Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 217/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť W. R., T., zastúpeného spoločnosťou T., s. r. o., B., v mene

ktorej koná advokátka Mgr. A. Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 5. októbra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť W. R. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012

doručená sťažnosť W. R., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 5. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trenčín sp. zn. z 20. októbra 2009 uznaný vinným z trestného činu ublíženia

na zdraví podľa v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a bol mu uložený peňažný trest v sume 500 €.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 18. mája 2010, ktorým doplnil výrok

prvostupňového rozsudku o treste tak, že sťažovateľovi uložil aj trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá všetkého druhu na jeden rok.

Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd

v zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) odmietol, pretože neboli zistené

dôvody dovolania podľa ustanovení .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu

jeho základného práva zaručeného a jeho práva zaručeného

dohovoru.

Sťažovateľ svoje námietky opieral o túto argumentáciu:

« Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení zo dňa 05.10.2011, sp. zn. 3 Tdo

34/2011, o odmietnutí dovolania, ktoré podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne z dôvodov v zmysle § 371 ods. 1

písm. i) a písm. g) , nakoľko mal za to, že rozhodnutie Krajského súdu

Trenčín spočíva na nesprávnom právnom posúdení skutku a je založený na dôkazoch, ktoré

neboli vykonané zákonným spôsobom, vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa tak,

že opomína vysporiadanie sa s rôznymi dobami liečenia a obmedzenia na obvyklom

spôsobe života poškodeného v zmysle podaného dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na strohé

uvedenie vyjadrenia prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, ktorý uviedol, že vzhľadom

na charakter poranení a dobu liečby je správna kvalifikácia konania sťažovateľa ako

prečinu ublíženia na zdraví podľa , pričom takéto vysporiadanie sa

z dôvodom dovolania považujeme za nedostačujúce vzhľadom na to, že práve presne

stanovená doba obmedzenia na obvyklom spôsobe života poškodeného má zásadný význam

pri kvalifikácii skutku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa síce vysporiadal s tvrdením sťažovateľa, ktorý

uviedol že uznesenie o začatí trestného stíhania zo dňa 19.01.2009 nebolo vydané

na základe znaleckého posudku uvádzaných skutočností, avšak neodôvodnil v znaleckom

posudku uvedenú čo do slova identickú výpoveď sťažovateľa ako aj poškodeného, obe

z mesiaca december 2008, s výpoveďou sťažovateľa a tiež poškodeného z mesiaca február

2009 (je nemysliteľné, aby niekto v priamej reči s takmer dvojmesačným odstupom

vypovedal čo do slova identicky!).

Rozhodnutie Najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľa obsahuje odôvodnenie, avšak

z hľadiska právnych úvah neuvádza, akými dôkazmi sú jednotlivé znaky skutkovej podstaty

prečinu ublíženia na zdraví podľa obsiahnuté v skutkovom zistení

súdu preukázané, nakoľko odôvodnenie z hľadiska právnych úvah posudzovania

dokázaných skutočností musí vyplynúť z jednoznačného záveru nevzbudzujúceho dôvodné

pochybnosti, že skutok spáchal sťažovateľ súdom zisteným spôsobom.

Je pravdou, ako uvádza Najvyšší súd Slovenskej republiky, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok neslúži k revízii skutkových zistení ustálených súdom

prvého stupňa, a že zákonná formulácia dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i)

vyjadruje opodstatnenosť dovolania na nápravu chýb rozhodnutia

vo veci samej, ak tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku, a tiež ak skutková veta

vo výrokovej časti rozsudku obsahuje vyjadrenie všetkých skutkových okolností, ktoré

vyžaduje použitá právna kvalifikácia skutku, tento dovolací dôvod nie je daný, pričom

z rozhodnutia súdov (Okresného súdu Trenčín a Krajského súdu v Trenčíne), v zmysle už

vyššie uvádzaných skutočností, nie je zrejmé, ktorými úvahami sa súdy pri rozhodovaní

riadili, čo ich činí nepreskúmateľnými. Je v rozpore, ak skutková veta vo výrokovej časti

rozsudku obsahuje vyjadrenia skutkových okolností, ktoré nie sú v konaní riadne zistené

a preukázané.

Tvrdenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že „Nesúhlas obvineného s tým, ako

súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôže zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)

.“ neobstojí, nakoľko k hodnoteniu dôkazov tak, ako to má na zreteli

ustanovenie („... súd hodnotí dôkazy získané zákonným

spôsobom podľa svojho presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne...“) zo strany súdov vôbec nedošlo, v opačnom

prípade by inak rozhodnutia súdov preskúmateľné boli a jednoznačne a logicky by dôvodili

sťažovateľom vytýkané skutočnosti.

S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 05.10.2011 došlo k porušeniu ústavného

práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vzhľadom na to, že právne závery

vyvodené Najvyšším súdom Slovenskej republiky sú zjavne neodôvodnené,

nepreskúmateľné, na základe čoho ho považujeme za arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol

o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a jeho práva zaručeného dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 5. októbra 2011, toto rozhodnutie zrušil, vrátil vec najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a priznal mu tiež náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ, tak ako to sám uviedol vo svojej sťažnosti, vidí porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru

v neodôvodnenosti právnych záverov namietaného uznesenia najvyššieho súdu, v ich

zjavnej neodôvodnenosti a nepreskúmateľnosti.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia najvyššieho súdu, aby posúdil, či

výkon právomoci najvyššieho súdu, a teda kvalita obsahu jeho rozhodnutia zodpovedá

požiadavkám kladeným konštantnou judikatúrou ústavného súdu na odôvodnenia

rozhodnutí všeobecných súdov.

Z obsahu sťažnosti a obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd

zistil, že sťažovateľ podaný mimoriadny opravný prostriedok oprel o dovolacie dôvody

v zmysle ustanovení a , a síce že rozhodnutie

krajského súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným

spôsobom, a že je tiež založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového

stavu. V podanom dovolaní sťažovateľ argumentoval, že z odôvodnení rozhodnutí oboch

konajúcich súdov nie je zrejmé, na akých dôkazoch je založený výrok o vine, a ani to,

akými úvahami sa konajúce súdy pri svojom rozhodovaní riadili, takisto sťažovateľ

poukazoval na podľa jeho názoru nejasné vysporiadanie sa konajúcich súdov s jeho

obhajobou. V dovolaní sťažovateľ konkrétne uvádzal, že uznesenie o začatí trestného

stíhania z 30. januára 2009 nebolo vydané na základe znaleckého posudku tak, ako to je

uvedené v jeho odôvodnení, čo podľa vyjadrenia sťažovateľa potvrdzuje samotný znalecký

posudok z 26. januára 2009, ktorý vo svojom obsahu cituje uznesenie o začatí trestného

stíhania, ktoré však bolo vyhotovené až 30. januára 2009, a tiež cituje výpovede sťažovateľa

a poškodeného z februára 2009. Sťažovateľ na základe toho usudzoval, že znalecký

posudok bol vyhotovený dodatočne, a to podľa potrieb uznesenia o začatí trestného stíhania.

Sťažovateľ v dovolaní ďalej poukazoval na rozdielne uvádzanú sumu liečebných nákladov,

čo považoval za snahu zdôvodniť rehabilitáciu poškodeného, ktorá sa vôbec neuskutočnila.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ dôvodil, že skutkový dej tak, ako ho

ustálili konajúce súdy, bol nesprávne právne posúdený, keďže nenapĺňal znaky trestného

činu ublíženia na zdraví podľa .

Najvyšší súd vo svojom uznesení o podanom dovolaní rozhodol tak, že ho v zmysle

odmietol pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa

ustanovení .

Najvyšší súd v úvode odôvodnenia uznesenia predovšetkým poukázal na splnenie

podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovení

(možnosť podania dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne

skončená), podania dovolania oprávnenou osobou v súlade s ustanoveniami § 369 ods. 2

písm. b) a podania dovolania na príslušnom prvostupňovom súde

a v zákonnej lehote podľa ustanovení .

Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa ustanovenia

(rozhodnutie sa opiera o dôkazy, ktoré neboli

vykonané zákonným spôsobom) najvyšší súd konštatoval, že nezistil žiadnu skutočnosť,

ktorá by nasvedčovala nezákonnému vykonaniu dôkazov, o ktoré sa rozhodnutia konajúcich

súdov opierajú. V tejto súvislosti najvyšší súd vyvrátil opodstatnenosť námietok

sťažovateľa o nezákonnosti procesu dokazovania, a to konkrétne tvrdenie sťažovateľa

o existencii dodatočne vypracovaného znaleckého posudku, keď najvyšší súd uviedol, že

omyl sťažovateľa a z neho plynúca domnienka o nezákonnosti tohto dôkazu spočíva

v zámene uznesenia o začatí trestného stíhania v danej trestnej veci s uznesením o vznesení

obvinenia sťažovateľovi, keďže v skutočnosti uznesenie o začatí trestného stíhania bolo

vydané 19. januára 2009 (nie 30. januára 2009, ako to tvrdil v dovolaní sťažovateľ), a až

uznesenie o vznesení obvinenia sťažovateľovi z 30. januára 2009 sa odvoláva na závery

znaleckého posudku vypracovaného 26. januára 2009. Takisto sa najvyšší súd vysporiadal

so sťažovateľom prezentovanými nedostatkami týkajúcimi sa vyčíslenia tzv. liečebných

nákladov súvisiacich s otázkou posúdenia rozsahu obmedzenia poškodeného v obvyklom

spôsobe života, a to poukazom na vyjadrenie príslušnej zdravotnej poisťovne, ktorá podľa

konštatovania najvyššieho súdu presvedčivo vysvetlila príčinu nezrovnalostí v zápisnici,

a to zjavnou pisárskou chybou.

V ďalšom bode najvyšší súd vysvetlil podstatu dovolacieho dôvodu podľa

ustanovenia a uviedol, že dovolanie ako

mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdom

prvého a druhého stupňa, ale je určené na nápravu právnych chýb meritórneho

rozhodnutia, pokiaľ tieto chyby spočívajú v právnom posúdení skutku, a preto, pokiaľ

skutková veta vo výrokovej časti rozsudku obsahuje vyjadrenie všetkých skutkových

okolností, ktoré použitá právna kvalifikácia vyžaduje, tento dovolací dôvod nie je daný.

Najvyšší skonštatoval, že skutkové zistenia tvoriace obsah skutkovej vety v rozhodnutiach

oboch konajúcich súdov zodpovedajú zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu

ublíženia na zdraví podľa a len samotný nesúhlas sťažovateľa

s tým, ako konajúci súd vyhodnotil vykonané dôkazy, ešte nemôže zakladať dovolací dôvod

podľa .

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie dovolacích

dôvodov v zmysle ustanovenia odmietol.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

Najvyšší súd v prvom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval

neopodstatnenosť argumentácie sťažovateľa o naplnení dovolacieho dôvodu podľa

ustanovenia . Na tomto mieste v odôvodnení

poukázal jednak na zákonnosť postupu dokazovania predmetného trestného konania

a súčasne vyvrátil tvrdenia sťažovateľa o manipulácii procesu dokazovania (poukazom

na mylnú domnienku sťažovateľa a na pisársku chybu v zápisnici z trestného konania).

V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poskytol výklad

ustanovenia a podrobne vysvetlil konkrétny,

sťažovateľom uplatnený dovolací dôvod poskytovaný ustanovením § 371 ods. 1 písm. i)

, teda podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd potvrdil správnosť

súdom určenej právnej kvalifikácie a na základe interpretácie dotknutého ustanovenia

súčasne vylúčil možnosť subsumovania argumentácie sťažovateľa

(predstavujúcej podľa názoru dovolacieho súdu iba námietky k spôsobu vyhodnotenia

vykonaných dôkazov) pod citovaný dovolací dôvod.

Najvyšší súd vychádzajúc z označených čiastkových záverov skonštatoval

nedostatok sťažovateľom formulovaných dovolacích dôvodov a dovolanie ako neprípustné

odmietol.

V prijatom uznesení najvyšší súd náležite interpretoval dotknutú právnu úpravu

týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. g) a i)

] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných

námietok sťažovateľa. Najvyšší súd vyčerpávajúco odpovedal na ťažiskové argumenty

sťažovateľa týkajúce sa jeho tvrdení o nezákonnosti vykonaného dokazovania

a o nesprávnom právnom posúdení skutkového stavu. Na základe náležitého odôvodnenia

vylúčil najvyšší súd danosť dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení Trestného

poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania pre jeho neprípustnosť.

Konštatovanie o neprípustnosti dovolania sťažovateľa bolo založené na racionálnom,

náležitom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera

jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný

základ pre jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento postavil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenia jeho rozhodnutia

za dostatočné, nevybočujúce z limitov a dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v zmysle

posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd vzhľadom na svoje závery rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013