Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 388/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. D., M., zastúpenej advokátkou JUDr. A. L., K., vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Košice I

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Košiciach

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. D. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2013

doručená sťažnosť M. D., M. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorou žiadala vydať nález, ktorým ústavný súd vysloví „porušenie práva sťažovateľky M.

D., M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR,

postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. priznal sťažovateľke

finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn.

priznal finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-€ a uznesením uložil

Okresnému súdu Košice I uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 275,94 €“.

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti a jej príloh, sťažovateľka bola ako žalobkyňa

v 2. rade účastníčkou konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. ,

v ktorom sa spoločne s H. K. ako žalobkyňou v 1. rade domáhala žalobou doručenou

okresnému súdu 26. marca 2004 proti E. V. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“) a R. V. (ďalej

len „žalovaný v 2. rade“) vypratania nehnuteľnosti. Okresný súd vo veci rozhodol

rozsudkom č. k. -81 z 30. novembra 2005 tak, že žalovanému v 2. rade uložil

povinnosť nehnuteľnosť vypratať a nahradiť sťažovateľke trovy konania v sume 71 250 Sk

a nárok žalobkyne v 1. rade voči žalovanému v 1. rade vylúčil na samostatné konanie.

Krajský súd o odvolaní žalovaného v 2. rade proti rozsudku okresného súdu rozhodol

uznesením č. k. -119 z 22. júna 2007 tak, že pripustil späťvzatie návrhu, zrušil

rozsudok okresného súdu okrem výroku o vylúčení veci na samostatné konanie a uložil

žalovanému v 2. rade zaplatiť sťažovateľke náhradu trov prvostupňového konania vo výške

71 250 Sk a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 26 470 Sk. Spis s uznesením

krajského súdu bol okresnému súdu doručený 30. júla 2007 a 12. novembra 2007 bola na

uznesenie krajského súdu č. k. -119 z 22. júna 2007 vyznačená okresným

súdom doložka o jeho právoplatnosti 1. októbrom 2007.

Sťažovateľka na podklade tohto rozhodnutia návrhom z 5. decembra 2007 požiadala

súdnu exekútorku JUDr. L. B., Exekútorský úrad K. (ďalej len „súdna exekútorka“),

o vykonanie exekúcie pre vymoženie náhrady trov konania proti R. V. (ďalej len

„povinný“). Po tom, čo okresný súd udelil súdnej exekútorke poverenie na vykonanie

exekúcie 17. decembra 2007, vydala súdna exekútorka upovedomenie o začatí exekúcie

sp. zn. EX 230/07 z 3. februára 2008. Proti tomuto upovedomeniu o začatí exekúcie podal

povinný námietky, ktoré odôvodnil tým, že exekučný titul – uznesenie krajského súdu č. k.

-119 z 22. júna 2007 – nebol povinnému nikdy doručený, nenadobudol

právoplatnosť, a preto na jeho podklade exekúciu nemožno viesť a musí byť zastavená.

Okresný súd uznesením č. k. -71 z 25. augusta 2011 námietkam povinného

vyhovel. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 Co 56/2006-

119 z 22. júna 2007 dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť, pretože nebolo doručené právnej

zástupkyni povinného ako žalovaného v 2. rade s plnou mocou pre celé konanie (advokátke

JUDr. Z. S.), ale iba povinnému (1. októbra 2007). Následne okresný súd uznesením č. k.

-75 z 24. januára 2012 exekúciu zastavil a vyslovil, že o trovách

exekučného konania rozhodne samostatným uznesením. Uznesenie okresného súdu č. k.

-75 z 24. januára 2012 nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2012. Uznesením

sp. zn. z 5. júna 2012 rozhodol okresný súd vyšším súdnym úradníkom

o náhrade trov exekučného konania tak, že sťažovateľku zaviazal nahradiť povinnému trovy

konania v sume 341,56 €.

Sťažovateľka (spoločne so žalobkyňou v 1. rade) doručila 10. júla 2012 predsedovi

okresného súdu sťažnosť zo 7. júla 2012. V sťažnosti opísala priebeh oboch konaní

a dodala, že osobným preverením v informačnej kancelárii okresného súdu 3. júla 2012

zistila, že dosiaľ nedošlo k náprave nesprávne vyznačenej doložke o právoplatnosti na

uznesení krajského súdu č. k. -119 z 22. júna 2007. Zdôraznila, že nesprávnosť

vyznačenej doložky o právoplatnosti na tomto rozhodnutí bola zistená ešte v roku 2011,

avšak okresný súd nápravu nesprávne vyznačenej doložky o právoplatnosti dosiaľ

nevykonal, čím dochádza k porušovaniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov. Sťažovateľka požiadala predsedu okresného súdu, aby vo veci vykonal nápravu

a o spôsobe vybavenia sťažnosti sťažovateľku informoval. Predseda okresného súdu vybavil

sťažnosť prípisom sp. zn. Spr 179/2012 z 15. augusta 2012, v ktorom sťažovateľke oznámil,

že nápravu je potrebné vykonať vo veci vedenej pred okresným súdom pod sp. zn.

tým, že uznesenie krajského súdu č. k. -119 z 22. júna 2007

bude účinne doručené všetkým účastníkom konania, a za vzniknuté prieťahy v konaní sa

sťažovateľke ospravedlnil. Predseda okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 179/12

z 3. septembra 2012 upozornil zákonnú sudkyňu vo veci sp. zn. , že uznesenie

krajského súdu č. k. -119 z 22. júna 2007 bolo nesprávne doručované, bola na

ňom nesprávne vyznačená i doložka o právoplatnosti, a požiadal ju, aby vo veci konala.

Sťažovateľka tvrdené porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom okresného súdu vo veci sp. zn.

a postupom krajského súdu vo veci sp. zn. odôvodnila tým,

že „ani po deviatich rokoch od podania žaloby nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté aj

napriek tomu, že v danej veci bolo konanie zastavené, nesprávnym postupom konajúceho

súdu a jeho nečinnosťou vznikajú sťažovateľke ďalšie zbytočné trovy konania a psychicky

ťažko zvládajúce situácie z postupu súdu“. Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že proti

uzneseniu sp. zn. z 5. júna 2012 vyššieho súdneho úradníka o náhrade trov

exekučného konania podala odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté, ako aj na to, že

vo veci sp. zn. bol okresný súd pred vydaním poverenia súdnej exekútorke

povinný skúmať právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť

využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podanie sťažovateľky možno kvalifikovať ako sťažnosť v zmysle

v spojení s , a nasl. .

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ku ktorému malo

dôjsť (ako to vyplýva z petitu sťažnosti doručenej ústavnému súdu) jednak postupom

okresného súdu vo veci sp. zn. a jednak postupom krajského súdu vo veci

sp. zn. .

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je však

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného

orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza

zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už

k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo ().

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným

prieťahom v konaní na označenom súde nedochádzalo, je daný dôvod na odmietnutie

takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Účinným prostriedkom nápravy proti porušovaniu základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa je právny prostriedok upravený

v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších zákonov (ďalej len „“), teda sťažnosť proti porušovaniu

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, pokiaľ ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ mohol alebo môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. ,

).

Z uvedeného je zrejmé, že prijať na ďalšie konanie podľa § 25 zákona o ústavnom

súde možno iba takú sťažnosť na porušenie základného práva podľa ,

ktorej vo vzťahu k namietanému postupu konkrétneho súdu predchádzalo využitie

prostriedku nápravy podľa , ak sťažnosť smeruje proti súdu,

ktorý je vo veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu povinný konať, a vec pred

všeobecným súdom nebola v tomto čase právoplatne skončená rozhodnutím.

Ústavný súd je v zmysle viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

V prípade sťažovateľky po oboznámení sa s jej podaním zo 7. júla 2012 dospel

ústavný súd k záveru, že toto podanie je podľa svojho obsahu sťažnosťou na prieťahy

v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. . Za prieťahy v konaní

totiž sťažovateľka v tomto podaní označila nečinnosť okresného súdu pri „náprave

nesprávne vyznačenej doložky o právoplatnosti“ na uznesení krajského súdu č. k.

-119 z 22. júna 2007, ktorú okresný súd nevykonal od roku 2011. To, že

sťažovateľka v sťažnosti spomína i vec vedenú pred okresným súdom pod sp. zn.

, na tomto závere nemôže nič zmeniť.

Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu ani je príloh (k sťažnosti ústavnému

súdu bola pripojená iba sťažnosť predsedovi okresného súdu zo 7. júla 2012) nevyplýva, že

sťažovateľka sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov v konaní vedenom pod sp. zn. predsedovi súdu podľa § 62

podala, vychádzal ústavný súd z toho, že takto nepostupovala,

a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť s poukazom na zásadu subsidiarity

i pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Ústavný súd vzal v tejto súvislosti do úvahy i skutočnosť, že v exekučnej veci

vedenej pred okresným súdom pod sp. zn. bolo o merite veci rozhodnuté

ešte uznesením č. k. -71 z 25. augusta 2011, ktorým bolo námietkam

povinného vyhovené, a uznesením č. k. -75 z 24. januára 2012 bola

exekúciu zastavená, pričom toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 1. marca 2012.

Predmetom konania tak ostalo iba rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu

sp. zn. z 5. júna 2012 o náhrade trov exekučného konania, o ktorom v čase

doručenia sťažnosti ústavnému súdu ešte nebolo rozhodnuté. Z uvedeného je zrejmé, že

k prípadným prieťahom v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn.

, na ktoré by mohol ústavný súd prihliadnuť po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, mohlo dochádzať iba v období od doručenia odvolania sťažovateľky proti

uzneseniu sp. zn. z 5. júna 2012 a iba vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách

konania, pretože vo veci samej bolo právoplatne rozhodnuté ešte 1. marca 2012. Tento

záver je dôsledkom princípu, podľa ktorého jednou zo základných pojmových náležitostí

sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu

zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa.

V zostávajúcej časti sťažnosť sťažovateľky smerovala proti postupu krajského súdu

vo veci sp. zn. . Ani v tomto prípade sťažovateľka nepreukázala ústavnému

súdu, že doručeniu sťažnosti ústavnému súdu predchádzalo využitie prostriedku nápravy

podľa vo vzťahu k tvrdenému postupu krajského súdu, teda

sťažnosť doručená predsedovi krajského súdu. To sťažovateľka ostatne netvrdila ani

v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Pokiaľ sa sťažovateľka obrátila so sťažnosťou

odôvodnenou prieťahmi pri „náprave nesprávne vyznačenej doložky o právoplatnosti“

na uznesení krajského súdu č. k. -119 z 22. júna 2007 na predsedu okresného

súdu, nemožno z tohto dôvodu konštatovať splnenie podmienky predchádzajúceho využitia

účinného prostriedku nápravy vo vzťahu k prieťahom v konaní, ku ktorým malo podľa

tvrdení sťažovateľky dochádzať v postupe krajského súdu vo veci sp. zn. .

Pre úplnosť ústavný súd považuje za potrebné uviesť i to, že v čase doručenia

sťažnosti ústavnému súdu 20. mája 2013 bol povinný vo veci konať okresný súd, ktorému

krajský súd vrátil spis sp. zn. ešte 30. júla 2007 spolu s písomným vyhotovením

uznesenia č. k. -119 z 22. júna 2007. Ako navyše vyplýva z § 225

, rozhodnutie odvolacieho súdu o odvolaní doručuje

účastníkom konania súd prvého stupňa, pokiaľ ho odvolací súd nedoručil priamo.

Ústavný súd s ohľadom na viazanosť ústavného súdu petitom doručenej sťažnosti,

odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2013