Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 319/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Bc. L. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 3 a čl. 50 ods. 3

a porušenia

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 25. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Bc. L. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra

2012 doručená sťažnosť Bc. L. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv na osobnú slobodu podľa a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a na obhajobu podľa , ako aj porušenie čl.

2 ods. 2 uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 To

38/12 z 25. septembra 2012.

Sťažovateľ bol 29. júna 2012 o 03.26 h pri cestnej kontrole zastavený a kontrolovaný

policajnou hliadkou a bol podrobený dychovej skúške, ktorou mu bola nameraná hladina

alkoholu v krvi 0,61 mg/l. Následne bol zadržaný a umiestnený do cely policajného

zaistenia, z ktorej bol prepustený až po viac ako troch dňoch 2. júla 2013 o 11.40 h.

Vzhľadom na dovtedajšiu bezúhonnosť uvedená situácia znamenala pre neho značný

psychický tlak. Nepriaznivo na neho vyplývali aj podmienky v cele, kde nebol

klimatizovaný priestor a teplota presahovala 32 °C. Sťažovateľ už počas prvého dňa

zadržania urobil vyhlásenie o svojej vine a v tejto súvislosti v sťažnosti tvrdí, že v jeho

prípade neboli dané žiadne dôvody väzby, a teda dôvody jeho zadržania pominuli už počas

prvého dňa. Sťažovateľ preto namieta, že zadržaním na dobu viac ako 76 hodín bolo

porušené jeho základné právo na osobnú slobodu podľa a 3 .

Sťažovateľ bol 2. júla 2012 predvedený pred sudcu, ktorý po jeho vypočutí rozhodol

o obžalobe trestným rozkazom sp. zn. z 2. júla 2012, ktorým uznal

sťažovateľa za vinného z trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky.

Na výsluchu nebol prítomný obhajca sťažovateľa, ktorý sa ospravedlnil, pretože sa

v tom čase zúčastnil na pojednávaní v inej trestnej veci na Okresnom súde Košice I a z toho

dôvodu žiadal o odročenie výsluchu. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) mu

nevyhovel. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu konal na výsluchu ako s obhajcom

s advokátskymi koncipientkami, ktoré sťažovateľ nikdy predtým nevidel ani s nimi

nekomunikoval, a to bez toho, aby sa opýtal na súhlas sťažovateľa s takýmto zastúpením.

Sťažovateľ sa po vyhlásení trestného rozkazu vzdal práva podať odpor a rovnaké vyjadrenie

mala urobiť aj advokátska koncipientka, ktorá podpísala zápisnicu.

Sťažovateľ namieta, že vyhlásenie urobil v strese a pod tlakom vyvolaným

neprimerane dlhou dobou zadržania v neprimeraných podmienkach ovplyvnených

mimoriadne vysokými teplotami, a teda v stave, v ktorom si neuvedomoval dôsledky svojho

konania. Namieta tiež, že vyjadrenie advokátskej koncipientky, ktorej účasť ani nemala byť

pripustená, je irelevantné. Obhajca sa objektívne nemohol zúčastniť na výsluchu

a sťažovateľ sa nemohol s ním poradiť. Uvedeným postupom malo byť porušené jeho

základné právo na obhajobu podľa .

V zákonom ustanovenej lehote sťažovateľ podal odpor proti trestnému rozkazu, ktorý

okresný súd odmietol uznesením sp. zn. z 8. augusta 2012 ako podaný

neoprávnenou osobou. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu okresného súdu sťažnosť,

ktorú krajský súd zamietol uznesením č. k. -41 z 25. septembra 2012.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 2 ods. 2, čl. 17 ods. 2, ods. 3, čl. 50 ods. 3

uznesením Krajského súdu v Prešove 25. 09. 2012, sp. zn.:

porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 09. 2012, sp. zn.:

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

5. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť L. P. trovy konania v sume 269,60 € (1.

prevzatie a príprava právneho zastúpenia – 127,17 €, 2. písomné podanie – 127,17 € +

režijný paušál – 7,63 x 2).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 3 uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2012

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno

zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď

oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu

alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných

trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej

prepustení na slobodu.

Sťažovateľ bol zadržaný 29. júna 2012. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu

ho podľa prepustil zo zadržania 2. júla 2012 o 11.49 h.

Týmto okamihom skončilo obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa, a tým aj zásah do

jeho základného práva na osobnú slobodu, ktorým namieta porušenie tohto základného

práva. Okresný súd bol v danom prípade tým všeobecným súdom, ktorý v prvom rade mal

právomoc preskúmať splnenie zákonných podmienok obmedzenia osobnej slobody

sťažovateľa a poskytnúť mu ochranu prepustením na slobodu, keď zistil, že tieto podmienky

už ďalej nie sú splnené. Okresný súd tak urobil, po prepustení na slobodu už zásah do

osobnej slobody sťažovateľa netrval. Okresný súd nerozhodoval o väzbe, pretože návrh na

vzatie sťažovateľa do väzby prokurátor nepodal. Krajský súd v sťažnostnom konaní

preskúmaval uznesenie okresného súdu o odmietnutí odporu sp. zn.

z 8. augusta 2012, a nie rozhodnutie o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené nie je daná ani príčinná súvislosť medzi uznesením krajského

súdu a označeným základným právom, ktorého porušenie sťažovateľ namieta v súvislosti

s neprimerane dlhou dobou zdržania, z čoho vyplýva zjavná neopodstatnenosť sťažnosti

v tejto časti, čo bol dôvod na jej odmietnutie ako zjavne neopodstatnenej.

2. K namietanému porušeniu základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3

uznesením krajského súdu sp. zn. z 25. septembra 2012

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu tým, že okresný súd

neodročil termín jeho výsluchu na čas po odpadnutí prekážky na strane jeho obhajcu,

v dôsledku čoho nebol obhajca prítomný pri jeho výsluchu a nemohol sa s ním radiť, čo

v spojení s negatívnym vplyvom podmienok zadržania vyústilo do jeho vyhlásenia o vzdaní

sa práva podať odpor. Sťažovateľ tvrdí, že pri vyhlásení o vzdaní sa práva podať odpor

nebol spôsobilý uvedomiť si následky svojho vyhlásenia. Krajský súd preto podľa neho

nepostupoval správne, keď zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu

o odmietnutí odporu.

Ústavný súd zistil z uznesenia krajského súdu, že krajský súd sa v konaní o sťažnosti

zaoberal všetkými námietkami, ktorými sťažovateľ argumentuje aj v sťažnosti podanej

ústavnému súdu. K rozhodujúcej námietke, že pri jeho výsluchu nebol prítomný obhajca,

krajský súd uviedol, že sudca okresného súdu pochybil, keď sa neopýtal na súhlas

so zastupovaním advokátskou koncipientkou, čo však znamená len to, že pri výsluchu sa na

jej účasť neprihliada, a teda obhajca na výsluchu nebol prítomný. Aplikujúc na konanie

okresného súdu , keďže konanie podľa 348 Trestného

poriadku je časovo limitované lehotami zadržania a jeho účelom je vypočutie zadržaného

obvineného na okolnosti zadržania a skutočnosti odôvodňujúce návrh na vzatie do väzby,

nie na otázku viny, krajský súd konštatoval, že okresný súd bol povinný upovedomiť

obhajcu o termíne výsluchu, ak bol zastihnuteľný, čo aj vykonal, nebol však povinný

odročiť výsluch na čas, keď sa obhajca dostaví. Krajský súd konštatoval, že pochybenie

okresného súdu (nevyžiadanie súhlasu so zastupovaním advokátskou koncipientkou) by

mohlo vyvolať pochybnosti nanajvýš vo vzťahu k zákonnosti väzby, pokiaľ by o nej bolo

rozhodované, návrh na väzbu však nebol podaný.

Sťažovateľ sa prostredníctvom svojej argumentácie snaží dokázať, že bez

kvalifikovanej pomoci obhajcu nebol za daných podmienok schopný pochopiť dôsledky

svojho vyhlásenia o vzdaní sa práva podať odpor.

Krajský súd sa touto námietkou zaoberal a zistil, že sťažovateľ vyhlásil, že sa vzdáva

práva podať odpor po riadnom poučení zo strany okresného súdu, dokonca vyhlásil, že si

nepraje, aby odpor za neho podávali osoby, ktoré na to majú právo, a teda si musel byť

vedomý, čo vyhlásenie o vzdaní sa práva znamená. Vyhlásenie urobil ako osoba plne

spôsobilá na právne úkony, bez toho, aby toto vyjadrenie podmienil poradou s obhajcom,

resp. mu nič nebránilo „ponechať“ si zákonnú lehotu na podanie odporu. Krajský súd tiež

uviedol, že sťažovateľ neupozornil sudcu, že by mal nejaké zdravotné problémy spôsobené

zadržaním, ani sa nedožadoval jedenia alebo pitia na odstránenie diskomfortu v dôsledku

zadržania, a preto dodatočné namietanie nespôsobilosti chápať význam a dôsledky svojho

konania krajský súd vyhodnotil ako účelovú snahu zvrátiť pre sťažovateľa nepriaznivý

výsledok konania. Na základe toho krajský súd považoval za správny postup okresného

súdu, ktorý odmietol odpor sťažovateľa ako podaný neoprávnenou osobou (osobou, ktorej

toto právo nepatrí, pretože sa ho vzdala).

Podľa názoru ústavného súdu dáva odôvodnenie uznesenia krajského súdu

sťažovateľovi zákonu zodpovedajúcu, zrozumiteľnú a logickú odpoveď na jeho rozhodujúci

argument. Keďže okresný súd nevykonával dokazovanie týkajúce sa viny sťažovateľa

a o termíne výsluchu upovedomil obhajcu v súlade so zákonom, otázka prítomnosti alebo

neprítomnosti obhajcu nevyvoláva žiadne pochybnosti o možnosti sťažovateľa využiť svoje

právo na obhajobu. Faktický výkon tohto práva nebol v danom prípade obmedzený

postupom okresného súdu, a teda ani krajského súdu, ktorý sa zaoberal námietkami

sťažovateľa v sťažnostnom konaní.

Vychádzajúc zo svojej stabilnej judikatúry ústavný súd uvádza, že postup

a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

).

Ústavný súd nezistil zo sťažnosti a z jej príloh také skutočnosti, ktoré by mohli

spochybniť záver krajského súdu o tom, že okresný súd konal v prípade sťažovateľa

v súlade so zákonnou úpravou daného typu konania a umožnil sťažovateľovi uplatniť právo

na obhajobu. Pochybnosti v súvislosti s uplatnením práva na obhajobu by mohlo vyvolávať

zistenie, že sťažovateľovi nebolo umožnené hovoriť s obhajcom počas celej doby zadržania

(ak by si toto právo uplatnil), čo však sťažovateľ netvrdil.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

(, , ).

Ústavný súd preto podľa sťažnosť sťažovateľa

odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už rozhodovanie o ďalších požiadavkách

sťažovateľa bez právneho významu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013