanej dlžnej sumy k 31. 7. 2009, kde zoznam

faktúr je prílohou č. 1 notárskej zápisnice. Spoločnosť H. spol. s r. o. vyhlásila ako dlžník,

že splatí dlh v deviatich splátkach od 27. 8. 2009 do 20. 4. 2010 a v prípade omeškania s

úhradou ktorejkoľvek uvedenej splátky sa stane splatným celý dlh. Spoločnosť H. spol. s r.

o. ako aj sám žalobca ako ručiteľ vyhlásil, že v prípade nesplnenia záväzku spoločnosti H.

spol. s. r. o. súhlasia, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným titulom. Dňa 12. 8.

2010 došlo k uznaniu záväzku podľa medzi veriteľom M. spol.

s r. o. a dlžníkom H. spol. s r. o. zastúpenej konateľom – žalobcom. Dlh sa uznal v rozsahu

236.891,08 Eur, pričom špecifikácia dlhu je vedená vo faktúrach v prílohe č. l. Dňa 18. 8.

2009 došlo k podpísaniu vyhlásenia ručiteľa podľa až 312 ,

kde žalobca vyhlasuje, že je mu známa povinnosť dlžníka spoločnosti H. spol. s r. o. vo

vzťahu k veriteľovi M. spol. s r. o. vo výške 236.891,08 Eur z titulu nezaplatených faktúr,

kde dlžník uznal dlh zo dňa 12. 8. 2009 a Pharm. Dr. H. vyhlasuje, že ako dlžník

pohľadávku veriteľa uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Žalobca sa v konaní domáhal

vyslovenia neplatnosti vyhlásenia ručiteľského záväzku, či neplatnosti notárskej zápisnice

ako vykonateľného exekučného titulu s poukazom na to, že tieto úkony nepodpísal slobodne

a vážne. Jeho tvrdenia bolí vyvrátené svedeckými výpoveďami, najmä vypočutou notárkou.

Odvolací súd zdôrazňuje, že sám žalobca nepoprel to, že je obsahovo rozličný záväzok

ručiteľa ako fyzickej osoby za dlhy, resp. zodpovednosť spoločníkov spoločnosti s ručením

obmedzeným. Podľa spoločnosť zodpovedá za porušenie

svojich záväzkov celým svojím majetkom. Spoločník ručí za záväzky spoločnosti do výšky

svojho nesplateného vkladu zapísaného v Obchodnom registri. Tejto skutočnosti si mal byť

žalobca vedomý ako štatutár spoločnosti s ručením obmedzeným a nemôže sa teraz

domáhať ochrany s poukazom na to, že ako spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným

má ručiteľské záväzky len do výšky nesplateného vkladu zapísaného v Obchodnom registri,

na rozdiel od ručenia fyzickej osoby podľa , kde sa dohodou

účastníkov zabezpečuje pohľadávka ručením, pričom ručenie zaniká až zánikom dlhu. Sám

žalobca prehlasoval, že cítil určitú zodpovednosť za zamestnancov a za výkon svojej

podnikateľskej činnosti. Nakupoval lieky, ktoré v konečnom dôsledku nebol spôsobilý

zaplatiť v lehotách stanovených dodávateľom – žalovaným. Jednalo sa v prvom rade o

záväzky obchodnej spoločnosti H. spol. s. r. o., ktorá nakupovala lieky a sám žalobca ako

štatutárnych zástupca spoločnosti – konateľ uznal tieto záväzky spoločnosti. Z obsahu spisu

nevyplýva, aby žalovaný ako štatutárny orgán spoločnosti namietal záväzky spoločnosti v

dôsledku nejakého násilného nanútenia odberu týchto liekov, ale do problémov sa dostala

obchodná spoločnosť, pokiaľ už nevládala splácať svoje záväzky. Dodávky liekov boli

záväzkami obchodnej spoločnosti H. spol. s. r. o., neboli záväzkami žalobcu. Až momentom,

keď žalobca podpísal ručiteľský záväzok v zmysle , kto

veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok,

stáva sa dlžníkovým ručiteľom. Podľa ručenie zaniká

zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.

Žalobca mal snahu poukázať na to, že ručiteľský záväzok nepodpísal slobodne

a vážne, o čom má svedčiť aj znalecký posudok č. 103/2011 vypracovaný PhDr. E. K. Tento

je obsahom spisu (č. l. 62). Zo záverov tohto znaleckého posudku vyplýva skôr tá

skutočnosť, že žalobca bol pod tlakom neúspechu v podnikaní a dlhov, ktoré vznikli

obchodnej spoločnosti, v ktorej je štatutárnym zástupcom. Aj keď podľa § 267 ods. 2

vo vzťahoch upravených týmto zákonom neplatí ust.

, t. j. tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, s možnosťou odstúpiť

od zmluvy, tak žalobca netvrdil o priamom fyzickom nátlaku zo strany žalovaného na podpis

vyššie uvedenej notárskej zápisnice, či ručiteľského záväzku, ale skôr hovoril o okolnostiach

ekonomického neúspechu, ktoré ho viedli k podpisu záväzkov za spoločnosť, resp. svojho

osobného záväzku o ručení za záväzky spoločnosti. Nemožno konštatovať neprípustnosť

právnych úkonov, ak veriteľ sa domáha svojich práv – zaplatenia kúpnej ceny za dodaný

tovar, využije ustanovenia o ručiteľských záväzkoch fyzických osôb za dlhy právnickej

osoby, ak je v nej štatutárnym orgánom. Závisí to od toho, za akých podmienok došlo k

uzavretiu takejto dohody. Žalobca sa bráni povinnosti plniť záväzky z uzavretej notárskej

zápisnice či ručiteľského záväzku len s poukazom na to, že nemal vôľu podpísať takúto

dohodu, resp. že jeho vôľa nebola slobodná. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania

nevyplýva, aby žalobca bol prinútený k podpisu takejto dohody, ale takýto postup volil sám.

Možno si v čase podpisu notárskej zápisnice neuvedomil rozsah svojho ručiteľského

záväzku, ktorý by bol iný ako jeho ručiteľský záväzok ako spoločníka spoločnosti, kde by

ručil len do výšky nesplateného vkladu spoločníka zapísaného v Obchodnom registri. Nič to

nemení na konečnom dôsledku podpisu takejto zmluvy, že bola tam vôľa žalobcu podpísať

notársku zápisnicu ako štatutárny orgán a súčasne urobiť prehlásenie ako fyzická osoba

za záväzky spoločnosti a ochoty ručiť za záväzky tejto spoločnosti. Pokiaľ žalobca v konaní

nepreukázal žiadne relevantné dôvody, ktoré by robili neplatný právny úkon pri podpise

tejto notárskej zápisnice, nie je možné potom nároku vyhovieť. O tom rozhodol súd prvého

stupňa. Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, krajský súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že krajský súd podľa neho nedostatočne

a nesprávne vyhodnotil otázku podstatnú pre toto rozhodnutie, a síce otázku platnosti

preskúmavaného právneho úkonu spísaného vo forme notárskej zápisnice, resp. otázku

dodržania zákonných požiadaviek na platnosť tohto úkonu. Sťažovateľ najprv namietal, že v

danom prípade notárska zápisnica, resp. právny úkon v nej obsiahnutý, odporuje svojím

obsahom zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom (je v rozpore s § 39 Občianskeho

zákonníka).

Podľa prvej a druhej vety spoločnosť zodpovedá

za porušenie svojich záväzkov celým svojím majetkom. Spoločník ručí za záväzky

spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri.

Sťažovateľ sa na uvedené ustanovenie upravujúce rozsah ručenia

spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným odvoláva v súvislosti s jeho námietkou

neplatnosti notárskej zápisnice pre rozpor právneho úkonu v nej obsiahnutého so zákonom,

resp. obchádzanie zákona. Konanie „in fraudem legis“ (konanie, ktoré obchádza zákon)

predstavuje postup, keď sa niekto síce správa podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol

výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

Ústavný súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že ustanovenie § 106

, ktoré okrem iného limituje aj rozsah ručenia spoločníka

spoločnosti s ručením obmedzeným, spoločníka nechráni pred vlastným nerozumným alebo

nerozvážnym konaním, ktorým ako fyzická osoba vlastným právnym úkonom prevezme na

seba ďalší záväzok a stret jeho zodpovednosti ako spoločníka za záväzky obchodnej

spoločnosti a jeho zodpovednosti ako fyzickej osoby, ktorá prevzala na seba zabezpečenie

záväzkov obchodnej spoločnosti ručením, spôsobí, že on sám v konečnom dôsledku nesie

väčšiu mieru podnikateľského rizika, než by bol povinný znášať ako spoločník tejto

obchodnej spoločnosti. Ináč povedané, o obchádzanie zákona alebo konanie v rozpore so

zákonom či dobrými mravmi nemôže ísť, pokiaľ sťažovateľ dobrovoľne využije zákonom

poskytnuté možnosti zabezpečenia záväzku, ktorými svojmu obchodnému partnerovi –

veriteľovi poskytne širšiu zábezpeku jeho záväzkov, než mu môže poskytnúť ako spoločník

spoločnosti s ručením obmedzeným a sám seba takýmto konaním, resp. rozhodnutím

vystaví hrozbe, že následkom tohto právneho úkonu existuje možnosť siahnuť pri

uspokojení záväzku/ov veriteľa aj na jeho súkromný majetok v širšom rozsahu, ako je výška

ním nesplateného vkladu spoločníka v spoločnosti s ručením obmedzeným.

Sťažovateľ argumentoval taktiež tým, že súdy nesprávne vyhodnotili skutočnosť,

že jeho prejav vôle pri podpísaní právneho úkonu obsiahnutého v notárskej zápisnici,

ktorým prevzal na seba záväzok ručenia za záväzky obchodnej spoločnosti H. spol. s r. o.,

svojím súkromným majetkom, nebol v súlade s jeho skutočnou vôľou, resp. jeho prejav vôle

bol vykonaný pod nátlakom. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že v predmetnom konaní

sťažovateľ nepredložil relevantné dôkazy na podporu svojho tvrdenia. Sťažovateľom

tvrdený tlak, ktorému bol vystavený, bol podľa krajského súdu spôsobený jeho neúspechom

v podnikaní, resp. ekonomickým neúspechom jeho obchodnej spoločnosti. Dôvody, ktoré

tento tlak vyvolávali (podľa sťažovateľa mal byť tento tlak vyvolaný tým, že sa veriteľ

domáhal zaplatenia ceny za dodaný tovar, a v prípade nesplnenia tejto požiadavky hrozil

využitím zákonných možností smerujúcich k uspokojeniu jeho oprávneného nároku), však

nespočívali v bezprávnej vyhrážke adresovanej sťažovateľovi, ale boli vyvolané reálnou

hrozbou znášania negatívnych následkov podnikateľského rizika.

Náležitosťou perfektného právneho úkonu je aj slobodná vôľa. Pri zisťovaní

existencie vôle pri jej prejave sa vychádza predovšetkým z objektívnych skutočností, teda

z okolností, za ktorých bol prejav vôle urobený. Uskutočneniu prejavu vôle predchádza

proces kreácie vôle, v ktorom dôležitú úlohu zohrávajú vonkajšie okolnosti, vnútorné

faktory, ale i pohnútky osoby stojacej pred prijatím rozhodnutia, resp. vykonaním prejavu

vôle, ktoré táto osoba môže vnímať ako tlak. Kvalita tlaku, ktorá činí vôľu osoby

neslobodnou, však musí dosiahnuť mieru, ktorá presahuje rámec hrozby zodpovednosti za

znášanie negatívnych dôsledkov, ktoré vyplývajú priamo z právnej regulácie vzťahov,

ktorých je táto osoba účastníkom. Kvalitu tlaku, ktorá núti vôľu byť neslobodnou, súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci podľa názoru ústavného súdu vyčerpávajúco

popísali v rámci definície bezprávnej vyhrážky ako vyhrážku, ktorou sa vynucuje niečo,

čo takto nesmie byť vynucované, ďalej vyhrážku niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený

previesť, alebo bezprávnosť vyhrážky môže spočívať v tom, že je vyhrážané niečím, čo je

hroziaci síce oprávnený previesť, ale čím nie je oprávnený hroziť na ten účel, aby pohol

iného k určitému právnemu úkonu (pozri stranu 9 a nasl. rozsudku z 15. októbra 2012) a z

ich záverov vyplývajúcich z vykonaného dokazovania (predovšetkým výpovede svedka,

psychológa i notára) vyplýva, že takúto mieru, resp. intenzitu tlaku vplývajúcu na vôľu

sťažovateľa v konaní preukázanými objektívnymi okolnosťami, nezistili.

Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval aj tým, že už v čase spísania notárskej

zápisnice bolo zrejmé, že jeho súkromný majetok nepokryje rozsah jeho záväzkov voči

veriteľovi. Táto skutočnosť však zároveň dokazuje, že cieľom predmetného právneho úkonu

obsiahnutého v notárskej zápisnici (vyhlásenia sťažovateľa ako fyzickej osoby

o zabezpečení záväzku veriteľa ručením za obchodnú spoločnosť) bolo len lepšie

zabezpečenie návratnosti ceny za v tom čase už dodaný tovar. Z obsahu prejavu vôle

a právnych úkonov obsiahnutých v notárskej zápisnici je zrejmé, že toto dojednanie malo

zabezpečovaciu funkciu, nie uhradzovaciu, preto uvedený postup nemožno označiť

za postup v rozpore s dobrými mravmi a podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať,

že aj závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejto veci týkajúce sa tejto otázky súladu

uvedených právnych úkonov s dobrými mravmi boli správne.

Podľa ústavného súdu odôvodnenie rozsudku z 29. januára 2013 nemožno označiť

za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, pretože právne závery krajského súdu vyvodené

pri aplikácii relevantnej právnej úpravy korešpondujú so skutkovými zisteniami, a tieto

zistenia nie sú výsledkom svojvôle, ale komplexného zhodnotenia všetkých skutkových

okolností relevantných na rozhodovanie o tejto otázke, ktorá mala z hľadiska posúdenia

dôvodu zamietnutia sťažnosti sťažovateľov rozhodujúci význam.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2013