Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 231/2013
PDF · 151.85 KB
No categories available
II. ÚS 231/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. C., s. r. o., N., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr.
M. C., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na
Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 31 Cb 59/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. októbra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod
sp. zn. 31 Cb 59/2011.
Sťažovateľka v podstatnej časti sťažnosti uviedla:
«Sťažovateľ uzavrel s odporcom zmluvu o reklamnej, propagačnej činnosti a inzercii
zo dňa 04.04.2011, kde sa v Čl. 1 tejto zmluvy žalobca zaviazal vykonať reklamnú,
propagačnú alebo inzertnú činnosť pre žalovaného formou uverejňovania reklamného
banneru na internetovom portáli a to v lehote od 01.05.2011 do 30.04.2016 a podľa Čl. 4 sa
odporca zaviazal zaplatiť za uvedenú činnosť 480,- € s DPH/mesiac.
Sťažovateľ fakturoval odporcovi za reklamu na internetovej stránke za mesiac júl
2011 faktúrou číslo 2011006 vystavenou dňa 11.07.2011 sumu 480,- EUR splatnú dňa
24.07.2011.
Dňa 08.08.2011 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh
na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie sumy 480,- Eur s príslušenstvom. Okresný súd
Nitra dňa 17.08.2012 vydal platobný rozkaz, proti ktorému odporca podal dňa 14.09.2011
odpor. Následne sa v danej veci konalo pojednávanie, na ktorom sa vykonal výsluch
svedkov. Sťažovateľ argumentoval, že pohľadávka nemôže byť započítaná, pretože záväzok
voči odporcovi nevznikol. Partnerská zmluva zo dňa 04.04.2011 obsahovala záväzok
odporcu poskytnúť sťažovateľovi priestory na zorganizovanie výstavy, ktorá sa
neuskutočnila a preto mal sťažovateľ za to, že mu záväzok voči odporcovi nevznikol.
Sťažovateľ taktiež namietal neurčitosť právneho úkonu, pretože nebolo zrejmé k akej sume
sa jeho pohľadávka započítava. Na základe uvedeného nemohla byť pohľadávka, ktorá
podľa názoru sťažovateľa ani nevznikla započítaná. Súd sa nestotožnil s tvrdením
sťažovateľa ohľadom spornosti a nemožnosti vzájomného započítania pohľadávok. Na
základe vykonaného dokazovania žalobu zamietol ako nedôvodnú. Proti rozsudku
Okresného súdu Nitra podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal arbitrárnosť konania
a rozpor rozhodnutia s vykonanými dôkazmi, svedeckými výpoveďami a argumentáciou
sporových strán. Krajský súd Nitra sa vo svojom rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktoré považoval za vecne správne a rozsudok
potvrdil. ...
Sťažovateľ má za to, že postupom odvolacieho súdu, ktorý nesprávne a v rozpore
so zákonom posúdil skutkový stav a následne vyvodil nesprávne právne závery boli
porušené jeho práva, ktoré mu priznáva Ústava SR. Súd mal existenciu pohľadávky
sťažovateľa za nespornú, nakoľko ojej dôvodnosti nepochyboval ani odporca. Vzhľadom na
to je potrebné vyjadriť sa k pohľadávke odporcu, ktorá bola započítaná voči pohľadávke
sťažovateľa. Predmetná započítaná pohľadávka odporcu mala vzniknúť z Partnerskej
zmluvy č. 153/2011/AXVN podpísanej medzi sťažovateľom a odporcom dňa 04.04.2011.
Predmetom tejto zmluvy bolo dočasné prenajatie časti výstavného areálu, ktorý sa
nachádza v správe odporcu. Súd zadefinoval vyššie uvedenú zmluvu ako „nájomnú zmluvu“
a podľa toho aj posúdil nárok odporcu na zaplatenie fakturovanej sumy ako „nájomného“
za užívanie pavilónov. Ako bude vysvetlené nižšie, súd prvého stupňa sa svojvoľne a bez
akéhokoľvek dôvodu odchýlil od dôkazov ako aj výpovedí svedkov obsiahnutých v súdnom
spise, čím porušil základné zásady procesného práva...
Druhostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa,
ktorý v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu argumentoval nesprávnym výkladom
prvostupňového súdu, ktorý zadefinoval započítavanú pohľadávku odporcu ako nájomné,
keď žiadna zo strán to neuviedla a ani z listinných dôkazov to nevyplýva. Súd bol v tomto
smere povinný postupovať v súlade s § 266 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom ale jeho
závery obsiahnuté v rozsudku sú v rozpore s týmito výkladovými pravidlami ako aj s § 120
ods. 3 OSP (strany zhodne uviedli, že započítaná pohľadávka mala byť za služby nie za
nájom). V konaní bolo jednoznačne preukázané, že strany sa dohodli na konaní výstavy
začiatkom septembra 2011. Táto výstava bez ohľadu na zavinenie strán sa ale
neuskutočnila, t. z. nedošlo k odovzdaniu predmetu nájmu nájomcovi.
V partnerskej zmluve nie je uvedená objednávka sťažovateľa na služby spojené
s prenájmom, t. j. s projekciou výstavy, resp. iných služieb, preto odporca vystavil faktúru
za služby spojené s prenájom bez právneho aj zmluvného základu.
Z uvedeného dôvodu má sťažovateľ za to, že súd pri rozhodovaní nevychádzal
z podkladov predložených stranami sporu, nezohľadnil jednotlivé predkladané tvrdenia
a ani svedecké výpovede, ktoré jednoznačne preukázali, že nešlo o nájom. ...
Súd započítal voči pohľadávke sťažovateľa, ktorá je nesporná, pohľadávku odporcu,
ktorej samotná výška je sporná, pretože odporca ani súd neozrejmil výšku pohľadávky,
ktorú je podľa ich názoru možné započítať. Nie je jasné pohľadávka v akej výške bola
započítaná, či išlo o pohľadávku vo výške 3600,- s DPH alebo vo výške 5400,- Eur s DPH.
Súd sa vo svojom rozhodnutí k tejto spornej otázke nevyjadril a neurčil v akej výške je
pohľadávka odporcu spôsobilá na započítanie. ...
Odporca nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali opodstatnenosť vystavenej
faktúry, práve naopak všetky svedecké výpovede potvrdzujú, že sa nejednalo o nájom.
Napriek tomu, že odporca mal dôkazné bremeno nemusel predložiť žiadne dôkazy
druhostupňový súd rozhodol v jeho prospech. Preto má sťažovateľ za to, že odporca
neuniesol dôkazné bremeno.
Druhostupňový súd tak porušil zásadu rovnosti strán, pretože napriek tomu, že
odporca nepreukázal svoje skutkové tvrdenia, prisvedčil odporcovi právo na započítanie
pohľadávky, pritom výška tejto pohľadávky nebola odporcom ani súdom určená. Sťažovateľ
nemá do toho času vedomosť pohľadávka v akej časti (energie, nájom) bola započítaná
k jeho pohľadávke. Vzhľadom na to, že nie je doteraz objasnená výška spornej pohľadávky,
má sťažovateľ za to, že rozhodnutie druhostupňového súdu je nepreskúmateľné, pretože
odporcovi bolo priznané isté právo, ktoré nie je podložené žiadnymi dôkazmi predloženými
v spore. Pritom všetky predložené dôkazy rozhodnutiu druhostupňového súdu odporujú.
Napriek tomu, že odporca nikdy netvrdil, že ide o nájom, súd vypracoval odôvodnenie,
v ktorom ignoroval dôkazy a to výhradne v prospech štátneho podniku (odporcu). Preto je
sťažovateľ toho názoru, že druhostupňový súd dôkazy vôbec nevyhodnotil, rozhodol
svojvoľne a tak v rozpore so zákonom. Z uvedeného dôvodu má sťažovateľ za to, že týmto
konaním boli porušené jeho práva. Súd mal v danej veci oprávnenie vykonať aj iný ako
účastníkmi navrhnutý dôkaz, ktorého vykonanie považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie,
avšak žiadny dôkaz, ktorý by preukázal tvrdenia odporcu nevykonal.»
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1) Krajský súd v konaní sp. zn. 31Cb/59/2011 porušil sťažovateľove právo
definované v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
2) Krajský súd v konaní sp. zn. 31Cb/59/2011 porušil sťažovateľove právo
definované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
3) Rozsudok Krajského súdu v Nitre 15Cob/139/2012-73 zo dňa 04.07.2012 sa
zrušuje,
4) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania pred Ústavným súdom
SR.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy o veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, zjavne
neopodstatnené návrhy, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že
sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,
a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,
b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili
základné práva alebo slobody,
c) proti komu sťažnosť smeruje.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľky v predloženej podobe nespĺňa
náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené
v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Z obsahu podania nie je zrejmé, ktoré rozhodnutie krajského súdu napáda, a petit je
vzhľadom na odlišné označenie krajského súdu, ktorého postupom mali byť porušené
sťažovateľkine práva, a rozhodnutia krajského súdu, ktorý sťažovateľka navrhuje zrušiť,
nevykonateľný. Preto je sťažnosť ako celok zmätočná, nezrozumiteľná a neumožňuje, aby
ju ústavný súd meritórne prerokoval.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že taký rozsah nedostatkov v zákonom
predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08, IV. ÚS 213/2010).
Sťažnosť sťažovateľky nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania
pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Uvedené nedostatky zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľky boli
dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2013