Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 609/2013
PDF · 133.35 KB
No categories available
IV. ÚS 609/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť V. T., trvale bytom K., prechodne Veľká Británia,
zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 36 T 112/2011 a
postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 18/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013
doručená sťažnosť V. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 T 112/2011 a postupom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 18/2013.
Sťažovateľ uviedol, že bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 36 T 112/2011
z 11. októbra 2012 uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy. Sťažovateľ sa
proti rozsudku odvolal a namietal, že si plní vyživovaciu povinnosť, nie však v rozsahu
uloženom mu rozsudkami okresného súdu sp. zn. 8 C 227/2009 z 1. marca 2010 a sp. zn.
21 P 358/2009 z 1. marca 2010, ale podľa svojich finančných možností. Podľa tvrdenia
sťažovateľa súd prvého stupňa v trestnom konaní neskúmal, aké sú jeho skutočné možnosti
plniť si vyživovaciu povinnosť podľa uvedených rozsudkov, ale prevzal závery, ku ktorým
dospel v označených konaniach, hoci posudzované obdobie nebolo zhodné. Krajský súd
zamietol odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 To 18/2013 z 10. apríla 2013.
Sťažovateľ je toho názoru, že mu postupom všeobecných súdov v trestnom konaní
nebolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a preto navrhol, aby
ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní pred Okresným súdom Žilina č. k.
36T/112/2011 a Krajský súdom v Žiline č. k. 2 To/18/2013 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby v konaní
2To/18/2013 rozhodol o tom, že súd prvého stupňa by mal podrobne preskúmať majetkové
pomery obžalovaného a povinného na plnenie vyživovacej povinnosti a to bez ohľadu na
konanie o výživnom vedenom v občianskoprávnom konaní.
Zároveň sťažovateľ žiada o priznanie náhrady trov konania, ktorú je Okresný súd
Žilina povinný zaplatiť právnej zástupkyni do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
1. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
Ústavný súd vo svojej judikatúre stabilne uvádza, že jeho právomoc poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak
nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany označeného práva
v rámci sústavy všeobecných súdov podaním odvolania krajskému súdu, ktorú aj využil, je
daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
Ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti konštatuje, že sťažnosť nespĺňa zákonom
predpísané náležitosti. Sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré okrem
tvrdenia: „Sťažovateľ má za to, že prostredníctvom všeobecných súdov Slovenskej republiky
mu nebolo umožnené uplatniť si právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“,
nijako neodôvodnil. Z predložených príloh pritom vyplýva, že sťažovateľ bol prítomný
a vyjadril sa na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom a krajský súd konal o odvolaní
na verejnom zasadnutí. Vzhľadom na absenciu odôvodnenia, osobitne vo vzťahu
k odvolaciemu konaniu, nemožno posúdiť, či by prichádzal do úvahy dovolací dôvod podľa
§ 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku (hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie
bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky).
V zásade však platí, že pokiaľ sťažovateľ namieta závažné právne pochybenie, v dôsledku
ktorého by mu bola upretá možnosť byť prítomný a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom,
má k dispozícii účinný právny prostriedok (dovolanie), prostredníctvom ktorého môže
dosiahnuť nápravu ešte pred tým, ako sa obráti na ústavný súd.
Z odôvodnenia sťažnosti „Sťažovateľ má za to, že súd prvého stupňa vôbec
neskúmal, či je v jeho možnostiach a schopnostiach plniť si vyživovaciu povinnosť v zmysle
vyššie citovaných rozsudkov“ vyplýva námietka smerujúca k porušeniu práva na súdnu
ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy. Toto tvrdenie sťažovateľa však nijako neodôvodňuje
namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čo signalizuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
(nie je daná príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a označeným základným
právom).
Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ je kvalifikovane právne zastúpený.
Účelom povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom je podanie návrhu
v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom o ústavnom súde. Advokát je podľa § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný
dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy
klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej
služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé
vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to
splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.
II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Vzhľadom na absenciu ústavnoprávne relevantného odôvodnenia namietaného
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je daný dôvod na
odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
Ústavný súd už len v závere poznamenáva, že ani petit sťažnosti nezodpovedá § 56
zákona o ústavnom súde (ústavný súd nemôže prikázať všeobecnému súdu, ako má
rozhodnúť).
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013