Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 232/2013
PDF · 114.87 KB
No categories available
I. ÚS 232/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L. a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou
F., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného
v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 312/2012 z 31. augusta 2012 v spojení
s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 5 C 158/2010-199 z 31. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti L. a. s. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra
2012 doručená sťažnosť spoločnosti L. a. s. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva vlastniť majetok zaručeného
v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 312/2012 z 31. augusta
2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 5 C 158/2010-199 z 31. mája
2012, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť preddavky na trovy konania v sume
2 791 137,86 €.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je v postavení navrhovateľa účastníkom
konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 5 C 158/2010, v ktorom si uplatňuje náhradu materiálnej škody a nemateriálnej ujmy
vo výške 11 357 258,01 € proti Slovenskej republike (ďalej len „odporca“), v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že postupom
krajského súdu a jeho uznesením z 31. augusta 2012 boli porušené jej označené základné
práva zaručené ústavou, ako aj práva garantované dohovorom a dodatkovým protokolom,
žiadala zrušiť toto uznesenie, priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 500 €,
ako aj náhradu trov konania na účet jej právneho zástupcu.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Zmyslom a účelom
uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci
nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci
v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržanie tých práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver
by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli
pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje.
7. Sťažnosť ústavnému súdu možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním
vyčerpané všetky prostriedky, ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom
sa podľa ustanovenia § 53 zákona o ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok,
mimoriadny opravný prostriedok, vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny
prostriedok, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje.
8. V danom prípade je potrebné sťažnosť považovať za predčasnú, a teda
neprípustnú, pretože smeruje proti rozhodnutiu okresného súdu procesnej povahy, ktoré
nemá charakter rozhodnutia „konečného“. V okolnostiach danej veci by k eventuálnemu
porušeniu sťažovateľkou označených práv v materiálnom slova zmysle na základe jej
nosných dôvodov mohlo dôjsť napr. až v prípade, ak by označený porušovateľ (všeobecný
súd) na základe nezloženia stanoveného preddavku na trovy konania zatavil konanie (§ 141a
ods. 1 in fine Občiansky súdny poriadok) a následne by prebehlo pre sťažovateľku
neúspešné opravné konanie pred všeobecnými súdmi, v rámci ktorého by namietala
nosnými dôvodmi tejto sťažnosti. Konanie vo veci samej bude pokračovať na okresnom
súde. Až po jeho ukončení a vydaní rozhodnutia okresným súdom, resp. krajským súdom
vo veci samej (ako aj po prípadnom využití možnosti podať mimoriadne opravné
prostriedky) bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu svojich práv podaním
sťažnosti ústavnému súdu.
9. Na základe uvedených skutočností (porov. aj II. ÚS 130/2012, I. ÚS 520/2012,
ap.) ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože
v danom štádiu súdneho prejednania veci nie je (zatiaľ) daná jeho právomoc
na prerokovanie veci (o ktorej bude ďalej konať okresný súd).
10. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto uzneseniu pripája odlišné
stanovisko sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. apríla 2013