Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 564/2013
PDF · 140.41 KB
No categories available
I. ÚS 564/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp.
zn. Rvp 15493/2013 – sp. zn. Rvp 15534/2013, zastúpenej advokátom JUDr. B. F., B., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 NcC 177/2013 zo 14.
februára 2013, sp. zn. 5 NcC 170/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 164/2013 z 28.
februára 2013, sp. zn. 5 NcC 161/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 169/2013 z 19.
marca 2013, sp. zn. 5 NcC 166/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 173/2013
z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 172/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 167/2013 z 28.
februára 2013, sp. zn. 9 NcC 183/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 175/2013 zo 7.
marca 2013, sp. zn. 9 NcC 182/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 167/2013 z 12.
februára 2013, sp. zn. 9 NcC 178/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 176/2013 zo 14.
februára 2013, sp. zn. 9 NcC 184/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 167/2013 zo 14.
februára 2013, sp. zn. 5 NcC 165/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 164/2013
zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 207/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 220/2013
z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 212/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 210/2013 zo
7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 209/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 205/2013 z 18.
februára 2013, sp. zn. 6 NcC 173/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 171/2013 zo 7.
marca 2013, sp. zn. 9 NcC 219/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 168/2013 zo 7.
marca 2013, sp. zn. 7 NcC 201/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 204/2013 zo 7.
marca 2013, sp. zn. 5 NcC 201/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 222/2013 z 21.
februára 2013, sp. zn. 6 NcC 220/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 211/2013 z 18.
februára 2013, sp. zn. 9 NcC 213/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 169/2013 zo 14.
februára 2013, sp. zn. 5 NcC 174/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 198/2013 z 21.
februára 2013, sp. zn. 9 NcC 200/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 197/2013 z 18.
februára 2013 a sp. zn. 7 NcC 196/2013 z 21. februára 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 15493/2013 –
sp. zn. Rvp 15534/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp.
zn. Rvp 15493/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2013
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 NcC 177/2013 zo 14. februára 2013,
sp. zn. 5 NcC 170/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 164/2013 z 28. februára 2013,
sp. zn. 5 NcC 161/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 169/2013 z 19. marca 2013, sp.
zn. 5 NcC 166/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 173/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 5
NcC 172/2013 z 19. marca 2013, sp. zn. 5 NcC 167/2013 z 28. februára 2013, sp. zn. 9 NcC
183/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 175/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC
182/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC 167/2013 z 12. februára 2013, sp. zn. 9 NcC
178/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 176/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 9 NcC
184/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 167/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC
165/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 164/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC
207/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 220/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC
212/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 210/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC
209/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 205/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 6 NcC
173/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 171/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 9 NcC
219/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 5 NcC 168/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC
201/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 204/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 5 NcC
201/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 6 NcC 222/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 6 NcC
220/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 211/2013 z 18. februára 2013, sp. zn. 9 NcC
213/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 9 NcC 169/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. 5 NcC
174/2013 zo 7. marca 2013, sp. zn. 7 NcC 198/2013 z 21. februára 2013, sp. zn. 9 NcC
200/2013 z 19. februára 2013, sp. zn. 7 NcC 197/2013 z 18. februára 2013 a sp. zn. 7 NcC
196/2013 z 21. februára 2013 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“) a im predchádzajúcim
postupom.
II.A
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.B
K spoločnému prerokovaniu vecí
4. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
5. S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.C
6. Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn.
Rvp 15493/2013 – sp. zn. Rvp 15534/2013 týkajúcich sa napadnutých rozhodnutí krajského
súdu a v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky
v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách
predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých
atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatosti
vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi,
v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
7. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom
na to, že sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch,
a ustálený právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti
od predmetu napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov (bod 1) a ňou použitej
argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia,
ako to je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne
stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013
z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp. zn. ÚS 311/2013 z 29. mája
2013, I. ÚS 355/2013 z 5. júna 2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp.
podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto
a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho
pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2
8. Ústavný súd zároveň zvýrazňuje, že nemohol prehliadnuť predovšetkým
„hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb v konaní pred
všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými rozhodnutiami súdov
(všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných prípadov súvisiacich s tým
istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre všetkých zainteresovaných už
notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva
aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keďže aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti
obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na
národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako
neefektívny.
9. V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý, že
nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje, a je
to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013