Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 437/2013
PDF · 155.1 KB
No categories available
II. ÚS 437/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2013
doručená sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013.
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že spoločnosť W. spol. s r. o. (ďalej len
„spoločnosť“), zastúpená JUDr. E. K., daňovým poradcom a advokátom, podala na
Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 9. decembra 2011 žalobu podľa piatej
časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie
rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“),
právneho predchodcu sťažovateľa. V spojených veciach žiadala preskúmať celkovo 11
rozhodnutí, tieto zrušiť a vec vrátiť sťažovateľovi na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom č. k 2 S 202/11-184, 2 S 156-165/12 IČS: 1011201919
z 20. júna 2012 žalobu zamietol.
Najvyšší súd, konajúc o podanom odvolaní spoločnosti, rozsudkom sp. zn.
3 Sžf 78-88/2012 z 15. januára 2013 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté
rozhodnutia daňového riaditeľstva podľa § 250j ods. 2 písm. a) a d) OSP zrušil a vec vrátil
sťažovateľovi na ďalšie konanie.
Najvyšší súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť spoločnosti náhradu trov
konania v sume 1 452 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 564,74 € na účet
právneho zástupcu spoločnosti do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd
o náhrade trov konania rozhodol podľa § 246c ods. 1 prvej vety OSP a § 250k ods. 1 prvej
vety OSP v spojení s § 224 ods. 2 OSP tak, že spoločnosti priznal náhradu trov celého
konania, keďže bola v konaní úspešná.
Sťažovateľ napáda časť rozsudku najvyššieho súdu týkajúcu sa trov konania.
Sťažovateľ v konkrétnostiach uvádza:
„V danom prípade, žalobca jednou podanou žalobou o preskúmanie rozhodnutí
žalovaného preukazoval, že veci skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov.
Žalobca vyhotovil jednu žalobu, kde v žalobnom petite uviedol 11 rozhodnutí, ktoré
žiada zrušiť. V žalobe sa nezaoberá jednotlivými rozhodnutiami, jediný žalobný dôvod sa
týka všetkých rozhodnutí, rovnako to platí o jednom dôvode, ktorý sa týka všetkých
rozhodnutí v podanom stanovisku z 25. 5. 2012, taktiež na pojednávaniach sa prejednával
žalobný dôvod, ktorý sa týkal všetkých rozhodnutí, neboli prejednávané jednotlivé
rozhodnutia, jediný dôvod sa týka všetkých odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.
Sťažovateľ zastáva názor, že pri spojených veciach treba postupovať podľa § 13
ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
Právny zástupca žalobcu JUDr. E. K. predloženým vyúčtovaním trov právneho
zastúpenia žiadal vyplatiť finančné prostriedky za nevykonané úkony právnej služby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mu priznal náhradu uplatnených trov právneho
zastúpenia za jedenásťkrát znásobených šesť úkonov právnej služby.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžf/78-88
právoplatným rozsudkom zo dňa 15. 1. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou základného práva na
súdnu ochranu je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Aj zákonná úprava
platenia a náhrady trov konania určuje, či je základné právo naplnené reálnym obsahom.“
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Sžť/78-88/2012 z 15. januára 2013 porušené bolo.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžf/78-88 z 15. 1. 2013
zrušuje vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vracia Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
podľa ústavy alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokovania.
Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a predovšetkým
konštatoval, že pokiaľ ide o jej obsah, rozhodovanie o náhrade trov súdneho konania tvorí
súčasť základného práva na súdnu ochranu, a preto všeobecný súd pri jej poskytovaní môže
postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, toto základné právo porušiť (II. ÚS 56/05).
V konkrétnostiach treba uviesť, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť tak postupom všeobecného súdu
založeným na zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku upravujúcich náhradu trov konania, ktoré vykazujú znaky svojvôle (napr.
v prípade nerešpektovania kogentnej normy prípadne prehnaného formalizmu), ako aj
v prípadoch, keď je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov
konania zjavne nedostatočné, a preto nepreskúmateľné. Ústavný súd považuje za
nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov zodpovedali zákonným kritériám nielen
v merite veci, aby ich vydaniu predchádzal postup rešpektujúci procesné normy a aby ich
odôvodnenia vo vzťahu k výrokom zodpovedali kritériám ustanoveným v § 157 ods. 2
poslednej vete OSP, pretože iba takéto rozhodnutia možno považovať za súladné
s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 348/2011).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal tú časť napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorá sa týkala úhrady trov konania. Podstatou jeho sťažnosti bolo
presvedčenie, že jeho žaloby boli predmetom spojeného konania, pretože „žalobca jednou
podanou žalobou o preskúmanie rozhodnutí žalovaného preukazoval, že veci skutkovo spolu
súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov. Žalobca vyhotovil jednu žalobu, kde v žalobnom
petite uviedol 11 rozhodnutí, ktoré žiada zrušiť. V žalobe sa nezaoberá jednotlivými
rozhodnutiami, jediný žalobný dôvod sa týka všetkých rozhodnutí, rovnako to platí o jednom
dôvode, ktorý sa týka všetkých rozhodnutí v podanom stanovisku z 25. 5. 2012, taktiež na
pojednávaniach sa prejednával žalobný dôvod, ktorý sa týkal všetkých rozhodnutí, neboli
prejednávané jednotlivé rozhodnutia, jediný dôvod sa týka všetkých odvolaní proti
prvostupňovému rozsudku.“. Podľa sťažovateľa mala tejto skutočnosti zodpovedať aj výška
náhrady trov konania, takže (a pokiaľ ide o odmenu advokáta) sťažovateľ „zastáva názor,
že pri spojených veciach treba postupovať podľa § 13 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.“.
Keďže najvyšší súd vo veci sťažovateľa takto nepostupoval a rozhodol o trovách konania
v každej z predložených 11 žalôb, tak najvyšší súd „... v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Sžf/78-88 právoplatným rozsudkom zo dňa 15. 1. 2013 porušil základné právo sťažovateľa
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasťou základného
práva na súdnu ochranu je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Aj zákonná
úprava platenia a náhrady trov konania určuje, či je základné právo naplnené reálnym
obsahom.“.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vyhláška Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) upravuje
problematiku náhrad a odmien advokátov z viacerých hľadísk. Ustanovenie § 9 uvádzajúce
jej druhú hlavu (Tarifná odmena) v odseku 1 ustanovuje, že základná sadzba tarifnej
odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu
úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal. Konkrétny výpočet takto
stanovených odmien vyhláška upravuje vo vzťahu k jednotlivým druhom súdneho konania,
a to v § 10 pre občianske konanie, § 11 ods. 4 pre správne súdnictvo podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku a v § 12 pre trestné konanie a konanie o priestupkoch. Raz
určená tarifná odmena môže byť v rámci jednotlivých druhov súdneho konania zvýšená
alebo znížená z dôvodov uvedených v § 13 vyhlášky, t. j. v prípade spoločných úkonov
advokáta pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (ods. 2), pri spojení dvoch alebo
viacerých vecí v závislosti od tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou (ods. 3),
v prípade, ak spojenie vecí na spoločné prerokovanie vyplýva priamo zo zákona, sa tarifná
odmena určí podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia (ods. 4), v prípadoch poskytnutia
právnej služby advokátom osobe, ktorá je v hmotnej núdzi (ods. 5). Z uvedeného vyplýva,
že buď fakultatívne, alebo zákonné spojenie dvoch alebo viacerých vecí na spoločné
prerokovanie má vplyv len na výšku takej tarifnej odmeny advokáta, ktorej sadzba sa určuje
z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou (§ 13 ods. 3 a 4 vyhlášky). Jedine v rámci
týchto prípadov prichádza do úvahy sťažnosť ústavnému súdu namietajúca výšku tarifnej
odmeny advokáta v závislosti od procesného postupu súdu, t. j. spojenia dvoch alebo
viacerých vecí na spoločné prerokovanie.
Sťažovateľ však napadol rozsudok najvyššieho súdu prijatý v správnom súdnictve,
v rámci ktorého ani určenie a ani prípadné zmeny výšky odmeny advokáta nie sú závislé od
spôsobu procesného prerokovania žalôb alebo opravných prostriedkov na zákonnosť
rozhodnutí alebo postupov orgánov verejnej správy všeobecným súdom (§ 244 ods. 1 OSP).
Podľa 11 ods. 4 vyhlášky je totiž základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku (Správne súdnictvo), pričom výpočtový základ
vyhláška definuje ako priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Základ
tarifnej odmeny v správnom súdnictve tak tvorí skutočnosť, ktorá žiadnym spôsobom
nesúvisí s procesným postupom súdu pri prerokovaní žalôb alebo opravných prostriedkov
proti rozhodnutiam alebo postupom orgánov verejnej správy. Napriek tomu však sťažovateľ
vo svojej sťažnosti namietal výšku priznaných trov právneho zastúpenia práve s poukazom
na procesný spôsob prerokovania označených rozhodnutí orgánov verejnej správy
najvyšším súdom. Podľa jeho názoru sa práve táto skutočnosť mala prejaviť pri určení
výšky trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na už uvedené sa preto ústavný súd nemohol
stotožniť s použitou argumentáciou sťažovateľa, keďže v správnom súdnictve je pre určenie
tarifnej odmeny advokáta rozhodný určený podiel z výpočtového základu, a nie procesný
spôsob prerokovania veci, na čo sťažovateľ poukazoval. Keďže na základe takejto
argumentácie bolo zjavne nedôvodné namietať porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné jeho sťažnosť
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.
Pre úplnosť ústavný súd uvádza že najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách konania
postupoval v súlade s ustanoveniami vyhlášky, keď za základ svojho rozhodnutia zobral jej
§ 11 ods. 4, ktorý určuje základnú sadzbu tarifnej odmeny pre správne súdnictvo ako
šestinový podiel z výpočtového základu určeného § 11 ods. 3 vyhlášky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. septembra 2013