Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 209/2013
PDF · 153.69 KB
No categories available
III. ÚS 209/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. V., B., zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva „na spravodlivý proces“ rozsudkom
Okresného súdu Bratislava V č. k. 22 P 364/2009-175 z 9. septembra 2010 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 11 CoP 324/10-204 z 8. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2013,
doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva
„na spravodlivý proces“ rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný
súd“) č. k. 22 P 364/2009-175 z 9. septembra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 CoP 324/10-204
z 8. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu zaviazaný platiť
zvýšené výživné pre svoje dve maloleté deti (na každé dieťa 80 eur mesačne), pričom
rozsudkom krajského súdu bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru
sťažovateľa okresný súd síce vykonal dokazovanie, ktoré však nesprávne vyhodnotil, keďže
v čase rozhodovania súdu mu mali pribudnúť ďalšie dve vyživovacie povinnosti, avšak túto
okolnosť prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec nebral do úvahy. Nadväzujúc na
uvedené sťažovateľ podrobne opisuje skutkové okolnosti svojho prípadu, spochybňuje
skutkové a najmä právne závery obidvoch napadnutých rozsudkov a namieta, že konajúce
súdy nevzali do úvahy v danom prípade všetky relevantné skutočnosti.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza znenie čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a čl. 127 ústavy a v následne uvedenom petite navrhuje, aby ústavný
súd vo veci vydal nález, ktorým vysloví, že „rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava V,
zo dňa 9. 9. 2010, č. k. 22 P 364/09 a Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 8. 3. 2011, č. k.
11 CoP 324/2010 boli porušené práva sťažovateľov na spravodlivý proces a preto ÚS SR
tieto rozhodnutia ruší a vracia vec Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd po preskúmaní podania sťažovateľa doručeného 8. apríla 2013
konštatuje, že táto sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je zastúpený právnou zástupkyňou,
nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktoré
sú ustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu
svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem
všeobecných náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať, ktoré základné práva alebo
slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili. K sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného
rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnych
aj obsahových náležitostí sťažnosti. Až na zákonom presne definované výnimky je ústavný
súd viazaný návrhom na začatie konania, pričom viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný
súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti.
Petit musí byť vymedzený presne, určito a zrozumiteľne (v súlade s čl. 127 ústavy a § 56
zákona o ústavnom súde), teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom pre
rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci (III. ÚS 78/02, III. ÚS 17/03, IV. ÚS 138/08).
V prvom rade je závažným obsahovým nedostatkom petitu brániacim meritórnemu
preskúmaniu sťažnosti absencia dostatočného označenia základných práv a slobôd
sťažovateľa, ktoré mali byť označenými rozhodnutiami porušené. Aby bola formulácia
návrhu na rozhodnutie úplná a zrozumiteľná, petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd pri
svojom rozhodovaní viazaný, má obsahovať presné a riadne označené ustanovenia ústavy,
prípadne kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy upravujúce základné práva alebo slobody.
Uvedené je nevyhnutné pre vymedzenie hraníc, v ktorých navrhovateľ žiada realizovať
ústavný prieskum dodržiavania základných práv a slobôd v konaniach realizovaných súdmi.
Pri vymedzení porušených základných práv a slobôd nepostačuje iba slovné
vyjadrenie, že rozhodnutím okresného súdu alebo krajského súdu boli „porušené práva…
na spravodlivý proces“, pretože z takéhoto označenia nie je zrejmé, ktoré ustanovenie
ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy upravujúce konkrétne základné
právo alebo slobodu malo byť podľa sťažovateľa porušené. Z nadväzného ustanovenia § 56
ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že v prípade zisteného porušenia základného práva
alebo slobody musí ústavný súd v náleze aj vysloviť, ktoré ustanovenie ústavy, ústavného
zákona alebo medzinárodnej zmluvy bolo porušené, a preto petit návrhu, ktorý
nezohľadňuje náležitosti vyplývajúce z uvedeného ustanovenia zákona o ústavnom súde,
nemôže byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu.
Presné a nezameniteľné označenie základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ktoré
mali byť porušené, sa pritom nenachádza v celom obsahu sťažnosti. Neurčitosť petitu
zvýrazňuje aj skutočnosť, že zatiaľ čo jeho znenie smerujúce proti právoplatným rozsudkom
naznačuje, že sťažovateľ mal pravdepodobne v úmysle namietať porušenie základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, citácia čl. 48 ods. 2 ústavy
v argumentácii sťažnosti vedie skôr k záveru, že predmetom konania pred ústavným súdom
by mohlo byť aj porušenie základného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti sťažovateľa, resp. porušenie práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa považoval
už nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí za dostatočný dôvod na odmietnutie
sťažnosti.
Nad rámec uvedeného ústavný súd zistil, že v danej veci bola sťažnosť pre porušenie
základných práv a slobôd podaná ústavnému súdu aj oneskorene. Podľa § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde možno totiž sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri
opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom
zásahu dozvedieť. V posudzovanom prípade ústavný súd zistil, že sťažovateľom napadnuté
rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 30. marca 2011, preto sťažnosť doručená ústavnému
súdu 8. apríla 2013, t. j. po viac ako 2 rokoch od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku
okresného súdu, ako aj rozsudku krajského súdu, bola podaná dávno po uplynutí zákonom
ustanovenej lehoty. Navyše, pokiaľ prípadným predmetom ústavného prieskumu malo byť
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo by možné
sťažnosť proti rozsudku okresného súdu odmietnuť aj pre nedostatok právomoci ústavného
súdu, keďže uvedené rozhodnutie okresného súdu podliehalo podľa § 201 Občianskeho
súdneho poriadku revíznej právomoci krajského súdu na základe podaného odvolania, čo
v danej veci sťažovateľ aj využil.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, v dôsledku čoho v danej veci stratilo opodstatnenie aj rozhodovanie
o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013