Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 209/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva „na spravodlivý proces“ rozsudkom

Okresného súdu Bratislava V č. k. -175 z 9. septembra 2010 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -204 z 8. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. V. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013,

doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva

„na spravodlivý proces“ rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný

súd“) č. k. -175 z 9. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -204

z 8. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu zaviazaný platiť

zvýšené výživné pre svoje dve maloleté deti (na každé dieťa 80 eur mesačne), pričom

rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru

sťažovateľa okresný súd síce vykonal dokazovanie, ktoré však nesprávne vyhodnotil, keďže

v čase rozhodovania súdu mu mali pribudnúť ďalšie dve vyživovacie povinnosti, avšak túto

okolnosť prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec nebral do úvahy. Nadväzujúc na

uvedené sťažovateľ podrobne opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu, spochybňuje

skutkové a najmä právne závery obidvoch napadnutých rozsudkov a namieta, že konajúce

súdy nevzali do úvahy v danom prípade všetky relevantné skutočnosti.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza znenie

(ďalej len „ústava“) a a v následne uvedenom petite navrhuje, aby ústavný

súd vo veci vydal nález, ktorým vysloví, že „rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V,

zo dňa 9. 9. 2010, č. k. a Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 8. 3. 2011, č. k.

boli porušené práva sťažovateľov na spravodlivý proces a preto ÚS SR

tieto rozhodnutia ruší a vracia vec Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd po preskúmaní podania sťažovateľa doručeného 8. apríla 2013

konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený právnou zástupkyňou,

nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré

sú ustanovené v a a a .

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu

svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa a sťažnosť okrem

všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo

slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. K sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych

aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný

súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa

vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný

súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.

Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s a

), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre

rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (, , ).

V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu

preskúmaniu sťažnosti absencia dostatočného označenia základných práv a slobôd

sťažovateľa, ktoré mali byť označenými rozhodnutiami porušené. Aby bola formulácia

návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri

svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať presné a riadne označené ustanovenia ,

prípadne kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy upravujúce základné práva alebo slobody.

Uvedené je nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať

ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.

Pri vymedzení porušených základných práv a slobôd nepostačuje iba slovné

vyjadrenie, že rozhodnutím okresného súdu alebo krajského súdu boli „porušené práva…

na spravodlivý proces“, pretože z takéhoto označenia nie je zrejmé, ktoré ustanovenie

, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy upravujúce konkrétne základné

právo alebo slobodu malo byť podľa sťažovateľa porušené. Z nadväzného ustanovenia § 56

ods. 1 vyplýva, že v prípade zisteného porušenia základného práva

alebo slobody musí ústavný súd v náleze aj vysloviť, ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy bolo porušené, a preto petit návrhu, ktorý

nezohľadňuje náležitosti vyplývajúce z uvedeného ustanovenia ,

nemôže byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu.

Presné a nezameniteľné označenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ktoré

mali byť porušené, sa pritom nenachádza v celom obsahu sťažnosti. Neurčitosť petitu

zvýrazňuje aj skutočnosť, že zatiaľ čo jeho znenie smerujúce proti právoplatným rozsudkom

naznačuje, že sťažovateľ mal pravdepodobne v úmysle namietať porušenie základného

práva na súdnu ochranu podľa , citácia

v argumentácii sťažnosti vedie skôr k záveru, že predmetom konania pred ústavným súdom

by mohlo byť aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a v jeho prítomnosti sťažovateľa, resp. porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval

už nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie

sťažnosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd zistil, že v danej veci bola sťažnosť pre porušenie

základných práv a slobôd podaná ústavnému súdu aj oneskorene. Podľa § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde možno totiž sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri

opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom

zásahu dozvedieť. V posudzovanom prípade ústavný súd zistil, že sťažovateľom napadnuté

rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. marca 2011, preto sťažnosť doručená ústavnému

súdu 8. apríla 2013, t. j. po viac ako 2 rokoch od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

okresného súdu, ako aj rozsudku krajského súdu, bola podaná dávno po uplynutí zákonom

ustanovenej lehoty. Navyše, pokiaľ prípadným predmetom ústavného prieskumu malo byť

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa , bolo by možné

sťažnosť proti rozsudku okresného súdu odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného

súdu, keďže uvedené rozhodnutie okresného súdu podliehalo podľa § 201 Občianskeho

súdneho poriadku revíznej právomoci krajského súdu na základe podaného odvolania, čo

v danej veci sťažovateľ aj využil.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, v dôsledku čoho v danej veci stratilo opodstatnenie aj rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013