Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 437/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 15. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. apríla 2013

doručená sťažnosť Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, B. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 15. januára 2013.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že spoločnosť W. spol. s r. o. (ďalej len

„spoločnosť“), zastúpená JUDr. E. K., daňovým poradcom a advokátom, podala na

Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 9. decembra 2011 žalobu podľa piatej

časti druhej hlavy (ďalej aj „OSP“) o preskúmanie

rozhodnutí Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky B. (ďalej len „daňové riaditeľstvo“),

právneho predchodcu sťažovateľa. V spojených veciach žiadala preskúmať celkovo 11

rozhodnutí, tieto zrušiť a vec vrátiť sťažovateľovi na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k -184, 2 S 156-165/12 IČS: 1011201919

z 20. júna 2012 žalobu zamietol.

Najvyšší súd, konajúc o podanom odvolaní spoločnosti, rozsudkom sp. zn.

z 15. januára 2013 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že napadnuté

rozhodnutia daňového riaditeľstva podľa a zrušil a vec vrátil

sťažovateľovi na ďalšie konanie.

Najvyšší súd uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť spoločnosti náhradu trov

konania v sume 1 452 € a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 11 564,74 € na účet

právneho zástupcu spoločnosti do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Najvyšší súd

o náhrade trov konania rozhodol podľa prvej vety a prvej

vety v spojení s tak, že spoločnosti priznal náhradu trov celého

konania, keďže bola v konaní úspešná.

Sťažovateľ napáda časť rozsudku najvyššieho súdu týkajúcu sa trov konania.

Sťažovateľ v konkrétnostiach uvádza:

„V danom prípade, žalobca jednou podanou žalobou o preskúmanie rozhodnutí

žalovaného preukazoval, že veci skutkovo spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov.

Žalobca vyhotovil jednu žalobu, kde v žalobnom petite uviedol 11 rozhodnutí, ktoré

žiada zrušiť. V žalobe sa nezaoberá jednotlivými rozhodnutiami, jediný žalobný dôvod sa

týka všetkých rozhodnutí, rovnako to platí o jednom dôvode, ktorý sa týka všetkých

rozhodnutí v podanom stanovisku z 25. 5. 2012, taktiež na pojednávaniach sa prejednával

žalobný dôvod, ktorý sa týkal všetkých rozhodnutí, neboli prejednávané jednotlivé

rozhodnutia, jediný dôvod sa týka všetkých odvolaní proti prvostupňovému rozsudku.

Sťažovateľ zastáva názor, že pri spojených veciach treba postupovať podľa § 13

ods. 3 vyhlášky č.

Právny zástupca žalobcu JUDr. E. K. predloženým vyúčtovaním trov právneho

zastúpenia žiadal vyplatiť finančné prostriedky za nevykonané úkony právnej služby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mu priznal náhradu uplatnených trov právneho

zastúpenia za jedenásťkrát znásobených šesť úkonov právnej služby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. -88

právoplatným rozsudkom zo dňa 15. 1. 2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa . Súčasťou základného práva na

súdnu ochranu je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania určuje, či je základné právo naplnené reálnym obsahom.“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 15. januára 2013 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -88 z 15. 1. 2013

zrušuje vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

podľa alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prerokovania.

Z uvedených hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a predovšetkým

konštatoval, že pokiaľ ide o jej obsah, rozhodovanie o náhrade trov súdneho konania tvorí

súčasť základného práva na súdnu ochranu, a preto všeobecný súd pri jej poskytovaní môže

postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, toto základné právo porušiť ().

V konkrétnostiach treba uviesť, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1

, resp. práva podľa dohovoru môže dôjsť tak postupom všeobecného súdu

založeným na zjavne nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku upravujúcich náhradu trov konania, ktoré vykazujú znaky svojvôle (napr.

v prípade nerešpektovania kogentnej normy prípadne prehnaného formalizmu), ako aj

v prípadoch, keď je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vo vzťahu k výrokom o náhrade trov

konania zjavne nedostatočné, a preto nepreskúmateľné. Ústavný súd považuje za

nevyhnutné, aby rozhodnutia všeobecných súdov zodpovedali zákonným kritériám nielen

v merite veci, aby ich vydaniu predchádzal postup rešpektujúci procesné normy a aby ich

odôvodnenia vo vzťahu k výrokom zodpovedali kritériám ustanoveným v § 157 ods. 2

poslednej vete , pretože iba takéto rozhodnutia možno považovať za súladné

s princípmi spravodlivého procesu ().

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal tú časť napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorá sa týkala úhrady trov konania. Podstatou jeho sťažnosti bolo

presvedčenie, že jeho žaloby boli predmetom spojeného konania, pretože „žalobca jednou

podanou žalobou o preskúmanie rozhodnutí žalovaného preukazoval, že veci skutkovo spolu

súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov. Žalobca vyhotovil jednu žalobu, kde v žalobnom

petite uviedol 11 rozhodnutí, ktoré žiada zrušiť. V žalobe sa nezaoberá jednotlivými

rozhodnutiami, jediný žalobný dôvod sa týka všetkých rozhodnutí, rovnako to platí o jednom

dôvode, ktorý sa týka všetkých rozhodnutí v podanom stanovisku z 25. 5. 2012, taktiež na

pojednávaniach sa prejednával žalobný dôvod, ktorý sa týkal všetkých rozhodnutí, neboli

prejednávané jednotlivé rozhodnutia, jediný dôvod sa týka všetkých odvolaní proti

prvostupňovému rozsudku.“. Podľa sťažovateľa mala tejto skutočnosti zodpovedať aj výška

náhrady trov konania, takže (a pokiaľ ide o odmenu advokáta) sťažovateľ „zastáva názor,

že pri spojených veciach treba postupovať podľa vyhlášky č. “.

Keďže najvyšší súd vo veci sťažovateľa takto nepostupoval a rozhodol o trovách konania

v každej z predložených 11 žalôb, tak najvyšší súd „... v konaní vedenom pod sp. zn.

3 Sžf/78-88 právoplatným rozsudkom zo dňa 15. 1. 2013 porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa . Súčasťou základného

práva na súdnu ochranu je nepochybne aj nárok na náhradu trov konania. Aj zákonná

úprava platenia a náhrady trov konania určuje, či je základné právo naplnené reálnym

obsahom.“.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vyhláška Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) upravuje

problematiku náhrad a odmien advokátov z viacerých hľadísk. Ustanovenie § 9 uvádzajúce

jej druhú hlavu (Tarifná odmena) v odseku 1 ustanovuje, že základná sadzba tarifnej

odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci alebo práva a podľa počtu

úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal. Konkrétny výpočet takto

stanovených odmien vyhláška upravuje vo vzťahu k jednotlivým druhom súdneho konania,

a to v § 10 pre občianske konanie, § 11 ods. 4 pre správne súdnictvo podľa piatej časti

a v pre trestné konanie a konanie o priestupkoch. Raz

určená tarifná odmena môže byť v rámci jednotlivých druhov súdneho konania zvýšená

alebo znížená z dôvodov uvedených v § 13 vyhlášky, t. j. v prípade spoločných úkonov

advokáta pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb (ods. 2), pri spojení dvoch alebo

viacerých vecí v závislosti od tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou (ods. 3),

v prípade, ak spojenie vecí na spoločné prerokovanie vyplýva priamo zo zákona, sa tarifná

odmena určí podľa veci, ktorej hodnota je najvyššia (ods. 4), v prípadoch poskytnutia

právnej služby advokátom osobe, ktorá je v hmotnej núdzi (ods. 5). Z uvedeného vyplýva,

že buď fakultatívne, alebo zákonné spojenie dvoch alebo viacerých vecí na spoločné

prerokovanie má vplyv len na výšku takej tarifnej odmeny advokáta, ktorej sadzba sa určuje

z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou (§ 13 ods. 3 a 4 vyhlášky). Jedine v rámci

týchto prípadov prichádza do úvahy sťažnosť ústavnému súdu namietajúca výšku tarifnej

odmeny advokáta v závislosti od procesného postupu súdu, t. j. spojenia dvoch alebo

viacerých vecí na spoločné prerokovanie.

Sťažovateľ však napadol rozsudok najvyššieho súdu prijatý v správnom súdnictve,

v rámci ktorého ani určenie a ani prípadné zmeny výšky odmeny advokáta nie sú závislé od

spôsobu procesného prerokovania žalôb alebo opravných prostriedkov na zákonnosť

rozhodnutí alebo postupov orgánov verejnej správy všeobecným súdom ( ).

Podľa 11 ods. 4 vyhlášky je totiž základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej

služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa piatej

časti (Správne súdnictvo), pričom výpočtový základ

vyhláška definuje ako priemernú mesačnú mzdu zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka (§ 1 ods. 3 vyhlášky). Základ

tarifnej odmeny v správnom súdnictve tak tvorí skutočnosť, ktorá žiadnym spôsobom

nesúvisí s procesným postupom súdu pri prerokovaní žalôb alebo opravných prostriedkov

proti rozhodnutiam alebo postupom orgánov verejnej správy. Napriek tomu však sťažovateľ

vo svojej sťažnosti namietal výšku priznaných trov právneho zastúpenia práve s poukazom

na procesný spôsob prerokovania označených rozhodnutí orgánov verejnej správy

najvyšším súdom. Podľa jeho názoru sa práve táto skutočnosť mala prejaviť pri určení

výšky trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na už uvedené sa preto ústavný súd nemohol

stotožniť s použitou argumentáciou sťažovateľa, keďže v správnom súdnictve je pre určenie

tarifnej odmeny advokáta rozhodný určený podiel z výpočtového základu, a nie procesný

spôsob prerokovania veci, na čo sťažovateľ poukazoval. Keďže na základe takejto

argumentácie bolo zjavne nedôvodné namietať porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru, bolo potrebné jeho sťažnosť

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Pre úplnosť ústavný súd uvádza že najvyšší súd pri rozhodovaní o trovách konania

postupoval v súlade s ustanoveniami vyhlášky, keď za základ svojho rozhodnutia zobral jej

§ 11 ods. 4, ktorý určuje základnú sadzbu tarifnej odmeny pre správne súdnictvo ako

šestinový podiel z výpočtového základu určeného § 11 ods. 3 vyhlášky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. septembra 2013