Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 348/2013
PDF · 147.87 KB
No categories available
II. ÚS 348/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť V. A. a R. A., obaja bytom B., zastúpených advokátom
JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 40/1994 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. A. a R. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. februára
2013 doručená sťažnosť V. A. a R. A., obaja bytom B. (spolu ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 40/1994.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
7 C 40/1994 sa V. U., A. V. a D. H. (ďalej len „navrhovateľky“) domáhali na základe
návrhu podaného 8. decembra 1994 určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti proti
sťažovateľom.
Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdia, že „Od začatia konania
uplynulo 18 rokov, pričom súd v merite veci právoplatne nerozhodol...
Určenie vlastníckeho práv k nehnuteľnostiam patrí do bežnej rozhodovacej agendy
prvostupňových a druhostupňových súdov. V istých prípadoch však môže predmet sporu
vykazovať o niečo vyššiu náročnosť, no nemôže ísť o takú zložitosť veci, aby ani po
18 rokoch nedošlo k právoplatne ukončenému súdnemu konaniu.
K počtu účastníkov konania si dovoľujeme uviesť, že počet účastníkov konania nie je
dôkazom zložitosti veci. Problému v zabezpečení prítomnosti účastníkov konania na
pojednávaní tiež nemožno kvalifikovať ako dôvod na hodnotenie veci ako zložitej...
Tvrdíme, že prvostupňový súd v období od 08. 12. 1994 do 27. 01. 1999, t. j. od
začiatku konania do prvého pojednávania, vykonával iba jednoduché úkony... pričom toto
obdobie nečinnosti trvalo 4 roky, 1 mesiac a 19 dní.
Rovnako v období od 19. 05. 1999 do 16. 11. 2007, t. j. od podania Návrhu na zmenu
petitu žaloby zo dňa 06. 12. 1994 do podania Návrhu na vydanie predbežného opatrenia,
možno za zbytočný prieťah v tomto súdnom konaní odôvodnene považovať rozhodnutie súdu
o Návrhu na zmenu petitu žaloby zo dňa 06. 12. 1994 po 7 rokoch, 7 mesiacoch a 17 dňoch
od jeho podania a po 3 rokoch, 10 mesiacoch a 17 dňoch od žiadosti právneho zástupcu
navrhovateliek, aby súd vo veci konal...“.
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľov V. A... a R. A... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7
C/40/1994 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľom primerané finančné
zadosťučinenie, a o každému zo sťažovateľov vo výške 5.000,00 EUR, ktoré je Okresný súd
Bratislava III povinný sťažovateľom uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu.
Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť sťažovateľom trovy právneho
zastúpenia vo výške 333,89 EUR na účet právneho zástupcu Advokátska kancelária P. K.,
s. r. o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľmi namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 40/1994.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu označeného
práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu tvrdia, že „súd v merite veci
právoplatne nerozhodol“. Po nahliadnutí do vyžiadaného, na vec sa vzťahujúceho súdneho
spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 40/1994 však ústavný súd zistil, že okresný súd vo veci
samej rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 40/1994-310 z 21. februára 2012, ktorým žalobnému
návrhu navrhovateliek vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie
(podanie z 30. mája 2012), čo bolo dôvodom na predloženie súdneho spisu Krajskému súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o opravnom prostriedku. Právny
zástupca navrhovateliek však podaním z 22. novembra 2012 vzal návrh na začatie konania
v celom rozsahu späť, s ktorým sťažovatelia súhlasili (podanie z tohto istého dňa,
t. j. 22. novembra 2012). Vzhľadom na túto situáciu krajský súd ako odvolací súd
uznesením č. k. 5 Co 600/2012-365 z 30. novembra 2012 pripustil späťvzatie návrhu
na začatie konania, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 7 C 40/1994-310
z 21. februára 2012 zrušil a konanie zastavil. Uznesenie krajského súdu nadobudlo
právoplatnosť 18. januára 2013. Od tohto dátumu je teda vec právoplatne skončená.
Sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená 14. februára 2013. Na ústavný
súd sa teda sťažovatelia obrátili so sťažnosťou v čase, keď porušovanie označeného
základného práva na všeobecnom súde, ktorý označili za účastníka konania (okresný súd),
už netrvalo a konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel
ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu zaručenému v čl. 48
ods. 2 ústavy a právu zaručenému v čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy
rozhodovanie ústavného súdu o ďalších ich požiadavkách (priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania), rozhodovanie o ktorých je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2013