Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 304/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., K., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 a a práv podľa a

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Košiciach sp. zn. z 20. februára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. L. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2013

doručená sťažnosť P. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 a čl. 50 ods. 3

(ďalej len „“) a práv podľa a

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 20. februára 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Týmto podávam túto sťažnosť podľa

vo veci porušenia môjho základného práva na obhajobu upraveného v čl. 50 ods. 3 a podľa

podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 20. 2. 2013 vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorým uvedený odvolací súd zamietol moje odvolanie ako obžalovaného proti rozsudku

Okresného súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 19. 7. 2012, ktorým som bol uznaný

vinným zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., za čo ma súd prvého

stupňa odsúdil k trestu odňatia slobody v trvaní 2 rokov s podmienečným odkladom výkonu

trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov.

Krajský súd v Košiciach sa v napadnutom uznesení vôbec nezaoberal mojím

návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedka E. M., ktorého som odvolaciemu

súdu navrhol podaním môjho obhajcu zo dňa 3. 1. 2013 predvolať z adresy..., K., ktorý bol

svedkom môjho rozhovoru s poškodeným L. G. v mesiaci september 2009, a ktorého výsluch

napriek môjmu návrhu v prvostupňovom konaní doručeného aj súdu prvého stupňa ešte dňa

11. 6. 2012 súd nevykonal, čím došlo k porušeniu mojich procesných práv na moju

obhajobu...

K porušeniu mojich SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a

základných slobôd dohovorom zaručených základných práv a slobôd došlo v dvoch

procesných smeroch tým, že krajský súd vôbec nereagoval na môj návrh na vykonanie

dokazovania výsluchom svedka E. M. a nedoplnil dokazovanie jeho výsluchom na

objektívne zistenie skutkového stavu veci a na objasnenie okolností, ktoré svedčia aj v môj

prospech a ani tým neodstránil procesné pochybenie súdu prvého stupňa a nevydal v mojej

veci spravodlivé rozhodnutie. Som toho názoru, že Krajský súd v Košiciach nereagoval na

môj návrh na doplnenie dokazovania, čím ústavne nekonformným výkladom ustanovenia §

311 ods. 4 a , 302 ods. 2 ma zbavil práva na obhajobu a

na spravodlivý proces. V tomto postupe krajského súdu vidím svojvôľu štátnej (súdnej)

moci, ktorá prekročila medze svojho oprávnenia určené pre demokratický a právny štát

ústavným a zákonným poriadkom Slovenskej republiky.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že

o ochrane mnou označených základných práv nerozhoduje iný súd...“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa P. L. na obhajobu podľa

Slovenskej republiky a podľa podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na súdnu ochranu podľa

v spojení s a uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. 2. 2013 v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 20. 2. 2013 sp. zn.

sa zrušuje.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť P. L. trovy právneho zastúpenia

v sume 413,91 € na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. S. v lehote dvoch mesiacov

od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený

verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu

v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej

spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života

účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by,

vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom

spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa iné osoby sú z účasti na neverejnom zasadnutí

vylúčené; pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj

prokurátor, obvinený a jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe

môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu postupuje pri

zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2. Ak je to

potrebné, predseda senátu pri rozhodovaní o väzbe alebo o sťažnosti proti rozhodnutiu

o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia alebo inú

osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.

Podľa odvolanie možno oprieť o nové skutočnosti

a dôkazy.

Podľa odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj

a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali,

najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo

právo obhajoby,

b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo

neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými

okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na

ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,

d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie ,

e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo

f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore

so zákonom,

a podľa odseku 2 toho istého paragrafu ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317

ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok

rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý

výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.

III.

Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu

č. k. -342 tým, že sa vôbec nezaoberal návrhom sťažovateľa na vykonanie

dokazovania výsluchom svedka E. M., ktorého sťažovateľ odvolaciemu súdu navrhol

podaním jeho obhajcu z 3. januára 2013 predvolať z adresy..., K., a ani tým neodstránil

procesné pochybenie súdu prvého stupňa a nevydal vo veci spravodlivé rozhodnutie.

Z uznesenia krajského súdu č. k. -342 z 20. februára 2013 vyplýva, že:

«Krajský súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k názoru, že odvolanie obžalovaného nie

je dôvodné...

Odvolací súd v predmetnej veci už rozhodol uznesením sp. zn. zo dňa

14. 12. 2011 tak, že podľa , zrušil napadnutý rozsudok

a podľa vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu

prejednal a rozhodol. V citovanom uznesení odvolací súd konštatoval, že spravidla vždy

existujú dve skupiny dôkazov, a to dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného a dôkazy

svedčiace jeho neprospech. Úlohou súdu je preto veľmi citlivo a uvážlivo vyhodnocovať

každý dôkaz samostatne a zároveň všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Nie je možné iba

mechanicky pri existencii protichodných dôkazov poukazovať na zásadu „in dubio pro

reo“. Je potrebné, aby súd zákonným spôsobom získané dôkazy prísne logicky vyhodnotil

a poukázal na ich vierohodnosť a pravdivosť. Ďalej odvolací súd vytkol okresnému súdu, že

pochybil, keď sa dôsledne neriadil ustanovením , keď listinné dôkazy

uznesením prečítal ako celok...

Obžalovaný P. L. i naďalej zotrval na svojich výpovediach a poprel spáchanie

skutku, ktorý sa mu kládol za vinu... Uviedol, že v taxíku okrem nich iný svedok ako D. K.

nebol a v C. bol naviac iba svedok T. F.

V prospech obžalovaného vypovedal svedok D. K...

V neprospech obžalovaného vypovedali poškodení L. G., M. G., T. F., M. K., Mgr. S.

Č.

Správne postupoval okresný súd, keď na základe vyššie citovaných svedeckých

výpovedí v neprospech obžalovaného tohto uznal za vinného zo zločinu vydierania podľa

§ 189 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako to je uvedené vo výrokovej časti

napadnutého rozsudku. Obhajoba obžalovaného bola jednoznačne vyvrátená výpoveďou

poškodeného L. G...

Jednoznačným dôkazom svedčiacim v neprospech obžalovaného je výpoveď svedka

T. F. Svedok T. F. totiž v prvotne výpovedi z prípravného konania (č. 1. 57) tvrdil, že bol

v bare na K., kde prišiel obžalovaný aj s nejakým kamarátom a videl, ako tento dal

taxikárovi 200,- Eur a ten sa už nevrátil. Na (č. 1. 69) pri konfrontácii dňa 19. 5. 2010 už

jednoznačne tvrdil, že nevidel ako mal dať obžalovaný v bare v C., 200,- Eur bankovku

poškodenému, vôbec tam poškodeného nevidel a nemal vedomosť o tom, že by tam vôbec

mal byť. Na hlavnom pojednávaní na tejto zmenenej výpovedi zotrval a potvrdil, že obsah

zápisnice z prípravného konania je nepravdivý, došlo k nedorozumeniu, preto šiel následne

na políciu, aby dal všetko na pravú mieru...

Svedok T. F. jednoznačne svojou výpoveďou vyvrátil tvrdenie svedka D. K., keď

potvrdil, že na K. v C. poškodený nebol, a ani ho tam nevidel. O to dôveryhodnejšie znie

tvrdenie poškodeného, že tento viezol obžalovaného v taxíku, kde boli sami dvaja a viezol

ho nie od hotela H. na K. do C., ale z ulice T. na ulicu Š. Taktiež logicky vyplýva z prepisov

telefónnych hovorov obžalovaného, že tento keď telefonoval poškodenému, jeho číslo získal

cestou v taxíku, keď ho poškodený viezol, a keď sa dohodli, že mu vybaví jeho priestupok...

Správne postupoval okresný súd, keď odmietol výsluch svedka E. M. z dôvodu, že

skutkový stav bol dostatočne objasnený už doposiaľ vypočutými svedkami. Z toho istého

dôvodu ani odvolací súd nevypočul navrhnutého svedka, pretože tento pri spáchaní skutku

prítomný nebol a jeho svedectvo by bolo iba čiastočné a nenabúralo by výpovednú hodnotu

svedkov svedčiacich proti obžalovanému, na základe ktorých okresný súd uznal za vinného

zo zločinu vydierania.

Na základe vykonaných dôkazov i odvolací dospel k jednoznačnému záveru, že

skutok, ktorý sa kladie obžalovanému P. L. za vinu sa stal tak, ako je citovaný v

napadnutom rozsudku okresného súdu a správne bol kvalifikovaný ako zločin vydierania

podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Obžalovaný naplnil subjektívnu stránku trestného činu

vydierania tým, že konal v priamom úmysle a po stránke objektívnej tým, že si bol vedomý

svojho konania, ako i následku...»

Z citovaných častí uznesenia krajského súdu č. k. -347 vyplýva, že

nie je možné stotožniť sa s tvrdením sťažovateľa, že sa krajský súd vôbec nezaoberal

návrhom na vykonanie dokazovania výsluchom svedka E. M. Z uznesenia vyplýva, že

krajský súd sa s návrhom na výsluch svedka vysporiadal tak, že uznal za vhodné ho

v danom konaní nevypočuť. Svoje rozhodnutie nevykonať výsluch však riadne odôvodnil

a z písomného odôvodnenia sú zjavné myšlienkové postupy a dôvody jeho konania.

Vzhľadom na uvedené a rovnako aj vzhľadom na písomné odôvodnenie uznesenia

krajského súdu č. k. -347 nie je možné uznať toto rozhodnutie za arbitrárne.

Nad rámec uvedeného ústavný súd považuje za dôležité zdôrazniť, že pri aplikácii

pravidiel formálnej logiky nie je možné, aby návrhu na vykonanie dôkazu zodpovedala

automatická povinnosť orgánu činnému v trestnom konaní, resp. súdu vyhovieť takémuto

návrhu. Je logické, že pokiaľ sa orgán činný v trestnom konaní, resp. súd, návrhom

na vykonanie dôkazu zaoberá, návrhu na jednej strane môže byť vyhovené, no na druhej

strane môže byť takýto návrh aj zamietnutý. Pre správne posúdenie rozhodnutia o návrhu

na vykonanie dôkazu musí byť preto kľúčová okolnosť, ktorá sa má dokazovaním

preukázať, ako aj jej význam pre celé trestné konanie. Úlohou orgánov činných v trestnom

konaní a súdu je preto veľmi citlivo a uvážlivo vyhodnocovať každý dôkaz samostatne

a zároveň všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Je potrebné, aby súd zákonným spôsobom

získané dôkazy prísne logicky vyhodnotil a poukázal na ich vierohodnosť a pravdivosť.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. februára 2013 nemohlo dôjsť

k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa a dohovoru, a preto

podľa sťažnosť odmietol.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch na ochranu

ústavnosti uplatnených sťažovateľom už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013