Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 462/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločností S., a. s., B.; S., a. s., Ž.; W. a. s., B.; P.,

a. s., S., a S., a. s., B., zastúpených A., spol. s r. o., N., vo veci namietaného porušenia čl. 20

ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a v konaní vedenom Krajským súdom

v Banskej Bystrici pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločností S., a. s., S., a. s., W. a. s., P., a. s., a S., a. s., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola faxom 16. júla

2013 a poštou 19. júla 2013 doručená sťažnosť spoločností S., a. s., B. (ďalej len

„sťažovateľka 1“), S., a. s., Ž. (ďalej len „sťažovateľka 2“), W. a. s., B. (ďalej len

„sťažovateľka 3“), P., a. s., S. (ďalej len „sťažovateľka 4“), a S., a. s., B. (ďalej len

„sťažovateľka 5“, ďalej spolu len „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia čl. 20

ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 1, čl. 141

ods. 1 a (ďalej len „“) v konaní vedenom

Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn.

. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. júla 2013.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľky boli ako

veriteľky účastníčkami reštrukturalizačného konania vedeného proti spoločnosti P., a. s.,

ako dlžníčke (ďalej len „dlžníčka“), a to v konaní prebiehajúcom na Okresnom súde Žilina

(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Uznesením okresného súdu č. k.

-1039 z 18. decembra 2012 bolo rozhodnuté o zamietnutí reštrukturalizačného

plánu dlžníčky prijatého schvaľovacou schôdzou veriteľov 30. novembra 2012.

Proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie dlžníčka ako predkladateľka

reštrukturalizačného plánu. Vyslovila nesúhlas so závermi okresného súdu týkajúcimi sa

spriaznenosti veriteľov s dlžníčkou, ktorá nebola v reštrukturalizačnom pláne zohľadnená,

v dôsledku čoho mali byť potom veriteľom priznané hlasovacie práva a členstvo

vo veriteľskom výbore v rozpore so zákonom. Dlžníčka nesúhlasila s tým, že by medzi

spriaznené osoby mala patriť spoločnosť D., a. s. Rovnako namietala, že by spriaznenou

osobou mala byť sťažovateľka 1 a spoločnosť R., s. r. o. Dlžníčka nesúhlasila ani s tým, že

by reštrukturalizačný plán bol v podstatnom rozpore so spoločným záujmom veriteľov.

Napokon zdôraznila, že reštrukturalizačný plán bol schválený zákonom ustanoveným

postupom, a to najskôr veriteľským výborom a následne schvaľovacou schôdzou. Navyše,

za prijatie plánu hlasovala nadpolovičná väčšina všetkých veriteľov – účastníkov plánu.

Namietala tiež záver, podľa ktorého by výpočet miery uspokojenia veriteľov pre prípad

konkurzu nebol správny.

K odvolaniu dlžníčky podali spomedzi sťažovateliek vyjadrenia sťažovateľka 1,

sťažovateľka 2 a sťažovateľka 4. Z vyjadrenia sťažovateľky 1 vyplýva, že nesúhlasí

s rozhodnutím okresného súdu a považuje ho za vecne nesprávne, pretože reštrukturalizačný

plán bol prerokovaný veriteľským výborom a následne bol ním jednomyseľne schválený.

Schôdza veriteľov s majoritou vyššou ako 90 % hlasov všetkých veriteľov plán schválila,

pričom uspokojenie veriteľov je v oveľa väčšom rozsahu, než by bolo v prípade konkurzu.

Z vyjadrenia sťažovateľky 2 a sťažovateľky 4 vyplýva, že reštrukturalizačný plán bol

schválený potrebným počtom veriteľov a aj veriteľským výborom, pričom bez ohľadu na to,

ako bol veriteľský výbor zložený (jeho štruktúru kontroloval správca), je rozhodujúcim

činiteľom hlasovanie veriteľov. Títo hlasovali za schválenie plánu aj z toho dôvodu, že

v rámci reštrukturalizácie budú ich pohľadávky uspokojené vo vyššej miere, než by to bolo

v prípade vyhlásenia konkurzu.

Uznesením krajského súdu sp. zn. z 20. marca 2013, ktoré podľa

zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 16. mája 2013, bolo uznesenie okresného

súdu č. k. -1039 z 18. decembra 2012 potvrdené. Podľa názoru krajského súdu

dlžníčka, ktorá sa dostala do úpadku, mohla svoju situáciu riešiť buď konkurzom, ktorý má

likvidačný charakter, alebo reštrukturalizáciou, ktorá by jej umožnila zachovať si existenciu,

ekonomické funkcie a svoje postavenie bez likvidácie. Zmyslom reštrukturalizačného

konania je, aby sa kapitál podniku, ktorý je v úpadku, čo najrýchlejšie uvoľnil s najväčším

úžitkom pre veriteľov. Činnosť dlžníčky sa sústreďuje len na príjem z nájmu, keďže

hnuteľný a nehnuteľný majetok prenajala, pričom jej iným príjmom by mali byť už len

výnosy z poradenskej činnosti, z ktorých by mala spolu s nájomným pokryť financovanie

pohľadávok priznaných reštrukturalizačným plánom veriteľom, čo pre rozplánované

obdobie 5 rokov uspokojenia pohľadávok veriteľov nemôže v žiadnom prípade stačiť.

Keďže dlžníčka svoj podnik neprevádzkuje a ani ho nemieni ďalej prevádzkovať, nie je ani

splnená základná podmienka úspešnej reštrukturalizácie, a to zachovanie aspoň podstatnej

časti prevádzky podniku dlžníčky. Zároveň to znamená, že nie je daná dostatočná záruka na

to, aby sa účel reštrukturalizácie reálne dosiahol. Okresný súd správne rozhodol, keď

reštrukturalizačný plán dlžníčky zamietol napriek tomu, že bol prijatý schvaľovacou

schôdzou a že za neho hlasovala väčšina veriteľov. Pri skúmaní dodržania základných

zákonných podmienok okresný súd správne zistil, že pri príprave plánu, ako aj pri hlasovaní

o ňom bol porušený zákon. Päťčlenný veriteľský výbor pozostával z 5 obchodných

spoločností, z ktorých 2 boli nepochybne spriaznenými osobami dlžníčky, keďže boli

personálne alebo zložením ich štatutárnych orgánov prepojené so štatutárnym orgánom

dlžníčky, v dôsledku čoho im nemali byť priznané hlasovacie práva na schôdzi veriteľov.

Nemali právo ani na to, aby boli zvolení za členov veriteľského výboru. Zároveň mali byť

zaradení v reštrukturalizačnom pláne do skupiny veriteľov, ktorých pohľadávky by sa

v konkurze uspokojovali v poradí ako podriadené (nie v rozsahu 100 %, ale len 9 %).

Podľa názoru sťažovateliek pre náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia

nepostačuje, ak sa súd obmedzí len na jednoduché odvolanie sa na znenie právnej normy

v súlade s jej účelom. Vzhľadom na obsiahle dôvody podaného odvolania, s ktorými sa

sťažovateľky stotožnili a na ktorých trvajú, považujú za potrebné doplniť, že v konaní došlo

k zásadným pochybeniam zo strany všeobecných súdov. Zo spisu je zrejmé, že nikto

z veriteľov nikdy spôsob vedenia reštrukturalizačného konania správcom nenapadol.

Za zásadné treba považovať, že okresný súd nezvládol svoju úlohu vykonávať dohľad nad

priebehom reštrukturalizácie. Pokiaľ sa konštatuje v oboch rozhodnutiach všeobecných

súdov porušenie zákona pri spôsobe vedenia prvej veriteľskej schôdze, pri výkone

hlasovacích práv a pri voľbe veriteľského výboru, je táto skutočnosť bezpochyby

preukázaná. Z pohľadu sťažovateliek je prekvapivé, že práve sudca, ktorý povolil

reštrukturalizáciu a ktorý sa na prvej schôdzi veriteľov dal zastúpiť vyšším súdnym

úradníkom, ponechal zistený stav bez povšimnutia aj napriek povinnosti vykonávať náležitý

dohľad nad reštrukturalizáciou. Prekvapivé je aj jeho správanie, keď sa osobne zúčastnil

schvaľovacej schôdze veriteľov a napriek právnemu povedomiu a predpokladanej znalosti

stavu dlžníčky nechal bez povšimnutia skutočnosť, ktorú potom následne použil

v zdôvodnení svojho uznesenia o zamietnutí plánu. Ide o zistenie, že ešte pred schválením

reštrukturalizačného plánu dvaja z veriteľov vzali svoje prihlášky pohľadávok späť. Ak bola

táto vada zásadná, potom práve v rámci dohľadu mal na ňu sudca upozorniť, a to nielen

z dôvodu právnej čistoty, ale najmä z dôvodu zabezpečenia ochrany veriteľov. Sudca mal

na to možnosť a správca by mal dostatok času urobiť v pláne potrebné korekcie. Vyvstáva

otázka, kto je za tento stav zodpovedný. Sťažovateľky sa pýtajú, či je to správca riadiaci

činnosť dlžníčky v reštrukturalizačnom konaní a vyjadrujúci sa k dokumentom, alebo je to

sudca, ktorý ponecháva bez povšimnutia ním tvrdené zásadné pochybenia a asi štyri

mesiace pretrvávajúci protiprávny stav. Nie je možné stotožniť sa ani s hypoteticky

vykonštruovanou predstavou o výsledkoch možného konkurzného konania v porovnaní

s očakávateľnými výsledkami reštrukturalizačného konania. Všeobecné súdy sa totiž

opomenuli hypoteticky vysporiadať s okruhom veriteľov v oboch konaniach, ktorý nemusí

byť zhodný (v konkurze môže byť prihlásených viacero veriteľov, ktorí môžu prihlásiť

svoje pohľadávky aj po lehote na ich prihlásenie), a dĺžkou konania, ktorá je v konkurze

vždy väčšia ako v reštrukturalizácii (s tým súvisí nárast nákladov konkurzu).

Sťažovateľky žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bolo uznesenie z 20. marca 2013 zrušené a vec bola vrátená

na ďalšie konanie. Požadujú tiež náhradu trov konania. Napokon žiadajú o vydanie

dočasného opatrenia, ktorým by sa odložila vykonateľnosť napadnutého právoplatného

rozhodnutia s tým, aby sa okresnému súdu uložilo dočasne sa zdržať vykonávania

oprávnení na základe právoplatného uznesenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za neprípustnú.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Hoci proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný

prostriedok, toto právo využila iba dlžníčka. Nikto z ostatných účastníkov

reštrukturalizačného konania (vrátane sťažovateliek) odvolanie nepodal. V priebehu

odvolacieho konania, ktoré prebiehalo z iniciatívy dlžníčky, prejavili spomedzi

sťažovateliek určitú procesnú aktivitu iba sťažovateľka 1, sťažovateľka 2 a sťažovateľka 4,

a to tak, že podali písomné vyjadrenia k odvolaniu dlžníčky a v týchto vyjadreniach zaujali

obdobné stanovisko ako dlžníčka. Sťažovateľka 3 a sťažovateľka 5 zostali, ako sa zdá,

nečinné.

Podľa názoru ústavného súdu samotná skutočnosť, že v dôsledku podania odvolania

iba jedným spomedzi viacerých do úvahy prichádzajúcich účastníkov konania musí byť

napadnuté rozhodnutie preskúmané v rámci odvolacieho konania v celom rozsahu

(s dopadom na všetkých účastníkov konania, teda aj na tých, ktorí možnosť podať odvolanie

nevyužili), neznamená, že by z pohľadu ustanovenia

mohla byť splnená podmienka vyčerpania opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, aj v prípade takého

sťažovateľa, ktorý tento prostriedok nápravy nevyužil. Podmienku totiž spĺňa vzhľadom na

jednoznačné znenie tohto ustanovenia len taký účastník konania, ktorý prostriedok nápravy

využil.

Na uvedenom závere nič nemení ani to, že účastník konania prejavil v odvolacom

konaní procesnú aktivitu tým, že aj keď sám nepodal odvolanie, písomne sa vyjadril

k odvolaniu iného účastníka konania.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že sťažovateľky ani len netvrdili (tým menej

preukazovali), že odvolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani

neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Odhliadnuc od dosiaľ uvedeného, ústavný súd považuje za potrebné podotknúť, že

hlavným argumentom podanej sťažnosti je námietka, podľa ktorej sudca okresného súdu

neprejavil dostatočnú aktivitu v rámci dohľadu nad reštrukturalizačným konaním a (hoci

na to mal možnosť) neupozornil včas na pochybenia, ktoré potom považoval za argumenty

odôvodňujúce zamietnutie reštrukturalizačného plánu.

V tejto súvislosti sa javí ako podstatné, že takáto námietka nebola uplatnená ani

v odvolaní podanom dlžníčkou (s ktorou sa sťažovateľky podľa vlastného tvrdenia

stotožnili), ale ani vo vyjadreniach na odvolanie dlžníčky, ktoré podali sťažovateľka 1,

sťažovateľka 2 a sťažovateľka 4. Inými slovami, aj keby sa mali odvolacie vyjadrenia

sťažovateľky 1, sťažovateľky 2 a sťažovateľky 4 kvalifikovať ako využitie prostriedku

nápravy v zmysle , z materiálneho hľadiska vzaté by

i tak nedošlo k riadnemu využitiu tohto prostriedku, pretože spomínaná zásadná námietka

tam uplatnená nebola.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2013