Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 456/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., B., zastúpenej

obchodnou spoločnosťou O. s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát JUDr. M. V., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V

č. /Mich zo 6. júla 2010 a rozhodnutím Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. I/222/14649-104401/2010/991031-r z 8. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci

Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola elektronicky

12. júla 2013 a poštou 15. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W., s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Daňového úradu Bratislava V (ďalej

len „daňový úrad“) č. /Mich zo 6. júla 2010 (ďalej aj „rozhodnutie

daňového úradu“) a rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len

„finančné riaditeľstvo“) č. I/222/14649-104401/2010/991031-r z 8. októbra 2010 (ďalej aj

„rozhodnutie finančného riaditeľstva“).

Rozhodnutím daňového úradu bol na základe predchádzajúcej daňovej kontroly

vydaný dodatočný platobný výmer, ktorým bol sťažovateľke znížený nadmerný odpočet

o 84 244,34 €, a rozhodnutím finančného riaditeľstva bol tento dodatočný platobný výmer

potvrdený na základe odvolania sťažovateľky. V dôvodoch svojej sťažnosti sťažovateľka

za porušovateľa svojho práva označuje finančné riaditeľstvo (v čase vydania rozhodnutia

vystupujúce ešte pod názvom Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) a ďalej uvádza,

že toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu realizovaného Najvyšším súdom

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že daňový úrad ako aj finančné riaditeľstvo

pri svojom rozhodovaní vychádzali len z výsluchu svedka M. K., bývalého konateľa

spoločnosti H., spol. s r. o., ktorý mal byť vykonaný na základe dožiadania bez prítomnosti

sťažovateľky Daňovým úradom B. K namietanému porušeniu označených práv

sťažovateľky malo dôjsť neposkytnutím „rozumnej a dostatočnej možnosti uplatniť vplyv

na priebeh a výsledok konania“, ako aj možnosti „získania dôkazu vo svoj prospech a

konfrontácie s dôkazmi v neprospech“. Sťažovateľka súčasne poukazuje na to, že žiadna

«dôkazná povinnosť nezbavuje daňové orgány povinnosti náležité zistiť skutkový stav veci

pred rozhodnutím. Oslobodenie správcu dane od dôkaznej povinnosti (v medziach

ajudikatúry) musí byť v rovnakom rozsahu vyvážené povinnosťou zdržať sa akéhokoľvek

obmedzovania možností daňového subjektu plniť dôkaznú povinnosť prenesenú na jeho

stranu...

FRSR arbitrárnym spôsobom odmietol relevanciu argumentácie sťažovateľa...

K čestnému vyhláseniu poznamenal len, že vzhľadom na formu faxovej kópie ho „nemožno

považovať za prostriedok s vplyvom na výsledok zistenia správcu dane“ - pritom čestné

vyhlásenie je svedecká výpoveď podľa § 29 ods. 4 ZSDP a jeho formu zákon neobmedzuje,

naopak v § 29 ods. 9 ZSDP sú stanovené limity pri akej závažnosti nedostatku možno dôkaz

odmietnuť (ak osoba neexistuje v čase vydania dokladu). K návrhu na výsluch poznamenal

len, že „správca dane nemá znalosť o akého svedka ide“ - pritom identifikačné údaje

a vzťah svedka k veci bol daňovým orgánom známy z čestného vyhlásenia ešte pred

rozhodnutím DÚ.».

Nadväzne na to sťažovateľka poukazuje na obsah v jej prípade aplikovateľnej

judikatúry najvyššieho súdu (napr. sp. zn. a sp. zn. ),

rozhodovaciu činnosť Európskeho súdneho dvora (napr. rozsudok č. C-255/02), ako aj

judikatúru ústavného súdu (napr. , ).

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci takéto

rozhodnutie:

„1. Daňový úrad Bratislava rozhodnutím č. /Mich zo dňa 06. 07.

2010 porušil právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/222/14649-

104401/2010/991031-r zo dňa 08. 10. 2010 porušilo právo sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Daňového úradu Bratislava

č. /Mich zo dňa 06. 07. 2010 a rozhodnutie Finančného riaditeľstva

Slovenskej republiky č. I/222/14649-104401/2010/991031-r zo dňa 08. 10. 2010 a vracia

vec na ďalšie konanie Daňovému úradu Bratislava.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 331,15 EUR, ktorú je porušovateľ povinný vyplatiť… do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu…“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú

aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo

iných zásahov orgánov verejnej moci.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia

vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo

zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo ktorými

môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť.

V zmysle sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti

tohto zákona v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Z citovaných právnych noriem vyplýva, že na prieskum zákonnosti rozhodnutia

daňového úradu a rozhodnutia finančného riaditeľstva je (resp. bola) daná právomoc

všeobecného súdu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti . Túto

právomoc všeobecného súdu nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

daná právomoc totiž neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu činnosť

(právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil

medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127

ods. 1 jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy.

Uvedené vyplýva z princípu subsidiarity zakotveného v ,

obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany základného

práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Jeho zmyslom a účelom je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci

im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie

tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým

fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

V danom prípade bolo možné označené rozhodnutie daňového úradu a rozhodnutie

finančného riaditeľstva napadnúť žalobou v správnom súdnictve, čo sťažovateľka aj

využila. Preskúmanie namietaných rozhodnutí správnych orgánov (daňového úradu

a finančného riaditeľstva by preto bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným

v , lebo ich preskúmanie patrilo do právomoci všeobecných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd túto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013