Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 388/2013
PDF · 176 KB
No categories available
II. ÚS 388/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. D., M., zastúpenej advokátkou JUDr. A. L., K., vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I
v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 56/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. D. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013
doručená sťažnosť M. D., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 a postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 56/2006,
ktorou žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví „porušenie práva sťažovateľky M.
D., M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 4 Co/56/2006 priznal sťažovateľke
finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn.
40 Er/4953/2007 priznal finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-€ a uznesením uložil
Okresnému súdu Košice I uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 275,94 €“.
Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa
v 2. rade účastníčkou konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C 38/04,
v ktorom sa spoločne s H. K. ako žalobkyňou v 1. rade domáhala žalobou doručenou
okresnému súdu 26. marca 2004 proti E. V. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a R. V. (ďalej
len „žalovaný v 2. rade“) vypratania nehnuteľnosti. Okresný súd vo veci rozhodol
rozsudkom č. k. 27 C 38/04-81 z 30. novembra 2005 tak, že žalovanému v 2. rade uložil
povinnosť nehnuteľnosť vypratať a nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 71 250 Sk
a nárok žalobkyne v 1. rade voči žalovanému v 1. rade vylúčil na samostatné konanie.
Krajský súd o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku okresného súdu rozhodol
uznesením č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 tak, že pripustil späťvzatie návrhu, zrušil
rozsudok okresného súdu okrem výroku o vylúčení veci na samostatné konanie a uložil
žalovanému v 2. rade zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania vo výške
71 250 Sk a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 26 470 Sk. Spis s uznesením
krajského súdu bol okresnému súdu doručený 30. júla 2007 a 12. novembra 2007 bola na
uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 vyznačená okresným
súdom doložka o jeho právoplatnosti 1. októbrom 2007.
Sťažovateľka na podklade tohto rozhodnutia návrhom z 5. decembra 2007 požiadala
súdnu exekútorku JUDr. L. B., Exekútorský úrad K. (ďalej len „súdna exekútorka“),
o vykonanie exekúcie pre vymoženie náhrady trov konania proti R. V. (ďalej len
„povinný“). Po tom, čo okresný súd udelil súdnej exekútorke poverenie na vykonanie
exekúcie 17. decembra 2007, vydala súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie
sp. zn. EX 230/07 z 3. februára 2008. Proti tomuto upovedomeniu o začatí exekúcie podal
povinný námietky, ktoré odôvodnil tým, že exekučný titul – uznesenie krajského súdu č. k.
4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 – nebol povinnému nikdy doručený, nenadobudol
právoplatnosť, a preto na jeho podklade exekúciu nemožno viesť a musí byť zastavená.
Okresný súd uznesením č. k. 40 Er 4953/2007-71 z 25. augusta 2011 námietkam povinného
vyhovel. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-
119 z 22. júna 2007 dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, pretože nebolo doručené právnej
zástupkyni povinného ako žalovaného v 2. rade s plnou mocou pre celé konanie (advokátke
JUDr. Z. S.), ale iba povinnému (1. októbra 2007). Následne okresný súd uznesením č. k.
40 Er 4953/2007-75 z 24. januára 2012 exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách
exekučného konania rozhodne samostatným uznesením. Uznesenie okresného súdu č. k.
40 Er 4953/2007-75 z 24. januára 2012 nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2012. Uznesením
sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 rozhodol okresný súd vyšším súdnym úradníkom
o náhrade trov exekučného konania tak, že sťažovateľku zaviazal nahradiť povinnému trovy
konania v sume 341,56 €.
Sťažovateľka (spoločne so žalobkyňou v 1. rade) doručila 10. júla 2012 predsedovi
okresného súdu sťažnosť zo 7. júla 2012. V sťažnosti opísala priebeh oboch konaní
a dodala, že osobným preverením v informačnej kancelárii okresného súdu 3. júla 2012
zistila, že dosiaľ nedošlo k náprave nesprávne vyznačenej doložke o právoplatnosti na
uznesení krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007. Zdôraznila, že nesprávnosť
vyznačenej doložky o právoplatnosti na tomto rozhodnutí bola zistená ešte v roku 2011,
avšak okresný súd nápravu nesprávne vyznačenej doložky o právoplatnosti dosiaľ
nevykonal, čím dochádza k porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sťažovateľka požiadala predsedu okresného súdu, aby vo veci vykonal nápravu
a o spôsobe vybavenia sťažnosti sťažovateľku informoval. Predseda okresného súdu vybavil
sťažnosť prípisom sp. zn. Spr 179/2012 z 15. augusta 2012, v ktorom sťažovateľke oznámil,
že nápravu je potrebné vykonať vo veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn.
27 C 38/2004 tým, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007
bude účinne doručené všetkým účastníkom konania, a za vzniknuté prieťahy v konaní sa
sťažovateľke ospravedlnil. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 179/12
z 3. septembra 2012 upozornil zákonnú sudkyňu vo veci sp. zn. 27 C 38/2004, že uznesenie
krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 bolo nesprávne doručované, bola na
ňom nesprávne vyznačená i doložka o právoplatnosti, a požiadal ju, aby vo veci konala.
Sťažovateľka tvrdené porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu vo veci sp. zn.
40 Er 4953/2007 a postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 56/2006 odôvodnila tým,
že „ani po deviatich rokoch od podania žaloby nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté aj
napriek tomu, že v danej veci bolo konanie zastavené, nesprávnym postupom konajúceho
súdu a jeho nečinnosťou vznikajú sťažovateľke ďalšie zbytočné trovy konania a psychicky
ťažko zvládajúce situácie z postupu súdu“. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že proti
uzneseniu sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov
exekučného konania podala odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté, ako aj na to, že
vo veci sp. zn. 40 Er 4953/2007 bol okresný súd pred vydaním poverenia súdnej exekútorke
povinný skúmať právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť
využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy
v spojení s § 18 ods. 1 písm. g), § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo
dôjsť (ako to vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu) jednak postupom
okresného súdu vo veci sp. zn. 40 Er 4953/2007 a jednak postupom krajského súdu vo veci
sp. zn. 4 Co 56/2006.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je však
to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného
orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už
k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).
Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným
prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie
takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Účinným prostriedkom nápravy proti porušovaniu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je právny prostriedok upravený
v § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zákonov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), teda sťažnosť proti porušovaniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi súdu.
Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, pokiaľ ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02,
Z uvedeného je zrejmé, že prijať na ďalšie konanie podľa § 25 zákona o ústavnom
súde možno iba takú sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ktorej vo vzťahu k namietanému postupu konkrétneho súdu predchádzalo využitie
prostriedku nápravy podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z., ak sťažnosť smeruje proti súdu,
ktorý je vo veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu povinný konať, a vec pred
všeobecným súdom nebola v tomto čase právoplatne skončená rozhodnutím.
Ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
V prípade sťažovateľky po oboznámení sa s jej podaním zo 7. júla 2012 dospel
ústavný súd k záveru, že toto podanie je podľa svojho obsahu sťažnosťou na prieťahy
v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 27 C 38/2004. Za prieťahy v konaní
totiž sťažovateľka v tomto podaní označila nečinnosť okresného súdu pri „náprave
nesprávne vyznačenej doložky o právoplatnosti“ na uznesení krajského súdu č. k.
4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007, ktorú okresný súd nevykonal od roku 2011. To, že
sťažovateľka v sťažnosti spomína i vec vedenú pred okresným súdom pod sp. zn.
40 Er 4953/2007, na tomto závere nemôže nič zmeniť.
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu ani je príloh (k sťažnosti ústavnému
súdu bola pripojená iba sťažnosť predsedovi okresného súdu zo 7. júla 2012) nevyplýva, že
sťažovateľka sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 predsedovi súdu podľa § 62
zákona č. 757/2004 Z. z. podala, vychádzal ústavný súd z toho, že takto nepostupovala,
a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť s poukazom na zásadu subsidiarity
i pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
Ústavný súd vzal v tejto súvislosti do úvahy i skutočnosť, že v exekučnej veci
vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. 40 Er 4953/2007 bolo o merite veci rozhodnuté
ešte uznesením č. k. 40 Er 4953/2007-71 z 25. augusta 2011, ktorým bolo námietkam
povinného vyhovené, a uznesením č. k. 40 Er 4953/2007-75 z 24. januára 2012 bola
exekúciu zastavená, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2012.
Predmetom konania tak ostalo iba rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu
sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 o náhrade trov exekučného konania, o ktorom v čase
doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo rozhodnuté. Z uvedeného je zrejmé, že
k prípadným prieťahom v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.
40 Er 4953/2007, na ktoré by mohol ústavný súd prihliadnuť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, mohlo dochádzať iba v období od doručenia odvolania sťažovateľky proti
uzneseniu sp. zn. 40 Er 4953/2007 z 5. júna 2012 a iba vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách
konania, pretože vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté ešte 1. marca 2012. Tento
záver je dôsledkom princípu, podľa ktorého jednou zo základných pojmových náležitostí
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu
zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa.
V zostávajúcej časti sťažnosť sťažovateľky smerovala proti postupu krajského súdu
vo veci sp. zn. 4 Co 56/2006. Ani v tomto prípade sťažovateľka nepreukázala ústavnému
súdu, že doručeniu sťažnosti ústavnému súdu predchádzalo využitie prostriedku nápravy
podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. vo vzťahu k tvrdenému postupu krajského súdu, teda
sťažnosť doručená predsedovi krajského súdu. To sťažovateľka ostatne netvrdila ani
v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Pokiaľ sa sťažovateľka obrátila so sťažnosťou
odôvodnenou prieťahmi pri „náprave nesprávne vyznačenej doložky o právoplatnosti“
na uznesení krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007 na predsedu okresného
súdu, nemožno z tohto dôvodu konštatovať splnenie podmienky predchádzajúceho využitia
účinného prostriedku nápravy vo vzťahu k prieťahom v konaní, ku ktorým malo podľa
tvrdení sťažovateľky dochádzať v postupe krajského súdu vo veci sp. zn. 4 Co 56/2006.
Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné uviesť i to, že v čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu 20. mája 2013 bol povinný vo veci konať okresný súd, ktorému
krajský súd vrátil spis sp. zn. 27 C 38/04 ešte 30. júla 2007 spolu s písomným vyhotovením
uznesenia č. k. 4 Co 56/2006-119 z 22. júna 2007. Ako navyše vyplýva z § 225
Občianskeho súdneho poriadku, rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní doručuje
účastníkom konania súd prvého stupňa, pokiaľ ho odvolací súd nedoručil priamo.
Ústavný súd s ohľadom na viazanosť ústavného súdu petitom doručenej sťažnosti,
odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. júla 2013