Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 333/2013
PDF · 161.97 KB
No categories available
IV. ÚS 333/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,
s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 Er 72/2007 a uznesením z 23. januára 2012, ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 174/2012
a uznesením z 28. septembra 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Er 72/2007 a uznesením z 23. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného
súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
15 CoE 174/2012 a uznesením z 28. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky alebo
rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného
S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení
zmluvných strán pri vzniku sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníka a návrh sťažovateľky,
aby Stály rozhodcovský súd autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu
peňažnej pohľadávky a uložil dlžníkovi povinnosť platiť, bola dlžníkovi na základe
rozsudkov Stáleho rozhodcovského súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke
pohľadávku spoločne s príslušenstvom.
Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať
sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade
exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku, pozn.). Okresný súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu
napadnutým uznesením vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil; na základe odvolania
sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením
krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim
z napadnutého uznesenia okresného súdu a krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec a zároveň podáva vlastnú
interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právnu vec, ktoré tvorili
právny základ napadnutých konaní. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu
a krajského súdu sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení
uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené
konanie, resp. rozhodnuté o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru
Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie. Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali
ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.
Vo vzťahu k namietanému postupu krajského súdu v napadnutom konaní
sťažovateľka osobitne v sťažnosti zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že
krajský súd nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný...
a... neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní...
prakticky prevzal závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však
z obsahu tohto uznesenia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo
týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok... svoj postoj však odvolací súd
žiadnym legitímnym spôsobom neodôvodnil“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým
uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a krajského súdu zruší a vec vráti
na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil, že
23. januára 2013 bola ústavnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľky vedená pod sp. zn.
Rvp 9909/2013, v ktorej žiadala o vydanie rozhodnutia, ktorým by rovnako ako v tomto
prípade ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Er 72/2007 a uznesením z 23. januára 2012, ako aj postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 174/2012 a uznesením z 28. septembra 2012, zrušil
toto uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a následnom zastavení exekúcie vedenej v prospech
sťažovateľky, a priznal jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd
v tej istej veci koná.
Porovnaním sťažností vedených pod sp. zn. Rvp 9909/2013 a sp. zn. Rvp 9910/2013
ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postup okresného súdu a krajského súdu
v totožnom súdnom (exekučnom) konaní a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých práv,
priznať finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. V sťažnosti podanej
23. januára 2013 vedenej pod sp. zn. Rvp 9910/2013 navyše sťažovateľka žiada vysloviť
porušenie aj ďalších práv vyplývajúcich z ústavy, resp. z dohovoru a zrušiť aj rozhodnutia
okresného súdu.
Z uvedeného teda nespochybniteľne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti, ktorá je
predmetom prerokovania ústavného súdu, keď podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde
konanie začína, t. j. 23. januára 2013, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn.
Rvp 9909/2013 konanie začaté 23. januára 2013. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie
sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 9910/2013 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti zakotveného v § 24
písm. b) zákona o ústavnom súde. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť
vedená pod sp. zn. Rvp 9910/2013 doručená ústavnému súdu 23. januára 2013 obsahuje
rozsiahlejšiu argumentáciu, ako aj formuláciu petitu, než sťažnosť vedená pod sp. zn.
Rvp 9909/2013 doručená ústavnému súdu taktiež 23. januára 2013, pretože o prípadnom
porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru by
bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by ústavný súd vyslovil, že zo strany
všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich
porušením.
Vzhľadom na tieto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2013